Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 429 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky (1. 8. 2019)

+14 neviditelných
Osudová zámena - 47 - 48-49-50- 51-52-53-54-55-56-57 kapitola
datum / id07.08.2018 / 489757Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
témaRomantické
zobrazeno535x
počet tipů2
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Osudová zámena - 47 - 48-49-50- 51-52-53-54-55-56-57 kapitola

                                                            Štyridsiata siedma kapitola. 

 

 

     Keď sa Gabriela vrátila do Nitry, plakala od únavy, hanby a hnevu. Bola si vedomá, že v Bratislave utrpela porážku. 

    Krátko si pospala v čakárni na autobusovej stanici. Potom sa prešla po meste a premýšľala. Snažila sa upokojiť, ale nešlo to. Nezdržiavala sa tým, aby šla domov, bez uváženia si zobrala taxi a nechala sa odviesť do Robertovej kancelárie. Bolo niečo po deviatej hodine, vedela, že ho nájde sedieť za písacím stolom, popíjať kávu a čítať poštu. 

  Bolo to presne tak. Vôbec sa nemýlila. Vrazila do jeho pracovne. Magda jej nestačila zaželať ani dobré ráno, lebo prebehla okolo jej stola ako víchor. 

   Robert zodvihol zrak od papierov, ktoré práve čítal. A prekvapene sa na ňu pozeral. 

,,Ty mizera! Ty sprostý, zákerný parchant!" Len vďaka reflexom sa uhol jej kabelke. 

   Potom od vyčerpania, únavy, zlosti a obrovského hnevu klesla do kresla a rozplakala sa. Medzi vzlykmi na neho občas niečo nezrozumiteľné vykrikovala. 

   Robertovi od údivu vypadla šálka z ruky. Magda, prilákaná hlukom, stála vo dverách a ničomu nerozumela. 

   Gabriela hľadala vo vačkoch vreckovku. 

Magda zodvihla kabelku a podala jej ju. 

,Ďakujem," povedala cez slzy a vybrala si z nej vreckovku a pritlačila na oči. 

Magda jej doniesla šálku kávy. 

,,Ďakujem," zašepkala Gabriela ešte raz a milo sa na ňu pozrela. Keď zobrala hrnček do prstov, viditeľne sa jej od rozčúlenia triasli. 

   Magda nevedela, čo sa jej stalo, mohla len hádať, ale aj tak ju ľutovala, lebo v takom zúboženom stave ju ešte nevidela. 

  Šálka kávy, a potom pohár koňaku urobili zázrak. Gabriela prestala plakať a upokojila sa, ale na Roberta sa nedokázala ani pozrieť. 

    Podal jej zapálenú cigaretu a oprel sa o dosku písacieho stola. ,,Už si sa natoľko upokojila, aby si mi to dokázala rozumne vysvetliť? Čo má znamenať tento teatrálny výstup?" 

  Jej odpoveď ho uzemnila. ,,Idem z Bratislavy. Rozprávala som sa so slečnou Alfrédovou. A predstav si, čo som zistila? Ona nie je ochrnutá, ako si mi tvrdil." 

  Teraz sa na neho prenikavo pozrela, no zároveň sa zľakla. Výraz v jeho tvári prezrádzal hnev, zdesenie. Okamžite zbledol. Vyletel z kresla, priamo k nej. 

,,Povedz to ešte raz." 

,,Presvedčila som sa, že si ma oklamal... Robert!" Rýchlo si zakryla rukami tvár. 

,,Pán Marton!" vykríkla Magda. 

  V poslednej chvíli sa spamätal a ovládol hnev. Jeho ruka klesla. 

,,Čo si urobila. Chcem to presne vedieť, krok za krokom." 

   Gabriela sa obrátila k Magde, hľadala u nej pomoc. ,,Neverila som ti tú historku, že tá dievčina, ktorej si nosil fotografiu pri sebe, je ochrnutá. A preto som sa chcela o tom presvedčiť na vlastné oči. Včera večer som stopom pricestovala do Bratislavy. Vyhľadala som dom, kde býva. Váhala som, či mám zazvoniť. No v tom..." 

,,Len pokračuj! Čo sa stalo ďalej." 

,,... a práve v tej chvíli prišla svojim autom. Pýtala sa ma na dôvod návštevy." 

,,A ty si odpovedala, že si ideš pozrieť tú ochrnutú?" 

,,Tak približne." 

,,Zaviedla ťa do domu?" 

,,Nie." 

Vydýchol. 

,,Zobrala ma späť do mesta a spoločne sme sa navečerali. Potom ma odviezla na nočný spoj do Nitry." 

,,Proste sa ťa zbavila." 

  Jej sklamanie zvíťazilo nad strachom. ,,Hovor si tomu, ako chceš. Ale aj tak to nemení nič na skutočnosti, že nie je ochrnutá. Ak si sa ma chcel zbaviť, mohol si to povedať priamo, a nie takto, vymýšľať si klamstvá." 

