V ríši zla 2

Zuzana statočne odrážala útok Rybku, Trávy. No zrazu napadli Trávu

a Rybku dvaja bojovníci. Boli to Ríšo so Santerom. Ale dlho Zuzana

neodpočívala. Napadli ju ďaľší dvaja bojovníci. Boli to deti Janinej

tety. Zuzana už bola v koncoch so silami. Či už to bolo z ľútosti, dobro

tivosti, alebo zo zákernosti priskočilo k nej dievča a pustilo sa do

detí Janinej tety. Zo zákernosti preto, lebo ich napadla od chrbáta.

Včas ju ale zbadali. Vtom čarodej skríkol:"Dosť! Víťazom je Zuzana 

s Ivonou. Ešte uvidím koho dnes pošlem k chrobákom. Všetci ste

chceli zabíjať aj keď nikto nepadol mŕtvy na zem. Kto nebude chcieť

zabíjať, keď vyjde živý od chrobákov toho zabijem ja. Zuzana s Ivonou

pôjdu do jednej rodiny malým chlapcom popolievať deky voňavým 

kvetom na ktorom budú závislí a o nejaký čas ich usmrtí. Čarodej sa

rozrehotal:"Ha-ha-ha-ha-ha-ha. Smrtonosným kvetom čo vonia ako

fet." Ivona kývla na Zuzanu. Ivona šla k zámku a Zuzana šla za ňou.

Keď už boli takmer vo veži zaútočili na nich démoni. To pretože 

démoni vedeli, že sa poznajú s Petrom. Schovali sa pred démonami

do kumbálu hneď za schodišťom.

"Ten čo zabíja na spánku je oveľa väčšia zrúda  ako my tu všetci čo sa

snažíme zabíjať," vravela Zuzane tíško Ivona. čarodej povedal, že nevie

kto pôjde dnes k chrobákom. Vie to. Je to veľký klamár. Nikdy nikto

nevie či bojoval podľa čarodejových predstáv. Zuzana skríkla od ľaku.

Do kunbálu strčil hlavu Tráva. "Tak tu ste," povedal Rybka. Tak aj ten

tu je, pomyslela si Zuzana. 

"Zabijeme vás," skríkol Tráva. Vtom niekto na chodbe zajačal. Tráva

s Rybkom vybehli z kumbálu. V ich tvárach sa zračil strach. Rybka

s Trávou bežali dolu schodišťom ako splašený. Zuzana s Ivonou vyšli

z kunbálu a zastali na chodbe. Znovu sa ozval ten vreskot. Vychádzal

z konca chodby a približoval sa k nim. Tá čo vrieskala bola Elena. Už

jasne rozoznávali jej tvár. Rozbiehala sa na chodbe na kolieskových

korčuliach a začala sa vznášať. Vznášala sa ako keby mala sedemílové

čižmy. Vzniesla sa až ku stropu a napadla ich. Keby nebolo Ivony boli

by stratení. Chcela ich zabiť. To bolo jasné. Iba tí na seba nútočia čo 

idú spoločne na misiu. Ivona vyslovila zaklínadlo:"Grunto-grunto!"

Niečo zaškrípalo a zvýšky na zem padali kolleska z korčúl na zem.

Elena akonáhle bola bez koliesok spadla z výšky  a rozpleštila sa na

zemi. Potom vstala, oprášila sa a podávala im ruky. Potom zaraz

zbehla dolu schodmi. "Myslela som si, že to ona bola pred chvíľkou

u chrobákov," povedala Zuzana Ivone.

"Je pravda, že u chrobákov to netrvá viac ako päť minút, ale Elena

tam nebola. To by bol inakší súboj. Niekedy sa dostaneš pred chrobá

kov cez deň a niekedy v noci. Málokto tu v noci spí, lebo ten, ktorý

zabíja na spánku najprv skontroluje postele. Tu sa nedá držať toho 

citátu:Keď sa obäť prestane ovládať v podstate tým dovolí aby ju

ovládal útočník. No nechaj sa zabiť. Už si si všimla, že sa tu stierajú

dôvody prečo ťa chce niekto zabiť. Keď ťa chce niekto zabiť precho

vávaš k nemu nenávisť. A keď ti ublížil pred tým než ťa chcel zabiť

nenávidíš ho o to viac." Ivona zastala pred veľkým zrkadlom, ktoré

bolo na chodbe. "Daj ruky vzad a pomysli si:To dieťa sa ma bojí

preto dáva ruky dozadu ako vták krídla." Zuzana začala opakovať

po Ivone. Ivona jej medzitým povedala:"Keď zmenšíme zlo nebude

môcť čarodej odoberať a zomrie. Ale ako zmenšiť zlo?" O chvíľu

sa to začalo. Zuzana pocítila hroznú bolesť v ramenách. To jej z ra

mien začali vyrastať krídla. Ruky jej postupne zakrpatievali až sa

úplne stratili. Ivona sa postavila na malý balkónik a povedala:"Skočím 

a ty skočíš za mnou. Ivona skočila do temnej noci a Zuzana skočila

za ňou. Dosť sa bála, že nebude vedieť s krídlami narábať, ale bola

prekvapená ako jej to dobre išlo. Vznášala sa v okolí zámku, potom

zlietla a nižšie a letela ponad les. Sledovala stále Ivonu a let si uží

vala. O malú chvíľku začala Ivona klesať a Zuzana sa dostale tesne

vedľa nej. Počula ako na ňu Ivona kričí:"O chvíľu budeme pristávať.

čarodej vzal všetkým veci, ktoré mali z lásky darované. Veľmi sa bojí

takýchto vecí. Vec z lásky darovaná má takú moc, že kto sa jej dotkne

čarodej stráca nad tým človekom moc a nemôže ho usmrtiť."

Aj Zuzana kričala lebo krídla vydávali rušivý zvuk:"Ja mám doma

jabĺčko, ktoré mi mamka ako prvé odtrhla, keď boli u babky na jabl

kách. Bolo odtrhnuté iba pre mňa."

"A ja mám tiež niečo,"kričala Ivona. "Sponu do vlasov."

"To by sme sa nemuseli báť čarodeja, že nás zabije, keď nebudeme

zabíjať." Ivona klesala a Zuzana ju nasledovala.

"Má nad nami moc iba, keď máme hriechy. Vec z lásky darovaná 

ruší hriechy." Ako klesali približovali sa viac a viac pouličnému 

osvetleniu. Zuzana už videla cestu, ktorú pouličné lampy osvetlo

vali. Ako pristávali Ivona ju navigovala:"Vidíš ten plot s tují. Tak 

za nimi pristaneme zozadu na dvore. Zuzana zbadala dom obko

lesený tujami. Za týmto domom v rade videla ďaľších najmenej

sedem domov. Smerom vľavo tam kde je ukazovala Ivona, že

pristanú nebol už žiadny dom. Iba polia a popri ceste nejaké 

stromy.

"Pozreme sa či už spia a potom vzlietneme na balkón. Tam spia

deťi v dvoch izbách." Pritisnuté k stene šli zo zadnej časti domu

do prednej časti, kde bol balkón. Prešli okolo hlavného vchodu.

Ani v oknách dolu sa nesvietilo.

"Sú to boháči," povedala Ivona. Tu máš flaštičku s jedovatým 

výťažkom z jedovatého kvetu. Popolievame im deky a padáme.

Každý má svoju vlastnú izbu. Vzlietame." Obidve zamávali kríd

lami a pristáli na balkóne. Dvere boli pootvorené. Vošli dnu.

Našli v posteli najmenšieho. Vykonali to čo mali a vyšli z izby.

Na chodbe sa rozdelili. Každá šla do jednej izby. O chvíľu sa

zase stretli na chodbe. "Urobila si to?" povedala Zuzane Ivona.

"Áno, zvládla som to."

"Tak poďme odtiaľto preč. Vošli do miestnosti kadiaľ pred chvíľ

kou vošli. Chceli ísť na balkón, ale dvere boli zatvorené a nešli

otvoriť. "Niekto ich zahasproval nejakou závlačkou," povedala

Ivona. Niekto tu bol pokým sme boli vedľa. Na chodbe je scho

dište. Pôjdeme spodom. Vedľa niekto možno je." Vybehli na chod

bu a zbehli schodami dolu. Ani nevedeli ako ocitli sa pri vchodo

vých dverách. Ivona odomkla dverea vyšla na dvor. Vtom začula 

zvísknuť Zuzanu. "Pomó-ó-ó-ó-c, držia ma. Držia ma. Nejaký 

mužský hlas poriadne rozhnevaný volal:"Podaj mi basebalovú 

pálku a rozsvieť." Niekto rozsvietil a Zuzana zbadala, že nejaký

chlap ju drží za tričko a ťahá ju dnu. "Vtiahnem ju dnu a ty zamkni,"

vravel ten chlap. Žena toho chlapa stála vedľa a kričala:"Pusti ich!

Pusti ich. Možno majú nôž, alebo pištoľ." Ale muž sa nechcel len 

tak vzdať. "Podaj mi kutáč," reval.

"Čo chceš ísť do basy?" kričala žena. Zuzana si pomyslela na

zaklínadlo čo vyčarí krídla. Lebo len čo sa dotkli zeme krídla sa

stratili. "To dieťa sa ma bojí, preto dáva ruky dozadu ako vták

krídla." V tej chvíli jej začali rásť krídla. Muž ohúrený ju pustil.

Ivona Zuzanu čakala na dvore. Keď videla, že Zuzana má krídla

vzlietla. Ako leteli povedali naraz?"to bolo o fous."

"Mali by sme ísť k nám po jábĺčko," povedala Zuzana. Viem

isto kto by prestal zabíjať. Tráva. Povedal mi to. Keby sme mali

jabĺčko každý by sa ho dotknul a čarodej by nás nemohol zabiť."

"Len ide o to či by sa všetci chceli dotknúť jabĺčka," povedala

Zuzane Ivona. "Keď prestaneme útočiť štyria sú tu ďaľší, ktorí

útočením budú dodávať čarodejovi silu a on bude ďalej žiť,

lebo bude môcť odoberať mozgovú hmotu. A kto vie či stačí

na jeho porazenie iba sa dotknúť jabĺčka. Nebude nás mať v

moci a to bude všetko."

"Vyskúšať to musíme," povedala Zuzana. Ideme k nám." Ako 

to dopovedala niekto preletel okolo nich. Zuzana ho hneď spoz

nala. Namiesto nôh mal nohy dravca. Nadletel nad Zuzanu,

prudko sa spustil a zasekol mocné drápy do Zuzaninho tela.

"Tak vy ste chceli ísť po jabĺčko Cha-cha-cha-chi-chi-chi-ha-á

hach." Čarodej dlho neútočil. No stačilo to aby Zuzanu celú

doriadil. Bola samá krv. Leteli s Ivonou ponad hrad a ponad

domčeky. Každý zamieril do toho svojho. Dohodli sa, že o pól

noci pôjdu do vežičiak, lebo v domčeku sa necítili bezpečne.

Zišli sa dole v hale. V dedine odbíjali hodiny polnoc. Ivona za

viedla Zuzanu z druhej strany hradu. Aj tu bola aula. Bolo to

tu menej udržované.  Ivona kráčala až na koniec auli a pred

jednými zo dvier, ktoré tu boli po celej chodbe zastala. Začuli

odtiaľ hrozný rehot. Azačuli aj ako sa niekto niekomu vysmie

val. "Bili ťa bili. Čo si sa im dal. Si tlsťučký. Budeme ti vravieť

Špekáčik. Špekáčik čo na to povieš?  Keď sa ťa opýtam Špeká

čik si tu odpovieš po vojensky. Zde, alebo tu, Podľa národnosti.

Voím Špekáčik!

"Tu, zde!" povedal ten čo ho nazvali Špekáčikom. "Vyzeráš ako

Mongol," vravel chrobák. Voín Mongol!"

"Tu! Zde!" povedal s plačom chlapec. "Čo teda bude s tebou?

Ešte sa nechceš obesiť?"

"Vydržal toho dosť," povedal druhý chrobák. "Nech teda sa 

rozhodne či chce bojovať s čarodejom, alebo  či chce niekoho

na spánku zabiť." Ivona kývla na Zuzanu aby šla za ňou. Po

špičkách prešli okolo izby a vošli do tmavej chodby.

"Nemusíš sa báť, že sa o niečo potkneš, ťapkaj pravou rukou,

ľavou rukou po stenách  môžeš aj klusať. O chvíľu z chodby

vyšli. Ocitli sa na ďaľšej veľkej aule. Ivona zamierila ku scho

dom. "Ideme do iných vežičiek," povedala Zuzane. Z konca

chodby sa ozval hrozný výkrik nejakého dievčaťa. V zápätí

zreval hrozne chlapec.

"To čarodej odobral mozgovú hmotu dievčaťu, ktoré uniesol.

Možno že ten chlapec bol jedným z nás čo sme tu na hrade.

Keď sa mu nepodarí uniesť dievča odoberá aj nám. Vyzerá to

tu dosť ošumtele,"povedala Ivona. Stúpila na prvý schod, keď

vtom začuli zvrchu schodišťa veľký hrmot. Bolo to zvonenie 

kovu. Dlhú chvíľu načúvali. Hrmot sa blížil dolu k nim. Vto zba

dali tie veci čo spôsobovali ten hrmot. Dolu schodmi sa valili

za sebou duté, železné valce široké asi pól metra. Ivona so 

Zuzanou ostali úplne stuhnuté. Obišli valce a dali sa stúpať 

po schodoch hore. Vydýchli si. Čakali niečo horšie. No netešili

sa dlho. Na prvom poschodí ich napadli Santer s Ríšom. Ivona

mala prehodený cez seba luk a tulec so šípmi. Striľal po nich

šíp za šípom. Keď to zbadali dali sa na ústup. "Všimla si si ako

je to tu na hrade poskupinkované. Aj keď sa môžeme kántriť

jeden druhého nerobíme tak. Tí čo majú spoločnú misiu majú

zakázané na seba útočiť." Ivona so Zuzanou stúpali ďalej na

druhé poschodie. Ako tak išli Ivona zrazu skríkla:"Žufka!" Našla

zabalenú žuvačku na zemi. "Chceš kúsok?" Roztrhla žuvačku

napoli a podala Zuzane.

"Dúfam, že to niekto na nás nenastražil a nie sú v tom drogy,"

povedala Zuzana.

"Ideme vyžšie, nie?" povedala veselo Ivona a stúpala po schodoch

hore. Na podeste medzi druhým a tretím poschodím Ivona zasa

skríkla:"Našla som euro." Vzala peniaz zo zeme a vložila si ho do

vrecka.

"Ty máš nejaké šťastie," povedala Zuzana. Že vždycky iba ty všetko

nájdeš." Pokračovali ďalej hore po schodoch. Keď sa zastavili na

treťom poschodí Ivona zbadala na stolíku krabičku cigariet. Otvorila

ju a našla v nej dve cigarety. "Myslela som, že je prázdna. To Boh

mi necháva. Pozrela do stropu a povedala:"Hej ty hore, keď ma bude

na samom vrchu čakať krémeš uverím v teba." Zapálila si cigaretu

a poriadne potiahla niekoľko krát za sebou. Pozrela na Zuzanu a

povedala jej:"Pichá ma z tej cigarety na bradavkách. Som z tej ciga

rety úplne oslabená. Zbilo by ma aj malé decko." Zahodila cigaretu

a zašliapla ju. Spustila pesničku:"My nebudeme fajčiá-á-á-ri." Zuza

na zvolala:"Už sme na samom vrchu." Hneď ako končili schody

napravo bol malý balkónik s rozpadnutým zábradlím. Aj podlaha

bola samá deravá, spráchnivená doska. Vtom sa mihol okolo Zuza

ninej hlavy meč. Bola to Kúrovka. "Ja som bola dnes u chrobákov.

Ale som neplakala. Zuzana postupovala pred Kúrovkou na schátralý

balkónik. Kúrovka zaťala do zábradlia a odťal aj na zemi dve dosky 

v prostriedku. Ivona natiahla tetivu a vystrelila po Kúrovke šíp. Ale

Kúrovka zamrmlala nejaké zaklínadlo a ším minul cieľ. Ivona sa

rozutekala a Zuzana utekala za ňou. Schovali sa v izbe na konci 

chodby. Zuzana zrazu zbadala v kúte izby obraz Krista ako sa modlí.

Ivona zbadala, že na stole v izbe je položený krémeš. Vtom si siah

la do vrecka a zistila, že stratila pero, ktoré pomáha zaklínadlu

aby im narástli krídla. To mám zato, že som toho hore vyzývala

že v neho uverím, keď mi dá krémeš na samom vvrchu. Zuzana

premýšľala ako sa zachrániť. Tu jej prišlo na um, že obraz poprosí.

"Obraz, obraz pomôž nám Kúrofku odohnať. Vtom zašmykovala

pred izbou v prachu Kúrofka, zbadala ich zahromžila im päsťou

a dala sa utekať naspäť. Iba počuli ako beží dolu schodmi. "To ten

obraz nás zachránil," povedala Zuzana Ivone. "Požiadala som ho o

pomoc a on pomohol pred tou čo zabíja dnes na spánku. Zoberiem

si ten obraz do môjho domčeka."

"Myslíš, že čarodejovi sa to bude páčiť," povedala jej Ivona. Zuzana

nič nedbala na Ivoninu reč, vzala obraz a niesla ho dolu schodmi.

Pred hradom sa rozlúčili, lebo každá mala domček na inej strane.

Zuzana kráčala poľom s obrazom nad hlavou. Tu začula guľometnú

paľbu. Otočila sa v tú stranu a videla záblesky, ktoré vychádzali z

najvyžšej z vežičiek. Čarodej zasiahol kraj obrazu. Keď to Zuzana

videla, pustila obraz na zem a utekala smerom k svojmu domčeku.

Zajtra idú s Ivonou zabiť Alicu. Ivona jej to povedala.

 

 

 

 

 

 

---