Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 443 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Ezariho potomok 2. časť
datum / id22.03.2020 / 504980Vytisknout |
autorMatulo
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno72x
počet tipů0
v oblíbených0x
Ezariho potomok 2. časť

2. časť

Malými nôžkami som utekal po suchom, popadanom lístí z mohutných dubov. Vietor mi vial do tváre a spomaľoval môj beh. Zase sa priplietli tie otrasné myšlienky, že som mal samca zabiť. Svedomie sa postavilo na obe strany naraz. Jedná strana volila smrť a tá druhá vzdorovala. Pre mňa bola tá druhá novinkou. Čo sa to so mnou deje? A teraz leží predo mnou plno nevysvetliteľných pocitov, ktoré vo mne vďaka Eliášovi prekvitli ako stromy po zime. Bodaj by tu bol Ezari. On by už vedel, odkiaľ fúka ten divný vietor.

       Keď som bol mladší rarach, často som sedával vysoko na strome a pozoroval ľudí. Ezarimu ani ostatným sa to príliš nepáčilo, no jasný zákaz som nemal. Keď skupina oddychovala, na pár hodín som sa večer vytratil a vyštveral sa na krajný, dostatočne hustý, väčšinou ihličnatý strom. Odpočíval som pri pohľade na najbližší dom.

       Tesne pred spaním sa ešte v oknách svietilo čudné, Ezarim pomenované sekundové svetlo. Pokiaľ nemali handry v oknách, mal som pekný výhľad. Občas som pozeral na nahé tela alebo rozmnožovacie predohry, ktoré sa mi zdali zväčša agresívne. Ale ľuďom sa to vzájomne páčilo. Zvyklo sa po čase zahmliť okno a bolo po divadle. Popravde, na ich vzájomnom trení nebolo nič zaujímavé, pretože ukazovali tú zvieraciu časť, ktorá drieme v každom človeku.

       Nie každá noc bola veselá. Niekde sa kričalo, inde zase bilo. Zvláštne, ale zrejme to všetko patrí k ľudskému životu. Byť rarachom je jednoduchšie, ale nebezpečnejšie. Malá skupina, málo problémov, málo zvláštnych jedincov. Ľudí je podľa mňa viac ako mravcov, takže šanca na ovládanie takého obrovského spoločenstva je nepredstaviteľne malá.

       Niekedy ma až prekvapovalo, ako veľmi dokážu byť krutí a bezcitní, a to dokonca k svojim vlastným. Nikdy som nechápal ich životom, problémom, starostiam a hnevom. Zdá sa mi, že veľakrát nevedia, čo chcú a namýšľajú si opak. A nakoniec sa zmieria s tým, ako to je a nepremýšľajú nad tým. Tak hlúpe. Dúfam, že ja nikdy taký nebudem. Vždy, keď som zliezal zo stromu, pomyslel som si, že aj môj život by bol takýto nebyť Ezariho premeny.

       Dubina sa časom menila. Ani som to nepostrehol a to je dosť zlé. Nezvyčajne rýchlym behom a zaneprázdnenou hlavou plnou otázok, všetko utekalo niekoľkonásobne rýchlejšie ako normálne. Zrazu okolo mňa preletela strela z pušky, sprevádzaná dunivým hlukom. Spozornel som. Rýchlejšie ako veverička som vyšplhal na najbližší strom. Ukrytý v korune hustého buku, pozorujúc staršieho samca s dlhým fúzom v zeleno hnedom oblečení a vysokými čiernymi topánkami. Chudák, myslel si, že v tom zafarbenom oblečení ho nevidieť. Tá strela ma ale prekvapila. Súdiac z jeho tváre nevedel, na koho strieľal. Určite si ma pomýlil s líškou, alebo mláďaťom divej svine.

       Opatrne našľapoval s puškou pevne zovretou v oboch rukách a blížil sa k stromu. Zastavil pod ním a porozhliadal sa po okolí. Dva razy si poškrabal hlavu na holom mieste bez vlasov. Okamžite mi napadlo, čo by som musel spraviť, keby sa pozrel hore a náhodou by ma zbadal. Nikdy som tak neuvažoval- predstava, čo by robilo jeho spoločenstvo, keby ho našli mŕtveho, ma znepokojovala. Možno sú ľudia iná rasa, ale aj tak mi ich smrť pripomína tú našu- nehybne ležiace telo bez nasávania vzduchu či tlkotu srdca. Postupne rozkladajúci sa prírodný odpad. V tom sme si navzájom podobní.

       Zase sa zjavilo biele svetlo. Zľakol som sa, pretože naposledy som na chvíľku stratil vedomie. Opäť sa mi zjavila tá istá ľudská samica. Mala žlté, dlhé vlasy a príjemne sa na mňa usmievala.

       Zase biele svetlo a pristihol som sa, ako padám zo stromu. Tento čudný a nevysvetliteľný moment ma stál viac, než ostrá, pichľavá bolesť zarytého kúsku železa v ramene. Vrazená sila želena ma zhodila zo stromu. Ešte som sa stihol vo vzduchu prevaliť ako vták vo vetre. S krvácajúcou rukou som inštinktívne dopadol samcovi rovno na chrbát a prudkým ťahom šikovných rúk som mu zlomil krk.

       Mŕtve otvorené oči mi jasne ukazovali, že strach a šok z objavu ušatého, hnedého čuda spôsobili pohyb prstu na zbrani. Bolo mi ho neskutočne ľúto, ale zranené ľudské mláďa je úplne niečo iné, ako vystrašený veľký samec s puškou. Ezari raz ukradol spiacej skupinke ľudí v lese takúto podobnú vec. Hneď vedel, ako funguje a zlomil ju o strom. Až potom vysvetlil, že tá vec zabíja. Dokonca ani zákony prírody premietajúce v mojej hlave ma neprehovorili, že to bola správna voľba. Musel, ale nechcel som ho zabiť.

       Nemotorne som sa zohol pre tenkú paličku a v obrovských bolestiach som si ňou vyšpáral železnú guľku z ramena. Kus železa sa našťastie nezaryl až tak hlboko. Neplakal som, ale aj tak sa z očí vykotúľalo zopár kvapiek. Z rany sa pustil potok krvi. Nahmatal som vo vrecku jemné bylinky a pár ich zhrabol medzi prsty. Natlačil som ich do rany a prikryl ju veľkým listom. Každý list na zemi, ktorý bol pokvapkaný mojou krvou, som si strčil do prázdneho vrecka, aby po mne neostala čo i len jediná stopa. Ešte by sa patrilo zavrieť tomu chudákovi oči, ale obe ruky boli zamestnané a nebol čas. Poslednýkrát som si pozorne prezrel telo staršieho samca a opäť sa rozbehol svojím smerom na sever.

       Oblohu pohltila tmavá noc a konečne som sa mohol sústrediť na svoju obľúbenú činnosť a trocha si vyvetrať hlavu z toho všetkého zmätku. Pohľad na tie maličké žlté bodky na oblohe ma upokojoval a pomáhal mi oddychovať. Ležiaci pod skalným previsom a rukami pod hlavou, som si vychutnával každý nádych čerstvého, lesného vzduchu. Prenikal mi až do najhlbšej časti nosnej dutiny. Pokojná, chladná a čistá noc mi neprinášala takú úľavu ako kedysi. Nedokázal som prikázať myšlienkam, aby nemysleli na Eliáša alebo mŕtveho starca v zelenohnedom. Prečo si nevybavujem životy mojich druhov, prečo práve ľudí? Čo pre mňa ľudia znamenajú? Nikdy som si to nepriznal, ale možno je tu niekde schovaná malinká šanca, že moje srdce je stále ľudské. Telo patrí divokému lesnému tvorovi, ale srdce patrí ľudskej, možno ešte tej nedivokej časti mojej osobnosti.

       Vietor zafúkal silnejšie a listy stromov zašumeli. Šum sa odrážal do diaľky. Keby ho bolo vidno, určite by sa tu hemžila celá armáda šumu. Ovládol ma čudný pocit, akoby som už dávno nebol sám sebou a zákony prírody sa úplne pomiatli.

       Znova ma pohltilo biele svetlo, ale tentokrát tam nebola len tá samica. Z ničoho nič sa mi v hlave začal premietať obraz, ktorý mi nedával žiadny význam. Nedokázal som ho ovládať, takže žiadna z hlúpych myšlienok to nebola, ba nikdy som takúto myšlienku nemal, a vlastne ani neviem, či to bola myšlienka. Obraz stále narastal a narastal. Ukazoval len malú časť niečoho doposiaľ neznámeho. Zrazu sa to stalo ovládateľným a ja som kedykoľvek mohol prestať premýšľať.

       Ďalšia záhada a pripravený rozlúsknuť príčinu jej vzniku, som nechal priebeh tohto stavu plynúť po svojom. Vlastne, bol som rád, že konečne je tu tajomstvo, ktoré môžem vyriešiť sám. Zavrel som oči, do oboch dlaní nabral plnú hrsť povrchovej hliny a pevne stisol.

       Ocitol som sa uprostred dvoch väčších osôb. Obe ma držali za ruky, každá z inej strany. Hlavu som mal namierenú k zemi. Stál som na upravenej tráve. Na nohách som mal ľudskú, pevnú obuv a celkovo som bol čudne oblečený. Pomaličky som dvíhal hlavu. Nie žeby som to chcel, dialo sa to samo od seba. Očami som prechádzal po červených, ľahkých šatách. Hlava tej osoby patrila tej istej samici, ktorá sa mi zjavovala v zábleskoch. Nenútene som prevrátil hlavu na druhú stranu. Za druhú ruku ma držal samec celý v čiernom s vážnym pohľadom.

       Možno to sú to moji spolupracovníci a ja ako človek. To, čo mi teraz prúdi hlavou ako voda v koryte, to sú moje spomienky na ľudský život. Okamžite ma chytila otázka, ako je možné, že zrazu po toľkých rokoch, práve teraz sa mi objavujú v hlave útržky zo života pred premenou? Ja si predsa nemám pamätať nič z minulého života, žiadny rarach by nemal...

„Spomínam si!“ skríkol som nahlas a hlinu v dlaniach stisol pevnejšie. Tlkot srdca sa ešte viac zrýchlil a krv sa od vzrušenia snažila roztrhať žily. Tak napätý som ešte nikdy nebol. Prišlo to tak náhle, z ničoho nič. Okamžite som si spomenul na ten deň.

       Mená spolupracovníkov si už nepamätám, ale viem, že samica mala dlhé zlaté vlasy a jej láskavý pohľad plný úsmevu pripomínal krajinu zaliatu slnkom. Nežné ruky ma každý deň hladili po strapatých vlasoch. Nestaral som sa o to, kde pracovala a čo vlastne robila, ale keď sa teraz nad tým zamyslím, starala sa o domácnosť, pretože zástera a tepláky boli súčasťou jej každodenného života od rána, až po večernú hodinu. Samec, toho si nepamätám len z časti. Väčšinou som ho ani nevidel. Pamätám si len, že mal okuliare, hnedé vlasy, plátený batoh a čierno- hnedé oblečenie. Tieto tri veci sa mi vybavia pri jeho obraze.

       Moja divokosť sa bránila spomienkam na ľudský život. Začala ma bolieť hlava a z hotového, skutočného príbehu ostali len nepatrné záblesky, ktoré mi nedávali žiadny význam. Akoby som sa zobudil uprostred toho najživšieho sna, aký som kedy mal. Preklínal som koniec tohto neskutočného zážitku. Bodaj by nastal ešte raz, znova a znova. Nikde nemám istotu, že sa to bude opakovať, poprípade pokračovať.

       Nič som nevylúštil, ba ďalšia záhada sa rázom zväčšila. Napadali ma čudné, doposiaľ neprebraté nápady. Možno porazím premenu a stanem sa opäť človekom. Možno prekonám Ezariho múdre slová a dokážem opak jeho tvrdení. A možno je to len márna snaha o niečo, po čom tajne túžim. Ale prečo po tom tak túžim? „Nie! Ja som rarach! Divoký lesný tvor, ktorého minulý život vôbec nezaujíma!“ skričal som do vetra.

       Po divokej noci som bežal ďalej. Severnejšie a miestami západne. Dnes som nejedol nič mäsité. Zopár listov, vyhrabané korienky a nejaké chrobáky. Možno kvôli stále rovnakom jedle mám takéto stavy. Čím väčšiu diaľku som prešiel, tým chladnejšie bolo. Moje päty cítili prichádzajúcu zimu, podnebie stúpalo do vyšších končín. Pravdepodobne sa nachádzam niekde pod hornou hranicou lesa, kde sa strácajú mäkké lesné pôdy a menia sa na zasypané ihličím s ostrými výbežkami kameňov. Rovina bola pre mňa dávno zabudnutá plocha. Kde som sa obzrel, vyčnievali samé kopce alebo osamotená skalnatá hôrka. Tento kraj mi nebol vôbec známy. Nikdy sme tadiaľto neprechádzali. Asi preto, lebo je chudobný na potravu, liečivé bylinky a bezpečné útočište. Dvadsať člennú skupinku nie je tak ľahké viesť do náročných podmienok, takže sme sa vyhýbali predovšetkým horským prostrediam.

