Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 429 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky (1. 8. 2019)

+17 neviditelných
Principessa - 51- 52-53-54-55-56-57- 58- 59- 60-kapitola
datum / id14.05.2019 / 496251Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
témaRomantické
zobrazeno264x
počet tipů1
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Principessa - 51- 52-53-54-55-56-57- 58- 59- 60-kapitola

                                                           51. kapitola 

 

   Carlo Mora sedel na čiernom žrebcovi. Naschváľ zašiel na najvyšší kopec, aby mal dobrý výhľad do údolia. Od predáka sa dozvedel, že jeho nastávajúca manželka sa skutočne začlenila do skupiny zberačov. A od Benita sa dozvedel aj to, kam ich poslal. 

   Našiel ich ľahko, veď poznal každú časť tejto zeme. Od malička sa preháňal po údoliach medzi kvetmi, ale aj v ovocných sadoch. 

   Sledoval tú zvláštnu ženu, ako sa smeje a rozpráva s jeho synom, no neprestáva pri tom trhať hlavičky a lupene ruží. Jeho prvá manželka by sa nikdy neznížila k tomu, aby vyšla na polia a pracovala zarovno s ostatnými a nechala si rozkazovať od predáka. 

  Mariol Cerullo bola nad mieru pyšná, hrdá a namyslená. Zakladala si na svojom aristokratickom pôvode. Nerada chodila do Lasara. Všetko jej tu smrdelo vidiekom. Bol rád, že Mateo z jej povahy nezdedil vôbec nič. Ten práve naopak, horel pre Lasaro. 

   Carlo by nikdy nedovolil, aby táto zem patrila niekomu inému. Urobil by preto čokoľvek. Oženil by sa aj so samotným Luciferom, ak by to bolo nutné. 

   Lenže, ako sa zdalo Gabriela Danová, ani z ďaleka nepripomínala prízrak z temnôt. Práve naopak, prišla mu ako víla. Svetlé vlasy jej viali vo vetre, zvonivý smiech sa rozliehal po celom údolí, pohybovala sa ladne a svižne. 

   Ktovie, či aj jeho si opantá, ako Matea? Ten mohol na nej oči nechať. Bola jeho splneným snom, jeho mamou, rádkyňou a starostlivou opatrovateľkou. 

   Carlo Mora premýšľal, prečo mu vlastne všemocný vybral túto ženu? Ako je možné, že osud dokáže tak zvláštne zamiešať karty. 

   Pokrútil hlavou. Obrátil koňa a nasmeroval ho do stajní. Občas len hmkol a pokýval hlavou, čudoval sa, prečo sa mu postavila do cesty práve vo chvíli, keď ju najviac potreboval.  

 

                                                        X                                             X 

 

   Príbeh pokračuje... 

 

                                                              52.kapitola 

 

   Slnko bolo už riadne vysoko, keď skončili so zberom ruží. Počuli vrčať menší traktor, ktorý prišiel vyzdvihnúť koše. Zastal blízko nich. Z kabíny zoskočil vysoký, mladý muž plný pracovného elánu. 

,,Už ste skončili?" Usmial sa na Gabrielu.

  Tá musela uznať, že je to ozaj fešák. Dokonalá postava, hnedé vlasy na krátko ostrihané, pekný úsmev, biele, rovné zuby. Šedé montérky a modré tričko. Pripomínal jej Vencu z kultovej českej trilógie Seno, slunce... bol to presne ten typ.Aj ona sa usmiala a lyšiacky sa na neho pozrela. ,,Áno, skončili sme. Bolo toho veru dosť. Poriadne sme sa spotili. Nechcete sa presvedčiť?" Začala s ním koketovať. 

   Mladík sa zarazil a mierne cúvol, asi nečakal, že aj ona bude laškovať. 

   Vyzerá prekvapene, uvažovala, snáď si nemyslel, že ma zaskočí ten jeho silácky postoj? 

,,Mám to odviesť... kázal predák," začal koktať. 

,,Viem o tom, povedal nám ráno, že niekoho pošle, ale nepovedal, že ten niekto bude taký krásavec," žmurkla na neho. 

   Začal zmätkovať a rýchlo vysypávať koše do vlečky pripojenej k traktoru. Robil to tak rýchlo, že ho nestačila sledovať. 

   Mateo stál neďaleko a pozoroval tých dvoch ako sa navzájom doberali. Bol malý, nerozumel, prečo to ľudia robia. Možno, keď budem starší tiež sa tak budem chovať k niektorému dievčaťu. Pristúpil k nim, postavil sa do stredu a pozeral sa chvíľu na jedného potom na druhého. Pokrútil hlavou. 

   Videl, že Stefano zobral kôš plný červených ruží a polovica sa mu vysypala na zem, lebo sa neustále pozeral na Gabrielu. 

,,Dávaj pozor!" Povedal nahnevane Mateo. Pribehol k nemu a začal ich obidvoma rukami dvíhať zo zeme a hádzať do koša. 

   Gabriela urobila to isté. ,,Hej, mladý pán, ničíte našu snahu. Toľko sme sa narobili, kým sme ich naplnili, a vy miesto na vlečku sypate ich na zem. To sa nerobí," pohrozila mu prstom. Sama nevedela, prečo ju baví táto hra. 

  Stefano sa pri jej slovách začervenal a sklopil oči a usilovne zbieral lupene do koša. 

  Venco... Venco, ty si, ale riadny záletník, prebehlo Gabriele mysľou a v duchu sa pre seba usmiala. Keby ten poznal moje myšlienky určite by sa riadne nahneval a viac by sa na mňa neusmial. Ale, keď ona si nedokázala odoprieť trocha poštekliť Vencu Konopníka, hoci to skutočne nebol on, ale veľmi jej ho pripomínal. Ten tiež stále jazdil na traktore. 

  Počula rázne kroky. Obzrela sa za seba a narazila na prísnu tvár predáka. 

,,Dokončili ste to?" 

,,Sí, il sinor," odpovedala a úsmev jej zmizol z tváre. 

   Benito Rosta sa zadíval na lán poľa, prešiel ho očami profesionála. ,,Dobre, hoci dnes oberáte prvý deň šlo vám to celkom rýchlo." Podišiel ku chlapcovi. ,,Mateo, slušný výkon," potľapkal ho po pleci. ,,Pre dnešok sme skončili. Začíname zajtra opäť na svitaní." 

   Potom sa obrátil smerom k Stefanovi, ktorý sa stále snažil pozbierať, čo vysypal. ,,Okamžite to daj do poriadku, nech na zemi neostane, ani jeden lupeň. A potom náklad odvezieš majstrovi voňavkárovi. Rozumel si?" 

,,Áno, predák." Mladík sa zahanbil. 

   V tej chvíli bolo Gabriele toho chudáka ľúto, lenže hrebienok určite potreboval z hlavy zraziť. To vedela na sto percent.  

 

 

                                                       X                                        X 

 

    Pokračujeme ďalej... 

 

                                                                          53. kapitola 

 

    Mateo a Gabriela sa vydali k hlavnému domu. Gabriela po pár metroch zastala, prehla sa v pase, oddychovala. 

   Chlapec ju pozoroval. ,,Čo sa vám stalo?" 

,,Cítim únavu, bolia ma kríže a prsty na rukách." 

,,To je normálne. Zvyknete si. Mňa už nič nebolí." 

,,Vážne?" 

Prikývol. ,,Musíte to rozchodiť a bolesť sa sama stratí." Stál pri nej a trpezlivo čakal, kedy sa znova narovná a bude schopná pokračovať v ceste. ,,Je vám lepšie?" 

,,Trocha. Na chvíľu si odpočiniem a bude všetko v poriadku. Nerob si starosti." Vystrela sa a chytila ho za ruku. ,,Opriem sa málinko o teba." 

   Kráčali po poľnej ceste, kým z diaľky nevideli týčiť sa rozľahlý dom rodiny Mora. Gabriela cítila úľavu, lebo si potrebovala aspoň na chvíľu sadnúť a pomasírovať boľavé kĺby. 

   Keď vchádzali do domu privítal ich majordóm. 

,,Madam, mladý pán, rýchlo, všetci na vás čakajú pri stole. Už sa dávno mal podávať obed." 

   Mateo vybehol po schodoch. Gabriela sa za ním vliekla, sklamaná, že si nemôže na chvíľu odpočinúť. Vošla do izby, zhodila zo seba špinavé oblečenie a navliekla si bez dlhého uvažovania, prvé šaty, ktoré jej prišli pod ruku. Pred tým si opláchla ruky a tvár, vlasy prečesala hrebeňom. A vybehla z izby, zamierila do jedálne. 

   Donato, Frederika a Carlo vzorne sedeli za stolom. Mateo chýbal, ten dorazil, až po nej. 

   Hlava rodiny dala znamenie, aby nosili obed. 

,,Prepáčte, to meškanie," cítila potrebu ospravedlniť sa, hoci nikto z nich nepovedal, ani slovo. ,,Nie som ešte taká rýchla... dlhšie mi trvalo, kým sme prišli..." Chcela povedať domov, ale zarazila sa. ,,...sem. Na poli ten čas strašne rýchlo preletel." 

,,Ale drahá," ozvala sa Frederika, ,,nemusíte sa ospravedlňovať. My vieme, že ste boli zberať ruže. Carlo nám to povedal. Nie je na tom nič zlé. Aj my sme to robili, hlavne, keď sme stavali znova na nohy Lasaro. Nemohli sme si dovoliť toľko zberačov zaplatiť. Všetko oberalo, čo malo ruky aj personál z domu," milo sa usmiala. ,,Sme radi, že vás Lasaro zaujalo. Veď to bude váš domov." 

   Gabriela čušala, len sa pohniezdila na stoličke. Očkom sa pozrela na Carla Moru a napadlo ju: Odkiaľ vie, že oberali práve ruže? Ale nahlas nič nepovedala. 

   Donato Mora mlčal, všetkých pozoroval, nalieval si polievku a pri tom uvažoval, či urobil správne, keď trval na tom, aby sa jeho syn znova oženil. Keď mu včera predstavil túto dievčinu, okamžite ho napadlo, že si priviedol druhú Mariol. Lenže teraz musel názor na ňu zmeniť. Len málo kto by sa vydal skoro ráno, ešte za tmy na pole s malým chlapcom oberať kvety. Iné ženy by to po hodine vzdali, no ona dokončila, čo začala. Musel jej za to pripísať bod k dobru. 

 

                                                              X                                               X 

 

 

Ešte stále nekončíme... 

                                                                          54. kapitola 

 

    ,,Čo by ste chceli robiť po obede?" Opýtal sa Carlo Mora a výrazne sa pozrel na Gabrielu a syna. 

,,Ja neviem..." Gabriela pokrčila ramenami. ,,Možno si na chvíľu odpočiniem." 

,,Taký krásny deň a ty ho chceš stráviť v posteli? Nebola by to škoda?" Nedal sa odbiť Carlo. 

,,Som celá dolámaná..." 

,,Čo, keby sme trocha plánovali vašu svadbu," zamiešala sa do ich rozhovoru Frederika. ,,To by vás hádam veľmi neunavilo." 

,,Mami..." Carlo zobral do ruky pohár a odpil. ,,Predsa sme sa jasne dohodli, že žiadna veľká svadba nebude. Len vy, Mateo, ja, Gabriela a dvaja svedkovia." 

