Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 436 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+20 neviditelných
Ezariho potomok 3. časť
datum / id24.03.2020 / 505048Vytisknout |
autorMatulo
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno14x
počet tipů0
v oblíbených0x
Ezariho potomok 3. časť

3. časť

Onedlho ma privítala obrovská jama. Šúchajúc po chrbte, som necítil pod nohami nič, len rozrážajúci vietor. Nebezpečne som naberal rýchlosť, až napokon moje nohy ucítili koniec dlhého pádu. Prudký náraz sa preniesol celým telom. Chodidlá sa rozčapili na plochom kameni. Tupá bolesť nepríjemne pulzovala, akoby skrz drsnú kožu chcela preniknúť malá myš. Odretý chrbát sa ozval po minúte, hneď po tom, ako som si zvykol na bolesť piat. K bolesti sa priznala aj rana po železnej guľke, ktorá bola z veľkej časti zahojená.

Nehybne som ležal na plochom kameni niekde uprostred hlbokej priepasti. Bola taká tma, že aj moje divošské oči mali problém s orientáciou. Akokoľvek som žmurkal, tma stále vyhrávala. Použil som teda sluch. Nastražené uši dávali pozor na ten najslabší nebezpečný tón, avšak jediný zvuk spôsoboval pískajúci vietor, ktorý obmýval priepasť.

Rukami som sa podoprel o hladký kameň, na ktorom som sedel. Pravá dlaň nahmatala namiesto studeného kameňa tenučkú vrstvu akejsi vody. Až potom mi došlo, že podivný zápach patrí mojej krvi. Celé telo som mal tak otrasené, že som nevedel nájsť krvácajúcu ranu podľa bolesti. Jemnými dotykmi pravačky som hľadal otvorenú ranu. Hlava, krk a trup boli v poriadku. Značne som si vydýchol. Jemný prúd tečúcej krvi som nahmatal pod pravým stehnom. Siahol som do kapsy a hŕstkou liečiva šúchal krvácajúce miesto. Nebyť Ezariho liečivej zmesy, dávno by som vykrvácal. Neoceniteľná prvá pomoc, aká kedy bola a ešte len bude.

       Prekvitali vo mne pocity stratenia, bezmocnosti a zbytočnosti. Sediaci, opretý o skalu a nehybne čakajúci na vymyslenú záchranu. Taká bola moja mizerná situácia uprostred noci v dobitom, ubolenom tele. Spoliehajúc sa na svetlejšie ráno, zavrel som oči a jemnými vzdychmi stonal. Vskutku, bolo mi jedno, kto bude mojím záchrancom. Hlavne, aby niekto bol. Všetky inštinkty stranou, pretože nebolo viac pomoci. Žiadne rarašské triky, ani Eliášom pomenované čary mi tentokrát nepomôžu. Akoby sa všetky moje poznatky, vedomosti, skúsenosti a vycvičené reakcie náhle stratili niekde vo veľkej vode. Všetky tie premárnené roky sebestačnosti... a teraz musím spoliehať na niekoho pomoc.

       Spánok ma opustil kvôli bolesti a tmavá noc pochovala moje šance na záchranu. Aspoň žlté bodky na oblohe ostali nezmenené, nehybne stojace na svojom mieste. Ako prvé som zbadal znamenie bolesti. Pomenoval ho tak Ezari ešte skôr, ako som sa vôbec narodil. Ukazovalo sa v správnom obrazci len raz do roka. Ten deň sme nič nerobili, teda Ezari nerobil. Utiahol sa na tiché miesto a nikým nerušený, absolútne sústredený zazeral na oblohu. Doteraz si pamätám tú polohu schúleného mláďaťa. Nohy pokrčené v kolenách, oblapené rukami, ktoré podopierali bradu. Smutný, ale prenikavý pohľad mieril celé hodiny na jeden obraz tvorený žltými bodkami.

       Podobne som na tom teraz aj ja, len s tým rozdielom, že čakám na záchranu a Ezari zase čakal na... vlastne ani neviem, či na niečo čakal. Skôr si pripomínal. Nikdy sa nikomu nezveril, to bola tá jeho tajomnosť. Jedna obloha, rovnaký sed, jedno utrpenie, a pritom rôzne pocity. Pri Ezariho tajomnosti si ani nedokážem predstaviť, na čo práve vtedy myslel.

       Dnešné rany obschnuté krvou časom prestali bolieť. Pomaly som zaspával. Chcel som spať. Ťažké viečka padali a padali. Tíško pískajúci vietor mi hral príjemnú uspávanku. Už už by som sa nechal uspať, ale zrazu ma prepadlo to zvláštne biele svetlo. Potešil som sa. Nehybne som čakal v zamrznutom stave, aký obraz môjho ľudského života zase uvidím. Dával som pozor, aby si spomienky našli ľahkú cestu do mojej hlavy.

       Jedna z mojich najobľúbenejších hračiek bolo malé modré autíčko. Brával som ho so sebou všade. Či som bol doma, v škole, na výlete, v parku, v kostole, nemocnici a dokonca som s ním aj spával. Vďaka týmto spomienkam si osvojujem zabudnuté ľudské slová. Železná škatuľka na štyroch kolesách mi stačila k životnému šťastiu. Autíčko sa stalo mojím priateľom, často som sa mu sťažoval. Drevený posed na starej jabloni bola moja tajná super základňa. Stála na pevnom konári, pozbíjaná pár doskami, ktoré tvorili drevenú kocku s malým oknom, uprostred lístím zasypanej koruny. Pamätám si, že dokonca som spravil pre autíčko obrovskú autodráhu, ktorá končila nebezpečným skokom zo stromu. Po týždni skokanských pretekov malo autíčko odrané fľaky po tele. To bola najväčšia rana do srdca. Väčšia ako keď zomrela teta, utratili susedovho psa, alebo hádka mojich spolupracovníkov. Autíčko bolo neoceniteľný poklad, ktorý ma pravdepodobne sprevádzal po zvyšok môjho ľudského života...

       Až ráno som si uvedomil, že biele svetlo, ktoré sa vrátilo ako sen, patrilo spánku. Strhol som sa a nato sa ozvali modriny a pomliaždeniny. Bylinky na nohe vytvorili pevnú chrastu, takže mi nič nebránilo vstať. Slnečné lúče sa opierali o východnú stenu priepasti. Vietor sa ešte stále činil, priam zvýšil svoj výkon od včerajšej noci. Opatrne som zdvihol hlavu oproti slnku a  napočítal štyri metre voľného pádu. S ľudským telom by boli následky podstatne horšie.

Stena môjho väzenia bola hladká a šmykľavá. Žiadne ryhy ani štrbiny na šplhanie. Akoby ju niekto schválne vytvoril zrovna pre mňa. Cítil som sa ako kapor vo vani, a pritom mi škŕkalo v bruchu na míle ďaleko. Jedna vec bola istá- potvrdil som si pravidlo o cudzej pomoci. Nedostanem sa odtiaľto vlastnými silami.

       Celý deň som presedel uväznený v priepasti. Slnko na mňa prudko pražilo a vysávalo zo mňa aj tie posledné kvapky vody. Malá nádobka na vodu už bola prázdna. Nádejne som ju naklonil nad otvorené ústa a čakal, kým nepadne aspoň jedna jediná kvapka, ale nádobka bola dočista prázdna. Netrvalo dlho a telo si druhýkrát vypýtalo potravu. Ťarbavo som sa postavil a naškrabal ten malý kúsok lišajníku, ktorý mi neustále bil do oči. Chutil ako zoschnutá, horká tráva, ale nesťažoval som si. Každopádne, mal som sa aj horšie.

       Jednu mrazivú noc sme sedeli pod starým, dlho nepoužívaným, kamenným mostom. Okrem naváľaného snehu tvorili oporu mostu aj dlhé praskliny na kamennom podstavci, ktoré z diaľky vyzerali ako nepravidelná pavučina. Ezari najprv skontroloval pevnosť mostu a keď usúdil, že je bezpečné pod nim prespať, všetci sme sa naukladali jeden vedľa druhého a snažili sa zaspať. Nakradnuté detské oblečenie stvrdlo mrazom a chlad prenikal k telu Hoci nám ostrý mráz popraskal kožu, stále to mohlo byť ešte horšie a veru že bolo.

       Dvaja členovia to nevydržali a zanechali svoje tela bez dychu a tlkotu srdca. Museli sme odmrznutými rukami hrabať jamu dosť veľkú a poriadne hlbokú na pochovanie dvoch malých tiel. Aj keď sme na tom pracovali desiati, nebolo ľahké ryť do tvrdej pôdy hladní, unavení, vyčerpaní, bez svetielka nádeje, či kúsku podpory.

       Navyše sme museli byť potichu ako myšky, pretože sme sa nachádzali neďaleko ľudského obydlia. Čo bolo najhoršie a najvďačnejšie zároveň, Ezari po týždni nič nejedenia dotiahol pod most mŕtveho človeka, z ktorého trčal šíp. Za vyblednutým človekom sa triaslo jeho mláďa, ktoré bolo lanom priviazané o členok mŕtveho. Slzy mu dávno primrzli na líci a sotva dýchalo. Podľa mňa už ani nevnímalo, kde je a čo sa stalo. Zuby mu drkotali ako o preteky a nohy už stáli len zo zvyku. „Večera,“ zašomral Ezari, vytiahol z tela šíp a okamžite sa nám zbiehali slinky. Chvíľu nikto nechápal, či máme zjesť to telo alebo mláďa, ale keď si Ezari odlomil prst veľkého samca, vrhli sme sa na neho ako tlupa hladných vlkov.

       Pripadalo mi nechutné a odporné, žmýkať v ústach kusy zamrznutého ľudského mäsa a ešte pred jeho potomkom, ktorý sotva žil. Popravde, keby nebolo chudáka človeka, všetci by sme zahynuli od hladu. Pamätám sa, že niektorí ešte aj kosti obhryzovali a nie raz sa medzi sebou pomlátili o kúsok kože alebo chrupky. Vtedy sme nechali všetky pravidlá bokom.

       Mláďa stálo na mieste a pozorovalo divokú a krutú hostinu. Nikto nevydal ani hlások, takže dokonale počulo praskanie kostí, mľaskanie, cvakanie zubami a trhanie mäsa z údov. Ezari ho potom odvliekol nabok a ešte v tú noc premenil. Keby ho nebránil vlastným telom, určite by slabší jedinci, ktorí sa nedostali k veľkému, zožrali aj jeho...

       Dnes je to už jedno... Aj tak sú všetci mŕtvi. Ostali len spomienky a toto je jedna z tých najhorších a najkrutejších. Takže, ešte som na tom celkom dobre.

       Už som si myslel, že v diere pobudnem aj ďalší deň a ďalší, keď tu zrazu sa na samom vrchu prepadliny ozvalo malé ťukanie, akoby niekto kopol do skaly. Spozornel som a nastražil špicaté uši. Až vtedy som si uvedomil, že používam nesprávny zmysel. Môj nos nezachytil pach človeka. Vlastne, taký pach som nikdy predtým necítil. Vtom sa inštinktívne zapojil aj zrak. Spoza skaly trčal čierny strapec podobný starej metle. Pod strapcom sa ukrývalo niečo hladké s peknými vzormi uprostred.

       Mlčky som pozoroval pomaličky vyliezajúce stvorenie. Nádherné zelené oči a ostrý malý nos. Napokon to vytrčilo celú hlavu. Žeby malá ľudská samica?

       „Ahoj,“ pozdravila ma tichým, trocha ustráchaným a znetvoreným hláskom. Zrazu sa vyklonila spoza ňu ďalšia postava, ktorá sa podobala skôr na desať dvanásťročného ľudského samca. Avšak, ten postoj nevyzeral na mláďa. Ruky si strčil v bok a neúprosným pohľadom si ma premeriaval.

       Ja tupec! Došlo mi to prekvapivo neskoro. Po toľkých rokoch samoty sa zrazu sa predo mnou zjaví celá tlupa rovnakého druhu. Po kraji jamy sa postavilo sotva desať mláďat, ktoré pravdepodobne mláďatami neboli už nejaký ten rôčik. Vyzerali zúbožene. Mali svetlejšiu kožu ako ja a tá samica. Z časti boli pokrytí potrhanými handrami, z ktorých trčali nitky a vyzerali ako staré vrecia na orechy. Podľa vychudnutých holých končatín som usúdil, že asi aj vyhladovaní- podobne ako ja.

