Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Stará Sviňa časť 1

23. 03. 2020
0
0
295

Horrorová 

Mrazivé decembrové ráno, ako stvorené pre návštevu ústavu pre duševne chorých. Slnečné lúče dopadali na budovu a okolitú prírodu, čo pôsobilo až neuveriteľne upokojujúco. Ak by sa v jej vnútri nenachádzalo zoskupenie najväčších bláznov a psychopatov, bola by to celkom dobrá destinácia na výlety s rodinkou. Hrobové ticho tohto utešeného miesta náhle prerušilo hlasné tresnutie dverí starého fiatu. Vo vzduchu sa vznášala vôňa benzínu a stareckej kolínskej. Auto značne narušovalo idylickosť krajiny, keďže pôsobilo, že každú chvíľu z neho niečo odpadne. No čo už, taký je život služobných áut policajtov.
„Teraz ma počúvaj. Od tejto chvíle nepovieš jediné slovo, keď uvidím čo i len náznak toho, že sa tvoja papuľa chystá pohnúť tak si ma nepraj. Rozumel si?!“ povedal nízky, zavalitý detektív, okolo päťdesiatky, svojmu o dosť mladšiemu kolegovi. Napriek svojej výške z neho vyžaroval strach a čosi zvláštne. A kolínska. Veľa kolínskej, ktorá akoby mu vyliezala z každého póru na tele. Jeho tvár bola poznačená hlbokými vráskami, zapríčinenými rokmi ťažkej detektívnej práce. Najviac ho, ale aj tak poznačil prípad z minulého roka, kvôli ktorému sa teraz ocitol na tomto mieste.
„Án…“
„Čo som ti práve povedal?! Drž hubu, chápeš?!“ skočil mu do reči. Mladík iba nemo prikývol, pýtajúc sa sám seba, čo preboha spravil, že vyfasoval toho najhoršieho detektíva na oddelení. Keby bol vedel, dá sa radšej k dopravákom.
„Výborne šikovný, poď k nohe.“ Svižným krokom vyrazili ku vchodu ústavu, nevenujúc žiadnu pozornosť svojmu okoliu.
„Detektív Ladislav Sepal, toto je môj“ náhle stíchol a pohŕdavo pozrel na svojho mladého kolegu a neochotne dokončil vetu, „môj partner Peter Rvaj. Okamžite ma zaveďte k Ernestovi Stuchlému, volali mi, že začal rozprávať. Je to pravda?“
Recepčný, ktorý nemohol mať viac ako 25 rokov, im venoval znudený pohľad a prihlúply úsmev. Ešte poriadne nezačal deň a už ho otravuje nejaký policajný zmrd. Keď si uvedomil, že toho starého chrena nesmierne vytáča každá premárnená sekunda jeho života, ešte chvíľu pokračoval v nemom pozorovaní a napokon dvihol telefón, niečo doňho zamrmlal a položil. Detektív začal strácať trpezlivosť. Jeho tvár začala chytať červenú farbu. Peter sa pomaly začal pripravovať na ďalšiu spŕšku nadávok z úst kolegu.
„No tak človeče, toto nebola prosba. Okamžite sa k nemu potrebujem dostať.“ Recepčným to ani nehlo, ďalej na nich mlčky civel. Výborne sa na tom zabával a prišlo mu smiešne a ironické zároveň, že do ústavu pre duševne chorých prišiel niečo riešiť akurát ten najviac psychicky labilný detektív. Ladislav už začal ťahať do pľúc vzduch aby mohol spustiť lavínu vulgarizmov, no v tom sa otvorili dvere a vstúpila cez nich mladá, možno 30 ročná žena v bielom plášti. Trochu neochotne pristúpila k vyšetrovateľom.
„Teší ma, doktorka Fialková, pán Ernest je môj pacie…“ Uštekaný hlas detektíva zarezonoval celou miestnosťou.
„Áno, áno, na toto nemáme čas. Naozaj začal rozprávať? Okamžite ma za ním zaveďte!“ Po jeho slovách nastalo ticho, ktoré zaplnilo celú miestnosť a naskytol sa im komický obraz. Malý, zavalitý a nervózne sa vrtiaci muž, oproti nemu nehybne stojaca žena bez výrazu tváre, pôsobili ako postavy z béčkového westernu, obaja pripravení tasiť pištoľ a poslať toho druhého na onen svet.
„Áno, naozaj začal rozprávať a je pripravený povedať nám čo sa stalo a zoberiem vás za ním, ale mám jednu podmienku.“ Ladislav zamrzol, recepčný sa perfektne zabával a mal pocit, že práve prichádza vyvrcholenie tejto bizarnej situácie.
