Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 430 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+15 neviditelných
Principessa - Záver. Poďakovanie.
datum / id12.09.2019 / 499125Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
témaRodinné
zobrazeno71x
počet tipů1
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Principessa - Záver. Poďakovanie.

                                                 EPILÓG. 

 

    Máj -2018 Bratislava - Slovensko. 

   Vila Alfrédových.  

  Robert Marton vstúpil do zimnej záhrady. Zastal vo dverách a pozeral. Nemohol sa nasýtiť toho pohľadu. Monika zvierala v náručí bábätko. Láskyplne sledovala tváričku spiaceho syna. Pohojdávala ho a ticho spievala. 

  Robert k nej pristúpil zo zadu a položil dlaň na rameno. Monika sa obrátila a usmiala. 

,,Pozerám, ako pekne spinká." 

,,Deti sú najkrajšie, keď spia." 

,,Nepočula som ťa prichádzať," konštatovala vecne. 

,,Vypol som motor auta tesne pri dome. Do záhrady som vošiel zotrvačnosťou. Nechcel som vás rušiť. 

Vybral som poštu zo schránky." 

,,Niečo nové?" 

,,Nič. Bežná obchodná korešpodencia, účty až... na jeden list, ktorý bol odoslaný z Ríma." 

,,Z Ríma? Ty poznáš niekoho, kto pochádza z Ríma?" Monika sa na neho pozrela vyplašenými, pýtavými očami. Sama nevedela, prečo ju pochytila odrazu nervozita a panika. Synček to vycítil a začal nespokojne mrnčať. Vstala a položila ho do postieľky. 

,,Ukáž mi ten list. Som zvedavá kto nám píše. Ešte si mi nepovedal komu je adresovaný." 

,,Nám dvom," vybral ho z vačku saka. Držal ho v prstoch a mával ním pred očami manželky. 

,,,Robert, neviem, ale nemám z neho dobrý pocit." 

,,Ale drahá, veď je to len obyčajný list," pristúpil k nej celkom blízko a pobozkal ju na pery. ,,Miláčik, čo sa s tebou deje?" 

,,Neviem, ale všetko zlé... i dobré začalo práve takouto obálkou, ktorú som poslala tajomnému neznámemu a dostal si ju ty. Preto sa pýtam, či skutočne patrí nám? Nejdná sa znova o omyl?" 

,,Myslím, že nie, drahá. Na obálke je jasne napísané: Monika a Rober Martonovci. Preto v tomto prípade zámenu vylučujem." 

,,A... nie je napísaný odosielateľ?" 

,,Nie. Ale, keď ho otvorím, tak sa to určite dozvieme." Prešiel k malému stolíku, z ktorého zobral nožík na otváranie listov. 

   Monika ho bez pohnutia pozorovala. 

Vytiahol z obálky poskladaný biely papier. Rýchlo prebehol očami začiatok. Usmial sa. 

,,Neuveríš, kto nám napísal." 

,,Kto?" Opýtala sa nesmelo až bojazlivo. 

,,Principessa Gabriela del Moro, v zátvorke Gabriela Danová." 

,,Panebože!" Monika vzdychla a prudko dosadla na stoličku. ,,Čo od nás len môže chcieť?" 

Pokrčil ramenami. ,,Aj ja som zvedavý." 

Monika siahla po pohári s vodou a na jeden dúšok ho vypila. 

,,Čítaj!" Vyzvala manžela. 

    Robert si sadol oproti nej. Pevne uchopil dlhý hárok papiera a spustil: 

                                               ,,Vážení priatelia, 

    určite sa budete čudovať, prečo vás oslovujem - priatelia, prečo vám vôbec píšem a prečo som sa podpísala - principessa Gabriela del Moro, keď ma poznáte pod menom - Gabriela Danová. Na všetky otázky dostanete odpovede, ale najskôr svoje rozprávanie začnem pred vyše troma rokmi, kedy si ma opustil. Nie, Robert, nemusíš sa báť, nechcem ti nič vyčítať, ani nariekať. Toto obdobie mám už za sebou." 

    Robert Marton zodvihol zrak od papiera a pozrel na manželku, aby videl jej reakciu. 

   Tá, len pokrčila ramenami a dala mu rukou znamenie, aby pokračoval. 

    ,,Keď si ma pred tromi rokmi odložil, ako nepotrebnú vec, ktorú už nechceš, cítila som sa strašne. Zvolila som slovo - strašne, ale absolútne nevystihuje, ako mi skutočne bolo. Skrátka, ocitla som sa psychicky na úplnom dne. Dlho som sa trápila, až pokým mi neprišlo na pomoc svetlo v podobe priateľky Silvie. Poskytla mi druhý domov a vrelé slovo. Otvorila náruč a ja som ju prijala. 

    Podrobnosti preskočím, aby som vás dlho nezdržiavala a aby sme sa, čo najskôr dostali k podstate. Zhodou okolností som sa na začiatku leta minulého roka, ocitla v Ríme. Naša agentúra dostala pracovnú ponuku pre jedného tlmočníka. Mal odísť do Talianska na pol roka prekladať pre módny dom - Bernardi, ktorý sa chcel dostať na slovenské trhy a do povedomia aj v ostatných európskych krajinách. No a k tomu je dôležitá komunikácia. Mojou úlohou bolo odstrániť jazykové bariéry medzi Slovenskom a Talianskom. 

   Keď som sa ocitla v neznámom meste a štáte v prvom momente som sa chcela na druhý deň vrátiť domov. 

   Lenže moja hrdosť nado mnou zvíťazila a tak som postupne spoznávala nových ľudí, ktorí vo veľkej miere zasiahli do môjho života." 

   Robert sa pohniezdil na stoličke a sledoval tvár manželky. Sedela vzpriamene, bez slova, gesta, alebo mimiky obličaja. Videl, že premýšľa. ,,Neviem, čo si mám o Gabriele myslieť. Poznal som ju dva roky a vždy som v nej videl, len peknú tvár a postavu. Ženu, ktorá bola ozdobou muža, ale nevidel som jej vnútro, dušu. Nevnímal som podstatu jej bytia. Slová, ktoré čítam sa mi zdajú cudzie, akoby nevychádzali z jej úst. Alebo.... som ju vôbec nepoznal tým správnym spôsobom. Keď som zbadal teba sedieť v záhrade a rozprávať sa so zvieratami, okamžite som pocítil záblesk, svetlo, poznanie, že práve teba som doteraz hľadal a na ňu som si vtedy v danom okamihu vôbec nespomenul. Nebola pre mňa dôležitá." 

   Monika položila dlaň na jeho ruku, zaznamenala teplo rozrušenia, ktoré ho zalievalo. Vedela, že prežíva pocit viny, zlobu sám na seba a naistotu. Nie preto, že by ľutoval, že šiel za hlasom srdca, ale cítil sa viný, lebo ublížil človeku, ktorý ho nadovšetko miloval. Uvedomil si svoju chybu a priznal ju. Možno je lepšie, že to urobil, hoci aj neskoro, ako nikdy. 

  Vrúcne na neho pozrela a tichým, ledva počuteľným hlasom povedala: ,,Ak chceš, môžem ten list dočítať." 

   Potriasol hlavou. ,,Nie, musím to urobiť ja." 

Rozumela mu a chápala jeho počínanie. Hoci pri ňom prežíval muky. 

  Sklopil zrak a vyhľadal miesto, kde skončil. 

,,Jedným z nich je Carlo del Mora. Talianský, koruný princ, ktorý sa snaží zabudnúť na titul, ktorý mu náleží, ale pri tom starostlivo stráži tradície predkov. 

   Dala nás dohromady náhoda. Zrazil ma autom. Počas môjho pobytu v nemocnici vymyslel plán. Nechcel prísť o ich staré, rodinné panstvo Lasaro. Nie je to len hromada nepotrebných vecí, ale obrovský kus úrodnej zeme, kde pestujú rôzne plodiny, ale dominantou sú kvety. Ich vôňa je omamná, sladká a zároveň nakazlivá. Kto raz spozná ich čarovnú moc, nikdy sa toho kúzla nezbaví. Navždy ho bude milovať. 

    Starou metódou, ktorú už žiadna moderná fabrika nepoužíva vyrábajú voňavky, esencie a vónne masti. Ich výroba nie je sériová, nedostať ich kúpiť v žiadnom obchode. Vyrábajú sa len v omezenom množstve na objednávku pre vážených zákazníkov. 

   Okrem vôní Lasaro ukrýva mnoho ďalších tajomstiev. Na tom mieste je človek ozaj šťastný. S istotou môžem povedať, že Lasaro ma vyliečilo z depresie a dalo mi nový zmysel života. Nie len preto, že sme s manželom Carlom na tom mieste splodili našu dcéru, ktorej sme dali príznačné meno - Rosse." 

    Robert vzdychol a opäť prerušil čítanie. Odpil z pohára, ktorý mal položený na stolíku vedľa seba. 

,,Je toho ešte veľa?" Opýtala sa Monika, lebo videla, že ho to dosť vyčerpáva. Hlavne po emočnej stránke. 

,,Nie. Len zopár odstavcov." 

  ,,Robert, Monika, mnohé veci som za ten rok pochopila. Možno mi nebudete veriť, ale poznala som, že osud naše spojenie nesvaľoval, a preto nás oddelil. Tebe bola súdená Monika a mne Carlo. Možno sa ti bude zdať fádne, keď použijem tieto slová: pre mňa je Carlo ten najlepší, najmilší muž a otec na tejto zemi. Je moja hviezda, súčasť mňa samej. Ďakujem nebesám, že mi ho postavili do cesty. Moje a tvoje spojenie, Robert, by s určitosťou nebolo úspešné. Lebo naše vnímanie sveta aj názory sú odlišné. 

   Počula som, že sa vám narodil syn. Žehnám vám, Monika a Robert aj vášmu synovi. Prajem, mu len to najlepšie. Lebo byť rodičmi je ten najväčší dar. 

 

     S pozdravom ostáva Gabriela del Moro." 

 

    PS: ,,Našla som svoje vytúžené šťastie." 

 

                                               x                            x 

 

   Robert dočítal a nezmohol sa na slovo. Premáhal dojatie. 

  Zatiaľ, čo Monike sa kotúľali dole tvárou veľké slzy. Neutierala ich. Chcela, nech ich vidia všetci. 

    Robert potiahol a povedal pokojným hlasom. ,,Až teraz som spoznal, že niektorí ľudia potrebujú určitý čas, aby našli seba samého. No, podaktorým na to nestačí, ani celý život." 

 

                                          To je úplný koniec. 

 

                                Doslov. Poďakovanie. 

 

   Vždy na konci príbehu zvyknem napísať pár riadkov. Zhrniem celý dej a vysvetlím, čo ma viedlo k napísaniu daného diela. Teraz mám o niečo horšiu situáciu, lebo musím povedať doslov o všetkých troch častiach. 

  Prvá - Osudová zámena - to bol bleskový nápad napísať niečo o úspešnom mužovi, ktorý si vybudoval úspech na základe veľkého úsilia a snaženia. Ostatné prišlo samo ako vo všetkých mojich románov. Okrem iného som chcela vyzdvihnúť, ako je veľmi náročné žiť s človekom, ktorý trpí vášnivou závislosťou. 

   Druhá časť trilógie vznikla náhodne. Stále som musela myslieť na Aleša Hudáka. Ten človek mi bol strašne sympatický. Nechcela som ho nechať prejsť do zabudnutia. A tak som mu napísala jeho príbeh. Pridala som k nemu Adelu ženu uznávajúcu podobné hodnoty. Postavila som horský hotel a ostatné som už nechala na nich samotných. 

    Posledná časť musela byť o Gabriele Danovej. Ktorú mnohí z vás v prvom diely určite nemali radi. Ale, opýtali sme sa aký je v skutočnosti človek? Čo ju doviedlo, že jej konanie prerástlo až do krajností? Čo prežívala, keď ju odstrčil muž, ktorého milovala z celej duše? Nie, nikto sa nad ňou nezamýšľal. Pre každého bola len žena s nálepkou - zlá. 

  Lenže aj ona túžila byť šťastná a milovaná. Nakoniec sa jej to predsa len podarilo. Pocit domova a teplú náruč našla u sympatického talianskeho princa. 

    Každý ľudský osud je niečím zvláštny a zaujímavý. Nesieme si v sebe svoje príbehy. 

   Snažím sa písať o bežných ľuďoch okolo nás. Zachytiť ich dojmy, pocity, vášne, lásku, ale aj neúspechy, sklamania, zlosť, nenávisť. Všetky vlastnosti prelínajúce sa v nás. 

   Možno niekoho moje príbehy oslovia, iní nad nimi, len mávnu rukou. Chápem, veď nie každého dokáže zaujať rovnaký žáner. 

  Teším ma, ak aspoň niekoho zaujmem svojimi písačkami. 

   Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí sa zastavia pri mojich výtvoroch, lebo bez obecenstva by nemalo význam pokračovať v mojej tvorbe. 

  A preto si hlboko vážim každého z vás. 

  A obzvlášť si cením mojej vernej čitateľky Ruženky. 

 

                                                                X                             X 

 

    




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

13.09.2019 09:50:371 tipů dát kritice tipVečný snílek

Ruženka, ďakujem za pochvalné a povzbudivé slová. 

12.09.2019 18:17:04dát kritice tipRuža z Moravy

Od malička, kdy jsem vnímala písmena jsem ráda četla.V tom směru jsem měla štěstí, že příbuzní, u kterých jsem žila zdědili hdně knih nejen klasiků českých i zahraničních , ale i t. zv. lehčí literatury- na př. Ignáta Hermanna, detektivky, rodokapsy, dobrodružné, Werneovky, Foglarovky, dokonce i  pár knih Červené  knihovny. Z té jsem četla jen jednu. V dalších letech jsem byla členkou klubu čtenářů, knihovny Máj a  tak jsem přečetla hodně knih. Nebudu porovnávat, ani mi to nepřísluší, kvalitu různých knih jen prostě čtu to, co mne zaujme a je mi obsahem blízké, citově i vyhovuje. Všechny  romány ,autorkou napsané jsem četla, ba čekala na každou kapitolu a musím uznat, že to byl zážitek pro mne milý. Asi jsem už taková hodně citlivá, což připisuji létům, která tady jsem. Díky, Olinko, jsem ruáda, že jsem Tě poznala alespoň virtruálně, tvůj květnatý sloh. Snad budeš v psaní pokračovat...♥



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.