  Nestretla sa s Monikou. V duchu ďakoval Bohu. Upokojil sa, zapálil si cigaretu a pozeral sa na Gabrielu. Bola mu úplne cudzia, ako keby medzi nimi nikdy nič nebolo. ,,Choď, Gabriela, a už sa nevracaj! My dvaja sme spolu skončili." 

  Vycítila, že to nie je s konečnou platnosťou. Pátrala v jeho tvári. Hoci sa veľmi snažila nedokázala tam nič ďalšie objaviť. Vstala. Bez slova vyšla z kancelárie. Magda podišla k oknu a pozerala ako prechádza cez ulicu. Zamierila do svojej pracovne. 

,,Magda, ostaňte ešte." 

,,Mám vám doniesť ešte kávu?" 

  Klesol do kresla za písacím stolom a schoval si tvár do dlaní. Monika! Bál sa, čo Gabriela mohla narobiť zlého svojou návštevou. ,,Ďakujem, kávu nechcem. Prosím, sadnite si."  

 

                                              X                  X                 X                X 

 

  Príbeh pokračuje... 

 

                                                         Štyridsiata ôsma kapitola. 

 

    Robert sa nutne potreboval porozprávať so skúsenou nezainteresovanou osobou, ktorá si na neho nerobila žiadne nároky a brala ho ako šéfa a syna. Vedel, že len ona ho dokáže vypočuť a pochopiť. 

   Sedela oproti. Nič nehovorila a jej mlčanie mu robilo dobre. 

,,Poriadne som sa do toho zamotal, Magda." 

,,Tiež si myslím." 

,,A viete, čo je na celej tej veci najbláznivejšie? Videl som ju len raz, prehodili sme spolu len pár slov, ešte nikdy som ju nepobozkal a okrem toho je skutočne ochrnutá. A ja... nedokážem na ňu prestať myslieť. Je všade so mnou. Keby som to niekomu rozprával tam ma vyhlási za blázna." 

   V láske videl vždy len dnešok, nemyslel na budúcnosť. A teraz stretol ochrnutú dievčinu, ktorá v ňom prebudila pocit zodpovednosi, a oslovila nie len muža v ňom, ale celého človeka. 

,,Spomínate si na ten zatúlaný list v modrej obálke? Tak to je ona." 

  Magda ten list čítala, ale nezapamätala si podpis. 

,,Monika Alfrédova," povedal rázne. 

,,Áno, ale to je predsa... to je tá žena, čo si chela zobrať súkromnú hypotéku na dom." 

,,Nie. Viera Alfrédova chcela pôžičku, ona je jej sestra. Gabriela sa stretla s Vierou - nie Monikou." 

   Magda pozorovala jeho vážnu, pokojnú tvár. Niečo silné z neho vyžarovalo, niečo, na čo sa mohol človek spoľahnúť. Pochopila, že jeho city k tej žene sú pravé, pevné a nevyvratiteľné. 

,,Robím si starosti," pokračoval. ,,Viera drží svoju ochrnutú sestru v úplnej izolácii a zdá sa, že rozšírila o nej zvesti, že je duševne chorá." 

,,Prečo to robí?" 

,,Neviem. Ale, hoci ju poznám krátky čas, tuším, že má na to dôvod." Rozprával jej o ich stretnutí, potom zaviedol reč na tému - hypotéka a dospel k záveru: ,,Zo všetkého najmenej rozumiem jej chovaniu voči Gabriele. Chápem, že ju nepustila do domu, ale prečo nepriznala, že existuje ešte jedna - Alfrédova - jej sesta a je skutočne ochrnutá." 

  Magda tiež nevidela dôvod k takému jednaniu. Chvíľu uvažovala a nakoniec mu navrhla: ,,Zoberte Gabrielu so sebou do Bratislavy a spoločne navštívte Vieru Alfrédovú, nech ona sama odpovie na otázky, ktoré ostali nezodpovedané." 

,,Ale ja som Gabrielu vyhodil a ukončil vzťah medzi nami." 

,,Pán Marton, tu predsa nejde o Gabrielu. Ide o to, vysvetliť celú túto záležitosť. Pokiaľ sa bez nej opýtate Viery na jej nepochopiteľné konanie, môže sa stať, že celú udalosť zaprie a obráti smerom, ktorý bude vyhovovať zase len jej. Stratíte akurát čas, ale budete vedieť, na čom ste." Pozrela sa mu do očí. ,,Ide tu predsa aj o Moniku, nie?" 

,,Ale Gabriela..." 

,,Nechajte to na mňa, pán Marton."  

 

 

                                                       X                 X                X                X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                       Štyridsiata deviata kapitola. 

 

     Magda nemusela nič podniknúť. Problém Gabriela sa vyriešil sám. 

   Keď Robert prišiel večer do svojho bytu videl z chodby, že v obývačke sa svieti. V prvom momente ho napadli zlodeji, ale potom si spomenul na kľúč, ktorý si od Gabriely nevyžiadal. V kabáte stál vo dverách izby a pozeral sa na Gabrielu. Elegantné šaty, decentne namaľovaná, bezchybne učesaná. Žiadne slzy, vyhrážky, ani hrozby. 

