Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 429 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky (1. 8. 2019)

+14 neviditelných
Osudová zámena -24 - 25. - 26 - 27.- 28. - 29. - 30.-31.-32-33.-34. kapitola
datum / id30.06.2018 / 488967Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
témaRomantické
zobrazeno544x
počet tipů3
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Osudová zámena -24 - 25. - 26 - 27.- 28. - 29. - 30.-31.-32-33.-34. kapitola

                                                 Dvadsiata štvrtá kapitola. 

 

Už teraz chápal, prečo je Viera ťažko pochopiteľná bytosť. Bolo toho na jej pleciach veľa. Ochrnutá sestra, ktorá bola na ňu odkázaná. Podnik, za ktorý je zodpovedná. Teraz ju aj čiastočne chápal. 

,,Môžem vám nejako pomôcť?" 

,,Áno, Robert." Oslovila ho prvý raz krstným menom a navodila tým atmosféru dôvery. ,,Môžete pomôcť mne, a tým aj Monike. Nezasahujte do jej pokoja. Do určitej miery sa zmierila so svojim osudom. Nedávajte jej plané nádeje. Už ako dieťa mala bujnú fantáziu a teraz si buduje vlastný svet, v ktorom je šťastná." 

,,Nechápem, čo tým myslíte?" 

,,Nepotrebuje pri sebe žiadnych ľudí. Stačí jej dom, záhrada, zvieratá. Ako mnohí, ktorí musia znášať neobvyklý osud, je obdivuhodná a spokojná." 

,,Čo tým chcete naznačiť?" 

,,Presne to, čo hovorím." 

   Videl pred sebou oči Moniky, jasné, plné nového očakávania. 

,,Nemajte mi to za zlé, Viera, ale mám z Moniky úplne iný dojem. Napísala ten list." 

,,Áno." 

,,Nevyhýba sa teda kontaktu. Doslova hľadá stretnutia s novými ľuďmi." 

    Pokrčila ramenami. ,,Môžete byť výborný obchodník, Robert, ale o psychologii nemáte najmenšie tušenie. Máme veľký okruh známych, ktorí by radi robili Monike spoločnosť. Ale ona prerušila všetky kontakty,čo chápem. Krásna mladá dievčina, zvyknutá byť stredom pozornosti, nevie, čo si má počať so súcitom, s ktorým sa stretáva. Len si tým viac uvedomuje svoj nešťastný údel. Ja rešpektujem jej želanie byť sama  a očakávam to isté aj od vás." 

    Bol presvedčený, že Viera nemá pravdu. 

,,Ste tu z obchodných dôvodov?" zmenila tému. 

Pokusil sa sústrediť. ,,Áno." 

,,Môžem s vami hovoriť otvorene, Robert?" 

,,Samozrejme." 

,,Mám finančné problémy. Síce len prechodné, ale v tomto okamihu som v úzkych." 

Myslel na informácie, ktoré dostal o Združení hotelov. 

,,Ako je to možné?" 

,,Liečenie Moniky na klinike vo Viedni pohltilo dosť peňazí. Vyskúšali sme všetky možnosti liečby, ktoré sa zdali nádejné." 

Okamžite pochopil. ,,Ako vám môžem pomôcť?" 

,,Tento dom nie je zaťažený. Ponúkam vám súkromnú hypotéku." 

   Nebola to zlá ponuka. Lebo tá veľká vila v Bratislave v lukratívnej časti mala určite značnú hodnotu. Zaujímalo ho na čo potrebuje toľko peňazí, ale nechal si to pre seba. 

,,Skúšali ste to v hypotekárnej a úverovej banke?" 

,,Nie. Som tu dosť verejne známa. Nehoda Moniky už aj tak dosť rozvírila pozornosť." 

Chápal aj to. 

 

                                      X               X                X             X

 

         Príbeh pokračuje... 

 

                                                       Dvadsiata piata kapitola. 

 

              ,,Pôvodne som vám chcela ponúknuť partnerstvo v našom koncerne. Na to by som, ale potrebovala jednohlasné schválenie všetkých zainteresovaných. Pokiaľ by ste mali záujem, tak o tom môžme jednať neskôr." V tom si pomyslela na Hudáka. Ten by jej určite robil problémy. 

   Pravdepodobne potrebovala peniaze okamžite. Informácie , ktoré získala Magda o Združení, boli predsa pozitívne. 

,,Dom patrí vám, alebo vašej sestre?" 

,,Nám obidvom. Rodičia nám ho zanechali rovnakým dielom." 

    Zodvihla hlavu, ako by niečo počula. ,,Prepáčte. Hneď som naspäť." 

    Ostal sám. Odrazu zatúžil ešte raz vidieť Moniku, povedať jej, aké veľké  k nej prechováva sympatie. 

   Keď sa Viera vrátila, bola bledá a nervózna, ukončila ich stretnutie rovnako rýchlo ako to prvé. ,,Pokiaľ chcete, môžme ísť k notárovi." 

,,Akú čiastku si predstavujete?" 

,,Štyristo tisíc eur." 

   Približne v tejto výške chcel na začiatok investovať. Sám nevedel, prečo povedal: ,,Budem v najbližšej dobe opäť v Bratislave, potom tú záležitosť dotiahneme do konca." 

    Pokiaľ ju to sklamalo, nedala to na sebe poznať. Odprevadila ho pred dom. Opäť vyzerala, ako keby sa snažila zachytiť nejaké cudzie zvuky, ktoré by rušili toto pokojné miesto. Uvedomil si, že sa niekam ponáhľa a bol prekvapený, že pred bránou na neho čakalo taxi. Vyzeralo to, že sa ho chce, čo najskôr zbaviť. 

    Ako prechádzal cez záhradu, zbadal stôl na ktorom boli rozhádzané kresby Moniky. Vybral sa k nim. 

,,Kam idete?" opýtala sa Viera podráždene. 

,,Monika mi darovala obrázok. Idem si ho vziať." 

     Kráčala vedľa neho a pozerala, ako pomaly a opatrne listuje v skicách. Zobral obrázok, pritom stále pozoroval priečelie domu v nádeji, že tam zbadá Moniku. 

,,Robert," prosila, ,,nedopusťte sa nejakej impulzívnej hlúposti. Len by ste tým Monike ublížili." 

   Bez slova sa vrátila späť. Pred záhradnou bránkou jej podal ruku. Nastúpil do taxíka a odišiel, ani raz sa nepokúsil obzrieť. 

   Viera stála opretá o bránu a bojovala so záchvatom zlosti. Jeho nečakaná návšteva, ktorá ju veľmi prekvapila, bola nad jej sily. 

 

                                              X                 X                 X                    X 

 

           Príbeh pokračuje... 

 

                                                        Dvadsiata šiesta kapitola. 

 

      Magda Vargová teraz už videla na Robertovi premenu úplne jasne. Musel zažiť niečo, čo ho zasiahlo ako elektrický prúd. A zmenilo ho to v iného muža. 

,,Ste sklamaný ponukou slečny Alfrédovej?" 

,,Nie. Dostať súkromnú hypotéku je veľmi vzácne. Nie, len..." Lámal si hlavu, načo potrebuje toľko peňazí. Ako majiteľka majoritného podielu a šéfka tak veľkého Združenia hotelov, musela mať nadštandartný príjem. Z ktorého sa určite dalo slušne vyžiť aj, keď podporovala sestru. 

,,Čo je?" opýtala sa Magda ticho. ,,Ste nejaký zamyslený." 

,,Magda, predstavte si: Združenie mnohých špičkových hotelov, rôzne po svete, finančne zdravých, celkom dobre prosperujúcich. A práve žena, ktorá má väčšinový podiel, si berie hypotéku na ich rodinné sídlo, ktoré im patrilo generácie, od úplne cudzieho človeka, ktorého sotva pozná. Prečo? Čo v tom je?" 

,,Odkedy vás zaujíma, čo naši zákazníci robia s peniazmi? To vám môže byť jedno. Hlavne, že my z toho máme zisk." 

    V tomto prípade mu to jedno nebolo. 

,,Je krásna?" Magda sa pokúsila dozvedieť viac o žene, ktorá dokázala vyviesť jej šéfa z jeho obligátneho pokoja a racionálneho uvažovania. 

,,Krásna, nie je ten správny výraz." 

,,Možno má priateľa, ktorý ju stojí veľa peňazí." 

Zasmial sa. ,,Nemyslím, že by slečna Alfrédova bola z tých, že by kvôli priateľovi pomíňala skoro všetky peniaze. Nie je to ten typ ženy, čo sa vrhá mužom do náručia. V tom bude niečo iné, verte mi." Alebo, že by predsa len liečenie Moniky vo Viedni stálo veľa peňazí a ona to teraz musí splácať? Uvažoval, či o tom má povedať Magde, ale potom si to rozmyslel. 

,,Pôjdete tú zmluvu so slečnou Alfrédovou uzavrieť ešte pred tou svojou cestou?" 

,,Pred akou cestou?" Pozrel sa na ňu nechápavo. 

,,Predsa dovolenka na Mallorke." 

,,Dobrotivé nebo! Úplne som na to zabudol! Ja teraz určite nemôžem odísť tak ďaleko. Potrebujem doriešiť tento prípad. Pripraviť podklady, zmluvy, zistiť podstatné skutočnosti..." 

,,Pán Marton, veď slečna Gabriela už potvrdila vašu rezerváciu." Zamyslene ho pozorovala. ,,Pracovali ste v uplynulých mesiacoch tvrdo, skutočne by ste mali na pár dní úplne vypnúť, bez telefonátov, bez počítača, bez obchodných zmlúv a získať si odstup. Potom sa vám budú zdať mnohé veci jednoduchšie a priehľadnejšie." 

,,Možno máte pravdu. Veľa pracujem, pozerám sa na svet očami obchodníka a nie obyčajného človeka. Keď zmením prostredie, získam možno lepší prehľad, úsudok a stratenú rovnováhu. Magda, vy určite viete, kedy odchádzam?" 

,,V piatok. Gabriela sa už veľmi teší. Viem to, lebo telefonovala do kancelárie, keď ste boli v Bratislave." Nemala dojem, že aj on sa teší. Vyzeral skôr, ako keby utekal. Ale pred čím? Alebo pred kým? 

 

                                                          X                X                   X 

 

     Príbeh pokračuje... 

 

                                                           Dvadsiata siedma kapitola. 

 

  Mallorka - jeseň - 2014 

 

      Bol to skutočne útek. Podľa toho vyzeral jeho kufor. Hodil do neho všetko, čo mu práve padlo do ruky. Nepremýšľal nad dovolenkou, za to v pamäti sa mu stále vybavovala Monika Alfrédova a jej ľadová sestra, ktorá bola tak veľmi nevyspytateľná. 

,,Bude ti vadiť, keď si zafajčím?" prerušila tok jeho myšlienok Gabriela. 

    Ani trocha mu to nevadilo. Vytiahol zapaľovač. Lietadlo do Palmy bolo obsadené do posledného miesta. 

    Pozoroval z okna, že v zamhlenej diaľke sa začalo rysovať žiariace pobrežie Mallorky. 

    Z letiska ich viezli autom do C ´ano Pasttila, prešli malými dedinkami, okolo množstva veterných mlynov, pred nimi sa odrazu objavili jednoposchodové domy, luxusné hotely a rozľahlá pláž, ktorá sa strácala v diaľke medzi romantickými piniovými lesmi. 

    Bývali v päťhviezdičkovom hoteli na pláži. 

Večer sedeli na terase pod hviezdnou oblohou. Gabriela v žiarivo červených šatách, ktoré všetko zakrývali, ale nič neskrývali, pôsobila ako zjavenie. Okrem Roberta si to všimli všetci hoteloví hostia. 

,,Padá hviezda! Drahý, rýchlo si niečo želaj!" Bola plná nadšenia. ,,Tu každú chvíľu padá hviezda, určite pri toľkých prianiach budeme dlho šťastní." 

   Robert mal len jeden tajný sen, a to už nevidieť stále pred očami Moniku Alfrédovú. 

      Monika! 

  Keby som dokázal každý deň aspoň desať minút na ňu nemyslieť, uvažoval. Na druhý deň by to bolo dvadsať a potom štyridsať minút. Lebo jej tvár bola stále pred ním. Každú minútu. Každú sekundu. 

                                                         

                                                              X              X              X 

 

    Doobedie strávili plávaním a lenivým ležaním v piesku. Večer zašli do zábavnej štvrti v Palme. Zastali pred bielym palácom. Horúci rytmus mexickej skupiny rozbúril Gabriele krv. Mnohí sa za ňou otáčali. Cítila skoro telesne ich záujem, ktorý jej zjav prebúdzal u mužov. 

,,To je nádherná terasa! Tak veľa kvetov, čo tu majú, a tie palmy a exotické rastliny. Páčia sa ti?" 

,,Samozrejme," odpovedal automaticky. 

   Stúpala v nej utajovaná zlosť. Tu prítomní muži by so mnou radi tancovali, pomyslela si nahnevane, hovorili by mi milé veci, nešetrili by komplimentami, prosili by ma o schôdzku. Len Robert Marton pri nej sedel ako mŕtvola s myšlienkami tisíce kilometrov vzdialenými. 

    Odvrátila sa od neho, začala sa rozprávať s mladým Španielom. Netrvalo dlho a mládenec ju požiadal o tanec. Pozrela sa na Roberta vyzývavo, ale keď jej nenaznačil ne-súhlas, zodvihla sa a urazene šla tancovať. 

    Keď sa vrátila k stolu okamžite na ňu spustil: ,,Je to pohoršujúce, ako sa chováš. Tancuješ s cudzím mužom a...." 

,,Ty mi máš, čo hovoriť! Pokazil si mi celý večer." 

,,Dovolíte?" Další mladý muž sa postavil pred ich stôl. 

,,Nie, dáma nedovolí," zasyčal. ,,Čašník! Platím!" Nahnevaný hodil na stôl bankovnku, vstali, chytil Gabrielu za ruku a ťahal ju k východu, zamával na taxi a dal mu adresu hotela. 

,,Robert," pozrela na neho, ,,buď milý. Čo sa s tebou deje? Takto som si našu dovolenku nepredstavovala." 

,,Keby som tam nebol, určite by si sa nechala zbaliť niektorému z tých mužov." 

,,To je možné. A vadilo by ti to?" 

Nevedela ako, odrazu sa ocitla v jeho náručí. Jeho dych prechádzal po jej tvári. Vášnivo ju bozkával. Počas toho bozku ju zaliala istota: zase bude všetko v poriadku. Už sa mi nezdá cudzí a vzdialený. Bol to Robert, ktorého milovala, ktorý patril len jej. 

 

 

                                               X                X                 X                 X 

 

        Príbeh pokračuje... 

 

                                                          Dvadsiata ôsma kapitola.  

 

Bratislava- vila Alfrédových - Jeseň - 2014 

 

   Monika smerovala na svojom invalidnom vozíku cez chodbu do jedálne. 

,,Moja sestra ešte nie je doma?" opýtala sa gazdinej a postavila na prestretý stôl kyticu kvetov. 

,,Nie. Chcete sa najesť, slečna?" 

,,Počkám, až príde sestra." 

   Monika sa odviezla k vysokému oknu a odhrnula záclonu. Odtiaľ mala výhľad na veľkú časť záhrady a cestu, ktorá viedla k bráne. 

   Netrvalo dlho a videla prichádzať športové auto sestry. Zabočilo do otvorenej brány a zaparkovalo pri dome. 

Monika zamierila späť k chodbe, šla jej oproti. 

,,Trocha som sa zdržala. Čakala si na mňa v jedálni?" 

,,Áno." 

O malú chvíľu sedeli spolu pri stole a Monika si všimla napätého výrazu v tvári Viery. 

,,Máš veľa práce? Vyzeráš v poslednej dobe veľmi vyčerpane." 

,,Samozrejme, práce mám vyše hlavy, ako vždy. Preto som unavená a občas aj podráždená." 

          Hudák!

Pomyslenie na neho ju zbavilo všetkého pokoja. Potom tá hypotéka. Prečo len s ňou Marton neuzatvoril hneď ten obchod? Načo tá opatrnosť? Zistil snáď jej tajomstvo? Veď ho veľmi dobre pred všetkými skrýva. Musel sa tu objaviť vo chvíli, keď ho najmenej očakávala? Mohol ísť za ňou do kancelárie, nie on si to namieril priamo k nim domov! Stretnutie tých dvoch bolo to posledné, čo si mohla priať. Pohľadom prešla po tvári Moniky. Našla v nej výraz, aký u nej ešte nikdy nevidela. Objavila tam niečo nové. 

,,A čo ty? Čo si robila celý deň? Kreslila?" 

,,Nie." 

,,Prečo už nemaľuješ? Tie skice sú dobré." 

,,To isté hovoril aj pán Marton." 

Viera nezodvihla pohľad od taniera a povedala: ,,Pán Marton na teba urobil veľký dojem." 

Cítila pátravý pohľad svojej sestry. ,,Ako si ho poznala?" 

,,Stretávam denne veľa ľudí. Už si nespomínam." 

Monika nechápala, ako sa dá zabudnúť na stretnutie s mužom, ako je Robert Marton. 

,,Ty si taká krásna, Viera, že sa každý muž musí do teba zamilovať," povedala nečakane. 

,,Bolo by to pre teba nepríjemné, keby sa pán Marton do mňa zamiloval?" 

,,Prajem ti všetko šťastie na svete." Zaváhala, pred tým ako pokračovala. ,,Nehovorila si, že s ním máš len obchodné vzťahy?" 

,,To hlavne." 

Gazdiná priniesla jedlo a obsluhovala ich pri stole. 

,,Neprišla mi pošta?" opýtala sa náhle Monika. 

,,Teraz nie, slečna. Okrem toho listu ste nemali žiadnu poštu." 

,,Akého listu?" 

,,Ako zákusok doneste prosím ovocie," zamiešala sa do rozhovoru Viera. Naznačila jej, aby odišla. 

,,Vieš niečo o nejakom liste?" 

,,Áno. Bol adresovaný mne. Ona je v poslednom čase dosť nepozorná, stárne. Asi sa pozriem po novej slúžke. Chcela by si ešte omáčku?" 

    Bez slova pokračovali v jedení, každá bola ponorená do svojich myšlienok.

    Prečo mi zamlčala tú odpoveď na inzerát, uvažovala Viera. Nikdy predsa predo mnou nemala tajnosti. 

,,Čakáš poštu?" pokúsila sa ju vyspovedať. 

    Po stretnutí s Robertom Monika úplne zabudla na inzerát. Pod ostrým pohľadom sestry sa začervenala. 

    Je veľmi pekná, pôsobí detsky milo, pomyslela si Viera. Bolo by možné, aby i presto, že je ochrnutá upútala nejakého muža? Ale nie ledajakého, muža ako je Robert Marton? Sebavedomého fešáka, bohatého obchodníka, na ktorého ženy letia. 

Nemožné! 

,,Nevysmeješ sa mi, keď ti niečo prezradím?" 

,,To vieš, že nie. Mám pre teba vždy pochopenie." 

,,Iste," uistila ju Monika. ,,Len ty máš v mojom živote ešte cenu." 

   Viera videla útlu ruku svojej sestry na damaškovom obruse. Nežne ju pohladila. Pri tomto láskyplnom dotyku stratila Monika posledné zábrany. 

,,Prečítala som si v jednom časopise inzerát. Muž, ktorý je osamelý, hľadá partnerku na výmenu listov. Napisala som mu a poslala fotografiu. To som predsa mohla urobiť, nie?" Jej hlas prosil. Keď Viera mlčala, pokračovala: ,,Ja som tak strašne sama." 

 

                                                X                X                X                 X 

 

            Príbeh pokračuje...

 

                                                                              Dvadsiata deviata kapitola. 

 

         ,,To je výčitka?" 

,,Určite nie. Viem, že tráviš so mnou všetok svoj voľný čas. Ale i tak má podnik na teba veľké nároky." 

,,Musím pracovať aj miesto teba." 

,,Viera, tak som to nemyslela." Slzy jej vyhŕkli do očí. ,,Ako veľmi rada by som ti pomáhala. Netušíš, aká som nešťastná, že tu tak nečinne sedím a som druhým len na príťaž." 

,,Monika!" Viera sa obávala, že jej povolila nervy. ,,Čo má znamenať tento nárek? Vieš predsa..." Zarazila sa. 

,,Ja takto nemôžem a ani nechcem žiť ďalej. Som ochrnutá, to sa zmeniť nedá, ale inak som zdravá. V rádii, v televízii často počúvam a vidím ľudí, ktorým sa prihodilo to, čo mne a ktorí znova svojmu životu dali zmysel. Ja chcem pracovať. Môžem kresliť. Prečo nevystavíme moje obrazy? V našich hoteloch máme veľké sály, kde by sa mohli vystavovať. Veľa hostí by ich určite dokázalo oceniť."

   Už viem, čo je na nej nové, pomyslela si Viera. Táto energia, životná vôľa, nespútaná túžba, vzbura proti osudu. Všetka melanchólia vyhasla a urobila miesto náruživej posanutosti. A spôsobil to jeden muž, ktorý im obidvom vtrhol do života ako uragán - Robert Marton. Musím byť opatrná a ostražitá, preletelo Viere hlavou a prinútila sa k pokoju. 

,,Preto si odpovedala na inzerát?" 

,,Nie len preto. Ty sa na mňa hneváš?" 

,,Ale nie, Monika." Znelo to upokojujúco. ,,Ostanem po jedle s tebou. Sadneme si do záhrady. Na slnku je ešte teplo." 

    Šťastná Monika okamžite pristúpila na jej návrh. ,,A máš vôbec čas, Viera?" 

   Nemala. Každá hodina, kedy nebola v kancelárii a nevedela, čo robí Hudák, ju znepokojovala. Ale Monika bola na prvom mieste. Začala robiť problémy a ona už žiadne ďalšie problémy nezvládne. 

   Po jedle odtlačila Viera sestrin vozík do záhrady. Potom si pritiahla bližšie prútené kreslo. Pohodlne sa v ňom usadila a prehodila si nohu cez nohu. 

,,Viera, keď tu bol pán Marton, sedela som v lehátku. Nevedel, že som ochrnutá." Vzdychla. ,,Bolo mi, ako by som zase stretla starého priateľa, na návrat ktorého som dlho čakala." Pôsobila dojímavo pri svojej spovedi. ,,Nádherné na tom bolo, že on to cítil rovnako. Jeho srdečnosť bola úprimná a patrila len mne. Ako človeku. Ako žene. Nie ochrnutej. Nebol to súcit. Viera, cítim sa preto šťastná. Nechcem už, aby sa so mnou zachádzalo ako s chorou." 

    S citlivosťou ľudí poznačených osudom vykresľovala Monika stretnutie s Robertom. Niečo z neho prešlo na ňu a zmobilizovalo v nej starú energiu. 

   Viere bolo jasné, čo by Robert urobil. Určite by Moniku podporoval v jej plánoch. Vystavoval by jej obrazy, obrátil by k nej pozornosť a záujem verejnosti a tak by ju vyslobodil z väzenia toho domu. 

,,Myslíš, že by sa k tebe správal rovnako, keby vedel, že si ochrnutá?" 

,,On to, ale nevedel." 

,,Monika, ty vieš, ako veľmi ťa milujem. Veríš mi predsa, že robím všetko, aby som ťa ušetrila sklamania?" 

,,Samozrejme, Viera." 

,,Často je lepšie poznať pravdu, než sa nechať klamať ilúziou. Bolesť by bola o to väčšia. Musíš byť statočná." Viera nespúšťala zo sestry oči. ,,Pán Marton vedel, že si ochrnutá." 

   Monika pocítila teplo po celom tele. ,,Si si tým istá?" 

Viera prikývla. 

    Preto bol k nej milý, taký chápavý. Verila, že jeho záujem patril len jej, jej ako celkom zdravej, a nie chorej, ktorá je beznádejne pripútaná na invalidný vozík a vyvoláva súcit. Videla pred sebou jeho milú tvár, počula jeho pokojný hlas, cítila jeho ruky na svojich a teplý prúd, ktorý z neho vychádzal a prenášal sa na ňu. 

    Zakryla si dlaňami tvár. ,,Nechaj ma samú, Viera. Prosím, nechaj ma samú." 

   Viera vstala a rýchlo odchádzala do domu. Pritom sa vôbec neobzrela. 

 

                                                    X                  X                X 

 

       Príbeh pokračuje... 

 

                                                               Tridsiata kapitola. 

 

Dni ubiehali v mučivej jednotvárnosti. Monika sa za posledný čas nedotkla ceruzky ani papiera. Pritom ju neopúšťala spomienka na Roberta, ako sa pozeral na jej kresby, ako jej na rozlúčku povedal: ,,Do videnia, Monika." 

   Už nechcela vidieť jeho pohľad plný súcitu, počuť jeho hlas s ľahko tíšiacim tónom, ako sa dohovára chorému stvoreniu, ktorého osud človeku drása srdce. 

   Jej noci, plné mučivých snov, jej nechutenstvo a neustále pochybnosti spôsobili, že bola bledá a vyzerala vyčerpane. Pozorovala sa v zrkadle. Komu by sa už mohla páčiť táto dievčina, pomyslela si skľúčene. Do konca ani ten neznámy, s ktorým si chela písať, neodpovedal na jej list. 

   Hodiny hlbokej depresie vystriedali hodiny sústredeného uvažovania. Vyvolávala si v pamäti každú podrobnosť zo stretnutia s Robertom. Hovoril o plávaní a lyžovaní. Mohol by byť niekto tak necitlivý a pozývať ochrnutú do hôr? Čím dlhšie o tom uvažovala, tým nepravdepodobnejšie sa jej to zdalo. 

   Začala čakať poštára. Pri každom zazvonení zvončeka pri bráne očakávala list. Priala si, aby Robert dal o sebe vedieť, aby jej zavolal, napísal, prišiel... 

   Hovorila si tisíckrát, že je bláznivá a dúfa zbytočne, ale verila... verila, lebo ochorela túžbou po ňom. Zamilovala sa. 

   Prisahala si, že sa s ním už nikdy nestretne, a súčasne vedela, že by sa nedokázala zrieknuť stretnutia s ním. 

   Keď sa dostala k bodu, kedy si myslela, že už svoj život neznesie ani hodinu, rozhodla sa k poslednému kroku. 

   Na druhý deň ráno vstala dosť skoro a hneď šla do jedálne na raňajky. Celú noc premýšľala, preto sa cítila biedne, čo malo za následok to, že sa jej na tvári objavili červené škvrny. 

,,Nemáš horúčku?" opýtala sa starostlivo Viera a ešte viac ju tým rozrušila. Ona bola krásna, múdra a zdravá. Možno sa Robert zamiloval do nej. Možno bol jeho obchodný záujem len zámienka. 

,,Mám ostať doma?" 

,,Nie," odmieta Monika rýchlo. ,,Je mi dobre." 

Už od včera medzi nimi vládlo napätie. 

,,Pokúsim sa dnes prísť domov skôr." 

Monika neprejavila ani stopu radosti. 

Viera odišla s nedobrým pocitom. Monika sa za ňou pozerala z okna. Keď odznel zvuk motora, zašla na vozíku do izby sestry. Pozerala do záhrady. Brána bola zatvorená. 

   Monika počúvala ticho, ktoré vládlo v dome. Potom zašla k telefóne a vyťukala číslo na informácie. 

,,Môžete mi dať telefónne číslo Roberta Martona? Má firmu v Nitre, ktorá sa zaoberá obchodným poradenstvom." 

,,Okamih." 

Monike sa to zdalo ako večnosť, než sa dievčenský hlas z informácii opäť ozval.

,,V Nitre je veľa Martonov, čo majú firmy. Aká je jeho presná adresa?" 

,,To neviem. Robert Marton..." 

Znova nastalo v slúchadle ticho. 

,,Robert Marton, finančný a obchodný poradca?" 

,,Áno! Áno, to je on." Kŕčovito zovrela telefón. 

Dievčina jej povedala číslo do jeho kancelárie. 

,,Ďakujem." 

    Keď položila aparát, prešla si rukou po čele. Vystúpili jej na ňom kvapky potu. 

   Chvíľu trvalo kým sa upokojila a nabrala odvahu. Potom opäť siahla po telefóne a vytočila číslo, ktoré mala napísané na papiery. 

,,Kancelária pána Martona," ozvalo sa. 

Prehltla slinu. ,,Chcela by som hovoriť s pánom Martonom."

,,Kto je pri telefóne?" 

,,Alfrédova. Monika Alfrédova." 

,,Pán Marton nie je v súčasnej dobe na Slovensku. Môžem mu niečo odkázať?" 

Nie je na Slovensku... 

,,Kedy sa vráti?" 

,,O osem dní. Je na dovolenke." 

Hrdlo mala úplne zovreté. Nebol tam. Viac nechápala. 

,,Haló... Ste tam? ...Haló...Haló!..." 

Monika zavesila. 

Bol preč a nechal ju samú. Odišiel na dovoelnku a nechal ju po ňom túžiť a snívať. Nebolo medzi nimi nič, žiadne teplo, žiadna dôvera. To si len ona namýšľala, on to tak necítil. Bola pre neho len jedna z mnohých. 

   Hlava ju bolela. Cítila sa ešte viac osamelá. Odrazu jej po tele prechádzala zima a chlad. 

 

                                                     X                X                   X

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                            Tridsiata prvá kapitola. 

    Mallorka Robertovi úplne učarovala. Nádherný ostrov s príkrymi útesmi a divokými priepasťami. Plavil sa do osamelých zálivoch, prechádzal cez údolia, olivové a mandľové plantáže. Miloval more a nebo, nočnú, žiariacu oblohu, prostredie lichotiace všetkým zmyslom. 

,,Zajtra zájdeme do Valdemosy." 

Gabriela neprejavila veľké nadšenie. ,,Do koľkých kostolov a múzei si ma už zaviedol?" 

,,George Sandová a Chopin vo Valdemose, to ti nič nehovorí? Miláčik, tvoje vzdelanie vykazuje medzery." 

   Nech ju považoval za vzdelanú, alebo nie, bolo jej to jedno. Ona chcela plávať, tráviť dni lenošením na brehu mora, nakupovať v exkluzívnych obchodoch, a večer tancovať na okúžľujúcich terasách. Vychutnávala Mallorku svojim spôsobom a bola spokojná, keď mal Robert dobrú náladu. 

Teraz práve ležala vedľa neho v zálive. 

Cítil na paži jej teplú hladkú pokožku. 

,,Zaplávame si?" 

Vyskočil, zodvihol ju za ruky a pozeral sa na ňu, pozoroval aká je nádherná a ako kráča do vody. 

   Ktovie, akú chôdzu mala Monika? Vždy, keď si to najmenej želal, vynoril sa predním jej obraz... 

   Plávali dlhý úsek, potom si ľahli na teplý piesok a opaľovali sa. Pozoroval jej peknú čokoládovú tvár a plné pery. Keď ju pobozkal, snažil sa pri tom nemyslieť na Moniku. 

    Plávali späť, zobrali si oblečenie, prešli cez záhrady, po obrovskom schodisku hore do hotela. Navečerali sa, hovorili nežné nezmysly a tancovali na terase. Teplo dňa vystriedal lahodný vzduch večera. Šampanské tiež urobilo svoje a tak sa Gabriela vznášala v jeho náručí. Obidvaja potom úplne podľahli čaru južnej noci. Ležali jeden druhému v náručí, nedokázali sa nasýtiť svojej vášne, svojich objatí, bezhaničnému odovzdaniu. Keby som bola lekárom, pomysela si Gabriela, každému človeku, ktorý má problémy, by som predpísala Mallorku. Robí zázraky. 

   Na druhý deň šli napriek protestom Gabriely do Valdemosy. Po ceste Robert pozoroval letné rezidencie a paláce, umiestnené v osamelých údoliach. Monika by tu našla mnoho zaujímavých motívoch. Sledoval ostrov jej očami. 

    Kláštor v strede záhrady, oblúkové schody, kvetmi preplnené dvory, to všetko na neho urobilo obrovský dojem. Prechádzali miestnosťami, v ktorých žili Chopin a George Sandová, videli listy skladateľa, klavír, na ktorom vznikli jeho diela. Na klávesnici ležala silno červená ruža a Roberta opäť prepadla prudká spomienka na Moniku. 

   Gabriela trvala na tom, aby zašli aj do jednej zo slávnych vinných pivníc. Museli zísť veľa schodov, aby sa dostali do obrovskej oblúkovitej miestnosti. Videli popri stene stáť veľké drevené sudy. Robert objednal víno a pečienku. 

,,Máš svoj poetický deň?" opýtala sa Gabriela. 

Robertova mlčanlivosť sa jej vôbec nepáčila. Bolo tu niečo, čo jej stále robilo starosti. Fotografia tej čiernovlasej dievčiny, o ktorej jej nič nepovedal. 

,,Je tu nádherne, že Gabriela?" 

,,Aké by to bolo krásne, keby si mi povedal, že ma miluješ." 

,,Miláčik, ty si ale sladká." 

   To nebolo presne to, čo práve chcela počuť. ,,Dostanem bozk?" 

Pobozkal ju, no myšlienkami ďaleko od nej. 

,,Pozrieme sa v nedeľu na býčie zápasy?" 

,,Odkedy ťa to zaujíma?" 

   Odmlčali sa. On bez chuti sa snažil niečo zjesť a uvedomoval si, ako samozrejme Gabrielu vždy prijímal. Smiali sa spolu, hádali sa, ale vážne o nej nepremýšľal, ako premýšľal o Monike od chvíle, kedy zbadal jej fotografiu. 

 

                                               X                  X                    X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                              Tridsiata druhá kapitola. 

 

    ,,V sobotu si chcel letieť späť?" opýtala sa Gabriela trocha nešťastne. 

   Odrazu mu jej prišlo ľúto. ,,Uvidíme podľa toho, čo nájdem v pošte, ktorú mi Magda prepošle e-meilom," navrhol, nechcel jej pokaziť deň. ,,Zajtra ťa naučím jazdiť na vodných lyžiach." 

  Vedome sa nechala klamať jeho prívetivosťou. Nechcela si lámať hlavu vážnymi vecami a byť smutná. Chcela sa smiať, milovať a zajtra sa povoziť na vodných lyžiach. Bude to nádherné. 

   Na druhý deň sa prvý raz postavila na vodné lyže. Myslela si, že to bude jednoduché. Ale nebolo. Robert sedel v člne a prehýbal sa od smiechu. 

,,Musíš pritiahnuť nohy a kolená pritískať k sebe." 

    To sa povie, ale ako to urobiť? Lyže mali snahu stúpať na hladinu, potom jej nepomohlo, ani pritískať kolená k sebe. Pregĺgla vodu a snažila sa riadiť tým, čo jej hovoril Robert. Nakoniec lyže ovládla, kŕčovito držala lano v rukách a kľačala na vode ako schúlená opica. 

,,Pripravená?" 

,,Áno." Zatvorila oči. Prudko ju to zodvihlo, keď sa čln rozbehol. 

,,Roztiahni nohy!" kričal. 

Roztiahla nohy a v momente skončila hlavou vo vode. Lyže sa jej vyšmykli z nôh a čln šiel ďalej bez nej. 

Robert sa zadúšal od smiechu. 

   V Gabriele to vrelo. Pozerala sa na lyže, ktoré si plávali po vode. Čln sa k nej vrátil. Robertov smiech jej pripadal ako odporný papagájov škrekot. 

,,Je to od teba škodoradostné, takto sa mi posmievať!" 

    Robert sa až rozkašlal ako sa na nej zabával. 

,,Neboj sa, naučíš sa to, chce to len cvik," utešoval ju. ,,Musíš udržať rovnováhu." 

   Rovnováhu udržala po piatom pokuse. Potom kĺzala po vode, bez problémov, bez kŕča v lýtkach, bez trhania v ramenách. Mokré vlasy za ňou viali ako zástava. 

   Videl ju medzi spenenými vlnami. Jej hnedé telo sa odrážalo na vodnej hladine. Bol to odraz sily, krásy a zdravia. Robert ju sledoval spod privretých viečok. Oslepovalo ho slnko, reflexy vody. 

   Vlasy Gabriely odrazu získali farbu tmavých gaštanov. Jej pohyby sa zmenili do mäkkých linii. 

Preboha opäť videl Moniku! 

Nikdy nespozná silu a vláčnosť vlastného tela, nádheru voľného pohybu. Určité dvere sa pre ňu zatvorili a už ich nedokáže otvoriť. Robert sa odvrátil a zamieril člnom do prístavu. 

    On, sebavedomý muž, ktorý bral lásku doposiaľ nezáväzne, stretol ochrnutú dievčinu a nedokázal na ňu zabudnúť. 

   Obrátil hlavu, bez toho, aby pozrel na Gabrielu povedal: ,,Pusť sa." 

    Pustila lano, klesla do vody, vyvliekla sa z lyží a plávala k brehu. 

,,Robert," padla mu okolo krku, ,,ja sa prihlásim na olympiádu." 

,,Je tu, ale otázka, či sa funcionárom nezatmie pred očami, až uvidia tvoje bikiny." 

   Zakotvil čln a šiel vedľa nej do hotela. 

Dala mu ruku okolo bokov. Začudoval sa, prečo mu je toto dôverné gesto nepríjemné. 

,,Pôjdeš so mnou?" 

,,Nie, ostanem ešte na pláži. Všetko ma bolí. Okrem toho mám na rukách pľuzgiere." Vrhla sa na lehátko, natiahla sa a zotavovala sa z námahy vodného lyžovania. 

   Robert šiel do hotela. V recepcii sa opýtal, či môže použiť počítač v internetovej kavarni. 

   Hotelová kaviareň bola prázdna, zašiel do vnútra, sadol si do kresla a spustil počítač. Okamžite ho zaujal e-mail od Magdy a hlavne posledný odstavec. 

 

                                                        X                   X                   X 

 

         Príbeh pokračuje... 

 

                                                                Tridsiata tretia kapitola. 

 

    ,,... dnes doobeda volala z Bratislavy slečna Monika Alfrédova. Pýtala sa na vás. Hovorila som jej, že sa vrátite z dovolenky o osem dní. Chcela som od nej prijať odkaz, ale spojenie sa prerušilo. Môžem, ale s istotou povedať, že sa predstavila ako Monika a nie Viera Alfrédova..." 

    Monika telefonovala. Čo to má znamenať? Nevysvetliteľný nepokoj ho prinútil ísť do baru a vypiť whisky. 

,,Je obtiažne dovolať sa odtiaľto na Slovensko?" opýtal sa barmana. 

,,Večer je to jednoduchšie. Cez deň a okolo obeda je signál slabší. 

   Šéf recepcie bol rovnakého názoru. ,,Ak na tom trváte, rád to skúsim, pane. Môže to trvať dlho. Dá sa to skúsiť aj z mobilného telefónu, ale to je ešte horšie."

    Robert nechal svoj note buk aj telefón doma, nezobral si ich na dovolenku. Gabriela na tom trvala . A on sa s ňou nechcel hádať. 

,,Prosím skúste to. Počkám vo svojej izbe. Dajte mi prosím kľúč." 

   Výťah doviezol Roberta do najvyššieho poschodia, kde mal on a Gabriela menší apartmán. Izba s balkónom a výhľadom na more, kúpeľňa a chodbou so stavanými skriňami. 

,,Pane?" Robert telefonoval s recepciou. ,,Objednali ste si hovor na Slovensko? Myslím, že máme šťastie a skoro sa dovoláme." 

,,Ďakujem." 

    Robert prechádzal po izbe a hypnotizoval telefón, a keď konečne zazvonil, vrhol sa k nemu. 

,,Váš hovor do Bratislavy." 

    Ozvalo sa šumenie, ako keby telefonát letel cez celé Stredozemné more. 

,,Haló!" 

A potom ju Robert počul, tak zreteľne, ako keby stála vedľa neho. 

,,Monika Alfrédova." 

,,Monika?" 

,,Áno. Kto volá?" 

,,Marton." 

Žiadna odpoveď. 

,,Robert Marton. Monika, spomínate si na mňa ešte?" 

,,Robert?" Počul jej radostný nádych. 

,,Pán Marton? No jasné, že si spomínam..." 

,,Darí sa vám dobre, Monika?" 

,,Áno...áno...darí sa mi dobre..." 

,,Chceli ste ma zastihnúť v kancelárii. Stalo sa niečo?" 

,,Nie... nie, nič. Chcela som... musím sa vás na niečo opýtať, pán Marton.... Prosím, nevysmejte sa mi kvôli tomu." Bola tak veľmi vyvedená z miery, že skoro nemohla hovoriť ďalej. 

,,Monika, prídem v budúcich dňoch k vám do Bratislavy." 

,,Prídete..." počul z nekonečnej diaľky. Znelo to ako volanie o pomoc. 

,,Monika..." 

,,Pán Marton," zaznel hlas z recepcie, ,,spojenie je prerušené. Mám sa pokúsiť zavolať znova?" 

,,Nie, ďakujem," povedal Robert. ,,My zajtra odchádzame. Pripravte mi láskavo účet." 

    Zavesil. Od balkóna na neho padol tieň. Otočil sa. V otvorených dverách stála Gabriela. Počula všetko, videl jej to na tvári. 

 

                                                  X                  X                     X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                           Tridsiata štvrtá kapitola. 

 

     ,,Preto si nechcel ísť na dovolenku a preto ju chceš predčasne ukončiť." 

    Očakával výbuch hnevu, miesto toho si zronená sadla na hranu postele a ticho sa na neho pozerala. 

,,Aká je?" 

   Nenávidel scény, slzy, nepríjemné otázky, záchvaty zlosti. Prial si, aby sa rozišli po dobrom. 

,,To dievča je ochrnuté." 

,,Čo?" Gabriela na neho vypúlila oči. 

,,Je od bokov ochrnutá. Trávi svoj život na inavalidnom vozíku zatvorená v dome a v záhrade." 

   Gabriela sa nadýchla. Cítila úľavu, v tom momente sa mu chcela hodiť okolo krku. Niečo jej v tom zabránilo. 

,,Prečo sa o ňu zaujímaš? Ty predsa nie si lekár. Ako si sa s ňou zoznámil?" 

,,Vstúpil som do jednania s hotelovým koncerom, v ktorom má aj ona zastúpenie." 

,,Ona pracuje?" 

,,Patria jej akcie Združenia hotelov." 

,,Prečo nejednáš s jej kanceláriou miesto nej, keď je tak chorá, ako hovoríš? Prečo ti volala do Nitry?" 

,,To má byť výsluch?" 

    Nechala všetku opatrnosť bokom a zúrivo vyskočila. ,,Tuším, že ma považuješ za hlúpu. Chcel si ísť na dovolenku s ňou a nie so mnou. Preto si sa mi vyhýbal. Myslíš, že som si to nevšimla?" Dostala sa do rány. ,,Priznaj, že ma máš už dosť, pretože si si našiel inú. Toľko nevkusu by som od teba nečakala. Povedať mi o nej, že je ochrnutá! Ja viem kto to je. Dokážem ti to!" Vybehla z izby. O chvíľu bola naspäť a hodila do neho fotografiu. 

   Bola to fotka Moniky, do ktorej sa zamiloval. Zodvihol ju a schoval. 

,,Netvár sa tak, ako by si tú fotografiu nehľadal." 

    Správal sa úplne pokojne. ,,Hľadal som ju. Smiem ťa požiadať, aby si si zbalila kufry?" 

,,Na to vôbec nepomýšľam. Choď si kam chceš. Ja ostanem tu." 

Strhol sa, keď dvere s buchnutím zapadli, ale uľahčene si oddýchol, že je preč. Zmocnila sa ho skoro radostná nálada. Pískal si, keď začal baliť kufor. Predstava, že o dvadsaťštyri hodín bude sedieť pri Monike, ho naplnila šťastím. 

    Po obede sa v Palme prechádzal po úzkych malebných uličkách. Katedrála vo farbe piesku sa dvíhala k nebi. Vedľa nej stála veža palácov. Zašiel si na večeru. 

   V najlepšej nálade šiel späť do hotela. Medzitým sa Gabriela odsťahovala z ich spoločného apartmánu. 

 

                                          X                  X                 X                  X 

 

         Príbeh pokračuje... 

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

09.07.2018 13:06:12dát kritice tipVečný snílek

Och, ďakujem Agáta, že si vypočula moju prosbu a zastavila sa. Pridávam jednotlivé kapitoly sporadicky, ale mám to celé už dávnejšie napísané, nie je problém ich pridávať aj každý deň. 

 

  Ešte raz naozaj ďakujem.

09.07.2018 09:21:18dát kritice tipagáta5

tak šup, šup další čtení :) .. jj, jak píše evža, moc nečtu tenhle žánr, ale líbí se mi jak je to napsané.. ženské psaní, se vším, co k tomu patří - láska, bolest, tajemství...  slušně odvedená práce

03.07.2018 07:55:25dát kritice tipVečný snílek

Ďakujem, Evženia. 

  Postupne sa budeme dostávať k otázke: Prečo Viera potrebuje toľko peňazí? Myslím, že odpoveď bude zaujímavá a prekvapivá. 

Ďalšia otázka: Je naozaj Monika doživotne pripútaná k invalidnému vozíku? Nedá sa to zmeniť? 

Ak ostneš, určite dostaneš odpovede na tieto otázky. 

02.07.2018 20:10:52dát kritice tipEvženie Brambůrková

Řeknu ti upřímně, že nejsem přítel tohoto žánru, ale tvé dílo je čtivé a zajímavá zápletka láká k dalšímu čtení.

Pokud to bude v tomto smyslu pokračovat, dávala bych ti dost velkou naději na úspěch.

Psát rozhodně umíš.



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.