V ríši zla

Zuzana vošla do inej krajiny spomienok. Vošla do domčeka. Bola to krčma.

Zbadala tam toho čo sadil orgován. Vyzeral naozaj nešťastne. Prehovoril

na Zuzanu:"V jej záujme by ma mala nechať piť. Som potom na ňu lepší."

Pri jednom stole sa bavili o jednom čo sa obesil.

"Aj Juro sa chcel obesiť," povedal jeden z nich.  Volal sa Jan.

"Nech sa magor obesí," povedal ďaľší zo štyroch čo sedelu u stola. V miestosti

poletovali démoni. Jeden z démonov povedal:"Narážaš na tamtoho čo je

nešťastný. Pred chvíľkou bol na obesenie, ale keď si lupol už nie. Hovoríš to 

iba preto aby si ho od toho odhovoril. Chceš mu pomôcť."

"Jeho svokor je môj nevlastný brat," povedal Jan. Ten čo bol na obesenie

nepozdravil Jana, keď vchádzal do krčmy. Preto teraz Jan, keď videl, že

je Peter na tom zle mal narážky.

"Obaja nenávidíte svoje ženy," povedal démon. Za nenávisť nenávisť. My sme

démoni dobráci. Mali by sme vás mať radi ako vaši kamaráti. Nerobíte tu

hluk. Iba doma.. My vás nenávidíme. Vy ste ako Hitler a my sme spojenci."

Démon nadletel nad Petra a povedal mu:"Nanáviď Jana. Jeho rod Tvoja žena

je rovnako stará ako on a on je jej strýc nevlastný."

"Keď zomrela môjmu otcovi žena vzal si moju mamu. Nebol vraj môj otec dobrý

na svoju prvú ženu. Neuniesol, že jeho žena je mŕtva, keď sa znovu oženil. Vzal

si moju mamu a potom sa obesil."

Peter povedal: "Krajinou nevľúdnosti prejsť musím aby som bol dobrý na ňu.

Odvykol som si od premáhania, keď sa vrátila z dovolenky. Zvyknutý na premá-

hanie, keď je doma nie som."

Zuzana vyšla z krčmy. Pri strome zbadala dievča. K dievčaťi podišli chlapec a

dievča. Chlapec mohol mať jedenásť a dievča deväť rokov. "Kde sa tu berieš

sesternica?" povedal chlapec. Nad Zuzanou a deťmi preletela na metle nejaká

tetka. Bola to mama týchto dvoch detí. Zvýšky kričala: "Čím viac pätoriek, tým

viac darov. Čím viac zla, tým viac čarov." Bola to teta toho dievčaťa. Dievča sa

volalo Jana. "Ja že vám závidím? To mne závidia."

"Máš ružovú izbu," skríkla sesternica Jany. Deti boli od Jany o dosť mladšie.

"Kedy dospeješ?" povedal chlapec. Jane bolo doplaču.

"Ľutujem, že som vás niekedy niečo naučila. Ľutujem, že som vám dar veľké nosila."

Ale deti neprestali. "Chodíš do Rakúska utierať rite," povedal chlapec.

"Som zvedavá kto bude tebe utierať riť, keď budeš starý. Ani ping-pongový

stôl ste nám neprišli zmontovať."

"My by sme vám ho zmontovali a vy by ste sa hrali," povedal chlapec. Do Zuzany

vošiel ukrutný chlad. Stávalo sa jej to vtedy, keď jej niekto blížil. Nahromadené

zlo v nej sa menilo na chlad. "Zamrazím vás! Skríkla. Voda vsude v tej chvíli zamrzla.

Bratranec so sesternicou mali šťastie, že si Jana nezapriala aby boli zmrazení.

"Poď s nami na prechádzku," povedal Peter Zuzane. Ako to dopovedal ocitli sa

na ulici. Šla s nimi aj Petrova žena. Nazerala do dvorov a vravela:"Nič sa tomuto

nechce robiť. Možno pre mňa nechce nič robiť Stále ho musím nútiť do kosenia

trávy." Žena si prezerala domy a nadchýnalo sa. Krásne domy. A tie záhrady. Pozri 

tie krásne oleandre. A tie petúnie. A ako majú títo upravený dvor. A tento dom ako

je obrastený brečtanom. A tu v tomto dvore aké krásne žlté ruže." Zrazu prechádza

li okolo dvora, ktorý bol zarastený meter vysokou trávou. Žena zastala a povedala:

"A toto tu ako keby si tu ty býval."