,,Prepáč, že som prišla, chcela som ti vrátiť kľúč." 

,,Dobre, že si prišla. Okamžik, prosím." Vrátil sa do chodby a odložil si. Po návrate k nej, snažil sa skryť, ako sa mu chvejú ruky. 

,,Je mi ľúto, že som sa dnes ráno prestal ovládať, Gabriela." 

Pozrela sa na neho s ohromením, čakala všetko, ale ospravedlnenie - nie. 

,,Mohla si si ušetriť cestu do Bratislavy. Na svete je ešte jedna dievčina s menom Alfrédova. Tá žena, s ktorou si hovorila, je jej sestra." 

,,Áno, ale... nechápem, prečo mi to nepovedala." 

,,Nechápem to ani ja. Nemôžem ti to podrobne vysvetľovať. Chcel by som ťa požiadať ešte o jednu láskavosť." 

    Akúkoľvek, skoro jej vyletelo z úst. ,,O čo ide?" 

,,Pôjdem v týchto dňoch do Bratislavy. Šla by si so mnou a spolu by sme navštívili Vieru Alfrédovú?" 

   Počula len jedno: chce ju zobrať so sebou. Skoro sa mu hodila okolo krku. ,,Musím sa porozprávať so šéfom, či mi dá dovolenku." 

   Tým dospeli na koniec rozhovoru. 

   Mala by som teraz vstať a ísť, pomyslela si. Musím to urobiť tak, ako by mi nič v tejto izbe nepripomínalo, ako som tu s ním bola šťastná. 

    Vstala. Podržal jej kabát, podal kabelku a šál. 

,,Odveziem ťa domov." 

,,Ďakujem, pôjdem sama." Statočne hrala svoju úlohu odvrhnutej milenky. ,,Tvoj kľúč." Priala si zúfalo, aby ho od nej neprijal. Na okamžik sa zdalo, že váha. Potom ho zobral a odprevadil ju k dverám. 

,,Robert?" jej oči prosili. ,,Je to tak vážne?" 

,,Áno, je to vážne." 

 

 

                                                           X                X              X                X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                                 Päťdesiata kapitola. 

 

   Cesta Roberta a Gabriely do Bratislavy bola mlčanlivá. Zhasla aj posledná iskra nádeje na zmierenie. 

   Gabriela sedela na strane spolujazdca bez jedného slova a pozerala sa cez okno na kvapky dažďa, ktoré sa jedna po druhej lepili na sklenenú tabuľu. 

   Zobral ma so sebou len preto, aby pokoril tú záhadnú Vieru, pomyslela si. A pritom netušila, že má úplnú pravdu. 

    Keď prišli do Bratislavy ubytovali sa v parádnom hoteli s veľkou reštauráciou, herňou a nádherným výhľadom priamo na Dunaj. 

   On si zobral izbu na treťom poschodí, a jej objednal elegantný apartmán na prvom podlaží, s modernou kúpeľňou, balkónom a malým salónom. 

   Celý večer bol dokonalým spoločníkom. Pozval ju na výbornú večeru, zložil jej poklonu, ako je pekne oblečená a upravená, ale myšlienkami bol úplne inde. 

  Neskôr v kasíne vzbudzovali pozornosť. On, vysoký štíhly elegán, ona, atraktívna blondýna. Obliekla si odvážne šaty a samozrejme všetci muži si túto skutočnosť všimli. Len Robert ostával voči jej kráse odolný. 

    Prechádzali miestnosťami, ktoré boli vkusne zariadené. Nepôsobili nútene, ani extravagantne, skôr upokojujúco. Stoly neboli obsadené, čo Roberta prekvapilo. Až, keď vošli do sály, kde sa tlačili ľudia, spoznal príčinu. 

,,Tam asi niekto rozbil bank, alebo riskuje nad svoje možnosti, poďme sa pozrieť." 

   Robert počul šepot, videl Gabrielu, ako sa naťahuje, chcela spoznať príčinu záujmu ľudí, počul hlas croupiera, vnímal vzrušené šumy, a potom jasné konštatovanie Gabriely: ,,Pozri! Tam sedí tá tvoja ochrnutá." 

   Trvalo dve minúty, než pochopil, čo hovorí. Lakťami si rozrážal cestu. Vzrušenie vrcholilo. Vtesnal sa medzi dvoch pánov. Sledoval croupiera, malú guličku a počul: ,,Koniec stávok." 

    Prešiel pohľadom sediacich hráčov. 

   Bola tam. Krásna ako vždy, čierne striebrom pretkávané večerné šaty. Vzpriamené držanie tela. Nepohnutá tvár. Vyčesané vlasy do módneho uzla. 

   Viera Alfrédova. 

   Nebolo možné od nej odtrnúť pohľad. 

    Starší muž v čiernom obleku sa pristavil pri Robertovi. ,,Vy poznáte tú peknú dámu?" 

   Robert ako vo sne vnímal len guličku, ako sa točí. Čas sa pre neho zastavil. Zmocnilo sa ho obrovské očakávanie. 

