Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Osudová zámena - 15. - 16.-17. - 18. - 19. - 20. - 21. - 22. -23. kapitola

12. 06. 2018
1
6
1255

                                                Pätnásta kapitola. 

 

   Bratislava - jeseň - 2014 

 

    Združenie hotelov si prenajímalo celé poschodie, kde bol rad kancelárii. Sídlili v novej modernej budove v Petržalke s výhľadom na Dunaj. 

   Toto bola ríša Viery Alfrédovej. Tu vládla neobmedzene, všetkými uznávana a rešpektovaná. So svojim zmyslom pre obchod držala v rukách nitky, ktoré sa zbiehali a združovali v tejto kancelárii. 

    Viera stlačila gombík na prístroji pred sebou a oznámila svoju požiadavku: ,,Pána Hudáka, prosím." 

,,Hneď to bude, slečna Alfrédova." 

    Vypla mikrofón, oprela sa v kresle pri písacom stole a zatvorila oči. Ako vždy, keď sa silno sústredila, zbiehalo sa jej obočie v úzkej čiarke nad koreňom nosa. 

    Hudák! Ako veľmi sa zmýlila v odhade na tohto človeka. Musím sa lepšie kontrolovať, pomyslela si a prinútila sa k pokoji. Nemohla si dovoliť luxus robiť chyby. A Hudák to chyba bola. Povedala by, že do konca veľká chyba. 

    Ozvalo sa zaklopanie. 

Neotvorila oči, a pritom vnímala pohyb muža, ktorý pristúpil k jej stolu. Až potom zodvihla hlavu a pozrela sa na neho. 

,,Chceli ste so mnou hovoriť?" opýtala sa ho. A pritom si ho dôkladne obzerala. Nebolo na ňom nič zvláštne. Nosil tmavé, dioptrické okuliare, dobre padnúci oblek, snehobiele košele a klasické viazanky. Vlasy hladko začesané dozadu a vyrovnakú tvár ako masku. Na tento obyčajný výraz obličaja naletela. Ako mohla tušiť, že sa za touto fasádou skrýva čuch loveckého psa. 

,,Mám protokol z poslednej schôdze spoločnosti." 

    Jeho spôsob okamžite ísť k jadru veci, ju rozčuľoval. 

,,Môj návrh zvýšiť investície bol zamietnutý." Pozrel sa jej priamo do očí. ,,Stroskotal na vašom odpore." 

   Navonok ostávala ľahostajná. ,,Obťažovali ste sa sem, len preto, aby ste mi to povedali?" 

,,Slečna Alfrédova," jeho hlas bol naliehavý, ,,investície sú nutné. Ak chceme ostať na vrchole a konkurovať ostatným špičkovým hotelom, musíme podniknúť plánované renovácie, prestavby a modernizácie." 

,,Upozorňujem vás, že ste mi to už hovorili. Presvedčila som sa na mieste, že to nie je nutné. Prinajmenšom nie v tejto miere, v akej navrhujete." 

,,Páni z vedenia sú iného názoru." 

,,Ale až od doby, čo ste do toho vedenia nastúpili vy." Jej tón znel ostrejšie, než zamýšľala. ,,Pred šiestymi týždňami ste sa stali obchodným riaditeľom Združenia hotelov. Dovoľujem si vám pripomenúť, že prichádzate z textilnej branže, a nedomnievam sa, že za takú krátku dobu dokážete náš podnik posunúť do vyššej rentability." 

   Ak si myslela, že ho tým zastraší, tak sa mýlila. Okrem toho ostával neovplyvnený jej krásou a eleganciou. Jej hnev ho nechával nad vecou. Držal sa ako buldog svojho názoru. 

    Nemala najmenšiu chuť sa celé hodiny rozprávať o tejto nudnej téme. Mala len jedno želanie, aby odišiel, a to hneď. 

,,Je tu ešte niečo, čo som zistil pri kontrole účtovných záznamov." 

 

                                           X            X             X             X 

 

     Pokračovanie zajtra...                           

 

                                                      Šestnásta kapitola. 

 

               Až na schôdzi spoločnosti si uvedomila, kam už dosiahol jeho vplyv medzi majiteľmi koncernu a vo vedení podniku a ako veľmi ho podcenila. Čisto z obrany využila svojho práva majority a tým zabránila požadovaným investíciam. 

    Trvalo dosť dlhú chvíľu, než si uvedomila dosah jeho slov. 

,,Pán Hudák," jej hlas prešiel do chrapotu, ,,zrejme si neuvedomujete, čo ste práve povedali." 

    Mlčal a úpenlivo ju pozoroval. 

Ona bojovala so stúpajúcim hnevom. 

,,Vysvetlite mi to prosím jasnejšie." 

,,To v tomto okamžiku nemôžem. Mne boli nápadné len nezrovnalosti, ktoré sa mi potvrdili pri rozhovore s bankou." 

,,Vy ste hovorili s bankou?" 

,,Samozrejme, že som zachovával diskrétnosť. Pozriem sa na to podrobnejšie a do štyroch týždňoch vám podám úplnú správu." 

,,S kým ste hovorili o svojom podozrení?" 

,,Nehovoril som o tom s nikým." 

,,Podozrievate niekoho z našej spoločnosti, že sa dopustil podvodu," mávnutím ruky ho umlčala, keď jej chcel skočiť do reči. ,,Domnievate sa, že ste na stope sprenevery? Pán Hudák, chcem vás upozorniť, že náš účtovník si za tridsať rokov služby u nás zaslúži plnú dôveru, váš predchodca odišiel do dôchodku, kvôli pokročilému veku a vôbec na nič sa nesťažoval. A teraz prídete vy, neskúsený, nováčik v našej oblasti, a miešate sa do vecí, ktorým vôbec nerozumiete. Ja som sa neprosila o váš názor," vykríkla na neho, keď chcel niečo povedať. ,,Ste ctižiadostivý kariérista, ktorý chce na seba upozorniť. A nezastavíte sa ani predtým, aby ste obvinili skúsených pracovníkov." 

    Vyskočila zo stoličky a prechádzala po miestnosti hore-dole. Zjavne bola nadmieru rozčúlená. 

    Po jej prudkom výbuchu nastalo ticho. 

Hudák videl, ako sa jej chvejú ramená, tvár mala bledú. Poznal ju len ako chladnú, racionálne zmýšľajúcu obchodníčku. Jej prudký výbuch zlosti, za ktorým tušil zmysel pre spravodlivosť, čo sa zamestnancov týka, ho vyviedol z miery a on zapochyboval o vlastnom konaní. 

,,Prepáčte, slečna Alfrédova," koktal rozpačito. ,,Prosím o prepáčenie... mal som si uvedomiť... musel som vedieť, že hlboko raním váš zmysel pre česť vašich zamestnancov. Verte mi, nejednám vo vlastnom záujme, nechcem sa zviditeľniť. To len že... neviem to ešte iste, ale to bolo len... predsa som zodpovedný za účtovníctvo a chcel som si všetko overiť..." 

Úplne vypadol z reči, ktorú si pripravil pre túto chvíľu. 

   Viera Alfrédova spozornela. Okamžite pochopila, že jej reakciu pochopil nesprávne. 

,,Prosím, pokračujte v prieskume." V žiadnom prípade nechcela jeho pozornosť obrátiť na seba. Preto ho vyzvala, aby pátral po viníkovi, ktorý okráda ich Združenie hotelov. Nemohla ho zastaviť, lebo by to vzbudilo ešte väčšiu pozornosť. 

 

                                                        X             X              X               X 

 

             Pokračovanie zajtra... 

 

                                                      Sedemnásta kapitola. 

 

    ,,Prosím, aby ste na to zabudli, slečna Alfrédova." Hudák získal opäť svoju rozvážnosť a pokoj. ,,Už teraz ľutujem, že som hovoril o takých dôležitých veciach unáhlene, bez zjavných dôkazov. Ktovie? Môže byť chyba vo mne. Mohol som zadať zlé údaje do počítača, nesprávne zoradené." 

   Takto musí byť niekomu, kto stojí pod šibenicou a v poslednej chvíli mu dajú dole lano z krku, pomyslela si Viera. Cítila sa vyčerpaná. Stálo ju to obrovskú silu a námahu takto bojovať. Oprela sa o lakte a schovala tvár v dlaniach. 

    V tom momente nechcela nič vidieť, počuť. Nič poznať o ťažkostiach, ktoré sa na ňu nezadržateľne rútili. 

   Nával slabosti ju zachvátil len na pár minút. Opäť získala rozvahu. Zaklonila hlavu dozadu, potom sa narovnala a pozerala priamo na Hudáka. 

    Jeho pohľad vyjadroval úprimný súcit a pochopenie pre mladú ženu, ktorá niesla na ramenách zodpovednosť za sestru a celý koncern. 

,,Čo urobíte?" 

,,Nič! Čo sa týka navýšenia investícii, ktoré som navrhoval, počkám na vaše protinávrhy a budem sa s nimi riadiť. Preskúmanie účtovných a daňových záznamov pozastavím a vybavím len tie súčasné." Vôbec netušil, že týmito slovami, zadržal kameň, ktorý sám uviedol do pohybu. 

    Pozerala sa na neho a rozmýšľala. Došla k záveru, že bude lepšie mať z neho priateľa ako nepriateľa. 

,,Musím sa vám ospravedlniť, pán Hudák, za svoju prudkosť." 

Od rozpakov očervenel. 

,,Prosím, aby ste ma pochopili. Ja som nášmu účtovníkovi a obchodnému riaditeľovi dôverovala. Veď napokon to boli naši dlhoroční zamestnanci. Okrem toho sa účty priebežne kontrolujú. Všetky naše finančné tranzakcie prebiehajú cez banky. Nedbalosť by bola okamžite odstránená a podvod odhalený." 

,,To som si tiež hovoril," povedal váhavo. 

Netušila, či to hovorí z presvedčenia, alebo len ťaží z momentálnej situácie. Nevedela na čom vlastne je a čo môže v najbližších dňoch od neho očakávať. Vystrela k nemu ruku. 

   Vyskočil potešený jej zmierlivým gestom. Ešte než došiel k dverám, zastavila ho slovami: ,,Pán Hudák, pokiaľ by ste si všimli niečo, čo si nedokážete vysvetliť, otvorene mi to povedzte. Je v mojom vlastnom záujme a v záujme spoločnosti mať dôveru spolupracovníkov. Som si istá, že neexistuje nič, čo by sa nedalo vysvetliť korektným spôsobom." 

,,Samozrejme, slečna Alfrédova." 

    Keď odišiel bolo jej jasné, že vybojovala len polovičné víťazstvo. Tento muž patril k typom ľudí, ktorí sa nedali vyviesť z miery a nedali si pokoj pokiaľ neodhalia príčinu ich znepokojenia. V tomto prípade ho v medziach držala jej autorita. Dobre vedela, že má vrodenú poctivosť a nič mu nezabráni v tom, aby odbočil z cesty, ktorú považuje za správnu. 

    Tento typ ľudí je nebezpeční, lebo sa nedá kúpiť. Ale dopustil sa chyby. Prehovoril príliš skoro a pred nesprávnou osobou. Bola varovaná, a preto si musí dávať pozor, aby nevletela do pasce. Jej neohrozenosť sa pomaly vrátila a s ňou aj spomienka na muža s vyzývavou mužnosťou, ktorý si dohodol schôdzku s neznámou a vyjadril chuť investovať. To bol jej záchytný bod, toho sa musí chytiť. 

 

                                            X              X              X              X 

 

      Pokračovanie nabudúce...

 

                                                      Osemnásta kapitola. 

 

           Nitra - kancelária finančného poradcu Martona 

 

            Informácie, ktoré Magda zohnala o bratislavskom hotelovom komplexe boli priaznivé. 

,,Uvažujete vážne o tom, vstúpiť do toho obchodu?" 

    Magda sa pýtala sama seba, prečo jej vnútorný hlas radí, aby bola v hodnotení opatrná?" 

    Robert to cítil podobne. Z obchodného a finančného hľadiska sa zdalo byť všetko v poriadku. Ale to ľudské hľadisko mu našepkávalo a nabádalo ho k opatrnosti. Niečo mu nesedelo na slečne Alfrédovej. Mal pocit, že mu niečo tají, skrýva pred ním. Až potom, keď spomenul, že hľadá nové investície sa mu zdala trocha naklonená. Inak jej postoj bol chladný až ľadový. Ale prečo? Pýtal sa na túto otázku sám seba, snáď tisíckrát. Veď jej nijako neublížil, len jej chcel vrátiť list, ktorý sa k nemu dostal omylom. A ona začala na neho útočiť. 

   Chvíľu váhal, než Magde odpovedal. Vyzeralo to tak, že jej chce niečo dôležité povedať, ale potom si to rozmyslel. 

,,Vstúpim do jednania so slečnou Alfrédovou, a potom podľa situácie si celú vec v pokoji rozmyslím." 

   Ozval sa telefón. Magda automaticky zodvihla sluchátko. ,,Gabriela. Sedí dole v esprese." 

,,A? Nemôžem predsa cez pracovnú dobu len tak ísť na kávu." Bol viditeľne roztrpčený. 

,,Možno by ste to mali predsa len urobiť, pán Marton. Slečna Danová by mala byť v túto dobu v práci. Zdá sa, že s vami chce prebrať niečo naliehavé." 

,,Odkedy máte materské city k mojim priateľkám?" Keď videl jej ľahko pobavený úsmev, ustúpil: ,,No dobre, dobre, idem, ale hneď sa zase vrátim." 

   Gabriela ho sledovala ako k nej kráča. Vysoká postava, krátke svetlé vlasy, ktoré boli vždy tvrdé na dotyk, jasné modré oči, pružný krok, skrátka muž, zmes šarmu a energie, s mnohými malými tajomstvami, do ktorých nikdy žiadnej žene nedá nazrieť. Srdce ju bolelo, keď pomyslela na tmavovlasú peknú dievčinu, ktorej fotografiu má zamknutú vo svojom písacom stole. 

,,Tak počúvaj, moja milá," sadol si vedľa nej. ,,Prvé pravidlo vzťahu ženy k mužovi znie: nerušiť ho nikdy pri obchodnom jednaní. Mohol by sa tým zmariť obchod, ktorým zaplatí tvoj nový kožuch." 

    Proti svojej vôli sa musela zasmiať, i keď mala slzy na krajíčku. 

,,Čo sa stalo, že si sa tu objavila v tejto dobe?" 

    Pokúsila sa o úsmev. ,,Môj šéf musel na rýchlo zrušiť svoju dovolenku. Teraz mu ostali dve letenky a hotelová rezervácia na Mallorke. Pýta sa každého, či by to nekúpil. Cestovná kancelária mu to narýchlo nechce zobrať naspäť." 

,,Gabriela, aj keby som chcel, nemôžem teraz odísť z práce." 

,,Ty to teda nechceš?" 

   Vysvetľoval jej to na rôzne spôsoby, ale na koniec po hodine aj tak skončil na mŕtvom bode. 

    Oproti nemu sedela jeho sladká Gabriela, ktorá bola obrnená proti jeho pohľadom, hrozbám, nemajúc na mysli nič iného len s ním odletieť na Mallorku. 

    Pozoroval ju, a došiel k záveru, že si polovičným prísľubom zachráni aspoň duševný pokoj. 

,,Tak teda dobre, na osem dní súhlasím." Bol prekvapený, keď ju nepočul jásať. Veď dosiahla svoje! 

,,Milujem ťa, Robert." 

   Stratil od úžasu reč a pozeral sa za ňou, keď odchádzala. Má neuveriteľne krásne nohy, pomyslel si, už skoro zmierený s vynútenou dovolenkou. Teraz len ostávalo zvážiť, ako povie Magde, že odchádza na dovolenku a necháva na jej pleciach všetku zodpovednosť. 

   Na koniec bol prekvapený, lebo Magda mala pochopenie. 

,,Nenadávajte! V túto ročnú dobu sa cesta na Mallorku oplatí. Ostáva tu len otázka, či chcete zahájiť jednanie so Združením hotelov ešte pred dovolenkou, alebo po nej." 

,,Vy ste anjel, Magda. Vy jediná ma chápete a nedávate mi zbytočné otázky. Zajtra ráno vyrazím do Bratislavy." 

,,Nechcete pred tým informovať slečnu Alfrédovú?" 

Váhal, potom povedal: ,,Nie, prekvapím ju." 

 

                                                     X            X             X              X    

 

          Príbeh pokračuje...

 

 

                                               Devätnásta kapitola. 

 

      Bratislava - vila Alfrédových  rok - 2014. 

 

            Na druhý deň ráno zaparkoval auto pri obchodnom dome a zobral si taxík. Nerád šoféroval po bratislavských uliciach a hlavne po tých, ktoré nepoznal. 

    Dom rodiny Alfrédových sa nachádzal mimo hlavnej časti mesta vo vilovej štvrti pod hradom. Tam by si absolútne netrúfol ísť. 

    Bol krásny jesenný deň. Slnko poriadne pripekalo ako v lete. Robert si obzeral Bratislavu cez okno taxíka. Chcodil tu často na rôzne jednania, ale nikdy nemal čas poriadne si ju obzerať. 

    Konečne zastali v peknom tichom prostredí pri lese. Bolo to dosť ďaleko od rušného centra hlavného mesta. 

    Robert zaplatil a vystúpil. Ocitol sa pred čiernou železnou bránou. Bol prekvapený, lebo nebola celkom zatvorená. Prešmykol sa do vnútra, vôbec nezvonil. 

    Udržiavaná cesta viedla veľkým oblúkom k domu, ktorého fasáda bola obrastená brečtanom. Po dlažbe poletovalo jesené lístie. 

    Tri dogy sa vyrútili s divokým štekotom, ale ženský hlas ich hneď prísne zavolal späť. Psi počúvli. 

    Robert šiel za nimi a zbadal Vieru Alfrédovú. Sedela v lehátku v záhrade a rozprávala sa so psami, ktorí si ľahli vedľa jej nôh. Tmavé vlasy s leskom zrelých gaštanov žiarili na slnku. 

    Počula na štrkom posypanej ceste kroky, obrátila hlavu a pozerala sa na neho. 

    Prudko zastal. 

Žena na lehátku nebola Viera. Bola to dievčina z fotografie. 

Stál ako pribitý, neschopný slova. 

,,Návšteva?" Jej pohľad ho preletel s prívetivým úžasom. Pretože hneď neodpovedal, ale len na ňu uprene pozeral, usmiala sa. Nebol to koketný, ani obyčajný úsmev, ale srdečný a možno trocha smutný. Zasiahol ho do hĺbky duše. 

,,Tak si predsa sadnite," požiadala ho. Stál tam a pozeral sa na ňu. 

    Začervenala sa a on rýchlo v rozpakoch niečo zahundral: ,,Prepáčte, že som tu tak vtrhol... volám sa Marton... Robert Marton." Sadol si na krajíček záhradnej stoličky. 

    Pozorovala ho s neskrývanou zvedavosťou. Videl, ako jej pohľad po ňom putuje, a keď sa mu pozerala do očí, usmiala sa. Vyžarovalo z nej tajomné chvenie, fluidum nežnej krehkosti. 

,,Odkiaľ prichádzate?" opýtala sa a hypnotizovala ho ako bytosť z iného sveta. 

,,Chcel som sa stretnúť so slečnou Alfrédovou." 

,,Ja som Monika Alfrédova, ale vy určite idete za mojou sestrou Vierou." Minútu mlčala, a potom povedala: ,,Viera je vo vnútri. Ale prosím, ostaňte ešte chvíľu. Je tu krásne, hlavne vtedy, keď svieti jesenné slnko. V túto ročnú dobu mám našu záhradu zvlášť rada. Ach, Sabina, čo to robíš?" Siamská mačka jej vyskočila z lona a bežala preč. ,,Neľakajte sa, my tu máme priam zoologickú záhradu. Dve mačky, troch psov a korytnačku. Máte rád zvieratá?" 

,,Veľmi. Keď som bol malý chlapec, naše mačky sa trhali o to, ktorá bude so mnou spať v posteli, a Bodo mi vždy do školy nosil desiatu." 

,,A dnes?" Usmiala sa na neho s takou úprimnou srdečnosťou, že k nej v tom momente pocítil náklonnosť. Tak náhle ho nezasiahla pri žiadnej žene. 

 

                                                           X              X             X            X 

 

      Príbeh pokračuje...

 

                                                       Dvadsiata kapitola. 

 

          ,,Celý deň som v práci, veľa cestujem a mám zvieratá príliš rád, aby som ich zveroval do cudzích rúk." 

    Trochu tesnejšie sa ovinula šálom. ,,Vy veľa cestujete?" Opýtala sa s plachou túžbou v hlase. 

    Nevedel prečo, sklonil sa k nej ako k dieťati, ktoré by mal utešiť. ,,Áno. A vy? Pravdepodobne poznáte polovicu sveta. Ak navštevujete vaše hotely." 

   Držala viečka sklopené, nevidel jej do očí. Vlnená prikrývka jej skĺzla z kolien. Pozoroval zamyslene štíhlu postavu a uvažoval, ako príroda dokázala z mäsa a kostí vytvoriť takú krásu. Na nohách mala oblečené tmavo modré moderné leginy, ktoré tvorili dráždivý kontrast k blúzke zelenej farby. 

    Sklonil sa a zodvihol prikrývku, opatrne jej ju položil cez kolena. 

Poďakovala slabým kývnutím hlavy. 

Cítil potrebu povedať jej niečo pekné a milé. ,,Som rád, že som sa s vami zoznámil." 

Jemne sa začervenala. Jej profil sa odrážal a zároveň mizol. V sýtej hnedej farbe krovia za ňou. 

Náhle na neho pozrela. 

Zlatý bod na tmavom pozadí, pomyslel si a uvedomil si jej tragickú osamelosť. Ale nechápal, prečo sa zatvorila pred svetom. A prenechala všetku vládu sestre. 

Položil svoje teplé ruky na jej. Strhla sa, v tom momente sa podobala na malé bezmocné zvieratko, ktoré nie je zvyknuté na nežnosť a tak veľmi ju potrebuje. 

,,Nepoznám svet," vrátila sa k jeho otázke. ,,Môj svet je tento dom, záhrada a zvieratá. Odtiaľto mám nádherný výhľad na celú Bratislavu." 

,,Sedíte tu často?" 

,,Áno," povedala s hlbokým povzdychom. Opäť v tom jednom slove cítil dojemnú túžbu a odriekanie. Jeho ruky ešte stále ležali na jej. 

    Vedľa lehátka stál biely, lakovaný, záhradný stolík, pokrytý skicami a kresbami. 

,,Smiem?" načiahol sa po nich a prelistoval ich. Nebol v tomto smere žiadny odborník, ale aj laickým okom poznal nespútaný, tvorivý rozmach. Videl na nich dom, záhradu, zvieratá, park so starým stromoradím, to všetko zachytili jej kresby. 

,,To ste maľovali vy?" 

,,Áno." 

Zodvihol hlavu v úžase. ,,Naozaj?" 

,,Zdajú sa vám zlé?" V kútikoch úst sa jej objavil veselý úsmev. 

,,Práve naopak," uistil ju a znova sa ponoril do skíc. ,,Keby som vedel kresliť, nakreslil by som to, čo vidím, práve takto." 

,,Tak vy ste neverili, že by som to mohla namaľovať?" 

Pristúpil na jej tón. ,,Úprimne povedané, nie." 

,,Prečo nie?" 

,,Chceli by ste počuť kompliment?" 

,,Pravdu." 

Váhal. 

,,Neodvažujete sa ju povedať?" provokovala ho s ľahkým laškovaním, ktoré si ani neuvedomovala. 

 

                                               X               X               X               X 

 

        Príbeh pokračuje...

 

                                              Dvadsiata prvá kapitola. 

 

    ,,No dobre, ale na vašu odpovednosť. Keď som vás zbadal, myslel som, že je to Viera. Na prvý pohľad je podobnosť zarážajúca, ale na druhý pohľad som vás odhadol ako očarujúcu dievčinu, citlivú, uväznenú v tomto dome, obklopenú zvieratami, kvetmi a vtákmi. Trocha odcudzenú od sveta. Pripadáte mi ako bytosť z rozprávky. Myslím, že o tom, čo sa deje za plotom vašej záhrady, neviete nič." 

   Keď sa odmlčal naliehala: ,,Hovorte ďalej." 

Trocha neisto pokračoval: ,,Vaše obrázky nepatria k tým, pri ktorých sa vzdychá Ach a Och a pritom sú svojim spôsobom krásne. Môžem si niečo želať?" 

Prikývla. 

,,Rád by som si jeden z nich nechal. Na pamiatku. Teraz si o mne určite myslíte, že som drzý." 

Pokrútila hlavou. Kým sa prehrabával medzi obrázkami, pohľadom skúmala jeho mužnú tvár, profil, úzke, ale nie tvrdé pery, ktoré zvádzali k tajným želaniam a predstavám, energickou bradou a vysokým čelom, na ktoré spadol prameň svetlých vlasov. Upútali ju jasno modré oči. Cítila silu, ktorá z neho vychádzala. Prúdila k nej a prebúdzala dôveru. 

    Ukázal jej jeden z obrázkov. ,,Je to pohľad z tohto miesta na bratislavský hrad a polovicu mesta, je to tak?" 

Opäť bez slova prikývla. 

    Je presne taká, akú som si predstavoval, pomyslel si Robert, cítil sa s ňou šťastný. Pôsobila na neho upokojujúco, teplo, ako keby sa vrátil domov z dlhej cesty. 

,,Monika... Pekné meno. Pristane vám." Robert položil ruky na operadlo lehátka. Jej tvár bola veľmi blízko jeho. ,,Neverím, že trávite svoj deň výlučne maľovaním, pozeraním televízora, počúvaním hudby a so zvieratami. Alebo snáď áno? Nemáte chuť ísť so mnou von z tohto väzenia ukázať mi Bratislavu?" 

,,Ste vždy taký priamy?" 

,,Ako sa to zoberie. V živote to bez širokých lakťov nejde, pokiaľ človek nechce ostať niekde z úzadí." 

,,Chcete tým povedať, že len bezohľadní ľudia sa v živote presadia?" 

,,Nezamieňajte bezohľadnosť so zdravou aktivitou, Monika. Priznávam, nie vždy tí najlepší, to ďaleko dotiahnu. Ale na druhej strane je v obchode určitá tvrdosť potrebná. Nie len k druhým, ale aj k sebe. Myslím si, že vy ste sa s niečím takým nestretli," usmial sa. ,,To k vášmu pokojnému bytiu ešte nepreniklo." 

    Nevnímala nič, len jeho blískosť, jeho silu a jeho príjemný smiech. On bol časťou sveta, po ktorom túžila a ktorý jej bol uzavretý. Zaklonila hlavu, oči bolestne zatvorila. 

    Robert ešte nikdy nevidel toľko ľudského smútku v niečej tvári. 

,,Je pekné, že ste tu boli so mnou." Ten smutný hlas bolel. ,,Neviem, čo vás ku mne priviedlo, ale stretnutie s vami bolo príjemné. Som vám za to vďačná. Nezabudnite si zobrať ten obrázok." 

 

                                              X               X              X              X 

 

               Príbeh pokračuje...

 

                                                  Dvadsiata druhá kapitola. 

 

         Počul rýchle kroky na štrkovej ceste a spozornel. Obrátil sa a zbadal svetlý kostým. Prichádzala k nim Viera Alfrédova. Bola ešte krajšia, než ako si ju pamätal a ešte menej prístupná. 

,,Monika, drahá, čo je? Necítiš sa dobre?" 

