Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 430 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+2 neviditelných
Zelené oči - 9- 10-11- 12- 13- kapitola
datum / id24.09.2019 / 499373Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
témaHistorické
zobrazeno158x
počet tipů1
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Zelené oči - 9- 10-11- 12- 13- kapitola

                                                         9. kapitola 

 

  ,,Tak sa mi vidí, moja milá Sidónia, že vôbec nechápeš, čo od teba požadujem," vyhlásil rozhodne Onirpa. ,,Nemáš na výber, dievča. Pôjdeš na námestie a tam istému pánovi, ktorého ti ukážem, ukradneš mešec. Potom mi ho donesieš a ja ťa za to náležite odmením. Lenže, je tu ešte jedna podmienka, ten muž bude ostražitý a ty to musíš urobiť tak, aby si nič nevšimol. A aby sme si dobre rozumeli, buď to zajtra urobíš ako ti hovorím, alebo už žiadny mešec v tomto meste neukradneš." 

,,Ale prečo práve ja?" Spýtala sa bojazlivo. ,,Už som vám predsa povedala, že pre vás už kradnúť nebudem." 

,,Toto je mimoriadna úloha. Na prianie toho pána." 

,,Cez deň to nepôjde. Predsa nemôžem..." Zmĺkla, uvedomila si, že hlasno rozpráva. Rýchlo sa pozrela na dvere, ktoré viedli do tlačiarenskej dieľne. Giovani ju nesmie prichytiť pri rozhovore s Onirpom. 

,,Dobre viete, že cez deň nemôžem odchádzať z práce. Giovani sa bude zaujímať, kam idem." 

,,Niečo vymyslíš. Hádam mi nechceš tvrdiť, že si mu ešte nikdy neklamala?" 

,,Ale nerobím to často." Samozrejme, že občas musela klamať, bez toho to nešlo. A zároveň prišla na to, že ľudia radšej veria prijateľnému klamstvu, ako pravde. ,,A len vtedy, ak ide o dôležitú vec." 

,,Aj tentoraz ide o veľmi vážnu vec. Spomínaš si, ako si pred troma rokmi prišla za mnou a prosila ma, aby som ťa zasvätil do tajov zlodejského remesla? Len vďaka mojej dobrote si sa stala jednou z najšikovnejších zlodejov vo Florencii. A čo som od teba za to žiadal? Nič." 

,,Iba dve tretiny z každého ukradnutého mešca." 

,,Iní žiadajú viac, nie len tých pár dukátov." Onirpa si bral podiel od všetkých zlodejov, predajných žien a vrahov. 

,,Pán Onirpa, dobre viete, že som vás nikdy neoklamala, ani nepripravila o váš podiel." 

,,Viem. Si dobré, poslušné dievča. Skoro si ma dojala k slzám." Prišiel k nej bližšie. ,,A čo tvoji chránenci? Počul som, že Bartolo už pomáha Giovanimi v dielni a je šikovný. Koľko má rokov?" 

,,Desať." 

,,A čo Berta? Nedávno som ju videl. Je z nej krásavica. Má svetlé vlasy a hebkú pokožku. Nemá už náhodou pätnásť? Myslím, že by mala začať pre mňa pracovať."  

,,Má len štrnásť, pán Onirpa." 

,,Aj tak je už dosť veľká. Kedy ju dovedieš ku mne? Ja sa o ňu postarám a poradím jej, aby sa nestratila vo svete." 

   Sidónia cítila starach, lenže ten sa v nej zmenil na lavínu hnevu, ktorý ju úplne ovládol. ,,Onirpa, ak sa opovážite Berty, čo i len dotknúť, sľubujem, že vás zahrdúsim vlastnými rukami." 

,,Hurá, konečne som sa dočkal toho, čo mám na tebe najradšej. Oheň!" Obišiel ju. Pozorne ju skúmal. Obzeral. ,,Keď sa na teba človek zadíva, zistí, že si celkom pekná. Keby si sa krajšie obliekla, trocha pribrala, možno by som pre teba vedel nájsť aj iné uplatnenie ako len krádeže." Vzápätí však s teatrálnou grimasou zodvihol k tvári bielu vreckovku. ,,Predtým by si sa musela dôkladne umyť a navoňať, lebo páchneš, ako stoka." 

,,Aj tak ma využívate viac než dosť. Kradnem pre vás. Nestačí to?" 

,,Ale robíš to len zriedka. Iba vtedy, keď potrebuješ na jedlo pre tých svojich chránencov." 

,,Musí vám to stačiť." 

,,Nestačí. Som nenásytný. Potrebujem viac a viac dukátov. Ešte si to nezistila?" Ironicky sa na ňu zaškeril. ,,Môžu sa z nás stať obchodní partneri. Ak privedieš ku mne Bertu, rozdelíme si peniaze, ktoré za ňu dostanem. Možno sa mi podarí presvedčiť Júliu Marzo, aby si ju zobrala k sebe na výchovu. Tvoja krásna Berta by sa po zaučení mohla stať milenkou nejakého bohatého pána. Ten by ju zahrňoval šperkami, mala by dobré jedlo, pekné šaty..." 

,,Nie! Už som povedala, že to nie je možné! Nepočuli ste ma?" Sidónia dala do zvuku, ktorý vydala zo seba všetku svoju ostrosť a rozvahu. Potlačila strach, ktorý v nej tento had v ľudskej podobe vyvolával. No potom zbadala, ako sa Onirpa na ňu zamračil a prešiel jej mráz po chrbte. Uvedomila si, že strach je silnejší ako hnev a preto už miernejšie dodala: ,,Teraz ešte nie. Možno na druhý rok." 

,,A prečo nie už teraz?" V jeho hlase bolo počuť hrozbu. ,,Si nevďačná. To mám za to všetko, čo som pre teba urobil a stále robím. Dokonca si mi odmietla aj malú službu zajtra na námestí, a teraz mi nechceš dovoliť, aby som si odviedol to krásne dieťa. Stále ma len klameš a nahováraš mi..." 

,,Dobre, ukradnem zajtra mešec tomu mužovi," ihneď zbadala záblesk spokojnosti na jeho tvári. Dosiahol, čo chcel. Poznal jej slabú stránku a vedel ju použiť proti nej.  

 

                                                  X                                     X  

 

                                                          10. kapitola 

 

   Sidónii vŕtala v hlave jedna otázka, ktorú nechápala a nevedela si ju vysvetliť. ,,Prečo vám tak veľmi záleží, aby som okradla práve toho muža? Možno sa mi pritrafí ľahšia ko..." 

,,V žiadnom prípade! Musíš okradnúť práve toho bohatého pána, ktorého ti ukážem." Zvrtol sa k dverám. ,,Nepýtaj sa tak hlúpo. Proste to chcem. Stretneme sa o druhej na námestí. A aby ťa nenapadlo prísť neskoro. Ak sa ti nepodarí získať ten mešec, budem si to musieť vynahradiť inak. Dúfam, že rozumieš?" 

,,Áno," pozrela sa mu do očí, striaslo ju. Strašný človek, pomyslela si. 

,,Výborne! Dobré dievča." Zatvoril za sebou dvere a stratil sa v tme. 

  Sidónia nenávidela Onirpu naháňal jej obrovský strach. Vedela, že môže ublížiť jej, ale aj tým nevinným sirotám, ktoré chráni. Každú chvíľu čakala, že vyňuchá, akú hodnotu môže mať pre neho Berta. Na teraz sa jej ešte podarilo dievča pred ním uchrániť. Ale dokedy? Berta rástla, vyvíjala sa, stávala sa z nej ozajstná krásavica. 

  V poslednej dobe si všimla aj smilné pohľady, ktoré smerom k nej vysielal Giovani. Sidónia už prišla na riešenie, ktoré by Bertu ochránilo, lenže na to potrebovala viac dukátov, než dostávala od Onirpu ako svoj podiel z koristi. 

    Strhla sa. Z myšlienok ju vyrušil zvuk rozbitého džbánu. Hneď za tým nasledovali oplzlé nadávky a krik. ,,Dočerta, Sidónia, kde toľko trčíš?" 

   Snažila sa upokojiť. Chvíľu postála pred dverami, a potom ich rázne otvorila. ,,Potrebovala som sa trocha prevetrať. Tu je veľmi..." Ztíchla, zarazil ju neporiadok, ktorý tam bol. Na stole sa ponevierali úlomky z rozbitého džbánu a na zemi bolo rozliate víno. Giovani sa pokúšal handrou zastaviť potôčiky červenej tekutiny, ktorá nemilosrdne tiekla na dva hárky pergamenu.

,,Do šľaka!" Skríkla a priskočila k stolu. Snažila sa ich zachrániť, lenže jeden hárok bol premočený a z druhého stekalo víno spolu s atramentom. Rýchlo ich skontrolovala. Našťastie písmená sa dali ešte čítať, ale pergamen smrdel vínom. ,,Celkom ste ich zničili." 

,,Ty to určite ešte zachrániš," zahundral opileckým hlasom Giovani. ,,Má to byť hotové až zajtra na poludnie." Otočil sa a tackavou chôdzou sa pobral do izby za dieľňou. ,,Idem si ľahnúť. Dorob to za mňa." 

      Samozrejme, že to budem musieť dorobiť, pomyslela si Sidónia, ako inak. Vždy to ostalo na ňu. Vedela, že bude musieť pracovať velú noc a predpoludnie. Našťastie Bartolo uložil ostatné listiny do skrine. Keby to neurobil, nastala by pohroma. Sidónia sa ocitla v neľahkej situácii. Zákazník, pán Rudolfo, pre ktorého to pripravovali bol známy obchodník a vzdelaný muž, keby videl ten zničený originál, istotne by sa poriadne nahneval. Sidónia bude musieť prepísať poškodené hárky rovnako kvalitne, ako boli napísané predtým. Dohodla sa s Bartolom, že na sadzbe a tlači budú pracovať už od včasného rána, lenže situácia sa zmenila. A tak Bartolo bude musieť tlačiť vysádzaný text sám, zatiaľ, čo ona bude prepisovať text poliaty vínom. 

,,Nechaj, ja to upracem." 

  Obrátila sa a vo dverách zbadala stáť Piera. Bol strapatý a rozospatý. Drobnými rukami si pretieral oči. Bol ešte malé dieťa, mal len šesť rokov a už musel pracovať. Pichlo ju pri srdci, no zároveň pocítila príval lásky. Uvedomila si, že oni veru nemajú ľahký život, no z času na čas sa cítila aj šťastná. Jednou z takých radostí bol aj malý Piero. 

,,Choď do postele," prihovorila sa mu nežne. ,,Zvládnem to aj sama." 

  Chlapec nesúhlasne pokrútil hlavou a začal zbierať črepy z rozbitého džbána. 

,,Idem zobudiť Bartola," oznámil, keď odniesol úlomky do prúteného koša. ,,Nech ti pomôže pri sadzbe." 

,,Nie, nechaj ho spať, veď ešte neuplynula, ani hodina ako si šiel ľahnúť." 

,,Ty si ešte vôbec nespala," skonštatoval. ,,Idem ho zobudiť." 

    O chvíľu počula zlostné hundranie a nadávky rozospatého Bartola. 

,,Vstávaj! Nespi! Musíme pomôcť Sidónii." Počula neodbitne kričať malého Piera. Každý z jej chránencov mal za sebou svoj príbeh, kým sa ich ujala. Piera nechala matka na ulici, keď mal štyri roky, nestarala sa, čo s ním bude. Odišla pracovať do nevestinca a tam deti boli len na obtiaž. Ujala sa ho, lebo jej pripomínal zvieratko chytené do pasce. 

   Vo dverách sa zjavil zívajúci Bartolo. Ostal prekvapene stáť na prahu a pozoroval tú spúšť, ktorá tam vládla. 

,,Zase bol ožratý? No pekne! Podarilo sa ti niečo zachrániť?" 

  Pokrútila hlavou. ,,Nie. Obidva originály sa musia prepísať." 

  Bartolo vrhol zlostný pohľad smerom, kde hlasno chrápal Giovani Ballan. ,,V poslednej dobe sa mu to stáva dosť často. Ak to bude pokračovať, prídeme o zákazníkov." 

  Sidónia si sadla k stolu a vybrala čistý hárok a snažila sa prepisovať text. Niektoré písmená sa dali rozoznať iné si musela vybavovať z pamäti. Mala šťastie, že si dokázala úplne zapamätať text, ktorý si hoci len raz prečítala. Privrela oči a pokúšala sa sústrediť. Po chvíli sa jej začalo vybavovať každé slovo. 

  Otvorila oči a rýchlo chytila brko. 

                                                     X                              X  

 

                                                            11. kapitola 

 

   ,,Meškáš!" Onirpa stál červený od zlosti v tieni arkády a nervózne zazeral na Sidóniu. ,,Povedal som ti predsa o ktorej tu máš byť!" 

,,Naozaj som chcela prísť presne o druhej, ale nemohla som," stála pred ním celá udýchaná. ,,Mala som súrnu prácu." 

   Onirpa na ňu zamračene pozeral. ,,Buď už ticho! Pozeraj, tam je." Ukázal hlavou smerom na hluk ľudí, stojacich pri pódiu. Vystupoval tam nejaký muž a zabával okolo stojacich. 

,,Vidíš ho? Je to ten statný muž v zamatovom plášti šedej farby." 

   Sidónia sa pozerala tým smerom. Zbadala svoju obeť. Panebože! Veď to je obor, pomyslela si a dostala strach. Ten muž sa tváril sebavedome a vyzývavo, dávajúc na javo nadradenosť. Ak ju prichytí, nepochybne jej rozpučí hlavu ako orech. Nespala už dve noci, od únavy a vyčerpania, strácala zábrany a snažila sa nemyslieť na to, čo bude, keď ju chytia. Utešovala sa tým, že možno tomu mužovi nebudú tie dukáty ani chýbať, keď mu ich ukradne. Usudzovala to podľa toho, že mal elegantné oblečenie. Možno je to bohatý šľachtic, alebo majetný obchodník. 

,,Choď!" Onirpa ju postrčil do chrbta. ,,Začni pracovať." 

   Prehodila si cez hlavu kapucňu, aby jej nebolo vidieť tvár a stala sa tak pre okolie nevyditeľná. Predierala sa smerom k pódiu, práve v tej chvíli tam začal spievať a hrať na lýre akýsi umelec. Nebol veľmi dobrý, nedokázal upútať pozornosť. A to nebolo pre ňu priaznivé. Zrazu jej do tváre padla kvapka dažďa. Pozrela hore. Aj nebesá sú proti nej. Ak začne pršať a obecenstvo sa rozpŕchne bude to naozaj zlé. Potom by musela sledovať neznámeho dovtedy, kým by sa jej nepodarilo dostať k nemu tak blízko, aby mu mohla šikovne a bezpečne zobrať mešec. 

   Na ruku jej padla ďalšia kvapka. Uprela pohľad na urasteného muža. Odhadovala svoje možnosti. Zdalo sa jej, že jeho pozornosť upútal spevák, ale len Boh vedel, ako dlho mu ten záujem vydrží. Sidónia pridala do kroku, celkom sa zahalila a prikrčila. Nebadane sa ponorila do hlúčika divákov, ktorí stáli okolo pódia a zabávali sa. 

 

                                                    x                           x 

 

    Smrad. Obrovský zápach sa odrazu rozliehal v okolí, kde stál Stefano. Spozornel. Nadýchol sa. Do nosa mu vošiel intenzívny zápach cesnaku, pokazených rýb a ešte ďalší, ťažko rozornateľný pach. Začal si pozorne obzerať ľudí, ktorí stáli blízko neho. Nedokázal identifikovať pôvodcu toho príšerného smradu. 

   Po celý čas sa snažil byť ostražitý, aby mohol odhaliť a prichytiť zlodeja, ktorého mal poslať Onirpa. Preto sledoval ľudí, ktorí postávali pri ňom. Nevedel, kto môže tak neznesiteľne zapáchať. Zbadal len osobu v šedom vlniaku so zakrytou tvárou, ktorú pred tým nevidel. Že by ona tak smrdela? Keď odišla, zmizol s ňou aj zápach. 

    Stefano sa nadýchol. Fuj! To bolo strašné, ako keby ten človek vyliezol z najväčšej stoky. Bože! Konečne sa už dá dýchať. 

   Siahol do vačku a vytiahol hodiny. Bolo pol štvrtej. Zachvátil ho hnev. Čo si ten darebák Onirpa myslí, dokedy mám čakať na toho zlodejíčka? Strácal trpezlivosť. Okrem toho sa aj rozpršalo. 