,,Pozoruhodná žena! Jedna z tých veľkých hráčok." 

  Stále sa tá malá gulička točila. 

,,Hypnotizuje osud, ani okom nemihne... dokáže stratiť majetok za niekoľko mesiacov. Je to trieda, poviem vám." 

   Na malý okamžik bol Robert v pokušení zasiahnuť do behu guličky. Zdalo sa mu, že už dlhšie neznesie jej klepotajúci zvuk. Nedokázal sa z miesta ani pohnúť. Priam posadnuto sa pozeral na ženu pri hráčskom stole. 

 

                                                     X                X                  X                 X 

 

      Príbeh pokračuje... 

 

                                                               Päťdesiata prvá kapitola. 

 

     Konečne sa gulička zastavila. Opäť sa ozval šepot. 

,,Vyhrála?" opýtal sa muž stojaci vedľa Roberta. 

,,Nie," odpovedal niekto z prizerajúcich sa. ,,Prehrála. Znova prehrála." 

  V tvári peknej ženy sa nič nezmenilo. Robert videl, že hovorí s croupierom a hádže mu žetóny. 

,,Hrá ďalej?" 

,,Áno." 

,,Tomu sa hovorí hráčska vášeň." Muž v čiernom bol bez seba nadšením. ,,Takýmto ľuďom sa hovorí - veľkí hráči, ktorí sa nedkážu zastaviť. Chodíte sem často, slečna?" obrátil sa smerom ku Gabriele. 

   Bez slova pokrútila hlavou a videla, že Robert odstúpil od hráčskeho stola. Tvár mal bielu ako krieda. 

,,Dnes máte šťastie, lebo takéto niečo nemôžete vidieť každý deň." 

,,Hrá tá dáma často?" opýtal sa Robert zastretým hlasom. 

,,Často? Tá je už roky známa vo všetkých bratislavských kasínach, ale nie len tu, ale aj vo Viedni v Nemecku a Maďarsku. Teraz má práve smolu. Vlastne sa jej chytila pred dvoma rokmi, ale v minulých týždňoch vrcholí. Také straty som ešte nezažil." 

,,Prosím, zahájte hru," počul ako Viera vyzvala croupiera. 

,,Vidíte! Nevzdáva sa. Hrá ďalej." 

   Robert bojoval s nevoľnosťou. ,,Nie je ti dobre?" zašepkala Gabriela. 

,,Niekedy sa proste nedarí," hovoril muž stojaci vedľa nich. ,,Je to ako začarovaný kruh. Bolo by rozumnejšie, keby na chvíľu prestala, dokiaľ sa jej šťastie nevráti. Ale ona nemôže. Tá malá gulička ju má vo svojej moci. Neúprosne. Úplne jej prepadla. Je to vášeň, vzrušenie, láska, droga..." Trocha sa usmial. 

   Zdrvený Robert odišiel do vestibulu, kde fajčil jednu cigaretu za druhou. Potreboval sa spamätať a vrátiť do normálu. 

   Gabriela bežala za ním. Neodvažovala sa prehovoriť. Nevedeli koľko času uplynulo, kým sa hracia sála vyprádnila. 

    Koniec predstavenia, pomyslel si Robert trpko. Publikum odchádza, prišlo si na svoje... 

 

 

                                                  X                 X               X                X 

 

     Príbeh pokračuje...


                                                                              Päťdesiata druhá kapitola.  

 

   Robert sa vrátil spolu s Gabrielou do hlavnej sály. Viera už nehrala. Elegantne vstala spoza hráčskeho stola. Tvárila sa pri tom chladne, povznesene ako kráľovna. Pyšne kráčala uličkou divákov k východu, kožuch mala ledabolo prehodený cez ramena. 

   Až, keď stál priamo pred ňou, všimla si ho. Na zlomok sekundy zbadal vo výraze jej tváre slabo badateľnú nervozitu a oči sa jej jagali zvláštnym zeleným leskom. 

,,Už viem, prečo tá súkromná hypotéka," povedal ticho, zrozumiteľne len pre ňu. V tom momente si spomenul, kedy prvý raz videl v jej očiach to zvláštne sfarbenie: - keď vošiel do ich domu a spoznal Moniku. Súčasne spoznal, čo znamená nenávisť. 

   Varovný signál tigrice, než sa odhodlá ku skoku. 

    Robert sa obrátil tým smerom, kde stála Gabriela. 

,,Dámy sa už poznajú?" Obidve boli odrazu dosť nervózne. ,,Navrhujem, ísť do baru a pripiť si na naše nečakané stretnutie." 

   V bare bolo rušno. Na zrkadliacom sa parkete tancovalo plno párov. Čašník im len s námahou našiel tri voľné miesta pri stole. 

,,Čoho sa napijeme?" 

,,Šampanské." Chrapľavý hlas Viery znel pokojne ako vždy. 

,,Ja a slečna Danová sme na ceste k vám," zahájil Robert ofenzívu. 

,,Máte šťastie, že ste ma stretli skôr, než ste plánovali," odpovedala na jeho útok. ,,A akej okolnosti vďačím za návštevu vás a vašej slečny nevesty?" Čakala na účinok slov. 