,,Nič mi nie je. Cítim sa dobre." Monika chytila ruku sestre a pozerala sa na Roberta. ,,Viera si o mňa robí stále starosti. Keď mám kašeľ, má strach, že som dostala zápaľ pľúc. Keď kýchnem, vidí hneď začiatok chrípky." Pokúsila sa o úsmev. ,,Obetuje mi všetok svoj voľný čas. Neviem, čo by som si bez nej počala." 

,,Mala by si ísť do domu. Ochladilo sa." 

,,Nie. Chcela som ešte chvíľu ostať vonku. Pán Marton prišiel za tebou služobne?" 

,,Áno." Nacvičeným pohybom jej narovnala Viera vankúše a posunula ich Monike pod hlavu. Potom ju zabalila do prikrývky. ,,Naozaj ti nie je chladno?" 

,,Nie." Monika pomaly podala Robertovi ruku, chvíľu váhala, kým sa s ním rozlúčila. Vyzerala veľmi mlado. ,,Majte sa pekne." 

,,Dovidenia, Monika." V jeho hlase bolo niečo nežné upokojujúce a úprimné. Len ťažko sa s ňou lúčil. 

   Odchádzal s Vierou k domu, no po chvíli sa obrátil, sedela pokojne na lehátku a pozerala sa za ním v očiach mala smútok. 

   Bez slova kráčal vedľa Viery. Rozrušený vlastnými pocitmi nebral na vedomie jej nepriateľské mlčanie. Krátko pred domom sa k nej obrátil. 

,,Prosím, prepáčte, slečna Alfrédova. Myslím, že som vás ešte nepozdravil." Všimol si, že je dosť rozčúlená. 

   Jej hlas znel chrapľavo. ,,Už som sa stretla so všetkým možným, ale vaše správanie presiahlo medze slušnosti." 

   Zastavil sa a od prekvapenia stratil reč. 

,,Otvárate cudzie listy, objavujete sa bez ohlásenia v cudzích domoch. Nezastavíte sa pred ničím." 

   Spamätal sa z ohromenia. ,,Po prvé. Predpokladal som, že list je určený mne, po druhé som sa pokúšal dostihnúť vás telefonicky, ale bez úspešne. Nemôžete očakávať, že prídem do Bratislavy, stratím celý deň a nič nevybavím. Mal som dojem, že máte vážny záujem uzavrieť so mnou obchod, alebo sa mýlim?" Zamlčal jej, že prišiel hlavne preto, lebo tajne dúfal, že sa stretne s Monikou. 

    Viera sa bez slova obrátila a šla k domu. 

    Dve sestry, ktoré sa na seba neuveriteľne podobajú, ale každá z nich je iná. Viera je kus ľadu, studená ako Alijaška. Monika je leto, krásny deň zaliaty slnkom. 

 

                                               X                    X                   X 

 

          Príbeh pokračuje... 

 

                                               Dvadsiata tretia kapitola. 

 

           Viera kráčala pred ním. Jej nepriateľský postoj cítil, presne ako jej parfém, ale ten aspoň voňal. No jej nepriateľstvo ho nútilo premýšľať, či urobil dobre, keď sa rozhodol investovať do Združenia hotelov, kde ona vlastnila majoritné akcie. 

   Pred dverami sa zastavila, ktovie, čo by urobila, keby vedela o čom premýšľa? 

,,Vypijete si so mnou šálku čaju?" Nečakala na odpoveď a vošla do domu. Nasledoval ju do veľkej, drevom obloženej haly. Otvorila dvere do obývačky, zariadenej s vyberaným vkusom. Zazvonila na gazdinú a objednala čaj. 

,,Tak konečne som spoznal aj Moniku."

,,Hovorili ste s ňou o tom liste?" Počul v jej hlase napätie. 

,,Bolo by zlé, keby som to urobil?" 

,,Urobili ste to, alebo nie?" 

,,Nie." 

      Očividne s úľavou siahla po krabičke cigariet, ktorá ležala na stole. Zapálil jej. 

    Viera sa trocha upokojila. Pôsobila vyčerpane. 

,,Chcete mi aj naďalej tvrdiť, že vaša sestra zo svojej vôle neprišla na schôdzku?" 

    Z hĺbky kresla sa pozerala mimo neho. Výsmech? Domýšľavosť? Nedokázal si jej pohľad vysvetliť. 

,,Zdá sa, že ste sa zamilovali do fotografie Moniky. Prišli ste preto, aby ste ju videli?" 

Neodpovedal na jej otázku, naopak chcel zaútočiť na jej tvrdohlavosť. ,,Prečo neprišla ona?" 

,,Pretože je ochrnutá!" 

    Zasiahlo ho to ako blesk z jasného neba. Hlas mu zlyhal. Pátral v jej tvári. Ostala nepreniknuteľná s malým škodoradostným výrazom. 

   Siahol po cigarete. Márne sa ju snažil zapáliť. Triasli sa mu od nervozity ruky. Po niekoľkonásobnom pokuse sa mu to konečne podarilo. Zhlboka nasával dym do pľúc. 

    Mlčanie medzi nimi bolo neznesiteľné. Vôbec sa nesnažila prísť mu na pomoc. Nechala ho samého, aby sa vysporiadal s tým šokom. 

   Odkašlal si. ,,Ako... myslím, ako... ako je to možné?" 

,,Stalo sa to pred dvoma rokmi." Bez dychu počúval jej tmavý, drsný hlas. Nevedel prečo, ale Viera mu pripomínala tmu, temnotu, čiernu farbu. Monika, bola jej opak. Predstavovala teplo, svetlo, slnečný jas. 

,,Pri jazde na koni spadla," dodala bez štipky ľútosti. 

,,A?" 

,,Myslíte, či sa to dá vyliečiť?" 

,,Áno." 

,,Moniku ošetroval jeden známy profesor, rodinný priateľ. Dal ju odviesť na svoju kliniku do Viedne." 

   Vošla gazdiná a doniesla čaj. Pripadalo mu to ako večnosť, kým naliala čaj a odišla. 

,,Monika už nikdy nebude chodiť." 

    Robert nevydžal na mieste. Vstal, otvoril dvere na terasu a vyšiel von. 

   Záhrada žiarila jesennými farbami. Cítil pach vlhkej zeme. Zahodil nedofajčenú cigaretu a zaťal päste. 

  Monika! Pripútaná k invalidnému vozíku, pozorujúca svet len z tohto domu. Odrezaná od života, od lásky. Zmrzačená. Ubieha jej mladosť, pri ktorej vôbec nežije. 

   Keď sa vrátil do obývačky, sedela Viera stále ešte v kresle. Svojej šálky s čajom sa nedotkla. 

,,Prečo ste mi pri našom prvom stretnutí o tom nič nepovedali?" 

,,Aký by to malo zmysel? Nemôžete jej pomôcť a ja neobťažujem cudzích naším trápením." 

,,Aj tak ste mi to mali povedať. Ušetrili by ste ma toho, aby som sa dopustil netaktnosti, ktoré sa už nedajú zobrať späť." 

,,Akých netaktností?" 

,,Hovoril som o cestovaní, lyžovaní, o spoznávaní nových krajín..." 

,,S tým si nerobte starosti." 

,,Ste statočná žena, Viera." 

 

                                                             X                     X                    X     

 

     Príbeh pokračuje...                                                                                                                          


6 názorů

Ďakujem za pochvalu, Evženia. Ja som len zvedavá, čo povieš na ten koniec. Dúfam, že ostaneš až do konca, lebo ten je najlepší. 

 

  A môžem ti prezradiť, že Vieru budeš nenávidieť. 

  Prosím, ostaň. Som zvedavá na záverečný komentár.


Ak som to správne pochopila tak chceš vedieť, či sa u nás píše v slovách - zbiehali, robili, kosili... a pod i, alebo y.  Priznám sa, že mne to bolo zo začiatku v češtine tiež divné, keď som zbadala, že vy píšete v slovesách y. Ale zvykla som si na to. Lebo u nás sa píše i. Čiže ako ty hovoríš: v prísudku, čiže v slovese sa u nás vždy píše i. 

  Uvediem príklad: Otcovia pokosili trávu.  Alebo: otočili stolík.  Teda: otočili je sloveso a stolík neživotné podstatné meno. 

 Odpoveď na tvoju otázku znie: Nie, nezjednotili sme to.

Slovenčina má veľa úskalia, priznávam. Niekedy aj ja musím niektoré slová hľadať v slovníku skovenského pravopisu. Napríklad: slovo hotel sa píše s i aj s y. Neviem, či aj v čeština to rozlišuje. Alebo slovo - starosti, alebo podstatné meno - Pes.  A tak by som mohla pokračovať. 


Jako příklad shody podmětu s přísudkem uvedu: ..nitky sa zbiehali....

Nitky nejsou životné, přesto je v přísudku měkké -i-. Jen mne zajímá, zda slovenština už pokročila ke sjednocení životnosti rodů?


Je to pěkně napsaná, dějově srozumitelné. Tím, jak děj postupně rozvíjíš zůstává přehledný a zajímavý.


Ďakujem Šumavka, že si sa znova zastavila. Možno budeš prekvapená, hlavne pri konci. Tam sa to poriadne zamotá. 


Šumavka
28. 06. 2018
Dát tip

Ahoj, jsem moc zvědavá, jak bude příběh pokračovat. Mám určité představy, ale nechám se překvapit. Je to zajímavé.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru