Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Osudová zámena - 76.-77 - Záver - Poďakovanie

14. 09. 2018
1
5
853

                                                          Sedemdesiata šiesta kapitola.  

 

  Bratislava - rok - 2015 

 

    Po jedle Robert Marton a Magda Vargová vyrazili smerom k hlavnému mestu. 

,,Vy už musíte tú trasu poznať aj po slepiačky. Ako často ste ju za posledné mesiace absolvovali?" 

,,Tak často, aby som vás v zdraví doviezol do Bratislavy."

  Stiahla okienko. Večer príjemne voňal jarou. Po každom decembri vždy príde máj, pomyslela si. Znie to síce ako sentimentálne klišé, ale po všetkých tých rozčúleniach si dovolila lyrický okamžik. 

,,Monika sa nikdy nedozvie skutočnú pravdu o sestre?" 

,,Nie, nikdy. Chcem ju od toho ušetriť." 

,,Ako sa vám podarilo vylúčiť z toho celého tisk?" 

,,Od začiatku sme prezentovali smrť Viery ako nehodu. Polícia nemohla dokázať opak. Ani prokuratúra." 

   Obidvaja sa zamysleli a spomínali, ako sa udalosti rútili jedna za druhou. 

   V tú noc, keď Monika ležala v nemocnici medzi životom a smrťou, odišla Viera vo svojom aute do hôr. Hudák bol posledný, kto ju videl živú. O tri hodiny neskôr ohlásili policajty zrútenie auta z príkreho svahu. 

   Magda nikdy nezabudne na okamžik, keď Robert Marton o dva dni neskôr vstúpil do svojej kancelárie. 

,,Stalo sa niečo?" Každé ďalšie slovo jej uviazlo v hrdle. Vyzeral strašne. Vlasy mal mastné a zlepené, v červených očiach bola únava a vyčerpanosť. 

,,Monika žije, Magda, ona žije." Viac zo seba nedokázal dostať. 

   Po pár hodinách spánku jej krátko porozprával, čo sa udialo. 

,,Monika ešte nebola pri vedomí, keď som dostal správu o smrteľnej nehode Viery. Bola to záverečná bodka za zničeným životom. Či ju urobila sama? Už nikto nezistí. Ona vedela, že nedokáže pokoriť samu seba a ísť na liečenie zo závislosti. A prestať s tým? To ťažko. Pre ňu nebola hra len vášeň, zábava, bola to pre ňu posadnutosť, naplnenie života, jeho zmysel. Dala by všetko za krátky okamih pri hráčskom stole. Vtedy nepoznávala nikoho, nevidela nič, len tú čiernu guličku, ktorá sa krútila po rulete. Dokonalá hráčka. Už je to za nami. Monika žije, to jediné má pre mňa zmysel." 

,,Tiež ste zamyslená?" Robert vytrhol Magdu zo spomienok. 

,,Teším sa, že sa zoznámim s Monikou," povedala len. 

,,Viem, žiadam od vás mnoho, keď vás ťahám neskoro večer do Bratislavy, ale nedalo sa tomu zabrániť," dodal so šibalským úsmevom, ako keby mal niečo za lubom. 

   Keď prišli do mesta na Dunaji, zaviezol ju do hotela, aby si trocha odpočinula. 

,,Nechám vám tu auto. Zídeme sa ráno a spoločne sa najeme." 

  Zobudila sa trocha neskôr ako obyčajne. S veľkou starostlivosťou sa upravila, a bola plná očakávania, že konečne uvidí Moniku, ktorá dokázala spútať muža, akým bol Robert Marton. 

   Rozhodla sa povoziť po meste, kým navštívi Roberta a Moniku. Pre časové zaneprázdnenie nebola v hlavnom meste už poriadne dlho. Pozorovala, že sa tam zmenilo mnoho vecí. Priamo z mesta je možné dostať sa električkou do Petržalky. Len pred rokom to bol ešte sen. 

