Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 429 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky (1. 8. 2019)

+14 neviditelných
Principessa - 9- 10-11-12-13-14-15-16- 17- 18- 19- 20-kapitola
datum / id11.02.2019 / 494011Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
témaRomantické
zobrazeno412x
počet tipů1
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Principessa - 9- 10-11-12-13-14-15-16- 17- 18- 19- 20-kapitola

                                                                    IX. kapitola 

 

   Na druhý deň ráno, vstúpila Gabriela do kancelárie v dobrej nálade. Cestou kúpila v cukrárni krabicu zákuskov a kávu. Po práci chcela urobiť menšiu oslavu. 

   Bola prekvapená, keď zbadala Jozefínu Zajacovú sedieť pri písacom stole. 

,,Ahoj Jožka, dnes si sa ponáhľala..." 

,,Prečo? Myslíš si, že skoro môžeš chodiť len ty?" Pozrela sa na ňu nevraživými očami. Premerala si ju od hlavy až po päty. Zastavila sa na bielej cukrárskej krabici a balíčku kávy, ktorý Gabriela držala v rukách. ,,Ideš oslavovať?" 

,,Chcela som urobiť malé pohostenie, keď ma už šéf vybral..." 

,,Počula som, že to miesto v Ríme si dostala ty. No veď... keď si sa šéfovi tak vzorne pchala do zadku..." 

,,Preboha, Jožka, čo to hovoríš? Šéf vyberal na základe pracovných výsledkov." 

,,Tým chceš povedať, že ja a Púčik sme horší od teba?" Zajacová zvýšila mierne tón hlasu. 

,,Nie, ale..." 

,,Ale čo?" Jozefína sa postavila a šla priamo k nej. ,,No? Čakám. Nedopovedala si." 

,,Už som ti odpovedala. Šéf rozhodol. Ja som vôbec nedúfala, že vyberie práve mňa. Ale možno prihliadol práve na to, že som slobodná a nemám deti. Nikomu nebudem chýbať." 

,,Takže, keď som vydatá a mám rodinu, nemôžem v práci postúpiť?" 

,,Nechytaj ma za slovo. Vieš dobre ako som to myslela. Sama hovoríš, že sa musíš starať o dve malé deti." 

,,Áno, ale mám predsa manžela a dve babky, ktoré sú na dôchodku. Určite by mi pomohli, keby som dostala šancu ísť na pol roka do Talianska a prekladať pre prestížne módne domy." 

,,Ja som nevedela, že si to dokážeš zariadiť, a že ti na tom tak veľmi záleží, aby..." 

,,A čo Púčik?" skočila jej do reči Jozefína Zajacová. ,,Ten má dospelé deti, žije tiež sám, on by mohol ísť." 

,,Už som povedala, ja som o tom nerozhodovala. Preto nechápem, prečo si všetku zlosť vylievaš na mne?" 

,,Tak ty nechápeš? Milostivá slečna nechápe? A kto chodil do práce ráno o šiestej, miesto o ôsmej? Urobil z nás najviac prekladov, a potom bežal za šéfom, aby sa mu tým chválil? Ako sme v jeho očiach vyzerali my? Ako neschopní aujcajderi. Len ty si bola hviezda. Robilo ti to dobre, keď si nás ponižovala? A potom donášala a žalovala?" 

,,Nič také som neurobila," bránila sa Gabriela. ,,Šéf nie je hlúpy, ani slepý sám najlepšie vie, kto ako pracuje. Chodila som skôr, áno, lebo doma na mňa všetko padalo, musela som niečo robiť." 

,,Darmo sa obhajuješ, ty suka závistlivá a zlá. Vôbec sa nečudujem, že ťa nechal ten bývalý frajer. Ak si sa k nemu správala podobne, radšej šiel za chorou, aby nemusel znášať vedľa seba takú potvoru. Dopočula som sa o tebe pekné veci. Že vraj si ju skoro zabila. To by si aj mňa a Púčika tiež zabila, keby sme ti neuvoľnili cestu? Mala by si sa ísť liečiť a nie ísť do Talianska, lebo aj tam niekoho zabiješ." 

,,Dosť!" zakričala Gabriela. ,,Ty vôbec nevieš, ako to bolo medzi mnou a Robertom. Preto ti nedovolím, aby si o tom rozprávala." 

,,Tak ti mi nedovolíš? Vieš, čo, moja zlatá, zožer si tie svoje zákusky sama. Nikto o ne nestojí. Aj tak si tam určite pridala jed." V tom momente Zajacová natiahla ruku z celej sily jej buchla po krabici. Tá spadla.

     Gabriela sa snažila zachytiť ju, pri tom narazila balíčkom kávy na roh stoličky a prederavila ho. Začal sa sypať na podlahu. 

    Jozefína spokojná so svojim dielom skazy sa začala nahlas škodoradostne smiať. 

,,Patrí ti to, ty protivná beštia!" 

 

                                                          °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°° 

 

     Príbeh pokračuje...  

 

                                                                  X. kapitola 

 

    Gabriela stála, pozerala na spúšť, ktorá tam nastala. 

   Jozefína Zajacová sa hlasno smiala a evidentne bola spokojná s dielom, ktoré spôsobila. 

   Gabriele sa tisli slzy do očí. Usilovne sa snažila, potlačiť ich. Nechcela, aby tá neprajná a zlá žena videla jej porážku. 

   Čo čert nechcel v tom sa otvorili dvere. Šéf strčil hlavu do vnútra. ,,Slečna Danová, poďte ku mne na chvíľu," zarazil sa, pozrel na podlahu. ,,Čo sa tu stalo? Vyzerá to tu strašne." 

,,Nič šéfe," ozvala sa Zajacová, ktorá sa medzi tým prestala smiať. ,,Slečna Danová sa chystá oslavovať svoj úspech," neodpustila si uštipačnú poznámku. 

,,Oslavovať? Kde? V tomto neporiadku?" 

,,Nuž..." Zajcová pokrčila ramenami a vrátila sa k svojmu písaciemu stolu. ,,Asi jej neporiadok zjavne vyhovuje." 

,,Dosť hlúpych rečí," ukončil to vedúci tlačového oddelenia. ,,Slečna Danová, vy poďte ku mne do kancelárie a vy," ukázal na Jozefínu, ,,...zavolajte na recepciu, nech pošlú upratovačku, aby to dala do poriadku." 

   Gabriela nesmelo kráčala za Jurajom Hroncom, ktorý bol vedúci tlačového oddelenia a mal na starosti tlmočníkov. Cestou si oprašovala blúzku od zvyškov kávy. 

,,Prosím, sadnite si," povedal, keď vošli do jeho kancelárie a ukázal rukou na stoličku, ktorá stála oproti pracovnému stolu. 

   Gabriela si sadla na pol zadku a čakala. 

,,Slečna Danová, určite ste dostali písomné rozhodnutie, kde som vám zdelil, že ste boli vybratá, aby ste nás zastupovali a tlmočili pre odevný a módny dom v Ríme. Istotne si uvedomujete, že je to veľká pocta nie len pre našu agentúru, ale aj pre vás samotnú." 

   Gabriela prikývla. ,,Áno, pán vedúci, uvedomujem si to v plnej miere." 

,,Dobre. Chcel som to počuť priamo od vás. A teraz k veci. Dostanete organizačné pokyny. Novú pracovnú zmluvu, kde bude spôsob odmeňovania, ubytovania, stravovania... pracovná doba a tieto záležitosti. Ale, čo je podstatné odchádzate už o mesiac. Je nutné, aby ste si zariadili v tomto čase osobné veci a nevyhovárali sa, že ste to nestihli. Preto som vás zavolal k sebe a chcel som vám túto skutočnosť povedať osobne. Pochopili ste všetko?" 

,,Áno, pán vedúci. Nemusíte mať obavy o mesiac budem pripravená na odchod." 

,,V poriadku. Vedel som, že na vás sa môžem spoľahnúť. A teraz prosím, vráťte sa do práce." 

   Gabriela vstala, podišla k dverám a v duchu ľutovala jednu vec. Prečo jej neoznámil, že odchádza už zajtra? Nevedela si predstaviť, ako dokáže vydržať tie nenávistné pohľady zo strany Zajacovej a Púčika, ešte celý mesiac. 

 

                                                                °°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°

 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                                  XI. kapitola 

 

     Jar roku 2017 bola taká teplá, že človek by si myslel, že nie je máj, ale júl, alebo august.  

    Silvia Matová sedela v záhradnom lehátku a ovievala sa vejárom. Čudovala sa, ako dokážu jej synovia v tom teple neustále behať a šantiť, kým ona mala problémy s vlhkosťou vzduchu aj pri ležaní. 

   Počula, ako Gabriela odomyká vchodové dvere a vchádza do domu. Pozrela na hodiny bolo pol piatej. Čakala, že príde k nim do záhrady ako obyčajne, lenže ona prešla okolo terasy a zamierila do svojej izby. 

,,Ahoj Gabi, čo je nové?" zavolala na ňu Silvia. 

,,Nič," a bez záujmu sa stratila v dome. 

,,Ó ha. Toto bude niečo vážne," povedala Silvia viac-menej pre seba. ,,Čo sa len mohlo stať?" uvažovala ďalej. Za dva mesiace, čo u nej Gabriela bývala, sa nestalo, že by bez povšimnutia a pozdravu prešla okolo nej a zatvorila sa do izby. Niekto jej musel ublížiť. Chvíľu ju ešte nechám samú, a potom pôjdem za ňou," hovorila si pre seba. 

   Pozorovala chlapcov ako behali za loptou. Pozrela znova na hodiny. Ubehlo desať minút od vtedy ako prišla Gabriela. ,,Mohlo by to už stačiť?" pýtala sa samej seba. ,,Mám ísť za ňou, alebo mám ešte počkať?" Lenže zvedavosť u Silvie zvíťazila. Vstala a zamierila k chlapcom. ,,Detičky moje, pôjdem teraz za tetou Gabi. Bolí ju bruško, preto neprišla k nám. Musíte byť dobrí, aby sa skoro uzdravila. Nekričte, nebite sa. Idem jej uvariť čajík. Sľúbte mi, že sa budete pekne hrať a nič nevyvediete?" 

,,Áno, mamička," prvý sa ozval Matúš ako vždy. 

,,Určite?" 

   Obidve hlavičky vzorne prikyvovali. ,,Môžeme pre tetu Gabi postaviť hrad z piesku, aby ju prestalo bolieť bruško?" zaujímal sa Matej. 

,,Samozrejme, že môžete. Dobre, tak ja idem. Keby ste niečo potrebovali, som v izbe pri tete Gabi." 

,,Dobre, dobre..." rozbehli sa k pieskovisku. 

   Silvia zamierila k dverám, kde bola ubytovaná Gabriela. Zaklopala a čakala. Ani po chvíli sa neozval žiaden hlas. Zaklopala znova, trocha dôraznejšie a opýtala sa: ,,Môžem vstúpiť?" 

,,Tak poď..." 

   Silvia otvorila dvere a zbadala priateľku ležať na posteli dole bruchom a hlavu mala prikrytú vankúšom. 

,,Zlatko, čo sa stalo? Niekto ti ublížil?" 

,,Mala si pravdu. Ľudia dokážu byť veľmi zlí," zahundrala. 

   Silvia prišla k nej, sadla si na kraj postele. Odhodila vankúš, ktorý mala na hlave. Pohladila ju po vlasoch. ,,Niekto ti niečo povedal?" 

   Gabriela sa pretočila na bok. ,,Áno. Zajacová ma zosmiešnila pred šéfom. Hodila na zem krabicu so zákuskami, ktoré som doniesla na oslavu a povedala, že som záludná sviňa, ktorá sa tisne šéfovi dozadku." 

,,Čo si čakala? Že ti budú blahoželať a tešiť sa s tebou?" 

,,Možno nie... ale... až takú závisť som naozaj nečakala. Potom ma zavolal šéf do jeho pracovne a oznámil mi, že o mesiac odchádzam, aby som si zariadila všetko potrebné." 

,,Už o mesiac? Tak skoro? Bude mi smutno a deťom tiež." 

 

                                                      X                                      X 

 

 

          Príbeh pokračuje... 

