Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 435 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+19 neviditelných
Prišiel som si pre teba
datum / id22.12.2019 / 501747Vytisknout |
autorLázár,Hajzerova
kategoriePovídkyDalší dílo autora
zobrazeno95x
počet tipů1
v oblíbených0x
Prolog

Hororová poviedka o tom, ako sa obyčajná nočná zmena premení na nočnú moru a boj o prežitie.

Prišiel som si pre teba

 

Na jazere sa vznášali labutie mŕtvoly v značnom rozklade, pomaly sa končiacu jeseň bolo cítiť vo vzduchu, stromy postupne strácali aj najtvrdohlavejšie listy a púšťali ich na zem. Okolie bolo prázdne a panovalo neprirodzené ticho. Jakub stál na brehu jazera, v jednej ruke držal cukrovú vatu a druhú mu zvieral niekto cudzí. Nemo sledoval bezcieľne sa pohybujúce telá úbohých vtákov. Keď otočil hlavou doprava, naskytol sa mu pohlaď na bledú postavu v čiernom obleku, ktorá mechanickými pohybmi hádže krmivo nehybným telám labutiam. V tom postava otočila hlavu na Jakuba. Jeho bledá tvár s mŕtvymi očami len dotvárali pocit absolútnej hrôzy tohto miesta. Objavilo sa na nej niečo, čo mohlo naznačovať úsmev, no pôsobilo to ako hnusný úškľabok. Začínal sa dvíhať studený vietor, ktorý so sebou privial vôňu cukrovej vaty. Tým smerom stál starý stánok, kde ju predávali. Postával pri ňom divný chlap, ktorý sa nehýbal a na tvári mu pohrával ten istý úškľabok ako jeho väzniteľovi. Nikto iný v parku nebol. Vietor fúkal čoraz silnejšie, prevŕtaval sa mu až do kostí a cítil ako stisk na ruke povoľuje. Jakubov spoločník náhle prehovoril.
„Chcem aby toto trvalo večne.“
Vietor mierne zafúkal, načo opadané stromy reagovali miernym zakývaním. Bola to chladná decembrová noc, ten typ noci kedy má človek chuť iba zaliezť pod perinu a nič iné nerobiť. Dvere sa na stanovisko strážnej služby s buchotom otvorili a vniesli dovnútra mrazivý závan, čo Jakuba náhle vytrhlo zo spánku.
„Boha ta zima ma štípe až na guliach,“ vstúpil Michal cely rozklepaný, pod toľkými vrstvami oblečenia pôsobil ako dobre kŕmená larva. Jakub pozrel na hodinky.
„Si tu nejako skoro.“
„Haha, uži si to Jakub“ povedal Michal a naznačil tým, že je na rade s pravidelnou obchôdzkou.
„Všetko v poriadku ?“ spýtal sa Jakub ironickým tónom. Veľmi dobre vedel ako poctivo sa vykonávajú tieto nočne obchôdzky a ani on sám sa nechystal kaziť starú rutinu.
„Ako vždy“ odpovedal so smrteľnou vážnosťou Michal.
Pohlaď von oknom Jakuba zamrazil. Protivila sa mu myšlienka opustiť hradby tepla, ktoré mu poskytovalo stanovisko, lenže povinnosť je povinnosť. A tak sa začal chystať, navliekol na seba rovnako komicky veľa vrstiev oblečenia ako predtým Michal, skontroloval si služobnú pištoľ, založil si do vrecka vysielačku a bol pripravený vyraziť. Rozhodol sa, že baterku si nevezme, keďže vonku bol spln, svietili lampy a konečne mal nový telefón s prídavným svietením.
„Tak sa drž šéfko, daj si pozor aby ťa nepoštípali komáre.“
„Choď do riti Michal.“ Jakub otvoril dvere, chvíľku ostal paralyzovaný z mrazivého prievanu, ktorý doňho narazil nemilosrdne ako rútiaci sa kamión a následne vykročil von a zabuchol za sebou dvere.
Vonku to bolo ešte horšie ako čakal. Cítil, ako keby ho mráz prebodával stovkami ostrých nožov, ktoré nemajú problém preniknúť aj cez najhrubšie vrstvy oblečenia, do každého jedného bodu jeho tela. Zamyslel sa nad tým, koľko rokov už pracuje na tomto odpornom mieste za pár drobných a koľko nočných má už za sebou a či tu vôbec zažil podobnú zimu. Neprišlo mu reálne, že by ktokoľvek normálny dokázal v takomto pekle dve hodiny hliadkovať okolo závodu na výrobu konzerv, ktorý je pre zlodejov atraktívny asi ako kostol pre ateistov.
Plán znel jasne: tak ako mnohokrát pred tým, vyraziť na obchôdzku, prejsť necelých 200 metrov k budove vedenia závodu a v jej príjemnom teple stráviť nadchádzajúce dve hodiny. Ako sa k nej Jakub pomaly približoval, pociťoval nesmiernu hrdosť. Cítil sa ako záporná postava z filmu, ktorá sa pravé chystá zrealizovať svoj zákerný plán. Kráčal pomaly a sebaisto, pod nohami cítil absenciu snehu, ktorá mu takto v decembri celkom chýbala. Pred budovou sa na chvíľku zastavil a premeral si ju ako keby stál pred ňou prvýkrát. Bola to klasická administratívna budova, akých môžeme vidieť stovky po kadejakých závodoch. Štvorposchodová sivá kocka, pri ktorej sa dbalo iba na funkciu, všetko ostatné ako estetika a podobné zbytočnosti išlo bokom. Jakub si otvoril vchodové dvere, ešte raz sa na chvíľku zamyslel nad nečasom vonku a vstúpil do budovy. Jeho obľúbené miesto bolo na štvrtom poschodí pred riaditeľovou kanceláriou. Tam sa nachádzalo veľké, kožené kreslo, na ktorom sa dalo fajne zdriemnuť. Cestou po schodoch si spomenul na svoj sen a na tú hroznú postavu držiacu ho za ruky. Po celom tele mu prešli zimomriavky, ako keby bol napadnutý armádou mravcov. Mierne svetlo, ktorým mesiac osvetľoval chodbu, zrazu nebolo dostačujúce a tak vytiahol telefón, že si s ním trochu posvieti. Po odblokovaní telefónu celý stuhol. Srdce sa mu rozbúchalo na plné obrátky a celé telo mu zalial pot. Z displeja ho sledovala postava. Presne tá, ktorá ho pár minút dozadu vystrašila v jeho sne. Jeho kostnatá bledá tvár pôsobila mŕtvo. Vlasy čierne ako uhlie mal ulízané do strany, oči zo žltkastých bielkov a čierne dúhovky naňho neprestajne a s istou žiadostivosťou uprene hľadeli. Najprv ho napadlo, že to je iba ďalší sen, no vedel, že to tak nie je. Jakub naňho hľadel s nemou hrôzou a on mu ten pohľad opätoval s tým svojím úškrnom, ktorý mohol znamenať hocičo. V tom si všimol niečo, čo v ňom vyvolalo tie najhoršie obavy. Ten neznámy stál vo vstupných dverách budovy. Chcel vykríknuť, no skôr než to stihol, si postava mechanickým pohybom priložila dlhý ukazovák pred pery ako gesto, že má ostať ticho. Neodvážil sa mu odporovať, nevedel čo má robiť. Mal chuť utekať, vrieskať, no nakoniec sa zmohol len na tichú otázku, prečo? Osoba mu však neodpovedala a začala sa hýbať smerom ku schodom. Jakub začal slepo panikáriť, búchať na všetky dvere v jeho blízkosti, kričať, plakať. Snažil sa nahmatať svoju pištoľ, no nevedel si spomenúť kde ju má. Našťastie sa mu podarilo nájsť aspoň vysielačku.
„Michal, kurva si tam?!“ ale z vysielačky bolo počuť iba tichý šum.
„Michal, počuješ ma?!“ vrieskal do vysielačky čo mu hrdlo ráčilo.
„Nie, nepočuje.“ ozval sa mrazivý, chrapľavý hlas posmešne z vysielačky.
Vysielačka zrazu začala čoraz hlasnejšie šumieť a postupne prechádzala do vysokého piskotu trhajúceho ušné bubienky. Jakubovi vypadla z ruky na zem, kde ešte pár sekúnd kvílivo pískala a potom stíchla. Nastalo hrobové ticho, ktoré prerušoval jediný zvuk – klopkanie topánok po schodoch. Najprv to bolo pomalé šuchtanie sa, no postupne rýchlosť krokov naberala na intenzite. Zrazu kroky stíchli a zo všadiaľ sa začal ozývať bláznivý smiech. Akoby vychádzal z každých dverí v budove. K tomu všetkému ešte Jakub zacítil vôňu cukrovej vaty. Naplo ho na vracanie, no kým sa stihol pohnúť, opäť všetko stíchlo. Chvíľu si myslel, že sa mu to všetko naozaj iba zdalo a začal sa upokojovať tým, že má možno teplotu, alebo chytil nejaký vírus. A v tom započul znova šuchot, ale už oveľa bližšie. Keď už to bolo na jeho poschodí, zmenilo sa to na hlasný dupot. V tme začal rozoznávať obrysy postavy. Hlasný dupot sa opäť zmenil na pomalé šuchtanie sa a niekde z diaľky k nemu zavialo vôňu cukrovej vaty. Od hrôzy nebol schopný čo i len pohnúť prstom, alebo vydať slabý hlások. Jakub už začal rozlišovať temné obrysy svojho neznámeho. Zdalo sa mu, že v ruke drží cukrovú vatu. Začala sa ho zmocňovať strašná panika. Nakoniec sa mu podarilo otvoriť dvere do jednej z miestností. V rýchlosti sa mu podarilo nahmatať kľúč, ktorý bol vo dverách a zamkol. Počul ako sa niekto zastavil pred dverami a začal hýbať kľučkou. Keď zistil, že je zamknuté spustil hysterický krik a plač. Jakubovi to trhalo ušné bubienky a nevedel, čo má robiť. Začal hmatať po svojej pištoli, aby bol pripravený keby sa mu náhodou podarilo dostať sa k nemu. Plač postupne prechádzal do šialeného smiechu a Jakubovi z toho strachu osiveli vlasy. Kričal čo mu hrdlo stačilo.
„Dosť! Stačilo! Prosím.“
V tom nastalo ticho, ktoré narušil iba zvuk hýbajúceho sa kľúča v zámke a dvere sa začali otvárať. Jakub zdvihol hlavu a uvidel iba topánky a následne celé telo onej diabolskej bytosti. Mesiac mu osvetľoval kostnatú bledú tvár, ktorá pôsobila spokojne a sebaisto. Neznámy prichádzal. Začal naňho strieľať, no všetky guľky sa zavŕtali do steny za ním. Postava sa iba zaškerila a karhajúco pokrútila hlavou.