Tu sa ozvala tráva, ševelila:"Možno, že keby žil sám tak by kosil. Ale vravím iba možno.

Je zničený."

"Snáď nie zo mňa," ohradila sa žena.

"Nie! Nie! Je lenivý," zachraňovala situáciu tráva.

"Tak lenivý, alebo zničený?" povedala žena tráve.

"Nemá svojich kamarátov. Má iba kamarátov svojho charizmatického vodcu. Keď jeho

vodca najlepší kamarát odíde už to nie su jeho kamaráti. Je to ako keby od vás odišiel

charizmatický vodca a ty už nie si jeho kamarát. Dokáže sa premôcť."

"Už to nie som ja ako kedysi. Útočím naňho aby si nezačínal. Ale sa aj pomsťujem.

Vravela som mu čumáčku, čumko a on bol stále zlý. A ja som sa stále usmievala aj

keď bol zlý. Teraz mu vravím čo čumíš? Čumko, čumko, čo si to so mnou porobil?"

Žena vzlietla a útočila na svojho muža. Kričala:"Há-á-ha-á-há-á-á-á-ch." Zosadla

a pokračovala:"To akože ma nemiluje? To je pravda. Nikdy mi nepovedal, že som 

úžasná. Asi niesom."

"Miloval by som ťa vtedy, keby si dávala toľko koľko ja sám nedokážem dať. To čo

neviem dať chcem od teba. Neteší ma to, že som taký. Keď sa so susedom pohne

vám spadne mi kameň zo srdca, keď ho prestanem nenávidieť. Lebo som sa do ne

návisti nútil. Pokým nedonesiem rozvodové papiere stále budeme na seba útočiť."

Jana vzlietla nad rodičami a skríkla:"Čo je vo vás satan? Chcem mať pekný deň."

"Sa striedame. Raz ja a raz mama a raz ty vťahujeme toho druhého do hádky,"

povedal Peter, otec Jany.

"Takže už ste neškodní? Čo ty nosič dobra," povedala otcovi Jana.

"To by ma veľmi mrzelo, keby som od mami odišiel. Boh by ma potrestal a ona by

mi zomrela. A mrzelo by ma ešte viac, že ja neviem dať toľko lásky vám deťom

ako dávala mama. Myslím, že keby som odišiel od mami a našiel by som si druhú

ženu stal by sa zo mňa kurevník. Asi preto, lebo som odišiel od tej od ktorej odchá

dzať je zakázané. Bol som hlupák, že som si ju vzal. Bol by som hlupák keby som sa

s ňou rozviedol. Verím, že príde ten čas, keď sa nebudem musieť nútiť do láskavosti.

Z žiadnej veci nejde radosť. Iba, keď napíšem báseň dobrú vtedy sa teším. Mám 

báseň namiesto lásky. Napísal som  milujem vás. A potom mi nebolo s tebou dobre.

Povedal svojej žene:" Myslím si, že mi už nebude so žiadnou dobre lebo som zlý človek.

Niekedy ležať v posteli je horšie ako stáť v pozore. Keď príde návštevy budeš sa 

musieť viac snažiť, keď tam nebudem."

"Chudák!" povedala žena opovrhovačne.

"Možno naozaj potrebujem aby ma ťahal niekto zaujímavý," povedal Peter. 

Zuzana sa preľakla. Kúsok od nej stál Rybka, Tráva a Kúrovka. Prebehlo jej mysľou

ako im ublížila. Ako v ríši spomienok odhalila ich tajomstvá. A naozaj zaútočili.

Všetci naraz. A zaútočili aj démoni. Na všetkých čo boli spolu na ulici. Zaútočili

lebo každý sa poznal s každým. Brali to tak, že jeden chráni druhého. Všetci

vbehli pod most a schovali sa za odstavený traktor. Nenašli ich ani démoni ani

Kúrofka s Trávou a s Rybkom.