,,Dobrá práca!" Počul vedľa seba Renzov tichý hlas. Ten stál nenápadne bokom a pozoroval, čo sa bude diať. ,,To, čo som videl, bola prvotriedna práca," dodal po chvíli. 

,,Čo si videl? Predsa tu ten zlodej ešte ne..." Nedokončil, lebo v tej chvíli si siahol na opasok a zistil, že mešec je fuč. Ostali po ňom iba zvyšky remienkov, na ktorých bol priviazaný. 

,,Dio!" Rýchlo prebehol očami po námestí a hľadal toho, čo to urobil. ,,Kto to len bol a kedy? Nič som necítil." 

,,Bolo to dievča a vyzeralo ako žobráčka a smrdelo ako zdochlina." Renzo ukázal rukou smerom k arkádam. ,,Sledoval som ju, no stratila sa mi za tým stromom. Môžem sa staviť, že tam teraz Onirpa počíta tvoje dukáty." 

   Stefano vykročil tým smerom, kde ukázal. ,,Dievča, vravíš?" Opýtal sa zadumane. ,,Vôbec som nepočítal s tým, že by mohol poslať malé dievča. A ešte k tomu také šikovné, že som nič nezbadal." 

  Renzo ho nasledoval. ,,Je vynikajúca." 

,,Možno, žena bude na to, čo chcem, aby urobila, vhodnejšia ako muž. Strážcovia určite nebudú podozrievať dievča." 

,,A najmä nie také, ktoré bude smrdieť po zdochnutých rybách. Ani v tej najhoršej diere by nezniesli ten smrad." 

  Renzo aj Stefano zmĺkli, lebo práve v tej chvíli im šiel oproti Onirpa so širokým úsmevom. 

 

                                                   X                                      X 

 

                                                             12. kapitola 

 

    Onirpa držal v zodvihnutej ruke Stefanov mešec. ,,Tak ako, vznešený pane, ste spokojný? Myslím, že tá krádež sa vydarila." 

,,Kde je to dievča?" 

,,Odišla. Poslal som ju nazad do práce. Chcem vedieť, či splnilla vaše zadanie. Ak sa rozhodnete, že ju nechcete, bolo by zbytočné, aby sa o niečom dozvedela." 

,,Múdro," pritakal zamyslene Stefano. ,,Tú ženu môžem potrebovať, ale len vtedy, ak bude poslušná." 

  Onirpa privrel oči, aby tí dvaja v nich nezbadali spokojnosť. ,,To dievča je poslušné, urobí, čo jej prikážete a vie byť aj oddaná a vďačná. Myslel som aj na vašu druhú požiadavku. Sidónia je totiž otrokyňa. Má povinnosť slúžiť svojmu pánovi. Aj jej matka bola otrokyňa. Ak si ju kúpite, môžete si s ňou robiť, čo budete chcieť." Usmial sa. ,,Keď budete jej pánom musí vám slúžiť, ak jej prikážete, neprezradí nikomu nič, ani mne nie." 

,,Ona je otrokyňa?" Opýtal sa zadumane Stefano. V Mandre, kde žil, a kde bol pánom, otroctvo už dávano zrušili a zakázali ho, ale v určitých častiach Talianska žili ľudia ešte v postavení otrokov. Dovážali ich z Turecka, Španielska a Balkánu. Určite bolo výhodné kúpiť matku s dieťaťom a získať tak dve pracovné sily za nízku cenu. ,,Je vaša?" Opýtal sa priamo Stefano. 

  Onirpa pokrútil hlavou. ,,Nie, patrí Giovanimu Ballanovi, majiteľovi tlačiarenskej dieľne na via Calimala." 

,,To on ju posiela kradnúť?" 

    Onirpa sa cynicky zaškeril. ,,Ten o ničom nevie. Je to ožran a hlupák. Necháva za seba pracovať iných, keby nemal Sidóniu a tých jej chránencov, čo jej pomáhajú v dielni, tak by už o všetko dávno prišiel. Určite bude stačiť, ak mu ponúknete niekoľko džbánov vína a pár dukátov. Istotne vám ju predá a na druhý deň, keď sa vyspí si na nič nespomenie." 

    Stafano prejavil nespokojnosť. ,,Opäť mám za ňu platiť? Tá zlodejka ma už stála veru dosť dukátov." 

  Onirpa protestoval. ,,Chceli ste odo mňa, aby som vám našiel výborného zlodeja. To som aj urobil. Snáď nečakáte, že vám ju aj kúpim?" Zrazu sa zamyslel. Nechcel ho provokovať, lebo ten chlap mal stále vo svojom tieni toho nebezpečného zabijaka. ,,Dobre, ak sa rozhodnete, že Sidóniu kúpite, vrátim vám polovicu z toho, čo je v tomto mešci." 

   Stefano prižmúril oči a rýchlo uvažoval. ,,Aká ochota. Zaujímalo by ma, prečo vám tak veľmi záleží na tom, aby som ju kúpil?" 

,,Viete, ctihodný pane, ja mám tiež svoje záujmy. Som predsa obchodník. Tak čo, dohodneme sa?" 

   Stefano skúmavo hľadel na toho podvodníka. Potom prehodil hlavu zo strany na stranu. ,,Prečo nie? Zdá sa byť šikovná zlodejka. Ak bude Ballan súhlasiť, kúpim ju." Zobral z Onirpovej ruky mešec. ,,Príďte zajtra ráno k Júlii. Dám vám polovicu toho, čo je v tomto mešci." 

,,Aká potupa pre mňa. Tak vy mi stále nedôverujete?" 

  Stefano sa usmial. ,,Vykonali ste moju úlohu a nie zadarmo, to, ale neznamená, že teraz z nás budú priatelia." Na to sa otočil a vybral sa krížom cez námestie. 

  Renzo sa rozbehol za ním. ,,Ideš za Ballanom?" 

  Stefano prikývol. ,,Áno. Čas uteká a ja už nemôžem dlhšie čakať. Musím konať. Veď vieš, že vo štvrtok musíme byť v Solomone." 

,,Bojíš sa, že Francesco Iramad môže ten klenot ukryť niekam inam?" 

,,Stať sa môže čokoľvek. Nemôžem sa na nič spoliehať." 

,,Viem ako veľmi ťa nenávidí, Stefano. A tiež viem, že je schopný urobiť hocičo, aby si Zelené oči nezískal späť. On pozná, že ich chceš za každú cenu." 

,,Ten skvost patrí celé generácie nášmu rodu a ja nedovolím, aby ho vlastnil nejaký mizera." 

    Renzo si sadol na lavičku v tieni arkád. Spod plášťa si vytiahol tenkú knižku. ,,Tu na teba počkám. Nechcem byť pri tom zjednávaní." 

,,Dobre, ako chceš." 

,,Choď a vybav si to sám." 

  Stefano sa iba usmial a pokrútil hlavou. ,,Ako milosť pán rozkáže." Zvrtol sa a vykročil medzi vysoké arkády.

 

                                                 X                                  X 

 

                                                           13. kapitola 

 

    Sidónia sa vrátila do dieľne, úplne premočená. Medzitým sa poriadne rozpršalo. Vo dverách ju čakala Berta. A hneď jej zvestovala: ,,Giovani sa ešte nevrátil. Panebože, celá si mokrá, ochorieš. Poď dnu a napi sa vína, nech sa rozohreješ." 

   Pokrútila odmietavo hlavou. ,,Nechcem nič piť. Potrebujem si aspoň pár hodín pospať. Som strašne unavená." Vošla do svojej komôrky a ľahla si na matrac. Prikrývku si vytiahla až po bradu. ,,Zobuď ma, keď príde Giovani. A kam šli Bartolo a Piero?" 

,,Poslal ich po víno. Spi. Ja budem strážiť dom." 

   Sidónia zatvorila oči, mala ich ťažké ako balvan. Skoro okamžite zaspala, nedokázala sa ubrániť, chcela premýšľať, ale nezvládala to. Únava nad ňou zvíťazila. 

,,Nie! Tam nemôžete ísť! Čo chcete od Sidónie?" 

   Počula strach a detskú bojazlivosť v hlase Berty. Vnímala, že sa tam niečo deje. Keby sa len dokázala prebudiť. Určite je niečo v neporiadku, lebo inak by Berta tak nevyvádzala. Stále sa pokúšala otvoriť oči. Nešlo to, bolo to nad jej sily. No po chvíli premáhania sa jej ich podarilo otvoriť. Vo dverách zbadala siluetu muža. Hľadeli na ňu iskrivé čierne oči. V tom ako keby do nej udrel blesk. Spoznala ich. Preboha! Hrôza, ktorá sa jej zmocnila ju okamžite zbavila spánku. Vo dverách stál muž, ktorého dnes na námestí okradla! 

   Rezko sa posadila. Od strachu počula tlkot vlastného srdca. Ako ju len našiel? Bola si takmer istá, že o nej ani nevedel, keď mu kradla mešec. Nie je to náhodou sám Boh - Dio, ktorý teraz na ňu pošle hromy a blesky? 

   ,,Vidím, že predstavovať sa nemusím. Určite ma spoznávaš. Pozorujem, že krádeš môjho mešca ti svedomie vôbec nezaťažuje, lebo si spala poriadne sladko." Zasmial sa ironicky. ,,To vždy po úspešnom love si takto zdriemneš?" 

  Počula, ako po jeho slovách začala Berta nariekať a prosíkať. Ona sama od strachu, ani nedýchala. Len nemo hľadela na obrovského muža. 

,,Tak už konečne niečo povedz!" 

   S námahou pregĺgla. ,,Prišli ste pre mňa? Chcete ma odviesť do žalára?" 

,,A čo iné by som mal urobiť so zlodejkou?" 

   Berta začala silno nariekať a prosiť: ,,Sidónia, ja som ho nechcela pustiť za tebou, ale on ma odtlačil." 

   Neznámy si nevšímal plačúce dievča. Pozoroval len tú šikovnú zlodejku. ,,Je ti jasné, že patríš do temnice pre zlodejov, kde im odtínajú ruky?" 

,,Ale ja už nemám váš mešec," povedala s veľkou hrčou v krku. Živo si dokázala predstaviť ako jej obidve ruky... Nechcela si ten koniec ani domyslieť. Stále sa jej vynáralo pred očami ako kričí a kat jej stína jednu ruku za druhou. Chvíľu trvalo, kým bola opäť schopná prehovoriť. ,,Ak ma necháte na slobode, vrátim vám vaše dukáty. Prisahám." 

,,A odkiaľ ich zoberieš? Znova ich ukradneš inému poctivému občanovi?" 

,,Prosím! Vznešený pane, ja svoj sľub dodržím." 

,,Neubližujte jej, šľachetný pane," k prosbe sa pridala aj Berta. ,,Veľmi vás prosím, neubližujte jej." 

,,Prestaň plakať! Nie ty, ale ona by mala prosíkať." 

,,Sidónia nikdy neplače," odpovedalo žalostne dievča. 

,,Tak pozrime sa, zlodejka a k tomu ešte aj hrdá. Ty sa teda voláš Sidónia. A aké máš priezvisko?" 

,,Žiadne nemám, volajú ma len Sidónia." 

,,Vážená slečna zlodejka, dovoľte, aby som sa vám predstavil teraz ja." Povedal posmešne. ,,Pred vami stojí Stefano Saerda. Myslím, že nás dohromady spojil sám osud. No tak, postav sa, chcem si ťa obzrieť." 

  Vyhrabala sa spod prikrývky a neochotne sa postavila. 

,,Sprav pár krokov." 

Poslušne urobila jeden krok a potom druhý. 

,,Stoj!" 

Na jeho tvári zbadala výraz nevôle. 

,,Prečo sa neumývaš? Si veľmi zanedbaná." 

,,Umývam, pane. Verte mi, prosím. Vrátim vám vaše peniaze." 

,,Zlodejom nedôverujem." Premeral si ju pozorne. ,,Bože, veď ty si kosť a koža. Ten Ballan ti nedáva jedlo, ani vodu?" 

   Spozornela. ,,Vy poznáte Giovaniho?" 

,,Zatiaľ nie, ale mám to v úmysle. Kde je?"

,,Čoskoro tu bude. Ctihodný pane, nemohli by ste odísť skôr, než sa vráti?" Znova sa do ich rozhovoru zamiešala Berta. 