       Zastavil som sa pod dvakrát väčšou skalou ako ja a dumal, prečo idem na sever. Čaká ma tu len zima a ťažký život. Žeby ma lesy už nudili? Príliš ľudí v dolinách? Znelo mi to v hlave veľmi hlúpo, ale už viem. Chcem sa pozrieť na svet zhora. Som zvedavý, ako bude vyzerať. Možno uvidím celý svet pod sebou, alebo sa na neho budem pozerať ako na otvorenú dlaň. A tam, na samom vrchu zapustím korene.

       Vietor fúkal studený a nepríjemne ostrý. Ani mojej drsnej koži sa príliš nepáčil. Odetý v potrhanom detskom kabáte som stúpal po strmých skalách. Ešte šťastie, že kapsy, kde som mal zásoby liečiv, malú nádobku s vodou, prach síry, zakrvavené listy a kus zmotaného tenkého špagátu neboli deravé.

       Predo mnou sa rozpínalo široké územie holých skál a krivolakého povrchu. Nerovnomerným územím sa tiahol úzky turistický chodníček, ktorý sa kľukatil, takže nebolo možné vidieť, čo alebo kto sa ocitne zrazu predo mnou. Chvíľu som kráčal po chodníku a inštinkt pracoval na plné obrátky. Nikdy sme nechodili po trasách ľudí, aj keby sme mali šplhať oproti vodopádu. Žeby som chcel naraziť na ľudí schválne? Moje nepremyslené prianie sa čoskoro vyplnilo.

       Pocítil som jemnučké otrasy a päty mi okamžite povedali o blížiacom sa páre dvoch ťažších ľudí. Nebol to lak, čo ma momentálne sprevádzal, ale myšlienky predbehli inštinkt a spracovávali informácie o ľuďoch. „Bude zle!“ zhučal na mňa vlastný inštinkt a myšlienky sa vyparili. Čas sa krátil, ľudia išli svižným krokom.

V diaľke sa ozval slabý hlas, ale každou sekundou silnel. „Pravdepodobne samica,“ dodala myseľ poslednýkrát a potom som ju umlčal spomienkou na mŕtveho starca v hnedo- zelenom. Nemal som veľa skrýš na výber. Po rýchlom poobzeraní som využil jedinú ponuku a šmykol som sa pod hŕbu pováľaných balvanov neďaleko chodníka.

       Schúlený do klbka som pozorne načúval približujúcim sa krokom. Klopkanie topánok o kamene zastavilo priamo nad mojou primitívnou skrýšou, teda, ak sa to dalo nazvať skrýšou. Snažil som sa stiahnuť svoje malé telíčko čo najhlbšie pod kamene a pritom nespôsobiť ani ten najtichší hluk, ktorý by ma mohol prezradiť.

       „Aha!“ skričala samica a skočila z chodníka priamo pred moju skrýš. Hnedé nohavice a pevné topánky delil asi jeden lakeť od môjho nosu. „Krásne miesto...“ rozplývala sa, zatiaľ čo ja som tŕpol každým šuchnutím jej nôh. „Drahý, spravme tu tábor, aspoň na túto noc... Aha! Tam je suchý krík. Založíme si oheň a rozložíme stan.“

       „Tu je to zakázané, miláčik. Bývajú tu silné vetry a mohlo by sa nám niečo stať. Už aj tak by sme tu nemali byť bez sprievodcu.

       „Aspoň bude trošku vzrúša. Nikdy si nechcel vyskúšať niečo nebezpečné?“ prehovárala ho.

       „No, keď ja neviem. Už aj tak je to dosť nebezpečné,“ bránil sa samec. Zoskočil vedľa nej tesne pred moju skrýš.

       „Nenechaj sa toľko prosiť, dám ti darček,“ povedala lákavo.

       „Dobre... Dobre teda, ale keď to bude príliš nebezpečné...“ samcovi sa triasol hlas.

       „Pššt,“ zašepkala samica, roztiahla nohy a obvinula sa okolo samca ako had okolo palice.

       Nie! Pomyslel som si. To je strašné! Proste vypadnite! Nechýbalo veľa a skoro som to povedal nahlas. Spomienky na samca v lese, ktorého som zabil kvôli nepozornosti, mi vytvárali zimomriavky po tele. Koľko ma ešte bude pamätný pohľad na jeho telo mučiť? Ale nie, som za ten pohľad rád, očividne zvyšuje moju dávku opatrnosti. Pomáha inštinktu v boji proti zvedavej mysli. V poslednej dobe hodne spolu bojujú. Niečo mi muselo pomotať hlavu. Určite Eliáš, musím to zvaliť na neho. Keby som tak vedel, kde hľadať odpovede.

       To mám zabiť ďalších ľudí? Nie! Musí tu byť iné riešenie. Aspoň Ezari ho vždy mával. Aj keď som zase zapojil mozog do premýšľania, napadlo ho jediné možné východisko: počkať až zaspia. Ľudia predsa musia spať.

       Celých sedem hodín som sedel schúlený v malej dierke- skrýši. Počúval som ich rozhovor, aj keď som mu príliš nerozumel. Používali neznáme slová. Akoby hovorili cudzou rečou, alebo sa ich jazyk vyvinul a proste som na nich nestačil. Ale niečo som predsalen rozumel. Samec rozprával, ako prežil zosun snehu na horách a vyviazol len so zlomenou nohou. Zlomeninu popisoval vážne stručne. Dokonle som si to predstavil. Občas sa u Fabulov stávalo, že pri vzájomných dohodnutých súbojoch vznikali zlomeniny. Jeden rarach, myslím, že sa volal Erbusko, dokonale poznal stavbu raracha a hneď vedel určiť, o aké poranenie ide. Občas som mu pomáhal pri zranených, takže som presne vedel, o čom samec rozpráva.

       Neustále som mal otvorené čierne oči, v ktorých takmer nebolo bielko a špicaté ušká stáli, akoby ma za ne práve ťahali. Pozornosť nadovšetko.

       Ľudia si natiahli plachtu na pár tyčí a spravili si malý domček tesne pri mojej dierke. Sledoval som, ako nohami udupávali oheň, ktorý ešte príjemne voňal po opečenom mäsku. Pri robení toho úžasného jedla som sa musel ovládať, aby som nepreglgol nahlas. Vchádzali do plachtového domčeku. Všade tma, všade ticho a moje zmeravené nohy dostali príkaz na tiché opustenie tesnej skrýše.

       Prechádzal som medzi dymiacim ohniskom a ľudským domčekom, keď tu zrazu sa domček rozžiaril. V priebehu sekundy sa celá miestnosť rozsvietila a s ňou aj skalnaté okolie na desiatky metrov. Okamžite som si čupol, aby môj tieň vyzeral ako kameň, pri najhoršom zviera.

       „Ukáž, podaj mi to, ja to spravím,“ vyhlásila samica.

       „Tam to je... hneď pod tým vankúšom.“

       „Kde?“

       „Tam, priamo pred tebou.“

       Sledoval som mihajúce sa tiene ľudí. Občas sa navzájom pretínali a krčili, vyzeralo to zvláštne.

       „Mám to, myslíš, že to bude fun... Braňo, niečo je pred naším stanom,“ šepla samica vystrašene a tieň jej prstu ukazoval na môj skrivený chrbát.

       „To je len skala, však sme tam pred chvíľkou boli. Zvieratá sa neukážu zo sekundy na sekundu...“ Samcove slová ju upokojili. Po chvíľke ticha bol zo stanu počuť šuchot a jemné vzdychy. Ešte stále sa svietilo. Pre mňa to znamenalo len jedno- musel som ostať bez nepatrného pohybu, pokiaľ sekundové svetlo opäť nestiahne svoje lúče. V duchu som preklínal ľudské vynálezy ako zbrane a sekundové svetlá. Ešte pár rokov a určite nahradia aj slnko, spomínal som na Ezariho slová.

       Konečne zhasli. Nečakal som na žiadny povel, ani nedbal na zvuk. Proste som sa vzpriamil a svojou najväčšou rýchlosťou ubzikol z nebezpečného miesta. Svetlo v ľudskom domčeku sa opäť rozsvietilo, ale to už som bol príliš ďaleko, aby ma videli. Dlhými skokmi som míňal jeden balvan za druhým. Tma ako v hrobe a ja som nevidel ani na vlastné nohy. To kvôli tomu sprostému svetlu očiam trvalo, kým si zvykli na okamžitú tmu. Bezhlavo som sa rútil skalnatou, neprebádanou a nepredvídateľne kopcovitou krajinou.

       Vietor ma prudko spomaľoval, ale strach ma prinútil zrýchliť. Aj keď som dobre vedel, že som ľuďom utiekol, inštinkt ma stále hnal. Môj starostlivý inštinkt nemá rád ľudí, ani všetko nebezpečné, čo by mi mohlo ublížiť.




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.