Michala vytrhli zo spánku zvuky streľby. Rýchlo vybehol von a zistil, že idú z budovy, v ktorej mal byť Jakub. Rozbehol sa k nej a počul ako sa niekde rozbilo sklo. Na zemi pred budovou ležalo niečo ako pokrútená krvavá guľa, ktorá kedysi bola človekom. Vydávalo to chrčiace zvuky a snažilo sa to nejakým spôsobom plaziť smerom preč od budovy. Keď prišiel Michal bližšie, všimol si, že je to Jakub. Teda to čo z neho ostalo. Na hlave mal sivé vlasy a na tvári hrozný úškľabok. Pozeral sa očami plnými strachu smerom k vchodu do budovy, akoby tam bolo niečo strašné, no Michal tam vidí len prázdny vchod do budovy. Dvihol sa silný vietor a Michal zacítil vôňu cukrovej vaty, ale nie je si istý, všetko je nejaké zvláštne. Jakub začne chrčať čoraz viac, akoby sa snažil niečo povedať. Michal sa k nemu skloní, aby mu pomohol sa dvihnúť, alebo ho aspoň odtiahnuť do ich prístrešku. V tom sa Jakubova ruka prudko dvihne, spadne na zem a on stratí vedomie.
Po odchode sanitky prehľadávali policajti budovu, v ktorej došlo k streľbe, ale nenašli žiadne stopy po násilnom vniknutí ani stopy po nejakom neznámom páchateľovi. V jednej z miestností našli štyri guľky zavŕtane v stene, stopy po zápase a rozbité okno. Postupne kontrolovali zariadenie a veci v budove, no nič nechýbalo. Vypočúvali Michala, ale ten im nič bližšie povedať nevedel. Netušil, čo sa stalo predtým, kým našiel Jakuba.

„Dobrý deň. Vy ste manželka Jakuba Plevára?“ pýtal sa doktor mladej ženy, ktorá bola celá uplakaná a skormútená. Zmohla sa len na slabé prikývnutie hlavou.
„Stav vášho muža je stabilizovaný, aj napriek mnohopočetným zlomeninám a veľkej strate krvi. Avšak došlo u neho k mozgovej smrti. To znamená, že nie je schopný dýchať bez prístrojov a už nikdy sa nepreberie. Nechám vás trochu aby ste vstrebali túto informáciu a potom sa porozprávame aké sú ďalšie možnosti.“
Po tomto incidente dal Michal v práci výpoveď a rozhodol sa pre nejaké menej nebezpečné zamestnanie. Po Jakubovom pohrebe sa mu ešte mnoho nocí snívali nočné mory a sem tam sa budil s pocitom, že cíti vôňu cukrovej vaty.




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

04.03.2020 16:16:471 tipů dát kritice tipLakrov
redaktor prózy
Začátek, první půlstránka, působí jako úvod k hororu nebo mysterióznímu příběhu
s nejasným "umístěním v čase". To se ujasňuje zmiňováním "rekvizit" (pistole,
vysílačka, telefon...) a z líčení zimy v téhle pasáži opravdu mrazí.
Od půlky se to pak čte výrazně lépe a z konce (po jehož dočtení sice nevím
co a kde se stalo, ale celkovému dojmu z přečteného to nevadí), mrazí taktéž.
Tip


Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.