Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 436 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+17 neviditelných
Šialenstvo
datum / id04.03.2020 / 504293Vytisknout |
autorEnwi
kategoriePovídkyDalší dílo autora
témaHorror
zobrazeno39x
počet tipů0
v oblíbených0x
Šialenstvo

Tono sa vrátil domov niečo po jednej. V hlave mu hučalo, ťažko sa mu rozmýšľalo. Dnes mal za sebou hrozný deň. Hneď ráno sa stihol pohádať so ženou, v práci prišiel skoro o rozum, a napokon miesto povzbudivých slov pri pive dostal od priateľov zopár na hubu. Pcha, priateľov.

Prstami si prešiel po perách. Krv už našťastie zaschla, ale to mu sebavedomia nedodalo. Neustále sa mu pred očami mihali tváre priateľov- alebo veď to ani priatelia nie sú, sú to obyčajní kreténi. V duchu sa posmeľoval a sústredil sa myslieť na niečo iné. Opatrne, aby nikoho nezobudil, prešiel do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla akoby vytriezvel. Hľadel na niekoho, koho vôbec nepoznal. Už-už sa chcel dotyčného spýtať, čo to má znamenať, ale jeho otázka zostala uväznená niekde v hrdle. Prstami sa opäť priblížil k perám, no tentokrát sa ich nedotkol. napadlo mu, že len čo sa dotkne krvavej zrazeniny, zistí, že ten v zrkadle je on sám. Zavrel oči a nasucho preglgol.

„Bože,“ pošepkal a jeho vnútro naplnila nenávisť. Spomenul si na revolver, čo mal vo svojom stole v obývacej izbe. Zrazu ho chcel držať v ruke, aby tak mal nejakú istotu proti ďalším nepríjemnostiam. Pokrútil hlavou. Kurva, to je blbosť.

Nehlučne sa presunúť do izby bol problém. On si to však uvedomoval a všemožne sa snažil nenaraziť do žiadneho predmetu. Najobtiažnejšie to bolo popri skrinke s kvetináčmi. Keď tade prechádzal, celý svet okolo neho sa začal točiť. Rukou zatápal vedľa seba, no skôr než sa stihol niečoho zachytiť, dopadol na zem. Z úst mu vyšlo zopár nadávok. Nemotorne ako dieťa, čo sa práve učí chodiť, sa dostal opäť na nohy, ale práve vtedy sa otvorili dvere. Osvietilo ho matné svetlo, na zem dopadla kvapka krvi. On si to však zatiaľ neuvedomil.

„Preboha-“

-ako si to predstavuješ? Teraz, keď matka leží v nemocnici, nemôžeme nikam ísť!

To chápem, ale snaž sa pochopiť aj ty mňa, inokedy si fakt čas nenájdem. Jednoducho pri terajšej situácii v práci je to nemožné. A napokon tým jej aj tak nepomôžeš...

Čo? Nepomôžem? Ty si myslíš, že okrem mňa za ňou niekto pôjde?

Bože, pochop to už prosím ťa. Doktor povedal, že za ňou nikto nemôže teraz chodiť. Jednoducho-

Prestaň s tým! Matka mala pravdu... mala som ju počúvnuť, si iba obyčajný arogantný-

„-tati.“

 Videl ako k nemu podišiel jeho syn a zahľadel sa mu do tváre. Vysvetli mi, čo ešte robíš hore? napadlo mu, ale nič nepovedal, pretože jeho momentálny stav mu to nedovolil. Na brade sa mu objavil čerstvý pramienok krvi.

„Čo sa ti stalo?“ Ticho, ktoré na chvíľu nastalo, prerušil šepot jeho syna.

„Ni-nič,“ hovoriť bolo preňho veľmi namáhavé. Všetko okolo sa začalo znovu pomaly točiť, tak sa pre istotu prichytil steny. „A čo-o tu ešte robíš?“ jeho hlas pripomínal chrčanie pristúpeného psa. „Ako-to-že nespíš?“

Chlapec sa zatváril previnilo a trochu k nemu podišiel. „Krvácaš.“

Tona nazlostilo, že neodpovedal. Chcel vedieť, prečo ešte nespal, ale rozmýšľať nad príčinou bolo preňho priťažké. Ráznym krokom, ktorý skôr pripomínal hodenie sa dopredu, prešiel okolo syna a vkročil do jeho izby. Zrakom spočinul na stole. Miestnosťou sa nieslo tiché vrčanie ventilátoru chlapcovho PC-čka. Na monitore svietilo červenými písmenami napísané PAUSE.

Otočil sa späť k chlapcovi.

 

Všade bolo ticho. Teda v jeho hlave bolo ticho. Počul iba tlkot svojho srdca. Kráčal po tmavomodrom koberci rovno ku svojmu pracovnému stolu. Všimol si zopár prenikavých pohľadov, ktoré mu venovalo niekoľko kolegov, ale ignoroval ich. Na tvári sa mu vynímal nútený úsmev. Pôsobiť stále bezstarostne bolo jeho každodenné krédo.

Pohľady ho prenikavo bodali do chrbta, až kým si nesadol. Z kufríka vytiahol niekoľko zapísaných hárkov papiera, jeho dvojtýždňovú prácu. Zhlboka sa nadýchol, zavrel oči a predstavil si svojho šéfa, ako čo nevidieť príde s tvárou červenou od zlosti a práve on bude terčom návalu šéfovho hnevu. Ale nič si z toho robiť nebude. Bez pohnutia svalu si vypočuje množstvo oplzlých slov, a napokon tomu pokryteckému kreténovi podá tých niekoľko papierov a bez vysvetlenie si vypýta dovolenku.

Pomaly začal do jeho uší prenikať všedný ruch. Z rohu miestnosti sa k nemu nieslo zúrivé klepanie do písacieho stroja - bože o koľko sú pohodlnejšie textové editory a prenosné počítače - tá myšlienka sa mu spokojne usídlila v mysli a preto si ani nevšimol, ako sa otvorili dvere. Keď onedlho otvoril oči, ktosi pred ním stál.

Opäť prišiel tlkot srdca.

Do ruky mu podali obálku.

Ach, povýšenie. Spokojný úsmev, príjemný pocit.

Krátke vzrušenie spôsobilo chvenie prstov pri otváraní zalepenej obálky. Keď to napokon dokázal, nemotorne vytiahol zložený kúsok papiera. Skôr než ho roztvoril, vypadol mu z rúk, ale ešte ani nedopadol a on ho už opäť držal.

Opäť sa usmial. Toto vzrušenie miloval. Celý sa triasol - ako vždy, keď čakal na niečo dobré. Pod pazuchami sa mu zjavili malé ostrovčeky potu. S pocitom neohrozeného vodcu davov fanatických prívržencov sa začítal do krátkeho textu. Ako pomaly čítal, s každým slovom, ktoré stihol vstrebať jeho mozog, sa výzor Tonovej tváre menil. Tie starostlivo vyberané slová nevraveli celkom nič, ich význam bol totiž dokonalo ukrytý niekde medzi riadkami. Prepustenie z dôvodu nedodržiavania základných pravidiel. Ostatné prišlo rýchlo.

Bum, bum.

Tlkot srdca sa zmenil na ostré, bodavé zvonenie kostolného zvonu.

Nato prišiel nečakaný výbuch, Tonova odpoveď.

Prevrhnutý stôl, množstvo rúk, nohy.

Uštipačný smiech, zúrivý krik.

K sebe prišiel až v akomsi bare, keď prudko položil nedopitý pohár piva a do tváre mu vyšplechla časť jeho obsahu.

 

„Vieš, že neznášam, keď po nociach vysedávaš pri blbých hrách.“ Tú vetu vychŕlil ako drak ohnivý dych. Ani raz sa nezakoktal a hučanie v hlave zoslablo. Prešiel k počítaču, že to vypne, ale napokon si to rozmyslel. Spať sa mu ísť ešte nechcelo a rád by sa trochu uvoľnil. Po tom všetkom mal právo na oddych v podobe naháňania príšer a vyprázdňovania zásobníkov. Bez slova si sadol k stolu, na syna zabudol.