   Prechádzala v Robertovom aute mesto krížom-krážom a nechala sa úplne ohromiť starými, ale aj novými mostami cez riemu Dunaj. Novými stavbami, ale aj krivoľakými uličkami starej časti Bratislavy pod Michlaskou bránou. Odstavila vozidlo na parkovisku, aby si mohla v pokoji vychutnať históriu a nazrieť do malých obchodíkov so zaujímavým tovarom. 

   Po uplynulých namáhavých mesiacoch, kedy bola zatvorená v kancelárii a zavalená prácou, si Magda vychutnávala pocit voľna a slobody plnými dúškami. 

   V tom mrkla na ručičky, ktoré ukazovali hodinu o obede. Vedela, že už pretiahla dohodnutý termín návštevy, ale snáď jej odpustia. 

  Vrátila sa k autu, vytiahla presný plán, sídla Alfrédových. Robert ho osobne nakreslil a nalepil na palubnú dosku vo vozidle. Samozrejme, že auto bolo vybavené navigáciou, ale ona nerada využívala tieto technické vymoženosti, radšej sa spoliehala na popis a nakreslený plán.  

 

                                      X                    X                  X                   X  

  Príbeh pokračuje... 

 

                                                         Sedemdesiata siedma kapitola. 

 

                                                                 Záver - Poďakovanie.  

 

      Magda si myslela, že vyznať sa v Bratislave bude ťažšie, lenže podľa popisu a nákresu Roberta to zvládala na prvý raz, nemusela sa ani nikoho pýtať na cestu. 

   Pomaly sa viezla vilovou štvrťou, nechcela prehliadnuť, dom, ktorý hľadala. Prišla na koniec ulice a okamžite zbadala číslo, ktoré mala napísané na papiery. 

   Pocítila miernu nervozitu a búchanie srdca. Zaparkovala pred vilou. Všimla si, že brána je otvorená. Opatrne vkĺzla do vnútra, prechádzala po ceste vysypanej štrkom až prišla pred veľký dom v strede parku. 

,,Vila rodiny Alfrédových," povedala si pre seba. V tom počula, ako sa otvorili hlavné dvere a v nich sa objavil jej šéf. ,,Á, Magda, konečne ste tu." 

   Usmiala sa a vystúpila po schodoch k nemu. 

,,Vitajte, madam, ste očakávaná." Prichádzal v doprovode troch psov, ktoré hneď pribehli k Magde a oňuchávali ju.  Keď prišla bližšie, všimla si, že na paži drží bielu siamsku mačku. 

,,Je vám teraz jasné, prečo budem v Nitre len zriedka? Prijal som miesto strážcu v zoo." 

,,Á, veríte, že vám to pristane?" Smiala sa. 

,,Bodo! Von! Vy s nami dovnútra nepôjdete. Mačku musím zobrať, lebo by sa na mňa hnevala." 

   Obklopilo ju šero haly. Odrazu sa cítila trocha stiesnene. Toto teda bol dom, kde sa udialo toľko vecí. 

,,Poďte tadiaľto. Pred jedlom si ešte dáme aperitív v zimnej záhrade. Nenechajte sa rušiť neporiadkom. Toto je ríša Moniky. Tu maľuje a číta." 

   Šiel k baru a obslúžil ich. Uprostered pohybu sa zarazil, zodvihol hlavu a počúval. 

    Niekde buchli dvere. Magda sa zodvihla z kresla. Hypnotizovane sa pozerala na veľké sklenené dvere. Koberec tlmil blížiace sa kroky. Pomaly, šuchotavo sa blížili. 

   Robert postavil poháre na barový pult a otvoril ich. 

   Magda okamžite zaregistrovala štíhly, dievčenský zjav, dve barly, o ktoré sa príchodziaca opierala. Videla bledú jemnú tvár, pekne tvarované ústa, poznamenané trochaň bolestným rysom. A dlhé, rovné, hnedé vlasy. Tmavé oči z ktorých vyžaroval život a srdečnosť. 

,,To je Monika." Robert ju chytil okolo ramien. ,,Ctižiadostivá dievčina, ktorá si namyslela, že o pol roka bude pochodovať svetom bez barlí. A toto je Magda Vargová, žena, ktorá sa nezľakne ničoho, zo všetkého najmenej neporiadku na mojom písacom stole." 

   Prirodzene, ako keby boli dávne priateľky, podala jej Monika ruku. ,,Robert mi o vás časo rozpráva. Som veľmi rada, že vás konečne poznávam." 

   Sveta znalá, sebaistá Magda Vargová sa nezmohla na slovo, lebo Monika pôsobila na ňu teplo, milo, úprimne. Jej ruka, ktorú stále držala vo svojej, šírila pozitívnu energiu do jej tela. V tom momente ju napadlo, že keby chcela zhmotniť krásny deň, určite by si vybrala Moniku. 

,,Dobre, že ešte nesedíte, Magda. Mám pre vás prekvapenie." Zodvihol svoj pohár. ,,Keďže nechcem čakať, až sa Monika zotaví natoľko, aby mi mohla utiecť, bude zajtra svadba a vy ste svedok."  Žmurkol na ňu. 

,,Na zdarvie, milé dámy." Vypil svoj pohár úplne do dna. 

  Magda si ho starostlivo obzerala a musela pre seba priznať, že ho ešte nikdy nevidela šťastnejšieho. 

 

********************************************************************************************************************* 

 

                                                      Koniec príbehu. 

 

     Lenže, osudy jednotlivých postáv sa ešte nezavŕšili. Čaká nás pokračovanie, ktoré bude o obchodnom riaditeľovi Alešovi Hudákovi. Ktorý sa teší na to, aby vám vyrozprával svoj príbeh lásky a nájdeného šťastia.  

********************************************************************************************************************* 

 

                                          Pár slov na záver: 

 

    V úvode som spomenula, že to bude príbeh opisujúci svet financii a obchodu. No, zámerne som nespomenula, že odhalí aj druhú tému - závislosť. Nechcela som, aby ste hneď na začiatku odhalili zápletku a vydedukovali, čo vlastne skrýva Viera Alfrédova. Aké je jej tajomstvo. 

   Moja sestra mi náhodne v rozhovore povedala túto vetu: ,,Keby si len vedela, ako ťažko sa žije s človekom, ktorý je od niečoho závislý." 

   V tom ma okamžite napadlo: čo tak napísať príbeh, v ktorom bude jedna postava bojovať s nejakou závislosťou. Priznávam, že pôvodne to malo skončiť trocha inak, lenže som si uvedomila, že by mi skutočná Viera Alfrédova, nad mieru hrdá, chladná, neľútostná žena nedovolila, aby som ju poslala na liečenie a za určitú dobu by sa s nimi tešila z ich spoločného šťastia. To asi naozaj nie. Nikto by to neveril, že by sa dokázala tak radikálne zmeniť. 

   A preto musela zomrieť. Pre ňu to bolo východisko. Radšej smrť ako pokora. 

   Tento príbeh by som chcela venovať všetkým, ktorí bojovali, bojujú so svojou, alebo partnerovou závislosťou, ktorý trpí touto chorobou.  

********************************************************************************************************************* 

 

                                            Poďakovanie: 

 

  Ďakujem z celého srdca mojim fanúšikom z Čiech aj zo Slovenska, ktorí čítajú, komentujú moje príbehy.  

 

         Veľké ďakujem. 

 

   S úctou autorka. 

                                    ******************************************************

 

 


5 názorů

Ruženka, už som začala dávať nový román - Ste pre mňa všetkým. 


Už se těším na další příběh, bylo to pěkné a to řešení s osudem "závislačky" odaouhlasuji. Hrdá povaha...


Dievčata, som rada, že čítate a komentujete. 

  Posielam božteky. 


Já též- těším se.


Počkám si na další.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru