Vyzerá to tak

Petra sa dožaduje mojich textov o nej, chce sa od nich odraziť pri písaní svojho príbehu. Sem-tam jej niečo pošlem, chce všetky. Odkladám, vyhováram sa, potrebujem ich vytriediť, nie je všetko pre jej oči. Na prechádzke znova otvára túto tému pred mojou kamarátkou.

„Peťa, prečo nejdeš na PP? Otvoríš si zbierku Nedonosená a máš tam všetko, čo potrebuješ,“ nabáda ju Andula.

„Ale tam by som sa musela zaregistrovať, to sa mi nechce,“ vykrúca sa Petra.

„Nemusíš. Ja tam chodím pravidelne, čítam si, nekomentujem, nepotrebujem byť prihlásená.“

„To fakt?“ spozornie Petra.

„Daj si www.pistepovidky.cz, mama je gabruska a môžeš čítať.“

Ach jaj. To si mi pomohla. Nadávam v duchu Andule. Iste si neuvedomila, čo tým spôsobí. Utešujem sa, že Petra nebude aktívna a časom na to zabudne. Medzitým jej nejaké texty pošlem a nebezpečenstvo bude zažehnané. Toto vypisovanie mi predsa slúžilo ako ventil, čo som nemohla povedať nahlas, riešila si v hlave, ťukala som do kláves. Ak bude najhoršie, budem musieť niektoré časti oželieť a zmazať.

Ubehlo pár dní, Petra vysedáva pri notebooku trochu viac, ako obvykle, asi nejaký nový objav na speváckej scéne. Uchechtáva sa, spozorniem, keď zahlási: „To si dala dobre!“

„O čom hovoríš?“ nechápem.

„O tom kuriérovi. Si sa musela potom riadne hanbiť.“

„Ty si na PP?“ zamrazí ma.

„No, čítam si tu.“

Snáď nepôjde systematicky, niekde ťukne, prečíta, zasmeje sa, omrzí ju to.

***

Vrátim sa večer z koncertu Donských Kozákov, moja láska, Petra ich vraj „nemusí“.

Telka vypnutá, sedí vo svojej izbe. Začína Chart show, telka sa nezapína. Fíha, to musí byť niečo extra dôležité, že obetuje obľúbený program. Začítaná, zahĺbená, do obývačky prichádza okolo desiatej. Pustí televízor, vymaľuje jednu krížovku, ideme spať.

***

Ráno ma prekvapí: „To si ma naozaj porovnávala s Vladom?“

„Neviem, o čom hovoríš. S akým Vladom? Čo máš na mysli?“

Otvorí noťas, nakliká stránku a nahlas číta:

„Čo sú to za pocity? Závidím mu? Ľutujem Petru? Porovnávam ich? Mali rovnaký štart. Možno. Len ona si vybrala pohodlnejšiu cestu, nezaťala sa, nemakala na sebe. Ide mi o jej spokojnosť? Či čisto sebecky, ja by som na ňu chcela byť pyšná?“

Aha. A je to tu.

„Naozaj si to o mne myslíš? Že nič nerobím?“ pýta sa ma.

„Pozri, Petra, nie je dôležité, čo si myslím teraz. Bolo to vtedy náročné obdobie. Pre teba, aj pre mňa. Premýšľala som, pýtala sa sama seba, hľadala. Skús to tak brať,“ vysvetľujem.

Viac sa nepýta, ide do vane, osprchuje sa, umyje si vlasy. Z kúpeľne kričí: „Mamuška, čo máme dnes na obed?“

Zahanbím sa. Podcenila som ju. Je pripravená na život bez mazania.