O jednej ceste "skratkou"

Jedna z mojich prvých spomienok zo školských lavíc je spätá s debaklom.

Moji rodičia, na ktorých s láskou spomínam, boli vždy nároční na moju výchovu a aj školské výsledky. V časoch môjho detstva sa známkovalo aj v prvej triede. Z domu som bola vedená k tomu, aby som nosila jednotky. No niekedy sa mi pritrafili aj horšie známky, už dvojky boli označované za nevhodné. Rodičia moje známky každý deň kontrolovali a dohliadali aj na moje úlohy. 

Raz som dostala za domácu úlohu trojku, svoju úplne prvú trojku. Svietila mi hrôzostrašne v zošite - napísaná červenou atramentovou ceruzkou. Nežiaducu trojku som sa rozhodla pred rodičmi zamlčať. Zvážiac možnosti, pre jednu, nádejne vyzerajúcu, som sa rozhodla. Mala ma ochrániť pred očakávanými nepríjemnosťami a trápením. Známku som vygumovala a večer som sa nesmelo mohla popýšiť síce vlastnoručne zapísanou, no  jednotkou.  Zápis sa dal gumovať, ale mizol problematicky. No ak nik neskúmal detailne, rozdiel nezistil.  Hoci som bola prváčka, zápis jednotky som celkom dobre zvládla. Lebo jednotka bola ľahká.

Ibaže. Keď som ráno mala ísť do školy, bolo mi tak nejak jasné, že učiteľke sa pôvodne moja práca nepáčila - tak som gumovala opatrne znova - avšak atramentová ceruzka nechcela a nechcela pustiť,  a napokon sa papier stenčil, začal presvitať na druhú stranu.  A potom ten zápis trojky - tak tá bola napísaná len tak naozaj prvácky.  Bolo to už dávno, no niečo sa mi marí, že som ju po opätovnom gumovaní musela aj opravovať.  Nemysliac na všetky dôsledky svojho prvého zásahu do práv učiteľky, som si neuvedomila,  že budem musieť kvôli zahladeniu stôp gumovať a prepisovať každé jedno ráno i večer, a to až do vypísania zošita. Nepočítala som so zmenšovaním hrúbky papiera pri gumovaní.  Ani s nízkou kvalitou a s čudným vzhľadom svojich trojok.

V škole to ale už po druhom gumovaní "prasklo". Učiteľka na tenučkom papieri objavila moju nepodarenú  trojku. Podrobnosti toho, čo sa dialo v škole, už neviem, len to, že udalosť bola desivá aj v škole, i keď učiteľku sme mali láskavú.

Ale pamätám si, že večer v ten deň bolo aj rodičovské združenie, kam obaja moji rodičia zašli.  Celý deň som prežívala neistotu, strach a muky, keďže vopred som doma nič nepovedala. Ale je možné, že som ani možnosť nemala, a že rodičia šli z práce rovno do školy, už neviem. Prišli až večer, medzitým ma babka uložila spať. Spomínam si na dlhočizné "peklo" čakania, pri ktorom som predstavách prežívala nie realitu, ale všetky najhrôzostrašnejšie možnosti, ako sa situácia napokon môže vyvŕbiť.

To peklo sa ko-neč-ne zavŕšilo, keď ma neskoro večer rodičia, zdesení z mojich podvodných začiatkov, a to už v prvej triede základnej školy,  vytiahli rozospatú z postele a zahrnuli množstvom výčitiek. Vnímala som ich sklamanie, pobúrenie, čojaviem čo ešte...   Koniec sveta! Bola som nesmierne zahanbená. 

Jaj.  No, nevyšlo mi to. Ani mi to nemohlo vyjsť.