,,Vy nepozvete, ani rodičov?" Začudoval sa Donato a upriamil zrak na Gabrielu. 

,,Viete, oni sú už starší. Určite by chceli, aby svadba bola na Slovensku. Kládli by mi veľa otázok a všetkému by sa čudovali. Myslím, že takto to bude lepšie. Keď bude po obrade tak im zavolám. Chcela som pozvať najlepšiu priateľku, ale tá má dve malé deti, dvojčatá a manžel pracuje v Nemecku. Nechcem ju zaťažovať, lebo by cítila povinnosť prísť a viem, že by s tým mala problémy. Preto som aj Carlovi povedala, že pozvem moju šéfku madam Bernardi, aby mi robila svedka." 

,,No neviem, drahá, aby ste neskôr neľutovali. Ale je to vaše rozhodnutie," konštatovala Frederika. 

,,Chceli ste, aby som sa znova oženil, tak prosím, svadbu nechajte na nás." 

,,Carlo, nemusíš sa hnevať, mama chcela, len upozorniť, že sa človek nežení a nevydáva každý deň, niekto, len raz za život, preto si možno Gabriela bude chcieť pozvať pár priateľov. Ale, ak nie, nútiť vás nebudeme," uzavrel túto tému Donato Mora ako hlava rodiny. 

,,Gabriela, nechceš sa ísť pozrieť, ako viem jazdiť na Čertovi? Včera si mi to sľúbila," ozval sa Mateo a tým dal definitívne bodku za dusnou atmosférou, ktorá sa začala vznášať v ovzduší.

,,Sľuby sa majú plniť, že Mateo?" Nadviazala na chlapcou optimizmus. 

Prikývol. 

,,Tak teda dobre. Vyhral si. Pôjdeme jazdiť." 

,,To nie je spravodlivé," Carlo sa zatváril ukrivdene. ,,Ty si stále berieš Gabrielu, len pre seba a čo ja?" 

,,Oci, nebuď smutný," chvíľu premýšľal, radostne zvískol. ,,Už to mám! Poď s nami. Môžme jazdiť všetci traja a tak si budeš užívať Gabrielu tiež. Nemusíme sa o ňu deliť," zajásal, ,,dobre som to vymyslel, že oci?" 

,,Výborne," Carlo vyhľadal Gabrieline oči a chcel v nich nájsť aspoň najmenší prejav nesúhlasu, ale nič nenašiel. Ktovie, či sa vie tak dobre kontrolovať, alebo jej naozaj nevadí moja prítomnosť, uvažoval v duchu. ,,Nemali by sme sa opýtať aj Gabriely, či s tým súhlasí?"

   Mateo sa k nej obrátil. ,,Nevadí ti, že zoberieme so sebou aj ocka?" 

  Pre Gabrielu to bola trápna chvíľa. Nevedela, ako má reagovať, lebo vedela, že budúci svokrovci ju starostlivo pozorujú a počúvajú. 

,,Ani najmenej," a radostne sa na spolustolovníkov usmiala. Rozhodla sa, že odpovie spontáne, bez škrobenosti a dlhého uvažovania nad správnymi slovami. Nechcela, aby nadobudli dojem, že je chladná a namyslená. 

 

                                                             X                                 X 

 

                                                                      55. kapitola 

 

     Bolo to príjemne strávené odpoludnie. Lenže, keď Gabriela zišla z kobyly tak ju neboleli len kríže a prsty, ale aj slabiny a zadok. 

   Teraz si pripadala celkom ako invalid, lebo ledva chodila. Bolela ju snáď každá kosť, sval a do konca celý človek. 

    Keď odovzdávali kone do starostlivosti stajníkovi, pozrela utrápene na Carla a jeho syna a prehlásila: ,,Lasaro ma celkom zničilo. Prišla som tu včera ako zdravá osoba a zajtra budem odchádzať, ako úplná kalika," na dôkaz slov začala krívať a držať si rukou bok, aby ich upozornila na vážnosť vyrieknutých slov. 

   Mateo ju pozoroval pri vychádzaní zo stajne. Zo svojej detskej jednoduchosti sa cítil zodpovedný za jej zhoršený zdravotný stav, lebo ju nahovoril na zber kvetou aj na vyhliadkovú jazdu na koňoch. 

   Po chvíli ju dobehol a pomaly kráčal vedľa nej. 

,,Naozaj ste taká chorá?" 

,,Som celá dolámaná," odpovedala a pokračovala, bez zastavenia do domu. Potrebovala si ľahnúť, a aspoň hodinu spať. 

,,A ako sa cíti človek, keď je dolámaný?" 

,,Bolí ho každá kosť." 

,,Aha. A je to veľká bolesť?" 

,,Dosť," zastala a pozrela na neho. ,,Teba nič nebolí?" 

,,Nie. A prečo by malo? Mňa nikto nedolámal." 

   Musela sa zasmiať na jeho prostoduchosti. Zabudla, že deti berú všetko doslovne. Nič nepovedala, len pokračovala v ceste. 

   Mateo ju poľahky dobehol a neprestával sa vypytovať. ,,To znamená, že zajtra ráno so mnou nepôjdete zberať levanduľu?" 

   Panebože, to je, ale neodbitný chlapec, pomyslela si. Ako je možné, že on je svieži ako práve vylovená ryba. Na nič sa nesťažuje a veselo vedľa nej vyskakuje. 

,,Mateo..." začala opatrne, ,,... myslím, že nie. Na jeden víkend..." 

,,Ale sľúbili ste to. Povedali ste, že sľuby sa majú plniť!" Nedal sa odbiť. 

Gabrielu to mrzelo, ale vedela, že by ďalšie doobedie na poli nezvládla, bez ponosovania a poriadnej svalovice. 

,,Mateo, synak, vieš, Gabriela nie je zvyknutá na také rýchle tempo ako my," počula za chrbtom rozprávať Carla, ktorý ich medzi tým dobehol. 

,,Dopraj jej trocha viac času. Určite príde do Lasara aj nabudúce," významne, spýtavo sa na ňu pozrel. 

,,To vieš, že prídem, len presne ako hovorí ocko, dopraj mi trocha času, kým si zvyknem." 

   Dieťa chytilo otca za ruku, nič nehovorilo, premýšľalo. Muselo si to vo svojej hlávke zosumarizovať. 

   Možno má ocko pravdu, uvažoval. Ak mi sľúbi, že príde aj o týždeň a budeme spolu zbierať tak jej dovolím zajtra spať. Podržal otcovu ruku, druhou chytil Gabrielu a zastavil ich chôdzu a oznámil: ,,Tak dobre. Nemusíte ísť zajtra so mnou oberať, ale v sobotu na budúci týždeň prídete a budeme oberať levanduľu. Súhlasíte?" 

   Gabriela sa pozrela na Carla Moru. Ten sa usmial a pokrčil ramenami. Dal jej znamenie, že rozhodnutie je, len na nej. 

Mateo čakal a sledoval ich tváre. 

,,Čo mám s tebou robiť, súhlasím." 

   Chlapec radostne zvískol a podskočil, ale ruky im nepustil, držal ich pevne a tak všetci traja kráčali do domu. 

   Vôbec si nevšimli, že majú obecenstvo. Na prvom poschodí za záclonou stál Donato a jeho manželka a pozorovali trojicu, ktorá sa držala za ruky a dohovárala. 

,,Čo si myslíš, vyjde mu to na druhý pokus, alebo to skončí znova rozchodom?" opýtal sa Donato ženy stojacej vedľa seba. 

,,To keby som vedela. Ako matka, by som si to priala z celého srdca. Lenže..." 

,,Veď práve, stále je tam to - lenže..." 

 

                                             X                                        X 

 

   Pokračovanie zajtra... 

 

                                                                  56. kapitola 

 

  Mesiac do svadby preletel, ako na krídlach vážky. Gabriela cez týždeň usilovne pracovala v salóne Bernardi. Prekladala texty, ktoré jej Francesca nachystala a zabezpečovala obchodný styk medzi Rímom a Bratislavou. Jej šéfka urobila posledný pokus a predložila jej návrh na okázalú svadbu vo veľkom štýle. Gabriela to v plnom rozsahu zamietla. Francesca rezignovane pokrčila ramenami a vzdala to. 

   Všetci zainteresovaní sa dohodli na tichej svadbe, ktorá sa mala konať v Lasare. 

   Gabriele sa tam páčilo, čím ďalej viac. Už ju nebolel chrbát, kríže a prsty od zbierania kvetou. Dosť si rozumela so zberačmi, ktorí ju do všetkého trpezlivo zaúčali. Samozrejme, že pri tom vždy asistoval aj Mateo. Nakoniec si ju obľúbil aj predák Benito Rosta. Lebo poznal, že nie je žiadna fiflena, ktorá sa chce len predvádzať, ale naozaj jej záleží na tom, čo robí.

 

                                                            x                                     x 

 

     Svadba sa konala v prvú sobotu mesiaca - august. Obrad celebroval miestny farár v kaplnke v Lasare. 

   Potom nasledoval obed, kde bolo pozvaných len pár známych. 

  O pár hodín už bolo po celej paráde. Hostia sa rozišli do svojich domovov a mladomanželia ostali v Lasare. 

   Gabriela mala nutkanie zatelefonovať rodičom a priateľke Silvii Matovej, že už je sinorina Mora, vážená manželka Carla Moru. Lenže dobre vedela, že by chceli prísť aj oni na svadbu. Nie že by ich tam nechcela, ale nemala rada, keď niekoho zaťažovala svojimi súkromnými záležitosťami. 

   Celý mesiac sa jej podarilo pred Silviou skrývať tajomstvo. Ona sa neustále vypytovala, čo je nové medzi ňou a tým mužom, ktorý ju tak suverénne požiadal o ruku. Gabriela to vždy zahovorila, len aby sa náhodou nepreriekla. 

   Lenže teraz už to mohla oznámiť svetu. 

  Po večeri vstala od stola a zamierila do vestibulu smerom ku schodom. Carlo, jeho matka aj otec ju sledovali očami. 

,,Drahá, neostanete ešte chvíľu s nami?" Zaujímala sa Frederika. 

,,Prepáčte, chcela by som sa utiahnuť do izby a zatelefonovať rodičom a priateľke. Zaberie to dosť času, lebo im mám, čo vysvetliť." 

,,Chápeme," za všetkých prehovoril Donato. 

   Gabriela sa obrátila a s úsmevom na perách sa ponáhľala do súkromia. Myslela na to, ako bude Silvia reagovať na novinu, ktorú jej zdelí. 

  Na chodbe sa zrazila s majordómom Giovanim, ktorý sa jej úslužne opýtal: ,,Nemám vám priniesť čaj, alebo sušienky, princepess?" A mierne sa poklonil. 

  Gabriela sa zarazila nad oslovením Giovaniho. Chvíľu jej to vŕtalo v hlave, potom mykla ramenom a hodila to za hlavu. Možno je to bežné oslovenie v bohatých talianskych rodinách, uvažovala. Ale... je to hlúposť, uzavrela vnútorný monológ. 

  Vybehla po schodoch a vošla do svojej izby. Sadla si na posteľ a vytočila číslo rodičov. Telefón prijal otec. 

,,Tati? Tu je Gabriela. Mám novinku, ale nerozčuľuj sa, dobre? Vieš, stretla som v Ríme muža, ktorý mi ponúkol manželstvo a ja... som to prijala. Svadba bola dnes v jeho sídle. Bola to tichá svadba, len pár ľudí..." vysypala zo seba na jeden dych, lebo vedela, že keby šla na nich opatrne tak by sa zamotala a nakoniec by zo seba nič rozumné nedostala. 

   V telefóne nastalo ticho. Mala dojem, že sa prerušilo spojenie. ,,Oci, si tam?" 

    Neodpovedal, po chvíli počula, že kričí. ,,Mama, poď sem, Gabriela sa v Taliansku vydala." 

,,Čo?" Ozvala sa matka. 

,,Gabina sa vydala," zopakoval. 

,,Určite nie, zle si rozumel," nedala sa presvedčiť. ,,Daj mi telefón," vytrhla mu ho z ruky. ,,Ahoj dcérka, čo otec tára, že si sa vydala?" 

,,Mami, prosím ťa, nehnevaj sa, ale ja som sa naozaj vydala. Dnes doobeda. Nechcela som vám to hovoriť pred svadbou, lebo viem, že by ste ma prehovárali. No a ja som sa pevne rozhodla." 

,,Gabinka, myslíš to vážne?" Mama tomu nemohla stále uveriť. 

,,Ja viem, že na prvé počutie to znie strašne, ale..." 

,,Máš ho rada?" Prerušila ju pani Danová. 

,,Nebudem ti klamať. Bolo to manželstvo skôr z rozumu. Výhodné pre obidve strany." 

Opäť ticho. 

,,Mami...mami..." 

,,Dcérka, prepáč, ale potrebujeme s otcom trocha viac času, aby sme si mohli o tom pohovoriť. Prišlo to tak náhle. Som v šoku a tata tiež. Sedí vedľa mňa, počúva, len krúti hlavou. Si dospelá, môžeš robiť, čo uznáš, že je vhodné pre teba. Nikdy sme sa do tvojho života nestarali. Zavoláme si neskôr..." 

Telefón stíchol. 

  Gabriela nevedela, či je to pre ňu dobré, alebo zlé. Rodičia boli vždy svojskí a skutočne sa nestarali, čo robila od dospelosti. Nakoniec uznala, že sa s tým predsa len zmieria, keď sa dozvedia, že je bohatý.  

 

                                                              X                                        X 

 

                                                                         57. kapitola 

 

    Gabriela sa potrebovala pripraviť na druhý rozhovor, kroý ju čakal. 

  Ľahla si na brucho, pred seba si položila note - buk. Klikla si na stránku face - buk a zavolala Silvii, čakal ju videorozhovor. 

  Po dlhšom čase jej priateľka prijala hovor. Sadla si pred počítač, celá udýchaná. ,,Gabi... stalo sa niečo? Veď na dnes sme neboli dohodnuté, že si zavoláme, pokiaľ viem," povedala prekvapene a napäto sa na ňu pozrela a čakala. 

,,Silvi, vieš, ide o to, že..." 

,,Počkaj chvíľu," otočila sa k nej chrbtom a zakričala smerom do miestnosti: ,,Matúš, okamžite prestaň biť brata!" 

,,Keď on mi nechce dať macka." 

,,Zober si inú hračku, lebo, keď vstanem tak to zle skončí." Obrátila sa späť k obrazovke. ,,Prepáč, už môžeš hovoriť." 

,,Silvi, ak sa ti to teraz nehodí, môžem zavolať neskôr." 

,,Nie, len hovor, už bude pokoj, ak ich postraším tak to vždy zaberie a na chvíľu sú ticho." 

,,Dobre, teda, ale hneď na začiatok ťa musím upozorniť, že tá správa bude bomba." 

,,Kristepane! Vážne? Tak už hovor! Ty dokážeš riadne napínať." 

,,Ak si spomínaš, pred dvoma mesiacmi som ti hovorila, že ten muž, čo ma zrazil autom, ma požiadal o ruku." 

,,Spomínam... á..." 

,,Tiež som hovorila, že som bola u nich v rodinnom sídle v Lasare a veľmi ten kraj na mňa zapôsobil, a potom ma tam pozývali každý víkend..." 

,,To všetko viem, ale, čo mi tým chceš povedať," Silvia sa tvárila prekvapene. 

,,A... jeho syn Mateo si ma obľúbil a ja jeho..." 

,,Gabi, prosím ťa, prejdi k veci, lebo musím okúpať chlapcov a dať im več..." 

,,Silvi, vydala som sa za neho..." 

Priateľka na ňu pozrela s otvorenými ústami. ,,Počkaj... počkaj... povedz mi to ešte raz a pomaly." 

,,Skrátená verzia je tá, že sme mali dnes svadbu." 

    Silvia zažmurkala viackrát po sebe, chcela sa prebudiť zo sna. ,,Myslíš to vážne, čo si práve povedala?" 

,,Úplne vážne." 

,,Viem, že si o tej možnosti uvažovala, ale tak náhle... si sa rozhodla a nič si mi nespomenula. Gabi, som trocha sklamaná." 

,,Prosím... prosím, dovoľ mi to vysvetliť. Si na chlapcov sama, na celý dom aj domácnosť. Keby som spomenula, že sa v sobotu vydávam, cítila by si povinnosť zúčastniť sa svadby. Hoci viem, že je pre teba ťažké odísť z Nitry a opustiť chlapcov. A kam by si ich dala? Veď tvoja mama pracuje a robí aj nočné. Ani rodičov som nevolala. Myslím, že je to tak lepšie. Všetko je to len na oko, aby neprišli o Lasaro. Carlo ho chce zachovať pre syna a ja mu to schvaľujem. Je to krásny kus úrodnej zeme. Strašne rada ťa tu na druhý rok v lete pozvem, rodina bude určite súhlasiť." Odrazu sa zarazila. Ktovie, čo bude o rok? Na to teraz vôbec nechcela myslieť. ,,Už rozumieš, prečo som to urobila takto?" 

  Silvia prikývla. ,,Poznám ťa, a preto sa nehnevám. Viem, že si ma nemala v úmysle raniť, ale naopak chcela si ma chrániť. Presne ako hovoríš, chcela by som byť v taký slávnostný deň pri tebe, hoci by som musela zobrať chlapcov so sebou a neviem si tú cestu predstaviť sama s tými dvoma nezbedníkmi." 

Silvia sa upokojila, zahnala počiatočné chmáry, ktoré ju trápili a dala priateľke za pravdu. 

,,A ináč, ako? Budeš chodiť do práce, alebo sa stane z teba domáca pani?" 

  Gabriela sa zatvárila kyslo. ,,Nehovorili sme o takýchto veciach, ale beriem to ako samozrejmé, že naďalej ostanem pracovať u madam Bernardi." Počula slabé šuchotanie pri dverách a v zápätí sa ozvalo zaklopanie. 

,,Gabriela, už spíš? Dovolil som si zaklopať, lebo počujem hlasy a vidím svetlo presvitať pod dverami." 

,,Kto s tebou hovorí?" Zaujímala sa Silvia. 

,,Carlo, klope, neviem, čo môže chcieť." 

,,Možno, chce svadobnú noc," zasmiala sa Silvia. 

,,Bože, dievča, neblázni. Veď som hovorila, že tá svadba je len formálna, kvôli majetku." 

,,Dobre, dobre, žartovala som." 

,,Musím sa mu ozvať, prepáč, Silvi, skončím, na budúce to dopoviem." Ukončila videorozhovor. 

,,Sí, Carlo, stalo sa niečo?" Prešla plynule do taliančiny. 

,,Len ma napadlo, či by si nechcela zajtra vidieť ako pracuje majster Augusto, náš voňavkár." 

   Gabriela otvorila prudko dvere a všimla si záblesk v jeho očiach. ,,Veď zajtra sa vraciame naspäť do Ríma, nie?" 

,,Mateo áno, ale my nie." 

Vypúlila na neho oči a zopakovala. ,,My nie?  A prečo nie?" Rýchlo sa spamätala. ,,Musím ísť do práce." 

,,Nerob si starosti. Rozprával som sa po obrade s Francescou, povedala, že ti dáva týždeň voľna." 

,,A prečo sa to dozvedám až teraz?" 

,,Chcel som ťa prekvapiť a ukázať ti celé Lasaro až k moru." 

,,Myslím, že sa prekvapenie podarilo." 

 

                                                                   X                X     

                                                                        58. kapitola 

 

    Gabriela stála priamo pred ním a všimla si svetácky úsmev, ktorý mu visel na perách, keď vyčkával, čo mu odpovie. 

,,Mohol si mi to povedať skôr." 

,,Čo na tom záleží, hovorím to teraz," mávol rukou. 

,,Ide o to, že nie sme manželia, ani jeden deň a už rozhoduješ za mňa." 

,,Hlúposť. Chcel som ti urobiť radosť, lebo viem, že si si Lasaro zamilovala." 

   Vzdychla, nevedela, čo mu má povedať, nechcela mu pokaziť nadšenie s akým jej to oznámil. 

,,Pozveš ma do izby?" 

   Gabrielu pochytila panika. Snáď, za to pozvanie nečaká odmenu? A možno mala Silvia predsa len dobré tušenie, keď povedala, že chce naplniť manželstvo, tieto myšlienky jej bežali hlavou. 

  Azda vycítil, alebo na nej poznal obavy, lebo povedal: ,,Samozrejme vo všetkej počestnosti. Chcem sa porozprávať o nás." 

  Odstúpila od dverí a naznačila, aby prešiel ďalej do miestnosti. Keď prechádzal okolo nej, stretli sa im pohľady. Lyšiacky sa usmial a žmurkol. Tie jeho tmavé oči sa jej posmievali, ale nevedela kvôli čomu. V tom priamom kontakte si všimla, že čierne vlasy má ľahko popretkávané šedinami. 

   Cítila od neho šíriacu sa vôňu, ale nedokázala identifikovať názov kvetu. Pre seba si ho spojila s jazmínom v prvom štádiu rozpuku. Síce ešte stále uzavretý, tajomný, lebo nevedela, čo môže od neho očakávať. No zároveň plný prísľubov. Pri tejto bláznivej myšlienke sa musela nevdojak pousmiať. Muž sršiaci vitalitov, energiou, ako tento, by sa istotne cítil urazený, keby vedel, že ho pripovnávala ku kvetu. 

    Zastal v strede izby a rozhliadal sa. ,,Už som dávno nebol v tejto spálni. Ako dieťa som behal a hrál sa vo všetkých častiach domu. Ale, myslím, že tu matka od môjho detstva nič nezmenila." 

  Zastala pred ním. ,,Je vkusne zariadená, cítim sa tu dobre." 

,,Som rád, že si si obľúbila Lasaro. Ak chceš, môžeš sa tu presťahovať. V tom hoteli, to asi nie je nič moc." 

  Pokrútila hlavou. ,,Mala by som to ďaleko, každý deň dochádzať do Ríma." 

   Chvíľu iba stál a pozeral jej do tváre. ,,Nie je nutné, aby si pracovala." 

   Gabriela na túto vetu priam čakala. Pochytila ju zlosť. ,,Dočerta, čo si o sebe myslíš? Že sa nechám vydržiavať? Som samostatná a dokážem sa uživiť aj sama." 

,,Nikto netvrdí opak," Carlo ostával pokojný. ,,Len som ti chcel dopriať voľnosť. A ak chceš pracovať, nebránim ti. V Lasare sa môžeš venovať čomu chceš." 

   Zmeravela. Cítila, ako jej stuhli svaly. Veď on ma psychicky vydiera. Hrá na moje nervy ako na lutnu. Napadlo ju, že musí zachovať chladnú hlavu a nesmie prepadnúť prvotnému podráždeniu, ktoré jeho slová v nej vyvolali. 

,,Nebolo by lepšie porozprávať sa o tom inokedy? Je už neskoro a som unavená." 

  Zamieril k dverám, lebo pochopil, že sa ho chce zbaviť. ,,Ale iste, veď máme na to celý týždeň." 

 

                                                            X                                     X  

 

                                                                    59. kapitola 

 

    Hneď na druhý deň ráno Carlo zaklopal na dvere Gabrielinej spálne. Ona už síce nespala, ale hnevalo ju, že nevyčkal aspoň do obeda. 

,,No, čo je spachtoš, vstávať! Kone už na nás čakajú. Ideme na výlet." 

   Otvorila dvere už celkom oblečená. ,,Kam ideme?" 

,,No, predsa tam, kde sa z kvetov robia voňavky. Dostal som povolenie od majstra Augusta, že ťa môžem priviesť. Treba to využiť, lebo on taký štedrý nie je každý deň. Urobil, asi výnimku pre teba, keď si sa stala novou paňou Lasara." 

,,Ja neviem...," začala si ho doberať. ,,... som trocha unavená po včerajšku. Bol to náročný deň." 

,,To nemyslíš vážne, že by si dala košom Augustovi? Jeho si v Lasare všetci vážia. Je niečo ako malý Boh. A ty by si mala odvahu uraziť Boha?" Pozrel na ňu a zatváril sa rozmrzelo. Pri tom sa opieral o zárubňu a stál na jednej nohe ako bocian. 

,,Že by som predsa len šla, keď som dostala také privilégium?" Tiež sa oprela o druhú stranu zárubne. 

,,Ale musím ťa dopredu upozorniť na jednu vec. Možno sa ti postup pri výrobe voňaviek bude zdať krutý voči kvetom, ale ver mi, že takýmto spôsobom sa len zachováva to, na čo boli predurčené." 

,,Naozaj?" 

Pokýval hlavou. 

,,Tak dobre. Poďme, som pripravená, nech majster Augusto nečaká." 

  Cválali pomalým klusom vedľa seba. Gabriela pozorovala obrovské lány kvetov, rôznych druhov. Ešte všetky nemala možnosť vidieť. Viniče, olivovníky, pomarančovníky. Menšie domy postavené v jednom rade, Carlo jej vysvetľoval, že tam bývajú zberači a sezóny robotníci. Gabriela sa tu cítila ako v 17. storočí a možno aj neskôr. Dýchalo to tu pokojom a nepoškvrnenou prírodou. Dokázala by si predstaviť, že sa vzdá rušného mesta a ostane bývať v lasare. 

   Blížili sa k veľkej budove, ktorá vyzerala, že sa tiež nepreniesla do 21. storočia. 

,,Musím ťa upozorniť, že tu nenájdeš modernú fabriku, kde je výroba plne automatizovaná. Hneď, keď sme sa zoznámili som povedal, že v Lasare vyrábame voňavky, vónne oleje a esencie. Ich výroba je limitovaná a obmedzená. A presne to platí. Augusto robí všetko ručne a výhradne sám, má len zopár pomocníkov a učňov, ktorí to po ňom neskôr prevezmú. Veď uvidíš sama." 

   Gabriela prikývla a nevedela sa dočkať, kedy na vlastné oči uvidí výrobu tak vzácnych voňaviek. Lebo doteraz o týchto parfémoch ani nechyrovala. Lenže Carlo jej vysvetlil aj to, že ich výrobky nedostať bežne kúpiť v obchodoch, lebo sú veľmi drahé a sú určené iba pre svetové módne domy a vyberanú klientelu z radov kráľov a bohatých arabských šejkov. 

,,No, Carlo, ukáž mi ten zázrak z Lasara," a pohnala silnejšie kobylu dole svahom. ,,No, čo je il sinor Mora, zaostávate," zakričala za ním. 

,,Si na omyle! Čoskoro ťa dobehnem." 

                                                         X                          X 

 

                                                                    60. kapitola 

 

      Carlo otvoril ťažké, dubové dvere a postrčil Gabrielu do vnútra. 

  Tá ostala stáť na prahu ako obarená. V skrytu duše predsa len čakala modernú linku, ľudí v bielych plášťoch a miesto toho ju tu čakalo nie 17. storočie, ale16. alebo 15. storočie. 

,,Carlo, to nie je pravda." 

,,Ale je, upozornil som ťa na to, aby si nečakala fabriku dnešnej doby." 

,,Ale prečo? Veď všetci v rodine ste takí moderní a zrazu toto..." 

,,Na to je jednoduchá odpoveď. Chceme to zachovať v takom stave, akom to vytvorili naši predkovia. A hlavne, nám nejde o to vyrábať kvantitu, ale starú podctivú kvalitu. A ctiť si históriu našich predkov. K tomu vediem aj Matea a som rád, že to chápe a nenecháva sa ovplyvňovať svojou matkou. Tá vôbec nerozumela Lasaru a necítila dušu kvetov. Vieš, nie je problém postaviť modernú halu, novú linku a začať chŕliť toľko produktov, že nimi zaplavíme trh. Ale to nikto z nás z rodiny nechce. Každý náš parfém je jedinečný a originálny, lebo v ňom nie je len vôňa, ale kus z ľudí, ktorí sa na jeho výrobe podieľajú. Máme aj svoje laboratórium, kde skúšame a vymýšľame nové vône. Keď uvidíš celé Lasaro a spoznáš jeho dušu, tak sama pochopíš, prečo som sa dokázal oženiť s neznámou ženou, len, aby som ho uchoval pre našu rodinu." 

   Gabriela pozorne počúvala, čo jej Carlo rozpráva a snažila sa aspoň trocha viac spoznať toho cudzinca, ktorý stál vedľa nej a vyznával lásku miestu, kde sa narodil a z celého srdca miloval. 

   Chcela preniknúť až na dno jeho podstaty a bytia. Priblížiť sa k nemu. Porozumieť mu a možno po čase ho aj mať rada. 

,,No a teraz sa poďme pozrieť, aké čary tu robí náš skvelý majster Augusto," prerušil jej úvahy Carlo. 

Gabriela sa spamätala a začala sa sústrediť na muža, ktorý vysýpal ružové kvety z košov do kašovitej zmesi vo velikánskom kotli. 

,,Čo teraz robí?" 

,,Tento proces sa volá lúhovanie. Vďaka nemu kvety ďalej žijú. Na poli by po čase odkvitli a odpadli, ale takto žijú dlhšie - zachovávajú si svoju vôňu vo voňavkách. Kvety síce zomierajú, ale ich duše žijú s nami." 

   Gabriela pozorovala jemné lupienky, ktoré sa kolísali na hladine kašovitej zmesi, no potom ich žena v dlhej zástere, pomocou obrovskej drevenej varechy zamiešala do hustnúcej kaše. 

,,Úžasné!" Gabriela sa pozerala na ten zázrak rodenia sa nádherných vôní a nedokázala sa zbaviť pocitu, že sa preniesla v čase. Lasaro bolo pre ňu proste zázrak, liek na všetky choroby a ubolené, sklamané srdcia. Keď bola v Lasare ani raz si nespomenula na Roberta Martona. Mala pocit, že objavila miesto, ktoré na ňu odjakživa čakalo. Svoj siedmi div.  

 

                                                                   X                           X 

 

Stále nekončíme...  

 

 

                 

                                                                                  

 

 

                            

 

                                                                                            

 

                                                                                                




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

08.07.2019 21:54:45dát kritice tipRuža z Moravy

Tak to doufám,že nekončíš...♥

03.07.2019 23:00:53dát kritice tipRuža z Moravy

Všimla jsem si toho, ale asi si s ní moc nerozumí a chopdí do školy, ty víkendy jsou pro něj lepší a každé dítě srovnává a ocení spíš zájem. Matku může mít rádo samozřejmě, ale řživot s ní ho tak nenaplňuje.

28.06.2019 10:38:21dát kritice tipVečný snílek

Ruženka, ale on má mamu. U nej býva cez týždeň. K otcovi chodí na víkendy. Asi si to nepostrehla, ale o niekoľko kapitol dozadu sa píše, že rodičia sú rozvedení, on žije s matkou, lebo tam má blízko školu. Cez víkendy býva v Lasare u starých rodičov a otca. Jeho matka žije so starším mužom, ktorý si ho veľmi nevšíma, lebo on sám má dve dospelé deti a s takými menšími to už nevie. 

  Takže on matku má. 

27.06.2019 16:45:14dát kritice tipRuža z Moravy

Možná jsem divná, ale na co dělat  velkou vodu, když život jde dál. Asi mám jiné pocity kvůli tomu chlapci. Potřebuje  "maminku". CVo bych byla za to dala, kdybych ji měla - třeba i náhradní, která by byla tak milá, kamarádská.Asi se do toho moc vžívám, že?

27.06.2019 08:42:45dát kritice tipVečný snílek

Možno ešte stále myslí na Roberta Martona, predsa, len bola to jej veľká láska. Musí sa zbaviť minulosti, aby dokázala ísť ďalej. A zatiaľ to ešte nedokázala urobiť. Carla zatiaľ nemiluje, preto je k nemu taká. Nevie, či ju nesklame, ako Robert. 

  Uvidíme ako sa to vyvinie ďalej. Ešte tam toho bude. Nechcem prezradiť dopredu, čo. 

26.06.2019 21:56:03dát kritice tipRuža z Moravy

Ale měla by být k němu milejší, ne?Vžcyť je to pěkný muž, syn ji bere, co by ještě chtěla ?

18.06.2019 23:15:19dát kritice tipRuža z Moravy

Líbí se mi to, jen ať vydrží, to dítě ji má rádo už nyní. Matka mu určitě chybí.

05.06.2019 14:57:49dát kritice tipRuža z Moravy

Nevadí, počkáme, ale co se děje, napiš v emaile třeba, ano? Mám ale také nějaký útlum, či co.

05.06.2019 08:25:23dát kritice tipVečný snílek

Viem, že v poslednej dobe pridávam kapitoly nepravidelne, ale mám osobnú krízu, ktorú riešim. Tak prepáčte, prosím. 

16.05.2019 08:08:22dát kritice tipVečný snílek

Áno, ja som tiež za to, aby mladá žena vedela variť. Lebo potom je dosť blokovaná, keď sa nedokáže postarať o rodinu. Ja som vedela variť už ako dieťa. Teda myslím 13-14 rokov. V nedeľu som bežne varila pre celú rodinu. Mama tiež odišla do kostola a vrátila sa až na obed. Prv bolo všetko iné ako je teraz. Dajú si poslať jedlo z donáškovej služby a viac sa nestarajú.  

   Moderný svet. 

15.05.2019 20:21:18dát kritice tipRuža z Moravy

Dobře si vede, ono se hlavně lidi získá, když  čliověk něco. Připomnělo mi to situaci, kdy na  1.návštěvě  u manželových rodičů mne tchyně vyzkoušela: odešla do kostela a nechala mě dovařit oběd. Udělat bramborový salát, řízky, pohlídat slepuičí políévku na plotně.Obstála jsem a bylo to pak dobré celá léta.



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.