 

                                                                   XII. kapitola 

 

     ,,Čo keby sme si zašli cez víkend niekam k vode? Poznám jedno miesto pri Nitre. Všade dookola sú stromy, pokoj a pekná príroda. Dá sa byť vo vnútri, kde sú vírivky, masážne trisky, ale aj vonku. Je tam dostatočné množstvo lehátok. Nemusíme si brať deky, ani podložky. Chlapci si tam tiež prídu na svoje. No, čo povieš?" Silvia sa pozrela na priateľku s otázkou v očiach. 

,,Ja neviem. Mám veľa zariaďovania. O mesiac už musím sedieť v lietadle do Ríma." 

,,Výhovorky. Byt dáš k dispozícii realitke, aby ho prenajala. Zbalíš si osobné veci, rozlúčiš sa s rodičmi a ideš. Vybavovanie na jeden týždeň." 

,,Nesúhlasím," Gabriela pokrútila hlavou. ,,Veľmi zjednodušuješ..." 

,,Dobre teda, vybavovanie nie na jeden, ale dva týždne. Pomôžem ti. Dám deti k mame. Nabehneme do tvojho bytu, zbalíme všetko potrebné. Ostatné si necháš u mňa. Vyberieme realitku a čo viac treba riešiť?" Silvia sa významne pozrela na peknú, mladú ženu pred sebou. ,,Rozhodnuté. V sobotu ráno zbalíme saky-paky a deti, naložíme ich do auta a ideme chytať bronz." 

,,Silvi, ty by si dokázala prehovoriť aj mŕtveho. Súhlasím, pôjdeme sa slniť." 

,,Výborne! To som chcela počuť. Aspoň zabudneš na tú sviňuchu Zajacovú a úlistného Púčika a budeš sa znova smiať a užívať si to, čo nám ponúka život." 

 

                                                      X                                          X 

 

   ,,Prší, prší, len sa leje..." Gabriela veselo nôtila, no po chvíli sa zarazila a prestala. 

,,Teta Gabi, spievaj," prosíkali dvojičky a kopali nôžkami do rytmu. ,,Ešte..." 

,,Už stačí, mamička sa nedokáže sústrediť na šoférovanie." 

,,Dokáže... že mamička, že sa dokážeš sústrediť?" 

Dožadoval sa odpovede Matúš. 

Silvia len pokrčila ramenami. 

Gabriela sa rozhodla okamžite zachrániť situáciu. ,,Radšej mi povedzte, ako sa vám páčilo kúpanie?" 

,,Mne sa páčilo," ozval sa Matúš. 

,,Aj mne," pridal sa Matej. 

,,Na budúce, keď tam zase pôjdeme, vyleziem až úplne hore na spúšťačku a zveziem sa priamo do vody." 

,,Nevymýšľaj si Matúško, mamička by ti to nedovolila. Si na to ešte malý," zasmiala sa Gabriela a pohladila detskú hlávku. 

,,Ja už nie som malý, teta Gabi. O chvíľu budem taký veľký ako ocko. Že mamička?" 

,,Tak o dvadsať rokov," pripojila sa do rozhovoru Silvia. 

,,Koľko je dvadsať rokov?" 

Gabriela zobrala malé rúčky do svojich. ,,Pozri, keď prejde toľko rokov, čo máš prštekov na jednej aj druhej ruke, raz, a potom ešte raz, tak už bude z teba veľký chlap." 

   Chlapček sa pozrel na prsty. Premýšľal a vyhlásil. ,,Nie, to je dlho. Ja chcem byť chlap už teraz." 

,,Aj ja chcem byť chlap," pripojil sa k bratovi menej smelý Matej. 

  Obidve ženy sa zasmiali detskej úprimnosti a naivite. 

,,Aha," ukázala Gabriela prstom, ,,už budeme, čo nevidieť doma. A vy pôjdete spať, aby tých dvadsať rokov rýchlo prešlo a z vás naozaj boli veľkí chlapi." 

,,Ale mne sa ešte neche spať," ozaval sa zase Matúš. 

,,Tak nebudeš nikdy veľký, keď nebudeš spávať," upozornila ho jeho mama. 

,,Tak dobre, pôjdem spať, aby som bol ako ocko." 

,,No sláva!" zajasala Gabriela. ,,Á... už sme aj doma." 

 

                                                  X                                            X 

 

Príbeh pokračuje... 

 

                                                                   XIII. kapitola 

 

     ,,Ticho tu bude! Už spinkajte!" Silvia dôrazne upozornila synov, ktorým sa nechcelo ponoriť do ríše snov. Stále sa na niečo vypytovali, a potom o tom debatovali. ,,Všetky dobré deti už spia." 

,,A my sme zlé deti, mami, keď ešte nespíme?" 

,,Matúš...!" Silvia strácala trpezlivosť. ,,Zatvor oči! Tvoj brat už spí, len ti ho vyrušuješ." 

,,A ako ho vyrušujem?" 

,,Ak okamžite neprestaneš rozprávať, tak odídem k tete Gabi na terasu," skúsila to vyhrážkou.

,,Nie... mami, ja sa bojím!" 

,,Tak pekne zatvor očká, Matúško." Začala ho jemne škrabkať po chrbátiku. Pociťovala, ako sa uvoľňuje a zaspáva. Pomaly prestávala škrabkať a čakala na odozvu. Prekvapujúco bol ticho. Zaspal. Opatrne vstala, nechala trocha odchýlené dvere a šla na terasu. 

   Videla, že Gabriela im urobila kávu a číta. Keď ju počula prichádzať, odtrhla pohľad od knihy a pozrela sa jej smerom. 

,,Už zaspali?" 

,,Áno, ale bol to zase boj. Matúš a tie jeho nekonečné otázky..." 

,,Viem si predstaviť. Je to riadne číslo." 

,,To je. Matej je pokojnejší, hoci sa ho snaží napodobňovať." 

,,U dvojičiek je to bežné." 

,,Čo čítaš?" 

,,Pozri, kúpila som si - Sprievodca Rímom. Vynikajúca kniha. Je tu prakticky všetko. Každá ulica, námestie, pamiatky. Počúvaj: dejiny Ríma sa začínajú v čase, keď sa prví pastieri a roľníci usadili najprv na Palatíne a potom na okolitých vŕškoch... Ja som si vždy myslela, že Rím založili bratia - dvojčatá, ktorých vychovala vlčica a volali sa Romulus a Rémus. Tak hovorí legenda. A teraz čítam, že je to úplne inak. 

   Počúvaj ďalej: Pôvodné meno - Roma odvodzujú z rozličných koreňov: môže to značiť mesto na rieke, alebo -  a to je najpravdepodobnejšie - mesto etruského kmeňa Ruma." 

,,Je to skutočne zaujímavé," potvrdila Silvia. ,,Vieš, keď odídeš, bude mi za tebou smutno. Zvykla som si, že sme tu dve. Mám sa s kým porozprávať, poradiť, posedieť... a odrazu zase budem sama." 

,,Ale Silvi, veď pol roka preletí ako voda a ja sa vrátim," upokojovala priateľku a položila jej ruku na ramená. 

,,Ktovie, čo bude o pol roka. Možno sa na Slovensko nevrátiš. Nájdeš si niekoho a..." 

,,To v žiadnom prípade! Znova sa sklamať? Nie, ďakujem." 

,,Gabi, si mladá, pekná, vyzeráš ako modelka. Myslíš, že ťa Taliani nechajú na pokoji? Na to zabudni." 

,,Lenže ja nechcem nikoho, nech sa budú snažiť, ako len chcú." 

,,Dobre, zlatko, povieme si to o pol roka." 

,,Ach, Silvi..." Gabriela sa k nej naklonila, pritlačila a tak zakliesnené do seba spočívali a premýšľali veľmi dlho. 

   Ani jedna z nich zatiaľ netušila, čo im osud pripravil. 

 

                                                             X                                X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                                     XIV. kapitola 

 

   Mesiac, ktorý mala Gabriela na zariadenie osobných vecí pred odletom do Ríma, prebehol, ako na krídlach vážky. 

   No hlavné bolo, že si stihla všetko zariadiť k svojej spokojnosti. Silvia jej s tým pomohla, presne ako sľúbila. 

   Kolegyňa Jozefína Zajacová a kolega Púčik jej na rozlúčku nepodali, ani ruku. Celý mesiac okolo nej len obchádzali a zazerali. 

   Zo začiatku ju to trápilo, potom už nie. Na ňu tiež nikto nikdy nebral ohľady tak prečo by to mala robiť ona? 

   So Silviou sa dohodli, že sa rozlúčia doma a na letisko pôjde sama taxíkom. Vedela, že keby šla s ňou jej priateľka priamo k odletu nevydržala by to, ani jedna z nich a rozplakali by sa. A práve to nechcela. 

   S rodičmi sa rozlúčila už týždeň pred tým. Myslela si, že ju budú od cesty odhovárať. Lenže oni práve naopak, schválili jej ju. Lebo tušili, že keď príde do iného prostredia, ľahšie zabudne na to, čo bolo. Samozrejme, že chceli, aby ich dcéra znova našla stratené šťastie a radosť zo života. 

    Gabriela sedela v lietadle, pozerala sa cez okno a čakala na štart. Sledovala pracovníkov, ktorí dokončovali posledné prípravy. Odvážali schody, ktorými sa vstupovalo. Letušky im kázali, pripútať sa. 

   Až vtedy si začala uvedomovať, že týmto letom sa zmení jej život. Zanecháva za sebou minulosť a ide v ústrety budúcnosti, ktorá je pre ňu zatiaľ neznáma. Trocha sa obávala nového prostredia a ľudí. Nevedela, ako ju prijmú. 

   Určite bude pre nich zo začiatku, len cudzinka, ktorá prišla zarábať peniaze a robiť kariéru. Preto si zaumienila, že sa tam uvedie v čo najlepšom svetle. 

   Od vedúceho pána Hronca dostala obálku, kde mala podrobné inštrukcie. Niekoľkokrát si ich prešla, kým sa to naučila naspamäť. Obálku si starostlivo uschovala v príručnej taške, ktorú mala stále pri sebe. Lebo okrem iného sa tam nachádzali jej doklady, platobné karty a nevyhnutný obnos eur pre prípad potreby. 

    V letiskovej hale ju mal čakať šofér, ktorý ju odvezie do hotela. Ubytovanie, stravu a jej pohodlie zabezpečovala agentúra pre ktorú mala v Ríme pracovať. 

   Čo sa týkalo organizačnej stránky zatiaľ všetko klapalo. 

   Od Silvie dostala jasné príkazy. ,,Čo najviac si uži Rím! Obzri si pamiatky, katedrály, námestia a nezabudni, ani na Vatikán a krásne kaplnky, kde sú vzácne fresky a obrazy. Čo sa dá mi odfoť a posielaj, aby som aj ja, videla, tú nádheru a mala pocit, že som tam s tebou." 

   Nezabudla jej pripomenúť, aby sa zabávala. Pri poslednej vete si Gabriela zakryla uši. Nechcela ju počuť. Veď tam šla v prvom rade pracovať! 

 

                                                        X                                             X 

 

 

  Príbeh pokračuje... 

                                                                         XV. kapitola 

 

      Rím - Taliansko Júl - 2017 

 

    Prvá noc v cudzom štáte v cudzom meste bola zvláštna. Izba, ktorú jej agentúra rezervovala nebola luxusná, ale ani pod úroveň. Prostredie, zariadenie, všetko vykazovalo známky zachovalosti. Čistá posteľ, tak isto aj steny, v rohu stolík, pri ňom dve stoličky, jedna väčšia skriňa. 

   Vybalila oblečenie, zavesila ho, hygienické potreby uložila do kúpeľne.. Robila to automaticky. Vôbec si nepripúšťala, že tu každý večer, pol roka, strávi sama v tejto neosobnej hotelovej izbe. Veľmi jej chýbala Silvia a chlapci. V dome Matových sa ctila naozaj svoja. 

   V noci dlho ležala v posteli a nespala. Pozerala do plafónu a premýšľala, čo ju zajtra čaká. Ako ju privítajú a ako sa k nej budú správať. 

    Na Slovensku v zápale príprav na odchod, obklopená rodinou a priateľkou si neuvedomovala, že sa v Taliansku ocitne znova v moci svojich nočných mor, ktoré ju prenasledujú už tri roky. 

    Až Silvia a jej rodina ju dokázali toho prízraku zbaviť, ktorý sa teraz opäť prebudil. 