 V dolnej časti monitoru bolo malými písmenami napísané: Press any key to continue, tak naslepo brnkol jedným prstom do klávesnice. Odkiaľsi sa ozval zvuk ako z nejakého fantastického filmu, keď sa otvoria hydraulické dvere. Rýchlo prešiel zrakom po stole a všimol si malé slúchadlá. Opatrne si ich vsunul do uší. Jeho telo sa ponorilo do tichej, monotónnej melódie.

Ocitol sa v malej miestnosti. Pred nohami mu ležala skrvavená postava akéhosi vojaka. Pomaly okolo neho prešiel, až sa dostal k dverám. Zaujato držal šípku dopredu, ale dvere jeho tlaku odolávali. „Kurva, tak sa otvorte.“ Na plece mu dopadla ruka. Takmer vykríkol. Preľaknuto sa otočil a uvidel synovu tvár.

„Strieľaš medzerníkom a dvere sa otvárajú enterom. Granát hodíš, ak stlačíš shift. Okej?“

Tono iba prikývol. Do uší si opäť vsunul slúchadlá a stlačil medzerník. Zrazu sa ozval obrovský výbuch, až ho odhodilo dozadu. Ušami mu vnikol do mozgu smrteľný výkrik, ku ktorému sa pripojil, hoci oveľa tichšie.

Game over.

„Tati, povedal som enter, medzerníkom sa strieľa.“ Teraz už počul svojho syna. „Odpálil si sa vlastným raketometom.“

Rezignovane prikývol. „Te-teraz mi to pusť znova.“

Chlapec navolil zopár vecí a potom sa zjavila na monitore desiatka. Vystriedala ju devina, potom osmička, sedmička...

„Teraz začneš v prvom leveli. Budeš mať iba revolver a päste. Prepínaš si to jednotkou a dvojkou. Neskôr nájdeš iné zbrane, tie si tiež vyberáš číslami.“

...tri, dva, jedna.

Level One.

Tiché hydraulické zasyčanie zo slúchadiel a dvere sa otvorili skôr, než ich uvidel. „Tati ja už-“ viac nepočul, opäť ho naplnila melódia, tentokrát o niečo rýchlejšia. Tono prešiel dverami a pred ním sa zjavil vojak, ktorý začal okamžite strieľať. On sa pokúsil odpovedať, no stihol stlačiť medzerník len dvakrát, potom už nemusel robiť nič. Zorný uhol, ktorým hľadel na nepriateľa, sa znížil. Vojak k nemu podišiel a vyprázdnil zásobník.

Game over.

Nahnevane si prehrabal vlasy.

Do you want to play again? Y/N

„Do riti, jedna nula pre nich.“

Stlačil Y.

Tento raz to prebehlo bez odpočítavania. To ho trochu posmelilo. Len čo sa pred ním otvorili dvere, vedel, čo má robiť. Pustil sa priamo dopredu, a akonáhle uvidel vojaka, ktorý ho prednedávnom nepekne doriadil, rýchlo ho zneškodnil. Tak sa mu naskytol pohľad na dlhú chodbu. Rovno k nemu sa približovali dve postavy. Dlho nerozmýšľal a troma strelami ich poslal za kámošom. Tak predvoj by sme mali za sebou, pomyslel si, ale nenechal sa uniesť krátkym úspechom. Chodba sa končila téčkom. Opatrne sa tam presunul, chvíľu porozmýšľal a potom sa rozhodol pre pravú stranu. Palcom nervózne spočíval na medzerníku, ale bolo to zbytočné, nikto tam nebol. Rýchlo sa otočil, aby mohol čeliť útoku z druhej strany, ale nebolo to príliš rýchle. Ak by tam niekto bol- našťastie ani tam nik nebol. Obe časti téčka sa končili dverami.

Pomaly k nim prešiel a otvoril ich. Čakalo ho nemilé prekvapenie v podobe dvojhlavého psa, ktorý sa naňho okamžite vrhol. Tono doňho vystrieľal skoro všetky náboje a stratil asi polovicu energie. „Ty zmutovaný panghart, dostal som ťa, ha-ha,“ povedal nahlas, ale on sám nič nepočul. Keď si to uvedomil, spomenul si, že jeho syn už možno spí a tak mu napadlo, že by si mal dávať väčší pozor na svoje prejavy triumfu.

Za mŕtvolou ho čakali dve lekárničky, náboje a puška. Svojmu objavu sa potešil a rýchlo si doplnil zásoby. Potom sa vrátil späť do chodby. Pred zavretými dverami sa na chvíľu zastavil, zhlboka sa nadýchol a otvoril.

Čas plynul. Chlapec už pokojne spal, kým Tonov pohľad bol uprený na monitor, kde sa odvíjal dej jeho novej existencie. Ako minúty ubiehali, stále viac a viac prepadal jednoduchému deju (ak sa tak pointa zabíjania a prežitia dá nazvať), až kým sa nestal jeho súčasťou.

Okolo tretej sa prestrieľal cez druhý level, (prvý ukončil hodinu pred tým). Na chvíľu sa vrátil späť do reality, pretiahol sa, ale vzápätí pokračoval ďalej. Vojakov a zmutované psy vystriedali iné, oveľa zákernejšie bytosti. Ale on sa stále zlepšoval a úspešne, i keď trochu pomaly, napredoval v hre.

Prestaň s tým! Matka mala pravdu... mala som ju počúvnuť, si iba obyčajný arogantný-

Plameňometom odpálil dvojicu ohnivých lebiek a navolil si brokovnicu.

Neposer sa z tých tvojich problémov a vypadni, lebo skončíš na áre.

Keď začalo svitať, Tono už na monitor nehľadel. Hlavu mal položenú na stole, zdalo by sa, že spí, oči mal však otvorené. Hľadel do prázdna a v mysli sa mu odvíjali nové scény boja. Osvetlené chodby sa zmenili na tmavé miesta, kde bolo veľmi ťažké spozorovať nepriateľa dostatočne rýchlo. Preto musel byť opatrnejší.

End of level 7.

Great! But stay cool!

Krátke načítavanie novej úrovne.

Ocitol sa v malej miestnosti. Napravo od neho rozoznával akúsi bytosť, zamieril, že ju okamžite zneškodní, ale zistil, že nemá zbraň. Vpredu boli dvere a tak sa k ním rýchlo rozbehol. Našťastie sa mu to podarilo skôr ako ho nepriateľ odstrelil. Dostal sa do chodby v tvare písmena L. Pokračoval rovno. Jeho prvoradou úlohou bolo nájsť zbraň.

Miestnosť, do ktorej vstúpil bola o niečo viac osvetlená ako dve predchádzajúce. Vzadu sa vynímal veľký, tmavý stôl. Tono k nemu podišiel a rýchlo ho prehľadal.

Ako mám prejsť tento zasraný level bez zbraní? Pomyslel si, keď neúspešne prezrel obsah pravej zásuvky. Presunul sa na druhú stranu. Tu podľa svojho očakávania našiel revolver. V mysli sa mu rýchlo prehnala stratégia jeho nasledujúceho počínania.

Vrátil sa do miestnosti, kde začínal a dvoma výstrelmi zneškodnil nepriateľa.

Na okamih sa zarazil. Nechápal, prečo to zatiaľ prebiehalo úplne bez problémov. Potom tie myšlienky však rýchlo zavrhol, určite to bolo urobené úmyselne, len aby prestal byť opatrný.

Vrátil sa do chodby, kde sa opatrne rozhliadol. Zľava k nemu prenikol zvuk otvárania dverí. Odhodlane sa vydal nepriateľovi rovno v ústrety. Boj prebehol jednoznačne v jeho prospech. Približujúca postava nestihla ani vystreliť, keď ju ranou priamo do hlavy zložil k zemi.

Prešiel ostatné miestnosti, ale okrem jedného nepriateľa, ktorého okamžite zneškodnil, neobjavil nikoho. V stole, kde bola skrytá zbraň, našiel ešte dva zásobníky, (nechápal, ako si ich predtým nevšimol). A vrátil sa do chodby, kde mu zostávali ešte jedny nepreskúmané dvere. Keď ich otvoril, ovanul ho chladný vzduch a on sa vybral priamo do nepreskúmaných zákutí tohoto záhadného, zatiaľ podivuhodne ľahkého levelu.




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.