   Slovo - nevesta ho zahnalo do kúta. Nečakal to, a preto nedokázal okamžite reagovať. Prinútil sa odpovedať. ,,Slečna Danová nie je moja nevesta." 

,,Ach... Teda stála sprievodkyňa. Alebo ako sa tomu hovorí vo vašich kruhoch." 

,,Slečna Alfrédova!" rozzúrila sa Gabriela. No v tom čašník doniesl šampanské. Mlčky pozerali, ako ho nalieva do pohárov. Pozdvihli ich k ústam. Pri tom Viera pozorovala Roberta. Zdal sa jej namrzený a nervózny. 

   Presne takú situáciu chcela dosiahnuť. 

,,Prejdime rovno k veci." Mala ich vo svojej moci, mohla zahájiť útok.,,Dokážem si predstaviť dôvod vašej nečakanej návštevy. Slečna Danová sa chcela presvedčiť, či jej náhla rivalka je skutočne ochrnutá. Nedokázala si predstaviť, že by sa zdravý človek zamiloval do mrzáka." 

,,Viera!" Udrel päsťou po stole. ,,Zakazujem vám, takto rozprávať o Monike. "

  Ľudia si ich začali všímať.

,,Chcete vyvolať škandál?" pokojne sa opýtala. 

 

                                             X                  X                 X                  X 

 

           Príbeh pokračuje...


                                                               Päťdesiata tretia kapitola. 

 

      ,,Je mi ľúto, že som sa chovala chladne pri našom prvom stretnutí," obrátila sa Viera nečakane smerom ku Gabriele a prívetivo sa s ňou začala rozprávať. ,,Ale čo som mala robiť? Moja sestra by sa strašne rozčúlila a škodí jej to. Okrem toho som vás nepoznala. A preto nie som povinná každému poskytnúť informácie o mojej rodine. Musíte uznať, že by ste na mojom mieste jednali rovnako." 
 

 ,,Slečna Alfrédova má pravdu," vykoktala Gabriela a pozerala na Roberta s prosbou o pomoc. 

,,Niečo vám navrhnem," Viera vytiahla ďalší tromf. ,,Navštívte ma doma. Pripravím Moniku na váš príchod a som som si istá, že k vám bude milá." 

   To je beštia, pomyslel si Robert, intrikánka, ktorá nepozná hranice. 

   Tak potom skutočne existuje ochrnutá dievčina, uvažovala Gabriela. A Robert ju miluje. Nechápem to, ale je to realita. 

,,Už chcete odísť?" opýtala sa Viera, keď videla, že Gabriela siahá po kabelke. 

,,Som unavená." 

,,Kde bývate?" 

,,V tomto hoteli." 

,,Kedy nás prídete navštíviť?" 

,,Pozajtra. Vyhovuje vám to?" 

,,Áno. V poriadku." 

   Rozlúčili sa. Viera jej podala končeky prstov. 

,,Hneď sa vrátim," povedal Robert a odprevadil Gabrielu k dverám jej apartmánu. 

,,Neber si to tak," povedal jej cestou, keď kráčali k výťahu. ,,Ona dokáže zraňovať." 

,,Čo si nemám brať?" 

,,To s tou stálou sprievodkyňou." 

,,Mala predsa pravdu," povedala trpko. 

    Nevedel, čo má na to povedať. Zastali pred apartmánom. 

,,Ja nepôjdem navštíviť Moniku," prehlásila. ,,Bolo by mi trápne. Viem, že je už všetko stratené a robiť zo seba hlupáka.... Vrátim sa do Nitry." 

,,Je mi to ľúto, Gabriela." Podal jej ruku. ,,Ostaneme priatelia?" 

,,Dobrú noc, Robert," povedala len a rýchlo otvorila dvere a zmizla za nimi. 

    Dlho za nimi stál a pozeral na ne. Bolo mu jej ľúto. Mal ju rád a strávil s ňou príjemné chvíle. Ale z jeho strany to láska nebola. 

                                                           X                 X                X 

 

     Vrátil sa späť do baru, kde práve Viera odmietla s urážlivým povzdychom tanečníka. Bez slova si k nej sadol. Všimol si posmešného výrazu v jej tvári. Vedel, že frontálny útok je jedina metóda, ako sa jej dostane pod kožu. 

,,Koľko ste prehráli za posledné mesiace? Toľko, že sa musíte zbavovať všetkých svojich aktív?"

  Mŕtvolne bledá sa snažila nestratiť sebaovládanie. ,,Čítate veľa kriminálnych románov." 

,,Nepokúšajte sa mi niečo predstierať. Poznajú vás vo všetkých kasínach. Vaše obrovské prehraté sumy sú témou dňa." 

   Usmiala sa, lenže, keby úsmev dokázal zabíjať tak by bol Robert teraz celkom určite mŕtvy. Mohla si to dovoliť, lebo vedela, že po tomto odhalení, od neho už nemôže očakávať, ani cent pôžičky. Tým zhasol aj jej záujem o neho. O prejavy súcitu, alebo o prednášky naozaj nestála. Pritiahla si kožuch tesnejšie na seba a vypila svoj pohár. ,,Neviem, prečo by vás to malo zaujímať?" 