    

 

                                                              X                                 X 

 

    Na druhý deň, hneď po raňajkách, prišiel pre ňu šofér, ktorý ju doviezol do agentúry. Vysadil ju pred vstupom a odišiel. 

    Gabriela tam stála, prezerala si budovu a uvažovala, či má vojsť. Dlho váhala, ale vyhnúť sa tomu nedalo. Chcela urobiť ten najlepší dojem. ,,Musím vstúpiť pravou nohou," hundrala si pre seba. 

   Prešla cez sklenené dvere, ktoré sa samé otvorili a zatvorili. 

Ocitla sa v inom svete, hoci to viac-menej očakávala. Stála na podlahe zo šedého mramoru, ktorý sa leskol, ako zrkadlo. Na stenách viseli fotografie modeliek. Oproti nej na veľkej tabuli svietil a lákal názov módnej agentúry. V strede stál čierny, okrúhly stôl pri ktorom sedela mladá, štýlovo upravená dievčina, ktorá dvíhala telefóny a podávala informácie. 

   Gabriela pochopila, že je to recepčná, ktorá ju bude určite vedieť navigovať na správny smer. 

   Pistúpila k nej a usmiala sa. ,,Bongiorno, sinorina," pozdravila a oslovila ju. 

,,Bongiorno, čo môžem pre vás urobiť?" 

,,Volám sa Gabriela Danová, som tlmočníčka. Módna agentúra -Bernardi si objednala moje služby. Neviem, kde majú sídlo a u koho sa mám ohlásiť." 

,,Sí. No problemo. Viem o vás. Francesca ma upozornila, že prídete. Uno momento," zodvihla sluchátko a potichu doň niečo povedala. Položila ho na miesto a obrátila sa ku Gabriele. ,,O chvíľu pre vás niekto príde. Zatiaľ si sadnite, prosím," ukázala rukou na kreslo. 

   Gabriela ju poslúchla. V hale bolo príjemne, klimatizáciu mali nastavenú na správnu teplotu. Necítila príliš chlad, ani teplo. 

,,Sinora," zavolala na ňu recepčná, ,,... môžem vám niečo ponúknuť na pitie? Minerálku, kávu, čaj..." 

,,Molte grazie," odpovedala Gabriela, ,,...no." Milo sa na ňu usmiala. Chcela pôsobiť priateľsky a nadviazať nové kontakty. Určite ich bude potrebovať v tejto pre ňu neznámej krajine. A na novom pracovisku. 

  Ktovie, ako ma tá dievčina vníma? Preblesklo jej hlavou. Škoda, že človek nedokáže čítať myšlienky.Občas by sa také niečo hodilo. 

 

                                            X                                                     X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                                           XVI. kapitola 

 

    ,,Mama mia!" 

   Gabriela počula zvučný hlas ženy s talianskym prízvukom a ráznosťou. O chvíľu videla aj majiteľku toho hlasu. 

,,Ciao, la sinora," spľasla rukami a pristúpila k nej. 

Gabriela okamžite vstala a pozdravila ju. 

Žena jej podala ruku. ,,Som Francesca Bernardi, majiteľka agentúry." 

,,Teší ma, la sinora," Gabriela jej tiež podala ruku a mierne sa poklonila. 

   Madam Bernardi sa usmiala. Odtisla ju od seba. Uznalo pokrútila hlavou, keď ju obzerala. ,,My sme žiadali tlmočníčku, ale ako pozerám tak nám poslali modelku. Dievča, vyzeráš naozaj dobre. Si slečna, alebo pani?" 

,,Slečna, la sinora Bernardi." 

,,Ale nebuď taká oficiálna. Ja som Francesca a tykaj mi. Všetci sme tu jedna veľká rodina. V modelingu to, ani inak nejde." 

,,Ja som Gabriela," povedala nesmelo., ,,...tykanie priímam," pokrčila ramenami. 

,,Si sladká, taká... neskazená. Poď so mnou, ukážem ti agentúru a tvoju pracovňu," rukou jej ukázala kadiaľ má ísť. 

   Prechádzali jednotlivé poschodia. Od najspodnejšieho až po posledné. Francesca otvorila každé dvere a tak Gabriela mala možnosť vidieť šatne modeliek, kde sa pripravovali na fotenie. Miestnosti staylistov, ktorí sa starali o to, aby slečny, ktoré sa prechádzajú po móle, alebo stoja pred fotografom boli dokonale krásne. Krajčírske dielne, kde nepretržite vrčali šijacie stroje a na stojanoch viseli krásne modely. Gabriela ich prechádzala očami a vo svojom vnútri žasla a nemo závidela, lebo také krásne róby ešte nevidela. 

,,No, čo ako sa ti pozdáva agentúra Bernardi?" 

,,Madam..." 

,,Francesca..." opravila ju. 

,,Francesca, je to tu ako v rozprávke. Milujem krásne šaty ako každá žena. Nestačila som, ani všetko sledovať a už vôbec nie si zapamätať tie nádherné modely." 

,,Nevadí, veď tu stráviš, každý deň. Keď budeš prekladať, môžeš si jednotlivé róby dôkladne poobzerať, aby si nič neprehliadla." 

,,Nedostanem podklady?" 

,,Ale iste, že dostaneš. Lenže my sme vychýrený módny dom, ktorý má meno, nesmieme si dovoliť na niečo zabudnúť, alebo zanedbať. Kapíto?" 

,,Sí, sí..." ubezpčila ju Gabriela. Ale zároveň ju prepadol pocit neistoty a strachu. Dúfala, že s ňou budú spokojní. 

,,Teraz ti ukážem tvoju pracovňu, kde sa budeš pripravovať." Viedla ju dlhou chodbou. 

   Gabriela sa snažila zapamätať smer, ktorým ju Francesca vedie. Počítala dvere, nechcela zablúdiť. 

,,Á... sme tu." Otvorila sklenené dvere. ,,Prosím, tvoje kráľovstvo." 

   Gabriela vstúpila do miestnosti. Ostala ochromene stáť na jednom mieste, ústa otvorené z ktorých nevyšiel žiaden hlas. 

,,No čo, hovoríš?" 

,,Tá pracovňa je len moja?" 

,,Samozrejme. A koho by mala ešte byť?" 

,,Je obrovská a krásna. Skoro ako byt." 

   Madam Bernardi sa spokojne usmiala. ,,Poď, ukážem ti oddychovú časť." 

    Gabriela sa konečne odlepila od dverí a nasledovala ju. 

,,Tu máš pohodlnú pohovku, stolík a dve kreslá. Ku okne sme umiestnili písací stôl, aby si mala dosť svetla. Výhľad ti vyhovuje?" 

   Gabriela pristúpila k oknu a posúvala sa pohľadom po Ríme, ktorý mala na dohľad. 

,,Je úchvatný." 

,,Môžeš si doniesť aj svoje veci, aby si sa tu cítila pohodlne. Počítač sme ti tu nedali, určite máš svoj." 

Prikývala. 

,,Nechám ťa samú, aby si sa mohla udomácniť. Ak budeš niečo potrebovať, nájdeš ma o dve pracovne ďalej. Sí?" 

   Gabriela znova prikývla. 

 

                                                          X                                        X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                                     XVII. kapitola 

 

       O druhej hodine po obede ju šofér odviezol do hotela. Cestou si kúpila mapu Ríma a prehľad pamiatok. V izbe si písomnosti rozložila na posteľ a študovala ich. Rozhodla sa, že od zajtra si po práci, každý deň niečo pozrie. 

   O piatej hodine šla do reštaurácie na večeru, lebo o siedmej bola dohodnutá so Sliviou, že si zavolajú cez videorozhovor. Veľmi sa tešila. Pripravovala si myšlienky, ktoré jej povie. 

   Desať minút pred siedmou hodinou si nastavila face-buk a čakala, kedy sa ozve zvonenie. O dve minúty pred dohodnutým časom počula hlasné drnčanie. 

   Okamžite hovor prijala. Na obrazovke note-buku sa objavila rozosmiata Silvia. 

   Spojenie bolo dobré, nebolo poznať, že ich od seba delí niekoľko sto kilometrov. 

,,Ahoj, zlatko. Ako si docestovala? Čo ubytovanie? Prijali ťa dobre?" 

,,Počkaj, počkaj... ty si na mňa spustila lavínu otázok. V prvom rade som veľmi rada, že ťa vidím a počujem. Cesta prebehla bez problémov. Na letisku ma čakal šofér. Ubytovanie - nič extra, ale dá sa. Ráno ma znova odviezol šofér priamo pred budovu agentúry. Vo vnútri to bola pastva pre oči. Silvi, nevieš si ani predstaviť, ako mi chýbaš, a tiež chlapci. Sú zdraví?"

,,Áno sú, veď si odišla, len pred dvoma dňami a pýtaš sa, ako keby si bola preč rok." 

,,Lebo mi to presne tak pripadá. Neviem, či to tu pol roka vydržím. Mám pocit samoty a smútku. V noci nedokážem spať. Začína sa u mňa prejavovať tá istá depresia ako, keď ma opustil Robert." 

,,Také niečo mi, ani nehovor!" Spustila Silvia.,,Veď si sa tešila, keď ťa šéf vybral. Videla si v tom nový začiatok. Musíš si nájsť kamarátku, ktorá by ti ukázala život v Ríme. Zašli by ste spolu na večeru, zoznámila by ťa s novými ľuďmi." 

,,Ja neviem, Silvi. Mám zo všetkého strach, neverím nikomu." 

,,To je pochopiteľné, veď si tam len jeden deň. Počkaj mesiac a budeš rozprávať inak. Radšej mi povedz, ako vyzerá madam Bernardi. Ako sa k tebe správala? Je namyslená, povýšenecká?" 

,,Vôbec nie. Neviem, aká je bežne, ale dnes bola fajn. Navrhla mi hneď tykanie, ukázala mi celý módny dom. A ako vyzerá? Je to pravá Talianka. Hlučná, používa afekty, gestá, rozhadzuje rukami... Ale vzhľadovo je krásna. Podľa môjho odhadu má okolo päťdesiat rokou, no určite na ten vek nevyzerá. Je menšia, drobná, čierne vlasy, žiadne šediny, rovné, polodlhé, dokonale ostrihané. Čistú, jemnú pleť, len málo vrások. Upravené obočie, decentne namaľované oči, červený rúž, umelé nechty. Oblečenú mala výraznú modrú sukňu po kolená a o niečo svetlejšiu blúzu. Stavím sa, že bola z pravého hodvábu. Zlaté náušnice a štyri prstene." Na chvíľu sa odmlčala. ,,Myslím, že som na nič nezabudla." 

,,No, páni, ty máš, ale dobrý pozorovací talent," žasla Silvia. ,,Ten opis bol dokonalý." 

,,Chcela si to tak, či nie?" 

,,Áno, chcela." 

,,Teraz hovor ty, čo vyviedli tí dvaja nezbedníci?" 

,,Stále sa pýtajú na teba, kedy sa vrátiš, nevedia ešte pochopiť, že niekto odíde preč na dlho. U ocka to vnímajú inak, on chodí domov vždy po mesiaci. Takže si už zvykli. Lenže ty si sa stratila z ich života odrazu a tomu ich malé mozočky nerozumia, prečo je to tak." 

,,Chudáčkovia malí," rozcítila sa Gabriela. ,,Na budúce si zavoláme po obede, aby som ich mohla vidieť." 

,,Dobre. Pripravím ich, nech sa nečudujú." 

   Potom sa rozprávali o bežných veciach. Po hodine viderozhovor ukončili. 

   Do duše Gabriely sa znova vrátil smútok a osamelosť. Preto sa pobrala spať, aby bolo čím skôr ráno a ona sa ocitla vo víre rušného dňa.  

 

                                                              X                               X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                                       XVIII. kapitola 

 

   Na ďalší deň ráno ju šofér opäť odviezol do módnej agentúry Bernardi. 

   Prešla okolo slečny na recepcii na ktorú sa usmiala a zamávala. Ona urobila to isté. Neisto sa obzerala a sledovala trasu, kadiaľ ju viedla včera Francesca. Počítala dvere. Našla svoju kanceláriu nakoniec bez problémov, lebo na dverách visela vizitka s jej menom. Dosť ju to potešilo. Keď vstúpila do vnútra zbadala na stole hárky papierov. Sadla si za stôl a zbežne si prešla text. Chcela vedieť, či tam nie sú ťažké výrazy, ktoré by musela hľadať v slovníku a tiež ju zaujímal štýl písania. 

  Zaradovala sa, keď zistila, že vety sú jasné bez nárečových slengov. Listiny obsahovali prehľad jednotlivých modelov, ich popis, vzhľad, materiál a referencie kritikov. 

   Pracovala bez prestávky do jednej hodiny po obede, kým nemala všetko preložené. Potom sa zaujímala o ďalšiu prácu. 

  Lenže madam Bernardi jej povedala, že nič sa nemá preháňať a práca už vôbec nie. Poslala ju na prehliadku Ríma, aby vedela v akom meste bude pol roka žiť. 

   Gabriela ju zobrala za slovo. V obchode pre turistov si kúpila podrobného sprievodcu. Kde sa dočítala aj niečo z histórie a prítomnosti. 

    A tak zistila, že dnešný Rím má tri a pol milióna obyvateľov. Odmietla šoféra, lebo sa dozvedela, že verejná doprava je dobre organizovaná autobusmi a podzemnou dráhou. Môže sa ňou dostať prakticky všade. Aj na výlety do okolia možno použiť verejné dopravné prostriedky. 

   Rozhodla sa, že prehliadku začne na Piazza Venezia, čiže Benátskom námestí. 

   Hlavu mala v oblakoch a v ruke sprievodcu. 

Chvíľu si obzerala palác - Palazzo Venezia, podľa ktorého dostalo názov aj námestie a chvíľu študovala historické záznamy. Rozhodla sa, že vstúpi do paláca, kde je teraz múzeum, v ktorom sú rôzne výstavy. Potom sa pôjde pozrieť do Baziliky sv. Marka z r. 336. 

   Bola uchvátená a nadšená tou nádherou, prechádzala z jednej ulice na druhú. Vôbec si nevšímala, že aj tu je bežný život a chodia tu nie len turisti, ale aj každodení obyvatelia Ríma. Vozia sa v autách a ponáhľajú sa za svojimi povinnosťami. 

   Na Benátskom námestí sa križujú skoro všetky dopravné prostriedky. A práve to sa jej stalo osudným. 

  Prezerala si pamätník kráľa Viktora Emanuela II. a zároveň vstupovala na vozovku. 

  V tom bolo počuť veľký náraz, škrípanie bŕzd, zhrozenie okolo stojacich. 

  Kniha, ktorú držala v ruke, taška, leteli vzduchom a pristáli nevädno kde. Gabriela stačila ešte vykríknuť, zatvoriť oči a... na viac si nespomínala. Otvorila ich, až, keď ležala do pol tela zakrytá autom. 

 

                                                  X                                               X 

 

  Príbeh pokračuje... 


                                                                 XIX. kapitola 

 

     ,,Madonna, mia!" 

Počula zvolať, keď sa otvorili dvere auta z ktorého vystúpil muž. Pribehol k nej. ,,Čo vás bolí? Môžete sa pohnúť?" 

   Gabriela nedokázala odpovedať, hoci sa snažila. Chcela otvoriť ústa, ale nemohla. Všetko videla zamhlené. Počula hlasy, vedela, že sa okolo nej zoskupili ľudia. Kričali, mávali rukami, niečo hovorili šoférovi auta. 

   Ten vybral z vačku telefón a rozčúlene do neho hovoril. 

   Potom sa k nej znova sklonil. ,,Turist?" Možno ho tí ľudia upozornili, že mu nerozumie, lebo nie je Talianka. A preto mu neodpovedá. Lenže ona mu dobre rozumela, ale nedokázala zo seba dostať ani hlásku. 

    Videla, ako jej ten muž vysvetľuje, destikuluje rukami a snaží sa povedať, aby sa nebála, že o chvíľu príde pomoc. 

   Posledné slová, ktoré jej hovoril, nepočula, lebo ju ovládla čierna tma. Zahalila jej mozog, všetko jej splývalo. Videla Roberta Martona ako na ňu kričí, aby zmizla, že ju viac nechce vidieť. Potom sa jej vynoril obraz Moniky Alfrédovej, sediacej v invalidnom vozíku, usmievala sa na ňu a milo jej povedala: ,,Aj ty budeš kripeľ, ktorého treba utratiť." 

,,Nie!" Kričala hlasno. ,,Nie! Ja nebudem kripeľ! Chcem byť voľná, vznášať sa ako vták." 

   Videla stále Moniku, ktorá ju hladila po tvári a utešovala. ,,Neboj sa, zvykneš si. Nie je to také strašné." 

,,Pomôžte mi! Ja si nechcem zvyknúť na invalidný vozík! Prečo si necítim nohy? Kam ste mi ich dali?" Bránila sa, mätala zo strany na stranu. Škriabala nechtami vo vzduchu, chcela zotrieť z tváre Moniky ten milý úsmev, ten škodoradostný úsmev, ktorý sa jej posmieval. A hovoril: ,,Všetko sa raz v živote vráti ako bumerang. Aj tebe sa to vrátilo." 

,,Slečna, no tak... len pokoj. Nebojte sa, naložíme vás do sanitky a odvezieme do nemocnice. Tam sa o vás postarajú. Rozumiete?" 

,,Zdá sa, že ti nerozumela. Pichni jej niečo na upokojenie, lebo sa celá doškriabe." 

  Áno, ona dobre rozumela, čo hovoria, ale odpovedať nemohla, bránila jej v tom Monika. 

 

                                                              X                                   X 

 

    Pokračujeme... 

 

                                                              XX. Kapitola 

 

     Gabriela začala vnímať. Cítila pod sebou tvrdú posteľ, dezinfekciu, počula kroky a šepot. Chcela pokrčiť ruku, nemohla. Pohýbala prstami, mohla. 

   Snažila sa otvoriť oči, pomaly dvíhala viečka. Zbadala siluetu okna, stolíka, ľudí, čo sa mihali okolo jej postele. 

  Veľmi si chcela spomenúť, kde je a ako sa tam dostala. Je doma vo svojom byte? Nie, to hneď zavrhla. Je u Silvie? Premýšľala. Prečo sa, ale nemôže pohnúť? To tiež odmietla. Tak veľmi sa sústredila na udalosti, ktoré predchádzali tomu, že sa ocitla v tejto miestnosti. Namáhala mozog, až sa jej rozsvietilo. Spomenula si, že je v Taliansku, kde pracuje pre módny dom Bernardi. Bože! Musím im dať vedieť, že som mala nehodu. Nehodu? Ona mala nehodu! Nohy! Môže chodiť? 

,,Sestra..." zašepkala. ,,Sestra..." 

   Počula ako k nej niekto pristúpil, skontroloval prístroje a povedal: ,,Zavolaj doktora, tuším sa preberá." 

   O chvíľu prišiel muž v bielom plášti. Tiež všetko skontroloval a sklonil sa k nej. 

,,Rozumiete taliansky?"

Prikývla. 

,,Viete, kde ste?" 

Pokrútila hlavou. 

,,Ste v nemocnici. Budem hovoriť taliansky, dobre? Máme váš pas a doklady. Ste zo Slovenska?" 

,,Áno." 

,,Máme niekoho kontaktovať? Rodičov, manžela..." 

,,Nie!" Skočila mu do reči. ,,Nechcem, aby... sa... o mňa báli." 

,,Chápem. Koho máme teda oboznámiť, čo sa vám stalo?" 

,,Agentúru Bernardi," povedala to pomaly a ťažko. 

Doktor jej chytil ruku. ,,Pokojne. Pracujete pre nich?" 

Prikývla. 

,,Dobre. Postaráme sa o to. Odpočívajte. Obrátil sa k odchodu. 

,,Doktor..." prehĺtla, mala sucho v ústach. ,,... budem chodiť?" 

  Lekár sa na ňu výrazne pozrel. ,,Prečo by ste nemali chodiť? Nohy máte v poriadku. Nemáte, ani vnútorné zranenia. Trocha si poležíte. Utrpeli ste veľký šok z ľaku. O pár dní to ustúpi. Necháme si vás tu na pozorovanie. Nebojte sa, nie je to nič vážne. Zajtra vám bude lepšie." 

,,A prečo... nemôžem rozprávať... a hýbať rukami a... nohami?" 

,,V rukách máte napichnuté infúzie. O pár hodín ich dáme preč. Nohy vám zmeraveli, lebo ste sa štyri dni nehýbali. Keď vstanete a začnete nimi pohybovať, prekrvia sa a opäť ich ucítite. Ak budete pravidelne piť, hlasivky začnú fungovať." 

,,Doktor... naozaj?" 

  Potľapkal ju po ruke ,,Naozaj. Odpočívajte a nezaťažujte sa tým, čo nie je pravda. Všetko sa upraví. Naše telo je z časti samo opraviteľné. Len si treba dávať pozor pri prezeraní pamiatok." 

,,Ďakujem... doktor..." 

,,Sestra..." kývol na postavu opodiaľ. Niečo jej povedal a odišiel. Sestra prišla k posteli. Pridala do infúzie sedatíva. O pár minút už Gabriela znova spala. 

 

                                                        X                              X 

 

   Príbeh pokračuje...




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

27.02.2019 00:11:42dát kritice tipVečný snílek

Ruženka, smejem sa. Ja neriadim jej kroky, ale osud. Na mňa sa hnevať nemôžeš. Ja za nič nemôžem. Veď v živote sa stávajú aj zlé veci, nie len dobré. Vždy, keď to najmenej človek čaká. A to isté sa stalo aj jej. Veď uvidíme ako to bude pokračovať. 

  Ktovie, či po dlhej ceste, ktorá ju ešte čaká, nájde vytúžené šťastie. Ale to musí prežiť ešte veľa dobrého no, ale aj zlého. 

  Devče... devče ako to s tebou dopadne...?

26.02.2019 23:05:26dát kritice tipRuža z Moravy

Nenechala jsi ji nějak brzy  "padnout"?. To jí v práci neposlouží, pokud  dokonce nepoškodí i na těle. Nemá to děvč lehké- tedy ty jsi na vině...jako autorka jí dáváš od pčátku zabrat.

23.02.2019 10:44:48dát kritice tipVečný snílek

Zažije toho chudinka ešte dosť a nebude to mať ľahké, ani v Ríme. 

21.02.2019 23:28:54dát kritice tipRuža z Moravy

Tak se těším na zážitky Gabinky v cizině. (To jméno máme už také v rodině) Tak jí mohu fandit přes veškerou její  smutnou minulost.

14.02.2019 08:37:36dát kritice tipVečný snílek

Je to tak. Vôbec sa to nezdá, ale slovo má veľkú moc. 

13.02.2019 22:10:06dát kritice tipRuža z Moravy

Slova někdy ublíží víc,  než případná rfacka-obrazně myšleno.

11.02.2019 22:00:36dát kritice tipVečný snílek

Ďakujem všetkým za zastavenie, prečítanie a zanechanie komentára. Čo ma teší. A tiež za pochvalné slová a kritiku. 

   Nejde mi o písanie niečoho veľkolepého, ja píšem pre svoje potešenie a radosť. A samozrejme ako každého ma teší, keď si niekto prečíta to, čo napíšem. Táto deviata kapitola má pokračovanie v ďalších kapitolách. Nie je to poviedka, ale román. Takže dej pokračuje a tak isto aj hádka s kolegyňou. Záver nebude ešte dlho, toto je len začiatok. V živote Gabriely sa toho udeje ešte veľmi veľa. Je to posledná časť trilógie, ktorá na seba nezávisle nadväzuje.

11.02.2019 19:10:41dát kritice tipRuža z Moravy

Nepiplám se ve slovíčkách, děj je důležitý a ten je ze života i z fantazie autorky. Psychologie tam je podle mne dost. Každý má svůj způsob psaní, každému se líbí něco jiného- jak autorovi, tak čtenáři.

11.02.2019 15:34:38dát kritice tipysslandia

Celkom fajn napísané. Téma z obsahom narušených pracovných vzčahov a osobnej nevraživosti, na základe konšpiračnej teórie, ža za úspechom kolegu-kolegyne stojí náklonnosť k vedeniu. 

Uvítala by som asi viac psycholigického aspektu, prípadne nie až taký bežný, možno až predvídateľný záver, ku ktorému vlastne text čitateľa nasmeroval.

Vadilo mi iba slovo "aujcajderi "napísané v zvukovej podobe.Takže nie zlé, zasa ani nič veľkolepé. 



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.