 

                                                X                            X

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

07.10.2019 23:29:40dát kritice tipVečný snílek

Veď ja viem, že ty si moja verná čitateľka, Ruženka. A dobre vieš, že si toho vážim.

07.10.2019 19:45:55dát kritice tipRuža z Moravy

Přečteno, je to zajímavé, vždyť ona ta dnešní doba není o nic lepší, pasáků, využívajících druhých lidí také dost. Koukám každý den, jestli je tady nová kapitolka - i bez avíza.

04.10.2019 08:30:16dát kritice tipVečný snílek

Ďakujem Božka, a ďakujem aj tebe Ruženka, že čítate. Ja budem teda pokračovať v pridávaní kapitol a dopíšem aspoň prvý diel. 

03.10.2019 21:33:221 tipů dát kritice tipBožka

Olinka veľmi dobré a zaujímavé dielo, hlavne je to autentické zo svojej doby. Zatiaľ tam nevidím žiadne agresívne prvky, pre ktoré by si nemala pokračovať v písaní.  Veď z histórie vieme, že v minulosti bolo úplne normálne, že deti od útleho veku pracovali.

Držím palce a teším sa na ďalšie časti

Božka

02.10.2019 20:31:16dát kritice tipRuža z Moravy

Samoztřejmě, proč ne? Je rto zakémavé, když se člověk ponoří do děje- Hlavně, ať ta Sidonie nedopadne šatně, jo?Držím jí palce, všem jejím blízkým.

01.10.2019 08:08:03dát kritice tipVečný snílek

Myslíš, že by som naozaj mala pokračovať? 

 

29.09.2019 18:12:45dát kritice tipRuža z Moravy

Olinko, 55  četlo, tak pokračuj...♥

28.09.2019 20:45:45dát kritice tipRuža z Moravy

Proč, Olinko? Kvůli mně to neuzastavuj. Je to škoda. Čtenáři jsou určitě, jen nekomentují, já ale čtu a budu  číst, copak tzen dneší život není také někdy brutální. Dopiš to, když máš tolik kapitol je to škoda je nedat. Jsem stejně zvědavá, jak to bude dál...

28.09.2019 10:05:28dát kritice tipVečný snílek

Ruženka, rozhodla som sa, že tu nechám tieto kapitoly, ktoré sú tu a zastavím pokračovanie. Myslela som, že história bude ľudí zaujímať, ale asi som sa mýlila. Nemá to veľký úspech. Dopísala som 67. kapitolu a nebudem pokračovať v písaní, hoci som už mala v hlave námet na pokračovanie zo súčastnosti. 

  Preto som sa tak rozhodla, že keď to nebaví teba, moju vernú čitateľku tak to nebude baviť, ani ostatných. 

28.09.2019 00:50:22dát kritice tipRuža z Moravy

Mám doma 19 knih od Lindsey-Davisové a jsou to vlastně takové detektivky ze starého Říma-když jsem je začala číst bnylo tam tolik zla meti lidmi, že jsem přestala. Jsem opradu asi moc přecitlivěla na utrpení všech tvorů. Vím že to bylo, je a bude, ale..no budu číst dál a  potlačím fantazii, abY se mi o tom nezdálo...

26.09.2019 10:07:41dát kritice tipVečný snílek

Ani ja to nemám rada. Ale buhužiaľ, v 14. storočí toho bolo všade strašne veľa. Klasické detské domovy neboli ako ich poznáme teraz. Deti zomierali na ulici. Pre nikoho nemali význam, lebo ich bolo všade dosť a hlavne v tých chudobných štvrtiach. 

Mám to všetko naštudované, veď ma poznáš. A to sa ešte miernym. V skutočnosti to bolo ešte horšie. Boli zdrojom lacnej pracovnej sily, ktorá robila za misku polievky a strechu nad hlavou. Nevedeli čítať, písať, škola bol neznámy pojem. 

  Ruženka, ber to ako príbeh, fikciu, nie skutočnosť. Neboj, posunie sa ďalej. Stále to nebude takéto smutné. 

25.09.2019 20:15:15dát kritice tipRuža z Moravy

Mám rozporuplné pocity. Když jde o bezpráví, omezování svobody člověka, zneužívání dětí- toho zla je na světě moc...



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.