,,Mňa to, ale zaujíma. Kvôli Monike." 

,,Nie ste jej ochranca, ani jej brat." 

Nespúšťal  z nej oči. ,,Ožením sa s ňou." Teraz, povedal si, teraz som ju zasiahol. Šok bol nečakaný a prudký. Strhol jej masku. Ešte nikdy nevidel, aby sa ľudská tvár počas krátkeho okamžiku tak zásadne zmenila. 

   Viera chcela vstať, ale nohy ju neposlúchali. Po niekoľkých marných pokusoch sa jej to konečne podarilo. Zakymácala sa, zatvorila oči a chytila sa operadla stoličky. Potom šla, vôbec sa na Roberta nepozrela. 

   Odrazu ho napadla hrozná myšlienka. Hodil na stôl bankovku a rútil sa z baru von. Bolo mu úplne jedno, že sa za ním ľudia pozerali a krútili hlavami. 

 

                                                           X               X                X                 X 

 

   Príbeh pokračuje...

                                                             Päťdesiata štvrtá kapitola. 

 

      Robert bežal na recepciu, kázal si pripraviť účet. Zatiaľ vybehol hore po schodoch, nahádzal svoje veci do cestovnej tašky a utekal na prízemie. Zaplatil za hotel. Sadol si vo vestibule, vytiahol telefón a snažil sa dovolať na informácie. Keď sa dozvedel číslo, ktoré potreboval, hneď sa nechal s ním spojiť cez operátora na info linke. 

   Zdálo sa mu to ako večnosť, kým počul rozospatý hlas na druhom konci. 

,,Budete ma pokladať za šialenca, pán Hudák, že vás budím, ale musím s vami okamžite hovoriť." 

,,Ako prosím," zaznel rozospatý hlas. ,,Kto volá?" 

,,Ach, prepáčte. Marton. Robert Marton." 

,,V poriadku. Kde ste momentálne?" 

,,V Bratislave." 

,,Príďte teda ku mne domov. Adresu vám nadiktujem." 

   Robert vytiahol z príručnej tašky malý diár a pero. Rýchlo zapisoval, čo mu Aleš Hudák diktoval. Po chvíli ukončili hovor. Robert rezko vstal, zobral batožinu a ponáhľal sa k autu, ktoré stálo na hotelovom parkoviku. Skočil doň a hnal sa na adresu, ktorú si zapísal. 

   Hudák býval na prvom poschodí staršieho obytného domu v centre mesta. Prijal Roberta v domácom oblečení. 

,,Museli ste letieť," pozdravil ho s úsmevom. ,,Moja kúpeľňa je vám k dispozícii." Pozrel na Robertove strnisko. 

,,To budem rád, ale nejskôr si musím zatelefonovať." 

   Hudák ho zaviedol do obývačky. ,,Tu vás nebude nikto vyrušovať. Prosím, sadnite si." 

,,Ďakujem, ale, čo povie rodina môjmu vpádu do vášho súkromia." 

,,Som slobodný a žijem celkom sám." 

    Robert, keď osamel vybral z vačku nohavíc telefón. Vyťukal číslo do vily Alfrédových. Musel čakať dlho, než sa ozval piskľavý hlas gazdiny. 

,,Nie, slečna Viera sa ešte nevrátila. Viem to určite... Slečna Monika spí. Áno, poviem jej, že sa zastavíte v priebehu doobedia." 

Robert si vydýchol. 

,,Napustil som vám zatiaľ vaňu." 

,,Ďakujem. Ste ozaj milý hostiteľ." 

    Neskôr, keď sedeli pri skorých raňajkách Robert začal rozprávať. ,,Som vám dlžný vysvetlenie. Znesiete hneď takto ráno šok?" 

Hudák prikývol. 

,,Viera Alfrédova za posledné mesiace prehrala v kasíne všetok svoj majetok." 

   Hudákovi sa roztriasla ruka v ktorej držal hrnček s kávou. ,,Nie! Odkiaľ to viete?" 

,,Náhodou som ju prekvapil pri rulete tu v Bratislave. Práve v tom momente prišla o značný majetok. Som presvedčený o tom, že keby mala pištoľ, tak by ma určite zabila, lebo som odhalil jej tajomstvo." 

,,Tak je to teda." Hudák sa pohodlnejšie oprel. ,,Prišli ste preto, aby ste mi to povedali?" 

,,Áno, ale v prvom rade pôjdem do vily a odvediem odtiaľ Moniku." 

,,Súkromný záujem?" 

,,Uhádli ste." 

 

                                             X                X                X                 X 

 

    Príbeh pokračuje...  

 

                                                           Päťdesiata piata kapitola. 

 

     ,,Nechcel by som byť indiskrétny, pán Marton. Než vám poviem podrobnosti, ktoré som zistil, potrebujem vedieť, aký vzťah máte k sestrám Alfrédovým. Koniec koncov mám v tomto smere určité záväzky voči firme. Chápete?" 

,,Chcem sa oženiť s Monikou." 

   Hudák pozrel do vážnej tváre pred sebou. Vedel, že Marton nie je žiadny znudený mladík, žiadny seladon, ale muž, ktorý vie, čo chce. ,,Je možné, že už ani slečna Monika nemá majetok." 

,,Počítam s tým, lebo čiastky, ktoré Viera prehrala, sú tak vysoké, že ich nemohla pokryť len zo svojho majetku. Viete, že mi ponúkla súkromnú hypotéku na ich dom?" 

,,Dali ste jej tie peniaze?" opýtal sa Hudák pohotovo. 

,,Nie." 

,,Potom bude dom posledný majetok, ktorý Monike ostal." 

,,Navštívili ste ju?" 

,,Áno." 

,,Som si istý, že ste z nej získali rovnaký dojem ako ja." 

Prikývol. ,,Okrem ochrnutia je celkom zdravá. Chápem, prečo ju sestra úplne odlúčila od sveta a hovorila o nej ako o duševne chorej. Generálna plná moc Viere uvoľnila cestu aj k majetku sestry." 

    Robert si spomenul na sústredenú tvár Viery pri hráčskom stole. Inteligentná krásna žena, stvorená k tomu, aby bola šťastná a aby šťastie rozdávala. No ona práve naopak rozdávala hnev, zlobu a chlad. Ako keby sa v nej udomácnil sám diabol. Čo z človeka dokáže urobiť závislosť. Stane sa z neho otrok vášne, ktorej nedokáže odolať. 

,,Pán Marton, pokiaľ sa s vážnymi úmyslami zaujímate o slečnu Moniku, nebolo by vhodné nadviazať kontakt s jej lekárom?" 

,,Samozrejme. Ja som myslel presne na to isté." 

,,Pokiaľ viem, ošetrujúcim lekárom je profesor Engelhardt z Viedne. Navrhujem, aby sme ho kontaktovali a hneď za ním šli, ak si na nás urobí čas." 

,,Prečo tak rýchlo?" Musel sa najskôr porozprávať s Monikou a odviesť ju z domu. Nechcel ju nechať ani o hodinu dlhšie s Vierou. Bál sa, že by jej mohla niečo zlé vyviesť. 

   Nevedel, akú pravdu mal so svojim tušením.  

 

                                         X                X                  X                X                 X  

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                        Päťdesiata šiesta kapitola. 

 

     ,,Môžem s vami hovoriť otvorene?" opýtal sa Hudák. 

,,Prosím vás o to." 

,,Viera Alfrédova sa zachovala k sestre veľmi nezodpovedne, že mám pochybnosti o nevyliečiteľnosti toho ochrnutia." 

   Robert sa na neho pozrel úplne nechápavo. ,,Áno, ale... uvedomujete si, čo ste práve povedali?" 

,,Netvrdím to, len sa domnievam." 

   Robert rozčúlene vstal a začal prechádzať po miestnosti. Viera je posadnutá svojou hráčskou vášňou, ale je skutočne až taký netvor? Nosí v sebe diabla, ktorý jej našepkáva, čo zlé má vykonať? Nie! Veril, že by nedokázala pripútať vlastnú sestru navždy na invalidný vozík, len preto, že jej stojí v ceste. Izolovať ju od priateľov, známych, zatvoriť ju do domu a nikoho k nej nepúšťať. Veď to sa rovná konfortnejšiemu väzeniu! Ale za čo má Monika pykať? Čím sa previnila? Nie! Tisíckrát nie! Chcelo sa mu zakričať. Tá krásna, jemná, milá, inteligentná dievčina má trpieť, len preto, že jej sestrou je taká zlá osoba akou je Viera? 

    To nemôže dopustiť! Musí ju zachrániť! Lenže... najskôr treba zistiť ako sa v skutočnosti veci majú a až potom vynášať rozsudok. 

,,Pán Hudák, nemali by sme preháňať... Verím, že sa všetko vysvetlí. 

,,Možno by bolo zaujímavé dozvedieť sa dátum posledného lekárského vyšetrenia slečny Moniky. Nezabúdajte, že Viera dokázala všetkých klamať o zdravotnom stave svojej sestry. Je to silná osobnosť s obrovskými presvedčovacími metódami a rozkazovacími schopnosťami." 

,,Dohodneme sa teda na nasledujúcom: ja zájdem k Monike a vy zatelefonujete jej lekárovi do Viedne. Môžete mi napísať správu na mobil, budem vo vile. Chcem tam prísť skôr ako Viera stihne napáchať nejaké nové neprávosti voči Monike, alebo jej narozprávať klamstvá. Chcem, aby spoznala pravú tvár sestry. Len dúfam, že počká, kým sa Monika zobudí a nebude ju zaťažovať klamstvami okamžite, ako sa vráti z kasína domov." 

 

                                                    X                 X                X               X 

Príbeh pokračuje...  

 

                                                          Päťdesiata siedma kapitola. 