„To si hádam robíte srandu! Vy mi nemáte čo klásť podmienky!“ uprel na doktorku pohŕdavý pohľad, no s ňou to ani nehlo. Po chvíľke nemého hľadenia do jej neústupných očí nakoniec rezignoval a prehlásil.
„Počúvam, pani doktorka.“
„Zavediem vás k nemu, ale rozprávať budem ja a vy budete čušať. Inak sa rozlúčime.“
Detektív sa začal zhlboka nadychovať, opäť začal chytať červenú farbu, no nakoniec prekvapujúco pokojným hlasom prehovoril.
„Pani zlatá, je vám jasné o kom sa tu bavíme? Uvedomujete si, že rok dozadu ho moji chlapci zadržali ako bodá starú pacientku hospicu vo vegetatívnom stave nožom do tváre a usmieva sa pritom?“
Za celý čas teraz prvýkrát zmizol vrátnikovi výraz pobavenia z tváre a bol nahradený otvorenými ústami a vypúlenými očami.
„Pane, pozrite sa, nemyslím si, že ste zlý detektív,“ na chvíľku sa odmlčala a potom dodala „vlastne myslím, nebudeme si klamať, ale to je teraz jedno. Ja veľmi dobre viem, čo spravil tej starej pani v tú noc, ale pochopte, že nech tomu prechádzalo čokoľvek, spôsobilo mu to takú traumu, po ktorej nebol schopný takmer rok reagovať na podnety ani prehovoriť o tom čo sa stalo. A vy tam chcete nabehnúť s tým svojím primitívnym brechotom nadržaného buldoga, ktorý zacítil hárajúcu sa suku a očakávať od neho nejaké vysvetlenie?“
Na chvíľu sa odmlčala, vrátnik a dvaja detektívi na ňu hľadeli v nemom úžase, a napokon dodala.
„Na svojej podmienke trvám, vy mlčíte ja rozprávam, v opačnom prípade okamžite volám vášmu nadriadenému a vy sa k nemu už v živote nedostanete. Rozumeli sme si?“
Sebaistý a veľkohubý detektív zrazu vyzeral ako neškodné mačiatko. Jeho kolega si tento pohľad neskutočne užíval. Keď už sa chystal Sepal ozvať, doktorka ho zarazila.
„Psst chápete?“ Spýtala sa tónom ako keď učiteľ napomína svojho žiaka. Muž iba zahanbene prikývol, no v duchu si predstavoval ako ju z celej sily nakopal do riti.
„Výborne, v tom prípade môžeme ísť.“ Ráznym krokom vykročila k výťahu, ktorý sa po stlačení gombíka okamžite otvoril a čakal na svoju posádku. Obaja detektívi však stále stáli paralyzovane pred recepciou a neodvážili sa pohnúť.
„Na čo čakáte? Poďte už.“ Nesmelo sa pohli a nastúpili k nej. V miestnosti ostal iba vrátnik, ktorému už nebolo do smiechu, pretože sa mu v hlave dookola vynáral obraz, ako muž bodá starú ženu do tváre. Cestou za pacientom nikto z prítomných neprehovoril, každý sa zaoberal svojimi myšlienkami. Mladého detektíva zarazil výzor tohto miesta. Očakával pochmúrne miesto plné dlhých depresívnych chodieb, ozveny desiatok výkrikov ubytovaných šialencov a nepríjemne pôsobiaci personál. Namiesto toho bolo ústav čistý, udržiavaný a zamestnanci pôsobili príjemne a profesionálne. Jeho starší kolega si nikoho a nič nevšímal, myslela iba na to, ako ťažkými, vojenskými topánkami kope do zadnice tú mladú drzaňu, ktorá ich viedla nekonečne dlhými chodbami za ním. Čakal dlho. Pred rokom to bol médiami vychytený prípad, písali o tom v každých novinách, vysielalo sa to vo všetkých správach. Záhadné úmrtia v hospici, ktoré otriasli celou krajinou. Jeho meno ako hlavného vyšetrovateľa bolo spomínané všade, mal to byť jeho veľký prípad. Mnohým kolegom sa takáto šanca nenaskytne za celú ich kariéru. A on to celé posral. Vlastne sa to celé posralo samo, keďže jediný podozrivý a zároveň aj hlavný svedok zošalel a nebol schopný zo seba dostať jediné slovo a tak vyšetrovanie uviazlo na mŕtvom bode. Všetci klienti, ktorí boli umiestnení na treťom poschodí zomreli počas tej hroznej noci, tí zo štvrtého exitovali pár dní po incidente a aj tak by neboli schopní výsluchu, keďže prežívali len vďaka prístrojom. A pacientom z druhého poschodia bola podaná vyššia dávka liekov na spanie, takže sa ani jeden z nich neprebudil a ráno vôbec nevedeli čo sa stalo. Konečne stáli pred dverami do jeho izby. Izby Ernesta Stuchlého, ktorý pravdepodobne za celým tým besnením stojí.
„Tak páni, pamätajte na moju podmienku.“ Prehovorila doktorka a následne otvorila dvere, jej spoločníci ju poslušne nasledovali. To, čo videli v izbe Ladislava zarazilo. Zo začiatku za ním chodieval často a vždy sa mu naskytol rovnaký pohľad do neprítomných očí strapatého, čoraz viac zarasteného blázna. Neodpovedal mu na žiadne otázky, nepomáhal krik, vyhrážky ani milé slová. Teraz sa im však objavil obraz upraveného, príčetne pôsobiaceho mladého muža, ktorý v kazajke sedí na posteli v izbe, ktorá okrem troch stoličiek nemala žiaden nábytok.
„Zdravím vás pani doktorka, dobré ráno páni policajti.“ Povedal to s takým pokojom až prítomným naskočili zimomriavky.
„Tak hovorte čo sa stalo!“ Vybrechol starý chlap presne takým primitívnym spôsobom, pred akým ho doktorka varovala. Už sa ho chystala zaraziť, no ozval sa pacient.
„Len pokoj pani doktorka, uisťujem vás, že som v poriadku, nemusíte sa báť. Pán policajt má právo byť naštvaný a ja som pripravený mu všetko vysvetliť.“ Ladislav sa víťazoslávne pozrel na doktorku, ktorá mu opätovala nenávistný pohľad.
„Tak poďme na to.“ Ukázal na stoličku a skríkol na svojho partnera.
„Sadni! Šikovný.“ Pochválil svojho kolegu a následne si sám sadol a uprel zaľúbený pohľad na muža v kazajke.
„Tak hovorte, nešetrite ma.“ Pacient venoval každému v miestnosti úprimný pohľad a pokojným tónom začal rozprávať.
„Ako viete, k onej osudnej noci došlo v štvrtok, ale aby ste pochopili všetky udalosti, musím začať svoje rozprávanie od pondelka toho týždňa.“

PONDELOK

„Tento deň sa v mnohom podobal na ten dnešný. Mrazivé decembrové ráno presvetľovali lúče slnka.“
„No tak človeče“ prerušil ho policajt, „počasie nikoho nezaujíma.“ Pokojný výraz Ernesta vystriedal pohoršený pohľad.
„Pán detektív, chcel by som vás poprosiť, aby ste ma nevyrušovali. Vy chcete vedieť, čo sa stalo. Ja si tu v pohode môžem ďalší rok odsedieť v tichosti.“ Ladislav ostal nemo sedieť, pri pohľade naňho si jeho kolega pomyslel, že od tohto pacienta a jeho doktorky by sa mohol veľa naučiť.
„Tak pamätám si akoby to bolo včera, stáli sme s Petrom pred hospicom a čakali novú pacientku. Bola to jedna z mnohých, ktorú už všetci odpísali a ku nám prišla stráviť poslednú kapitolu svojho života. Sanitka prišla na dohodnutý čas a jej dvojčlenná posádka, z toho jedna veľmi atraktívna sestra, začali vykladať pacientku.“
„Nebojte sa, my sa už o ňu postaráme, bude tu v dobrých rukách.“ „Povedal Peter tým svojím slizkým spôsobom, ktorý som na ňom neznášal. Vlastne som na ňom neznášal všetko, bol to samoľúby, narcistický a egocentrický hajzel.“
„Ehm, myslíte Petra Kalvinského, ktorý bol v ten istý týždeň zavraždený svojím susedom?“
„Áno, presne jeho,“ odpovedal mu pacient, nie príliš prívetivým tónom.
„Tak ako som už hovoril, neznášal som každý jeden aspekt jeho osoby a som si istý, že nebyť jeho, nedopadlo by to takto.
Pacientku sme prevzali, odovzdali nám jej dokumentáciu a odfrčali tak rýchlo, ako aj prišli. Uprel som pohľad na starú ženu, ktorá napriek situácii, v ktorej sa ocitla vyzerala pokojne a vyrovnane. Ako niekto, kto si po celom dni ťažkej práce, doprial vytúžený odpočinok.
Viete, aj napriek tomu, že som vedel čo týchto ľudí v blízkej budúcnosti čaká, mal som svoju prácu rád. Za pomoci Petra sme ženu dotlačili do výťahu, kde som si počas cesty vypočul zopár chváliacich viet o tom aký je vo všetkom úžasný. Naložili sme ju do výťahu a vybrali sa na štvrté poschodie, kde boli uložení pacienti, ktorí žili iba za pomoci prístrojov. Výťahom sme sa viezli za sprievodu trápneho ticha, keďže to posledné po čom som túžil, bolo viesť konverzáciu s pánom Úžasným. Ten pacientku sledoval zákerným, pohŕdavým pohľadom, tak ako väčšinu jej podobných. Niekto by si myslel, že nimi tak pohŕda, lebo on sám má 40 rokov a žije stále so svojou matkou, ktorá je zužovaná mnohými zdravotnými ťažkosťami, ale podľa mňa je to proste neskutočný zmrd od prírody.“
„Hmm, ďalšia stará sviňa, ktorá odmieta zatiahnuť rolety.“
„Prehovoril Peter a myslím si, že to bol moment, ktorý odštartoval udalosti nasledujúcich dní. Výťah z ničoho nič prudko zabrzdil a zastal, následne sa trhavým spôsobom znovu pohol, čo zapríčinilo, že starú ženu prevrátilo a skončila na zemi, pričom vydala hnusný chrapľavý zvuk, ktorý mi znel v hlave ako smiech. Ihneď som skočil k nej a začal ju dvíhať, no potom som to uvidel.“
Ernest náhle stíchol a obraz vyrovnaného mladíka sa podel kamsi ďaleko a na chvíľu ho nahradil nepokojný a trasúci sa starec. Párkrát sa zhlboka nadýchol a potom pokračoval.
„Jej tvár, ta jej tvár.“ Zamrmlal trasúcim hlasom.
„Pokojne spiaca stará žena bola preč, teraz pôsobila nenávistne a podráždene, s miernym náznakom pobavenosti. Jej starecká zvráskavená koža natiahnutá na lícnych kostiach a posypaná veľkými stareckými škvrnami v kombinácii s očami, ktoré aj napriek tomu, že boli zavreté priam sršali nenávisťou. Pery mala ohrnuté a vytŕčali jej iba čierne, zahnívajúce ďasná. Byť s ňou zavretý vo výťahu malo strašný účinok, chcel som si roztrieskať hlavu o stenu a pripadalo mi, že jeho putovanie trvá celú večnosť. Peter na tom nebol o nič lepšie, pôsobil ako niekto, kto sa chystá každú chvíľu odpadnúť. Zrazu prišlo vytúženie cinknutie a dvere sa otvorili. Na moju myseľ to malo efekt ako keby som sa po dlhom pobyte pod vodou konečne dostal na hladinu a mohol sa schuti nadýchnuť. Bez váhania som rýchlo vyskočil von spolu s Petrom. Obaja sme konali inštinktívne a pacientku sme nechali dnu. Takže aj keď veľmi nerád, musel som sa po ňu vrátiť, snažiac sa nepozrieť do jej tváre.
Atmosféra štvrtého poschodia bola stále mrazivá, hrobové ticho tu nenarúšalo nič, niekedy som mal pocit akoby mi pri vystúpení z výťahu niekto prepichol ušné bubienky. Nikto sa tu nezvykol zdržiavať pridlho, lebo medzi personálom sa rozprávalo, že to ticho dokáže časom nahlodať duševné zdravie aj psychicky odolnému človeku. Putovanie medzi bielymi stenami nekonečných chodieb nám zabralo dosť času aby sme sa ako tak dali do pohody. Dokonca som uvítal, že Peter začal rozprávať príhodu ako na ulici nejakého chlapa chytil infarkt a on samozrejme zasiahol a zachránil mu život. Dorazili sme s pacientkou do izby, uložili ju, napojili na potrebné prístroje a čakali kým príde ošetrujúci lekára aby ju skontroloval. Napriek tomu, že na nepríjemnú príhodu z výťahu sme už skoro zabudli, stále som sa necítil v jej prítomnosti príjemne a myslím si, že môj dokonalý kolega tiež. Obaja sme rýchlo vypadli z izby a na chodbe v tichosti čakali na lekára. Nechal som sa unášať tichom poschodia. Chodil som sem často, aj keď som si uvedomoval, že to nie je práve najlepšie pre moje duševné zdravie, no teraz ma to trápilo najmenej. Napriek zavretým dverám som stále cítil jej prítomnosť, predstavoval som si ako pomaly vstáva z postele s tým zákerným úškľabkom a kráča ku dverám smerom k nám, v hlave som počul jej kroky. Petra už očividne nič netrápilo a šťavnato začal opisovať našu novú kolegyňu, ktorú som ešte nemal šťastie vidieť, no podľa jeho slov to bola šťabajzna. Chvastal sa, že vo štvrtok s ňou má nočnú a určite sa mu ju podarí niekde oprieť a poriadne jej ukázať ako sa to robí. Neuveriteľné, ale v tej chvíli to ticho na mňa pôsobilo tak ubíjajúco, že aj tieto primitívne reči boli pre moju myseľ ako ľadová voda na popálenú ranu.
O pár minút neskôr sa objavil Dr. Vyslocky a pozdravil nás svojím zvyčajným veselým tónom. Skôr ako stihol čokoľvek ďalšie povedať, tak som mu skočil do reči a poprosil ho, či by po prevzatí dokumentácie nemohol pacientku skontrolovať sám, pretože ešte máme nejakú prácu. Nič sme síce nemali, no Peter na moje slová len nemo prikyvoval.
Bez protestu súhlasil a rozlúčil sa s nami s tým, že zajtra sa vidíme na rannej vizite, kde mu budeme robiť sprievod. Potom ako vošiel do izby a zavrel za sebou dvere, som mal sto chutí zabrániť mu v tom, no uvedomil som si ako detinsky rozmýšľam. Viete, pána Vyslockeho som mal veľmi rád. Bol to ten typ človeka, ktorého ste nikdy nevideli inak než usmiateho, neviem si predstaviť, žeby ho niečo dokázalo vytočiť. Mal svoju prácu rád tak ako ja a bolo pre mňa značne bolestivé, keď som ho videl o pár dní umierať.“
„Dr. Václav Vyslocky, nájdený mŕtvy na treťom poschodí. Príčina smrti – mnohonásobné otvorené poranenia po celom tele, spôsobené neznámym predmetom. Jeho telo bolo roztrhané na franforce, identifikovali sme ho iba pomocou zubných záznamov. Čo ste mu urob…“ detektív náhle zmĺkol a potom pokračoval.
„Viete mi povedať čo sa mu stalo?“
„Áno viem a nie ešte vám to nepoviem, postupne sa k tomu dopracujeme… V ten deň sa už nič významne nestalo, iba som celý deň uprednostňoval schody pred výťahom. Zvyšok služby ubehol bez problémov a ja som sa tešil na zaslúžený oddych, ktorý ma doma čakal v podobe vychladeného pivka a dobrého filmu. No po opustení hospicu som mal taký zvláštny pocit, niečo v tom zmysle, ako keď ste na niečo zabudli a neviete si spomenúť čo to bolo. No a takto sa skončil pondelok, ale keď máte záujem, pokojne vám môžem porozprávať aj priebeh mojej cesty domov a ako som strávil zvyšok večera.“
Ernest pobavene pozrel na detektíva, ktorý mu opätoval nenávistný pohľad a všetci čakali kedy mu strelí poriadnu facku.
„Ďakujem, veľmi si vážim túto ponuku,“ odpovedal detektív ironickým tónom.
„No uskromním sa a bude mi bohato stačiť, ak budete pokračovať ďalším dňom, dokonca milostivý pane, sa vôbec neurazím keď ma prestanete srať a skočíte rovno na ten skurvený štvrtok!“ Povedal už s krikom a bolo jasné, že mu pretiekli nervy.
„Okamžite sa upokojte!“ Okríkla ho doktorka, ktorá už stála na nohách.
„Vy buďte ticho! Mám toho dosť! Ja tu potrebujem vyriešiť niekoľko brutálnych vrážd a mám počúvať tohto šialenca ako mi rozpráva o vození sa výťahom, aké bolo počasie a ktorého kolegu má rád a ktorého nie.“ Mladý detektív sa už chystal zakročiť, no napätie v izbe zrazu opadlo a jeho nadriadený si unavene sadol.
„Ospravedlňujem sa“ prehovoril, no bolo celkom zjavné, že to nemyslí úprimne, no aj tak to nikto nečakal.
„Nie nepotrebujem počuť ako ste trávili zvyšok pondelka, som pripravený vypočuť si udalosti, ktoré sa stali v utorok.“
„V poriadku, prijímam“ prehovoril pacient s prehnanou vážnosťou.
„Viem, že to môže vyzerať tak, akoby som vás chcel ťahať za nos, ale verte mi, aby ste pochopili všetky súvislosti, musíte si to vypočuť od začiatku a všetko.“


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru