Vypočítavosť

Ak prestávate veriť v Boha, začnite chovať včely.

(Príručka pre včelárov)

1
 „Budete hlasovať. Musíme získať dotácie, inak sa nepohneme,“ naliehal na Baranoviča predseda. Tón hlasu znel mierne, ale vycítil, že ak sa bude brániť, čoskoro tento nepríjemný chlap pritvrdí. „Nechcem kupovať žiadne úle. Nič za vaše peniaze,“ odvrkol.

„To sú peniaze pre zväz,“ začal revať predseda. Strčil do neho prstom. Hneď na to ho zdrapil za tričko a pritiahol sebe. Z úst mu páchla káva. „Zdvihneš ruku, lebo ti ju sám otrčím nad hlavu,“ zasyčal Baranovičovi do tváre.  Odvrátil sa. Predseda mu prišliapol nohu. „Potrebujeme hlasy všetkých. Takáto schôdza v centrále nebýva často. Chceme predsa peniaze. Musíme ukázať, že sme jednotní, veď ide o včely,“ začal opäť mäkko a nepretržite tlačil opätkom topánky na ľavú nohu Baranoviča. Tomu bolo jasné, že ide o dotácie a nie o včely. Peniaze v jeho vrecku neskončia. Dobre vie, komu pristanú na účte. „Nesľubujem vám, že zahlasujem,“ zachripel Baranovič a pokúsil sa vyskočiť nohou spod topánky predsedu. Ten však stískal silno. „Trvám na tom,“ povedal, pričom zdôrazňoval každú slabiku. Tento sopliak s piatimi úľmi mu plány neprekazí. Všetko už vybavil po známostiach. Podmienkou bol len súhlas každého člena ich zväzu. Povolil nohu. Baranovič mlčal. „Aj na fare sú úle, aj na tie sa nájdu nejaké zdroje, len musíte aj vy chcieť,“ podotkol trpezlivo predseda. „Ste predsa veriaci.“ Baranovič kývol hlavou. „Tie úle sú roky prázdne a dávno splesniveli,“ pustil sa opäť do predsedu. „Vyčleníme peniaze aj na obnovu farských úľov.“ Predseda sa potešil vlastnému nápadu. Baranovič sa mohol hádať do krvi, ale predseda pôjde za farárom a po nedeľnej omši v plnom kostole predstúpi pred všetkých s víziou o modernom chove včiel na fare.

A tak v nedeľu pred požehnaním vyzval farár veriacich, aby zostali pár minút ešte sedieť. Niekoľko ľudí sa zdvihlo z lavíc a odišlo. Potom predstúpil predseda so svojími argumentmi a presviedčal asi tristo ľudí, že dotácie na včely pomôžu aj farskému spoločenstvu. Prejav zakončil pozvaním na ďalšie stretnutie včelárov. A každému sľúbil zadarmo plný pohár medu. Aby sa poistil, že zahlasuje aj Baranovič, vyzval ho pred oltár, aby ľuďom vysvetlil, ako obnovia staré farské úle. Čo mal Baranovič robiť?

2
Zúril. V rukách držal jej telefón a premýšľal, či ho šmarí o zem. To nie je možné!  „Kto to je?,“ reval na celý panelák. Hana sa opierala  o privreté kuchynské dvere. Uskočila. Napochytro si nevedela nič vymyslieť a očervenela. „Neviem.“ Nič iné jej nenapadlo. Taký nezmysel. Každý v ich okolí dávno tušil, že sa už roky potácajú v manželskej kríze a on jej teraz ide vykričať celý svet pre jeden hlúpy telefón. Ako blázon listoval v SMSkách. Telefón sa prehrieval až do nepríjemne horúceho pocitu v rukách. Srdce mu lietalo zo strany na stranu. Akoby uhýbalo pred niečím nebezpečným, čo ho nepretržite prenasleduje.

To sa stáva. Hana sa zamilovala do iného a zabúdala za sebou mazať stopy. Všetky esemesky, emaily aj možno až stotisíckrát vytáčané jediné číslo. Zatĺkala, hoci vedela, že je to zbytočné. Utvrdzovala sa v tom, že to bol iba on, čo spôsobil celú krízu. Nevedela pomenovať ani príčinu, ani čas, kedy sa všetko začalo rúcať.  Možno keď prevrátili pohár s medom. Polepil celú dlážku a rozvoniaval v kuchyni. Pamätala si, ako ho spoločne s nožíkmi stierali z podlahy. Uvarili čaj a nože ponorili do horúcej vody, aby sa med rozpustil. „Asi sme ten med mali poumývať,“ podotkla.

„Aký med?“ Už sa mu triasol hlas. Nevedel, o čom Hana  hovorí , ale s istotou mohol tvrdiť, že o ňu prišiel. Náhodou sa to stalo práve dnes. Prišlo by to v nejakom čase, možno pozajtra, možno o rok. Alebo neskôr. Epizóda s medom bola jedna z tých, ktorú si nezapamätal. Zažili toho spolu veľa.

Rukou dostala cez tvár. Neuhla sa. Priletela druhá rana a za ňou celá spŕška. Cez okno znel v podvečernom šume ľahký klopot mužských pästí. Koža jej bubnovala. „Ty za to môžeš,“ kričala na neho. Zastavil sa. On? Staral sa predsa o domácnosť, vynášal koše plné plienok, rozvážal deti. Čokoľvek si zmyslela, vyskočil a vykonal.  „Mohol si inak,“ zašepkala. Na to však už bolo neskoro. Nemal sa čoho chytiť, nemal čo meniť. Všetko uplynulo. Potrhané kusy zbytočných spoločných rokov vyvešané na šnúrach na bielizeň. Čas sa zmenil na pijavicu, ktorá z neho vysala celú mladosť.

A tak o pol šiestej ráno padlo ďalšie manželstvo.  Ako mal udržať v sebe zlosť, keď mu všetko šklbali priamo spod rúk? Snažil sa zaspať, aby ho to celkom nepohltilo. Pretože občas je lepšie si nevšimnúť.

3
Na veľkej schôdzi vítali niekoľko stoviek členov rôznych včelárskych organizácií z cudziny. Chovatelia si odsúhlasovali dotácie a príspevky z eurofondov. Hlasovanie rozdelili na niekoľko dní. Možno šlo o novú taktiku, ako všetkých presvedčiť k súhlasu. Včelári sa stretli počas sezóny, ale to nikomu neprekážalo. Pretože keď ide o peniaze na včely, včely idú bokom. Na pochybovačov si našli dokonalú presvedčovaciu metódu. V sále sa zdvihla vlna hluku, blížilo sa hlasovanie. Zvukový signál všetkých postupne tíšil. V pomalých intervaloch sa stupňoval až do neznesiteľného pískania a postupne sa zase stlmil, ale nikdy úplne nestíchol. Aj počas hlasovania a príhovorov sa nenápadne vtískal do plynúcej reči.

Baranovič posedával v sále na schodoch medzi včelármi, ktorým sa neušla stolička. Pred hlavným hlasovaním za ním pribehlo niekoľko chlapov. Jeden ho náhle odzadu chmatol okolo krku a začal ho ťahať k zemi. Ústa mu zapchával hŕbou bankoviek. Baranovič sa oháňal rukami. Trhal sa, ale skočili na neho ďalší muži a pritlačili ho na schody.

Zlomia mu kosti. Ten ďalší mu neustále stíska hrdlo, až Baranovič omdlie. „Bežte po horúcu vodu, je opitý,“ ktosi zvolá. Akoby na neho vysypali niekoľko vriec ťažkých mincí a papierových peňazí. Kým Baranovič vypľúva z úst mince, aby sa nezadusil, je po hlasovaní.

Jeho mávajúce ruky komisia rátala ako súhlas. Keby ho nebolelo hrdlo od stisku rúk toho chlapa, myslel by si, že si zdriemol. V sále sa už nedalo dýchať, ľahko mohol upadnúť aj do spánku. Nepribehla ani ochranka, nezakročili ani členovia včelárskych spolkov. Tvárili sa sústredene, vždy pripravení na hlasovanie a nič iné si nevšímali. A že je Baranovič teraz  v balíku? Tak prečo by mu pomáhali! Proti korupčníkom zostali bezmocní. Neubránili sa ani takí, čo o  ich peniaze nemali záujem. Časy kufríkov, obálok a lotériových výhier sa skončili. Nové spôsoby šli na to s istotou a účinne. 

4
„Prišli mi na účet peniaze, ktoré mi nepatria,“ telefonoval do svojej banky. Dnes platil faktúry a na bankovom konte mal príliš vysokú sumu. „Účet, z ktorého prišli nepoznám, ale patrí vašej banke.“

„Nadiktujte mi údaje o platbe. Napísal niečo odosielateľ?“ Mechanický hlas nejavil o ďalšiu komunikáciu záujem. „Nie, nezanechal žiadny údaj. Peniaze som skúšal vrátiť späť. Nejde to.“

„Naša banka neumožňuje blokovanie spätných platieb. Skúšajte ďalej,“ oklamal ho bankár, pričom vedel, že sa to tomu chlapovi nepodarí. Mechanizmus blokovaného odosielania nikdy neprelomí.

Baranovič tušil, že sú to úplatky od miestneho včelárskeho spolku. Na účet mu pravidelne pristávali malé sumy. Kým to nepostrehol, nejakú časť utratil.

5
Šéfovia dávali šance na úspech, pretože ekonomike sa darilo. Aj tak vás potrebovali zviazať osemhodinovými záväzkami. Manažéri  uzatvárali a podpisovali obchody, zisky rástli, ale Baranovič sa cítil zúfalo. Tí najvýkonnejší dostávali nadpriemerné odmeny, on ťahal dvanásť hodinovky a v polovici mesiaca škrtil rozpočet. Bol ako drnčiaci zvonec, ktorý nemá kto vypnúť. Ako keby niekto neustále tlačil na spínač. Až do vyhorenia.

Potrebovali dosiahnuť svoje bezpečné ciele, aby si pripísali ďalšie nezmyselné čísla na bankové kontá uzamknuté dokonalými heslami. Krajinu obsadili manipulátori a každý jeden sa chcel mať lepšie ako ten druhý, pretože mať sa dobre, to už nestačilo. Včely zostávali jeho posledným zdrojom energie.

6
Čerstvý šesťdesiatnik Klamčan mal vždy na ľavom kraji pracovného stola položenú veľkú Bibliu. Bolo to jej nemenné miesto. Nikdy ju neotvoril, nikdy z nej necitoval. Ak by niekto na ňu siahal a začal v nej listovať, ktovie koľko strán by našiel nerozrezaných. Pri všetkých rokovaniach a poradách tam Biblia  bola.  Vzorne položená . Tak, aby ju každý z akéhokoľvek miesta videl. Baranovič aj preto podpísal pracovnú zmluvu. Zložil pero a povedal Klamčanovi: „Dôverujem vám.“ A on navrhol Baranovičovi tykanie a vystrel k nemu ruku. Klamčan bol tiež včelár. Na lúkach pod lesom nechal rozložiť úle. Nestaral sa o ne, na tieto práce si platil ľudí.

„Mesiace ťahám nadčasy. Po večeroch robím z domu,“ rozčuľoval sa Baranovič v Klamčanovej kancelárii. Na účet mu dorazila nechutne nízka výplata. „Budú doplatky, všetko dorovnáme,“ ubezpečoval ho pokojný Klamčan. Baranovič vedel, že nikdy nič nepošle. „Čo vyvádzaš pre jednu meškajúcu výplatu?!“ Znelo to ako žart, ale Klamčan sa nevedel nikdy zasmiať ani na vlastných vtipoch. Iba keď sa rozzúril a dusil hnev v sebe, tak mu na čelo mu vystúpili kvapky irónie a lenivo mu stekali dolu po tučnej tvári až ku kútikom úst. „Je to pre dobro všetkých zamestnancov,“ vysvetľoval miernym hlasom Baranovičovi. Z vrecka vytiahol zapaľovač a nervózne ním škrtal. Potom vzal cigaretu, zapálil si a dym vyfúkol do priestoru.  „Šetríme na zamestnancoch, aby sa firme ľahšie dýchalo. Peniaze prídu do konca mesiaca na účty,“ obhajoval sa. Baranovič mal už týchto rečí dosť.  „Darujem firme moje výplaty,“ vyhlásil Baranovič. Nech si tie peniaze nadžgá do krku. A svet sa naďalej plnil podobnými finančníkmi, ktorí sledovali len to, ako bohatnúť. Lebo to bol celý zmysel a poslanie ich života. Dali vám šancu, aby vás nakoniec vyžmýkali.
Klamčan postupne zadržal mzdu všetkým zamestnancom. Čakal obrovský zisk. A o ten sa veru s nikým deliť nechcel. Preto firmu, ktorú dve desiatky rokov budoval, chcel postupne zrušiť. Do konca života už nepohne ani prstom.  

8

Krátko po rozvode predseda roznášal po dedine reči o tom, ako chcel Baranovič prekaziť čerpanie dotácií pre včelárov. Baranovič nakoniec usúdil, že bude lepšie, ak sa predsedovi verejne ospravedlní. A urobil tak v najbližšiu nedeľu v kostole. Potom napísal email Klamčanovi, v ktorom oľutoval svoj prchký odchod z firmy. Poprosil ho o prijatie späť. A Klamčan bez pripomienok súhlasil. Žiaden z nich však nevedel, či to bolo dobre alebo zle. Bola to iba vypočítavosť. 

---