 

   Robert šiel k vile Alfrédových. Pripadalo mu to známe, ako keby tú cestu poznal odjakživa. Pri srdci ho hrial pocit šťastia, veľmi chcel vidieť Moniku. 

   Gazdina ho hneď uviedla ďalej. Našiel ju v zimnej záhrade. Už z diaľky pozerala na neho rozžiarenými očami. Jej ruky zvierali operadlo kresla, jej tvár vyjadrovala všetko, čo slová zatiaľ nepovedali, túžbu, dôveru, lásku. 

   Ona bola dievčinou z fotografie, do ktorej sa na prvý pohľad zamiloval, jej obličaj ho neopúšťal kam sa len pohol, stále ho sprevádzala v myšlienkách. Vedel, že mu bola určená osudom. 

   Možno je v živote každého z nás len jeden jediný človek, ktorý ho skutočne miluje, pomyslel si Robert. 

    Ktovie, či to všemocný osud nezariadil tak, že každá osoba je len polovica a hľadá celý život druhú časť svojho ja, s ktorou sa má spojiť v jeden celok. 

   Robert s úplnou istotou poznal, že on svoju časť vlastného ja našiel. 

    Zastavil sa pred ňou, videl jej lesknúce oči, obrátené k nemu. Sklonil sa k nej, zobral jej hlavu do obidvoch rúk a pobozkal ju. Prvý raz, druhý raz... 

   Držal ju silno v náručí. Zatvorila oči a ležala mu na rameni. Všetko, čo ju kedy ťažilo, z nej spadlo. Zalial ju slastný pocit úľavy a šťastia. 

Jedna doga začala kňučať. 

,,Čo sa s ňou deje?" 

,,Žiarli." 

,,Nedá sa nič robiť, musí si zvyknúť." 

Smiala sa jasne a úprimne. 

Robert zavolal gazdinú. ,,Bolo by od vás milé, keby ste odtiaľto odviedli psy." 

   Ale žiadny sa nedal odtiahnuť preč. Nedalo sa nič robiť Robert si musel spôsobne sadnúť na pohovku, ďaleko od Moniky, lebo ho sledovali tri páry psích očí. 

,,Si ešte krajšia, než ťa mám uloženú v spomienke," povedal a usmial sa, keď videl, ako sa červená. ,,Budem ťa musieť schovávať, lebo mám sklon k žiarlivosti." 

    Monika v tom momente zabudla na invalidný vozík, na utrpenie, pre neho bola tá najkrajšia žena na svete. To poznanie bolo pre ňu úžasné. 

,,Čo si robila celú tú dobu?" 

,,Čakala na teba." 

Usmial sa a pohladil ju po ruke. 

,,A čo si robil ty?" 

,,Myslel som na teba. Od rána do večera. Bola si všade so mnou, kam som sa len pohol." Sedel pred ňou a držal ju za ruky. ,,Ukážem ti svet, Monika, netušíš aký je krásny. Budeme mať deti, aspoň šesť. Tvojimi obrazmi vytapetujeme naše steny. Budeme spolu šťastní, tak strašne šťastní." Pobozkal ju vrúcne a túžobne. 

Pritúlila sa k nemu a cítila, že chce patriť len jemu. 

    Rukami zašiel Monike do vlasov a zaklonil jej hlavu. Videl úzky ovál jej tváre, zlaté čiarky v zorničkách očí. Láska je osud, cítil. Človek ju môže zažiť, môže ňou trpieť, ale nemôže pred ňou utiecť.  

 

                                          X                X                  X                 X 

 

   Príbeh pokračuje...




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

10.08.2018 18:13:13dát kritice tipVečný snílek

Ja som tiež taký večný snílek a verím, že sa dobré dobrom oplatí a naopak. Preto aj moje príbehy sú tak trochu zo života, tak trochu fantázie a tak trochu lásky. Z každého trochu. 

  Ja tiež dávam prednosť viac milostným príbehom, ako krvákom.  A čo mám rada, o tom píšem.   

10.08.2018 16:34:33dát kritice tipRuža z Moravy

Tak zv. Červená knihovna byla náhodou dobrým čtením. Často odvedla člověka od dennních starostí. U n+koho život opřipomíná  tu ČK, ale většinou vše tak dobře nedopadne. Já to beru spíš než nějaký horor, krvák a pod. Toho obsahuje život reálný dost. Díky ...

10.08.2018 12:45:17dát kritice tipVečný snílek

Ďakujem, Evženia. 

 

   Od 52. kapitoly si to nenechaj ujsť. Bude to v jednom kuse napínavé. Konečne sa dozvieme tajomstvo Viery Alfrédovej. A ako to je vlastne s jej sestrou Monikou. 

Keď skončí táto séria, začnem dávať jej voľné pokračovanie, ktoré sa bude týkať obchodného riaditea Hudáka.  

10.08.2018 12:03:07dát kritice tipEvženie Brambůrková

 Rozhodně se těším na pokračování a rozuzlení.

Připomíná to sice červenou knihovnu, ale píšeš dobře a je to napínavé.

 



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.