"Daj cigaretu!" povedal Petrovi jeho syn

"Nechce sa mi," povedal mu otec. Vidíš ako to je. Nechce sa mi. To čo je za výho

vorka? Nechce sa mi. Až si umyješ hlavu šampónom. Oblečenie nechávaš v sprcho

vacom kúte. Iba na toto počuješ. Keď to neurobíš nedostaneš. Lepšie by bolo keby

som ti povedal keď to urobíš tak dostaneš toto. A najlepšie by bolo keby si plnil

rozkazy a robil veci sám od seba. Ty kráľ hlupákov."

"Blbečku," povedal mu syn.

"Sám si blbeček," povedal mu otec.

"Tlsťochu," povedal syn.

"Magorku," povedal otec. Podišiel k synovi a pleskol ho po ramene.

"Chceš sa biť?" povedal syn. Pribehol k otcovi a kopnul ho do nohy. Potom vyštartoval

po otcovi a uderil ho do hlavy za ucho. Otec ho doboxoval do pŕs. Syn ho uderil na bra

du. "Myslíš si už od malička, že si silnejší ako ja. Keby som chcel tak ťa zložím. Ty nevieš,

že ja radšej ustúpim aby si mal posledné slovo. Trochu ťa poudieram a nechám sa zbiť.

By som ťa musel dobiť tak aby si nevstal, lebo neznesieš aby som mal ja posledný úder.

Si veľmi pomalý. Úplne v pohode odrážam tvoje údery."

Jana zakašlala.

"Zase si si nedala kvapky," povedal jej otec.

"Nestaraj sa. Som dospelá."

"Málo sme spolu chodili von. Nikdy som ti nič nezakazoval. Nikdy som ti nerozkazoval.

Nie som teraz pre teba zaujímavý. Pomáhaš mame iba vtedy, keď sa ti darí.. Si náš človek.

Keď sa budeš mať zle dotýka sa to nás všetkých v rodine. Bude nás mrzieť, keď budeš

chorá. Keď mi budeš nabudúce radiť aby som si dal na panvicu iba zopár kvapiek oleja

poviem ti nestaraj sa. Neposlúchnem ťa. Ty kašleš na moje pravdy a ja na tvoje. Netlačia

ťa topánky?"

"Nerieš to!" povedala dcéra.

"Nemal som rád velenie vašej mami. Pretože toť synak neposlúchal. Neposlúchal pretože

ja som nevelil. Neposlúchal pretože som bol proti vašej mame. Iba, keď som bol chorý,

vtedy išlo všetko velenie okolo mňa. Nedotýkalo sa ma. Vtedy mi neprekážalo, keď velila.

Zuzana vedela, že je stále v krajine spomienok a tak tu mohla stretnúť kde koho. Sen sa

miešal s bdením a s realitou. Okolko Petrovej ženy prešla žena s blond vlasmi. Šla s neja

kým mužom. Ako prechádzali Petrova žena niečo zafrfľala. Tú ženu to podráždilo a sotila

Petrovu ženu. Tá sa nenechala a schmatla tú ženu za vlasy. V ruke jej ostal prameň blon

ďavých vlasov. Blonďavá žena sa nahnevala a chcela streknúť do očí Petrovej žene par

fém. Petrova žena jej ho ale vytrhla  a chcela ho hodiť o betón. Žena ju začala prosiť aby

to nerobila. Petrova žena chvíľu váhala, ale napokon jej ho podala. Táto blond žena sa

páčila Petrovi. Písal jej básne a stále premýšľal, že od svojej ženy odíde.

Zjavil sa tu čarodej, ktorého stretla Zuzana na začiatku v ríši spomienok. Povedal:"Ja rád

počúvam o zle. Najradšej počúvam o zle. Ty si nechcel podnikať ako brat?"

"Ja prvý som chcel kúpiť dom. Nedali mi požičku a tak kúpili dom moji rodičia. Ja som 

im tam chodil pomáhať piecť koláče. Chceli sme sa aj osamostatniť, ale rodičia neplnili

to na čom sme sa dohodli. Mali sme piecť odpoludnia a oni doobeda. Nevýchádzalo

im to a prišli vždy vtedy keď my. Chceli aby sme im chodili pomáhať do vinohradu a oni

potom, že nám pomôžu piecť. Ale my sme chceli byť samostatní. Nechávali dom pre

brata. Mama povedala. Keď prestane s hratím bude potom piecť. Ale chápem ich aj.

Chceli aj oni piecť. Neboli až tak starí."

"Nehádž to do autu. Keď to budeš hádzať do autu, že zato nemohli tak teprva budeme

všetci na tvojej strane. Keď si nakydal na svoju ženu ako potom tvoji rodičia s vami zaob

chádzali. Keď nakydáš hajzlovi u hajzla strácaš hodnotu. Aj ten Rumun čo bol v podnájme

u tej čo si u nej maľoval. Posťažoval si sa pani a ona mu to povedala a zase si stratil uňho

hodnotu, lebo bol hajzel.  Najviac ma ale zaujíma tvoje písanie. Keď písaným slovom od

haľuješ skryté omyli jednotlivcov a rodín."

Peter povedal:"Napísal som bola proti pravde a Boh vstúpil do hlavy tomu hajzlovi v Ikei.

Závidel, alebo sa mu možno nechcelo čakať. Možno vytušil, že kupuje priveľa tovaru. 

Mrzelo ma to, lebo som to zavinil ja. Ako naschvál som musel ísť na záchod. Vidím žena

ide oproti mne s plačom. Sbs kár sa jej nezastal. V autobuse som sa na ženu nahneval, le

bo nechcela vystúpiť tam, kde my poradila jedna pani. To napísané na lístku plávalo do 

neba k Bohu a on to vyhodnotil, že som svojej žene ublížil. Alebo potom doma som na

písal niečo zlé že niekto urobil. Boh vstúpil Ukrajincovi do hlavy a ten zabil. Vedel som,

že to patrilo mne. Že je to za to napísanie. Že písaným slovom podnecujem k nenávisti.

Mrzelo ma že Ukrajinec kvôli mne zabil. Toho čo nadával mojej žene mi nebolo ľúto, že

kvôli mne jej nadával. Hneval som sa naňho. Ale niekedy to vôbec nebola nejaká nenávisť

iba obyčajná písačka a Boh vstúpil do hlavy jednému a on napadol jedného. Títo čo im

Boh cezo mňa vstúpil do hlavy určite ďalej robia zlo. Ale už je to ich slobodná vôľa."

"Sami vidíte, že keď nechce Boh tak sa nedeje slobodná vôľa. Boh chce diktatúru. Boh 

chce choroby. Boh chce aby sme boli hlúpy."

Peter zvolal:"Keď sa takto ozývaš Bože tak verím, že keď skočím z okna tak ma naučíš

lietať. Zachrániš ma. Podfúkne podomňa vietor. Keby si ma nezachránil bola by to 

samovražda. Divná samovražda. Som si istý, že si. Tak istý ako keby si vypálil slnečným

paprskom na stenu môj dátum narodenia."

"Ja ti dám lietať. Všetci čo majú aspoň tri hriechy boli sem do ríše zla prijatí. Toto už

prestáva byť krajina spomienok. Všetci tu môžu lietať ak sa snažia byť zlí. Je rozdiel

medzi ohováraním ústnym a ohováraním písomným. Tým druhým podnecuješ viac

ľudí k nenávisti. Keď ťa nebude mrzieť, že Boh niekoh zabije kvôli tebe to sa bude

páčiť zasa mne. To čo napíšeš zlé o ľuďoch spíše sa do knihy a tú knihu pôjdete po

démonovať. Bude z nej čarodejná kniha.

 

Zuzana sa zrazu ocitla doma. Bola už noc. Ľahla si spať. Sníval sa jej sen. Snívalo sa

jej o bielom dome. Niečo jej vravelo, že v tomto dome býva vrah dievčaťa, ktoré

našli pohodené vyzlečené do naha na predmestí pod orechom pri potoku. Ráno

šla do obchodného domu. Keď čakala na mestskú dopravu zrazu na miesto kde

stáva autobus prišla dodávka s tmavými sklami. Zuzana vedela, že vodič čaká na 

ňu. Že sa pomýli a nastúpi. Dosď dlho tu čakal. Keď napokon videl, že ju nenachytá

naštartoval a odišiel. Jeden chlapec na zastávke povedal:"Týpek si myslel, že je 

autobus a napokon sa na to vykašľal." Nebola to ale žiadna sranda. Keby nastúpila

je po nej. Keď sa zotmelo šla hľadať ten dom. Snívalo sa jej, že sa nachádza konča

ulice, kde bývala jej teta. Našla ho hneď. Zazvonila. Nikto neotváral. Otvorila teda

bránku a vošla do dvora. Zabúchala na vchodové dvere. Nikto sa ani teraz neozýval.

Stisla kľučku. Bolo otvorené. Vošla teda dnu. Začula zvrchu štebot anduliek. Vystúpala

po schodoch na poschodie. Vošla do miestnosti odkiaľ sa ozýval štebot. Teda skôr

škrekot. Mali tu v klietke aj korelu. Zuzana rozsvietila svetlo. Lampa bola celá osratá

od vtákov. Bála sa veľmi. Vtom začula zdola hlasné zvolanie:"Zuzana! Poď mi pomôcť

sem dolu." Úplne zdúpnela. Kto to môže byť, že pozná jej meno a vie že je tu ona 

na poschodí. Nevedela čo má robiť. Prišlo jej na um, že vyskočí z okna. Podišla k oknu,

ale v tej chvíli spadla z nej odvaha. Bolo to vysoko. Pomalým krokom kráčala dolu.

To čo tam zbadala jej vyrazilo dych. Stál tam v chodbe čarodej. Držal okolo pása

nejaké dievča a ťahal ho k stĺpu. "Poď stisnúť tlačítko. Je na stĺpe. To červenej farby.

Iné tam ani nie je. Prenesie nás do zámku. Poď chytro, lebo tlačítko o chvíľu už nebude

fungovať a potom by sme ju museli naložiť do dodávky a odviezli by sme ju poľnou

cestou do zámku." Zuzana pribehla k stĺpu a stisla červené tlačítko. V tej chvíli sa 

ocitli na zámku. Čarodej ťahal dievča do miestnosti na ktorej otvoril pred chvíľkou

dvere. V miestnosti boli ďaľšie dve dievčatá. Čarodej izbu zamkol a povedal Zuzane:

"Ráno sa stretneme. Vôkol zámku je veľa domčekov. Jeden z nich je tvoj. Každý dom

má izbu zla, kde chodím odoberať zlo."

Ráno Zuzane niekto kolopal na dvere. Keď otvorila stál tam chlapec. Mohol mať tak

štrnásť rokov. "Ideme na pracovisko," povedal. Šla s ním, ale nerozprávali sa. Dovie

dol ju pred zámok na akési pole. Bolo tu zopár mužov a žien. Držali v rukách motyky

a okopávali. Po ľavej strane poľa stál osamotený strom a pod ním sedel chlap. Pred

sebou mal stolík a na ňom bol džbán. Nalieval si zo džbánu nejakú tekutinu do 

pohára. V zápetí obrátil pohár do seba. čarodej stál uprostred poľa a zvolal:" Predsta

vím vám novú pracovníčku." Čarodej sa obrátil k jednému pohľadnému mužovi a

povedal:"Ríšo, povedz prečo si sem prišiel. Chcel lietať. Ale sem môžete prísť ako už

tu všetci viete iba vtedy, keď máte na svedomí aspoň tri hriechy. Všetci čo sem prišli

súhlasili a už nemôžu odísť. Vysielam ich robiť zlo mimo zámku. Potrebujem zlo

aby som mohol odoberať uneseným dievčatám mozgovú hmotu. Budem úprimný.

Kto nemá v ten deň žiadne poslanie ten sa musí snažiť na zámku niekoho zabiť.

Budem úprimný. Kedysi môj syn fetoval a mňa napadlo ako ho zachrániť. Na diaľku

som odobral štyrom mozgovú hmotu a zaklínadlom som ju preniesol do mozgu

môjho syna. Zrazu nebol dementný. Vyšlo to. Vyzdravel. Tým štyrom to príliš neu

blížilo, lebo boli veľmi chytrí. Ale aj tak sa mi rozhodli pomstiť. Stali sa čarodejmi

a teraz mi odoberajú mozgovú hmotu. Keby som ja neodoberal ja dievčatám tak

zomriem. A ja nechcem ísď do pekla. Dievčatám to nejde odobrať na diaľku.

Keď im odoberiem mozgovú hmotu poväčšine zomrú. To je svet. Niekomu sa poda

rí zabiť hneď na prvý krát. Jednému sa pretrhla prádelná šnôra a tak si ju dal dvojmo.

Na druhý krát sa mu to už podarilo. Jednému sa to nepodarilo ani na piaty krát.

Vyskočil z vlaku. Zlomil sa pod ním trám v stodole atď. A toť Ríšo. Povedz Ríšo 

ako to bolo."

"Povedz Ríšo ako to bolo s tým paragánskym zoskokom," doberala si ho jedna zo

žien.

"Elenka, ty ožralec," povedal Ríšo žene.

"Čo ťa nepáli nehas," povedala tá žena čo sa volala Elena.

"Santer priznaj sa..." povedal jeden z mužov. "Si zákerák ako ten Santer z Winetua.

"To myslíš mňa?" povedal Ríšo. "Ty máš čo hovoriť. Vonku ti hovorili Slopo a tu, keď

ti to jeden povedal hneval si sa aby ti tak nehovoril. Vonku si bol na to hrdý. Keď

s niekým slabším robíš nikdy mu nedáš sám od seba robiť odbornú robotu. Musel

by sa ozvať. Sám dobre vieš, že chudák sa sám neozve. Aby si sa dostal k stolíku

drábovať." Ako všetci okopávali lietali nad nimi malí čertíci, ktorí zbierali z okopá

vajúcich kvapky potu a dávali ich do krčiažkov a potom tomu u stolíka do džbána.

 Pot sa premieňal na pivo. To preto, lebo to bol výsledok driny.

"Skočil som," povedal Ríšo. "Neuniesol som, že ma žena podvádza. Ja som mohol,

ale ona nie. Odpérovali ma prádelné šnôry. Boh nechcel aby som zomrel. Chcel

aby som ja playboy vyšiel na posmech."

Vtom tam priletela rodina Petra. Jana, jej brat Gabo a otec s mamou. Naháňali 

ich Janina teta s deťmi. Peter sa oprel o strom. Jeho dcéra Jana mu začala dohová

rať:"Tebe musím asi povedať niečo silné aby si ich prestal podporovať prehnane."

Ukázala na tetu a povedala:"Tejto veríš? Never jej ani slovo aj keď je zrovna dobrá.

Za chrbtom ťa ohovára. Nie je dobrá ani keď sa stretávate často. Človek ohovára

hlavne vtedy, keď sa nestretáva. Ona stále. Do očí med a..."

Peter povedal tetkinému dieťaťu. Bol to jeho synovec. "Tak ty si kulturista. Počul

som, že chodíš do posilňovne." Jana zazrela na otca a povedala mu:"Práve som 

o tom pred chvíľkou hovorila. Pre teba slovo kulturista neexistuje. A nevieš, že

máme zabíjať. Keď nebudeme chcieť zabíjať pošle nás čarodej k chrobákom. A

vieš ako ten tam skončí. Musíme mať dôvod zabíjať. Ten sa vždy nájde. Aby ťa

hnalo zlo. Ako som ťa to učila?" A otec povedal neteri:"Ty že si basketbalistka?

Najskôr skočíš a  a hlava ti vbehne do koša a ostaneš tam zakliesnená navždy."

Jana zasa položila otcovi otázku. "Ako povieš, keď ti povie jazdím na bicykli."

"Najskôr si rozbijú hubu," povedal otec.

"Vidíš, to sa mi páči," povedala Jana. Nesmieš byť prehnane prajný, lebo skončíš

posledný, alebo druhý. Predposledné miesto je niekedy ako druhé miesto. Takýto

ľudia čo ťa chcú zničiť tým sa nepomáha." Jana zasa pocítila v sebe chlad. Ale

dokázala sa ovládať aby bratranca a sesternicu nezamrazila. Čarodej sa tešil:"Ja

najradšej počúvam iba zlé. Toto môžu byť parádne zaklínadlá."

Teta povedala Jane:"Moja mama prosila, keď sa mala narodiť tvoja mama aby bola

obľúbená." Podišla k Jane a výhražne je pozrela do očí. Schmatla ju za okraj kabáta

a zvrieskla:"Roztrhám ti ten tvoj pekný kabát. Keď to videli Tráva, Rybka a Kúrovka

vzlietli a vznášali sa nad Janou.

"Pamätáš si, keď som prišiel k vám?" povedal čarodej Jane. Jedného rána zišla Jana

dolu schodmi do bývačky a začula, že niekto klope na balkónové dvere čo viedli na

dvor. Keď sa k nim priblížila zbadala za nimi Gaba. Trocha sa preľakla. Napadlo jej, že

Gaba mama, keď sa išlo spať vyvrela vonku a Gabo bol celú noc na dvore. Vždy 

dávali kľúč na okno pod kamienok. Lebo bol to práve Gabo kto nedbal, keby kľúč

ostal v zámke. Otočil by kľúčom a niekoho by na dvore cez deň vyvrel. Mal by sa ten

nabúchať, keby všetci ostatní boli v izbách. Gabo sa usmieval za dverami čo prišlo 

Jane čudné. Otvorila mu a Gabo sa nahrnul dnu ako vždy. Dokázal by človeka zašla

pať, keď ste sa s ním stretli v byte. Janu dorazilo, keď pozdravil dobré ráno. Vždy sa

museli od neho dožadovať pozdravu. Vždy ho museli pozdraviť oni a on neodzdravil.

Niekedy, keď sa mu chcelo tak povedal nanajvýš:"Nó-ó-ó." Keď sa neustále dožado

vali pozdravu nahnevane odvetil:"Ja viem, že je dobré." Trochu mal aj pravdu. Načo

opakovať dobré ráno, keď je dobré. Raz mu Jana povedala:"Mama dnes príde z práce

skôr."

A on povedal:"ja viem."

Jana mu povedala:"Ako môžeš vedieť, keď mi to mama iba pred chvíľkou volala?"

"Teraz pred chvíľkou si to povedala," odvetil.

Gabo sa nikam neponáhľal. Vošiel dnu a povedal:"Ja som druhý Gabo a vymenil 

som sa s tvojím bratom."

"Super," povedala Jana. Neprikladala tomu nejaký väčší význam. Vyzerá, že tento 

Gabo je v pohode. Je oveľa lepší ako jej brat. Tak nech si tu ostane. Alebo, že by sa

jej brat tak z noci na deň zmenil? Nepočúvala ho ani vtedy, keď jej povedal:"Od

tiaľto budem chodiť do rodín, kde sa budem premieňať na ich otca, ale budem

otec anarchista. Aby bolo zlo budem proti tej žene a všetci si budú myslieť, že ja

som ich pravý otec. Budem ako tvoj otec čo všetko pokazil. A potom si so svojimi

deťmi neporadia. Jana šla za mamou a povedala jej, že je tu druhý Gabo. Vymenil

sa s našim Gabom. Ale mama si to tiež nevšímala. Začala rozprávať príhodu, keď

bol Gabo malý. Vravela mu, keď bol zlý:toto nie je náš Gabko. Nám ho vymenili.

A on plakal a sa hneval: Som to ja. Nevidíš? A všetci sa smiali. Jana si užívala dru

hého Gaba. Oproti jej bratovi bol zábavnejší a lepší. Janin brat bol než ho otec

pokazil tiež samý humor. Vedel dobre jazdiť na skateboarde.

"Čím viac pätoriek tým viac darov. Čím viac zla tým viac čarov,"povedal čarodej.

"Aj toto budem učiť mami a otcov aby sa takto správali v svojich rodinách. Abso

lútne takto zničím rodiny. Potrebujem zlo."

Keď Zuzana zbadala, že čarodej tak zanietene rozpráva vbehla do lesa. Premýšľala

či by sa odtiaľto predsa len nedalo uniknúť. Vtom za sebou začula mužský hlas:

"Čarodej chodí do našich domčekov a vždy povie v izbe zla: chcel by som byť ta

kýto. Naberá zlo od nás. Čarodej má na zámku mistnosť, kde sú odporne hnusní

chrobáci. Aj povahovo aj vzhľadom. Majú odporné hlášky. Povedia napríklad mám

sa mu vysmievať, alebo mu mám vybiť zuby? Vždy čarodej vyberie do miestnosti

medzi tých chrobákov toho kto sa nesnaží zabíjať. Podrobí sa tam v miestnosti 

niečomu hroznému. Povráva sa, že keď sa odtiaľ ozve plač to nie je dobre. Ale nie 

je dobre ani keď je tam ticho. Lebo niekoho nezlomia. Vraj tam zasadnú chrobáci 

a dovtedy sa tomu človeku posmievajú pokým ho neprinútia k plaču. Sme tu silnejšie

povahy, ale aj slabšie. Nikdy nevieme kto bol v miestnosti. V miestnosti je šibenica.

Ten kto neunesie vysmievanie tomu ani ponúkať nemusia šibenicu. Niekedy sa 

dozvieme kto bol v miestnosti. To je vtedy, keď ho pochovávame. Až sa ale ozve aj

plač a ten človek to uniesol a nezabil sa, keď výde odtiaľ živý má dve možnosti.

Lebo niekto musí zomrieť. Buď bude bojovať s čarodejom, to sa ale rovná smrti,

lebo nad ním ešte nikto nezvíťazil. Buď boj s čarodejom, alebo musí ten čo prežil

niekoho na spánku zabiť. Tu ide každý po každom, ale ten čo to uniesol vie lepšie

ako my čarovať a preto je tu najobávanejší. Dosť sa ich už tu zabilo pretože nech

celi zabíjať. Ale dosť aj zabíjalo na spánku. Tu je lepšie, keď vôbec nespíš, lebo

nevieš kto ťa v noci navštívi." ZUzana sa mužovi poďakovala a šla na pole za ostat

nými. Keď zbadala Trávu, Kúrovku a Rybku dostala strach. Títo ju najviac nenávidia.

Čarodej povedal:"Môžete sa pustiť do boja. Zbadala hneď, že to nie je súboj chlap 

na chlapa, alebo ženy na ženu. Alebo žena proti mužovi. Bol to boj, kde každý

bojoval s každým. Dvaja bojovali spolu zrazu jeden z nich si vybral inú dvojicu

a napadol ich. Bránili sa statočne dovtedy pokým zákerne odzadu ich prišiel

ďaľší prebodnúť, lebo zrovna s nikým nebojoval. Tam štyria bojovali proti jednému.

Čarodej vyberal na misie von zo zámku najodvážnejších. Tí mali potom pokoj

od vraždenia a od vrahov. Bojovalo sa tu systémom najväčšej odvahy ale aj si

vyberali bojovníka každý podľa sili nenávisti, ktorú prechovávali jednotlivci k sebe.

Zuzana stála uprostred poľa bez meča a nevedela čo robiť. Nehľadeli, že nemá

meč. Útočili aj na ňu. Keby nechodila doma na kikbox tak je stratená. Kopala

ako šialená každého kto ju napadol. Jednému zrazu  vyrazil jeden z bojovníkov 

a Zuzana po ňom pohotovo siahla. V tej chvíli ako tam stála a čakala útok napad

lo ju trio Tráva, Kúrovka a Rybka. Pri každom údere Tráva jej nenávistne syčal do

tváre:"Prezradila si moje tajomstvo. Mohlo sa pokojne stať, že by som sa dostal

do väzenia. Ale už ma tá nenávisť prešla. Bojujem lebo to chce čarodej. Poviem

ti novinku. Vieš o tom, že čarodej odoberá mozgovú hmotu aj svojim. Keď sa mu

nepodarí uniesť dievčatá z mesta tak odoberá mozgovú hmotu nám."

Zuzana odrážala šikovne všetkých troch. Keď sa bila iba s Trávou pri každom údere

mu povedala:"A čo s tým urobíme.?" Tráva jej v  bojovom zápale odpovedal:

"Zatiaľ nič. Má nás v moci. Až budem niečo vedieť dám ti vedieť.

 

Pokračovanie nabudúce.

 

---