       „Odkiaľ si?“ ozval sa ten s rukami v bok.

       „Zďaleka,“ odpovedal som zreteľne, ale očividne takúto odpoveď nechcel počuť.

       „Nepýtal som sa na krajinu, ale kmeň!“ Zvážnel a dlaň zovrel v päsť. Nevyzeral veľmi priateľsky, skôr ustráchane, no zároveň odhodlane. Jasný postoj vodcu. Trochu mi pripomínal Ezariho.

       „Fabulovia.“

       Zarazil sa, akoby videl človeka. Zbystrel pohľad a priblížil sa k jame. Medzi pozerajúcimi členmi nastal šepot a prekvapené pohľady. Nič som im nerozumel, zrejme sa bavili svojou domovskou rečou. „F...Fabulovia?“ opýtal sa roztraseným hlasom. „Kde sú ostatní? Prišiel si mi niečo odkázať? Odpovedz!“ Reval na mňa, akoby mu išlo o životy všetkých členov.

       „Mŕtvi... ja jediný som prežil.“

       Moje slová boli pre neho ako zdrvujúca porážka. Smutne sklopil hlavu, zavrel oči a švihol rukou smerom do jamy. Po hladkej stene sa skĺzlo domácky vyrobené lano z popletených šupiek konárov. Pevne som sa uchopil konca a dvaja z nich ma vytiahli z priepasti. Cítil som sa ako v cudzom zovretí. Očividne mi nikto neveril. Nespokojnými pohľadmi ma chceli vrátiť naspäť do jamy. Teda, okrem útlej rarašky, ktorá sa na mňa usmievala ako na hračku a smútkom prepadnutého vodcu. „A...“ povzdychol si. „A Ezari?“

       Spočiatku sa mi zdalo, že som počul zle, ale určite povedal Ezari. Za celý ten čas, čo sme spolu žili ako Fabulovia, sme nijakú skupinku rarachov nestretli. Ani sám Ezari nám nerozprával o iných kmeňoch. Keď sme sa ho pýtali, tváril sa, že nikoho nepozná. Nikoho, kto by ešte žil. Zrejme som nebol jediný, kto vtedy rozpoznal, že nám niečo tají, ale až po slovách smutného raracha som zistil, ako veľa nám tajil. „Odkiaľ poznáš Ezariho? Ty nie si od Fabulov!“ povedal som.

       „Bol. To ja som pomenoval Fabulov.“

       „Čože!“ vyhŕkol som.

       Rarachovia sa zľakli a okamžite zaujali bojové pozície. Prikrčili sa a spoza obviazaných šnúr okolo ich pásov vytiahli zaostrené kamenné hroty. Prenasledovali ma zúrivými grimasami a nepríjemným, tichým škrekom.

       „Dosť!“ napomenul ich vodca smutným, ale ráznym hlasom. Okamžite sa všetci upokojili. „Nepamätám si ťa, takže budeš jeden z Ezariho potomkov. Ako ťa volali?“

       Spočiatku som váhavo zazeral na vodcu horskej skupinky. Aj napriek tomu, že bol rarach, neveril som mu. „Pýtaš sa na moje meno a ani neviem, kto si...“ zamumlal som neodvážne.

       „Vytiahol som ťa z diery, tak sa predstav prvý. Vidno, že si sám. Zabúdaš na zákony a pravidlá. Starší rarach sa pýta a mladší odpovedá...“

       Preglgol som. Má pravdu. Som mladší ako on, musím sa mu predstaviť prvý. „Salton.“

       Rarach sklopil pohľad, zavrel oči a vyzeral, akoby sa snažil premýšľať.

       Napäté ticho vyrušila živá, od ucha k uchu vysmiata raraška. „Ja som Karolína, teda Kora,“ vyhŕkla na mňa, akoby to mala každú chvíľu zabudnúť.

       „Za prvé, nestavaj sa do rozhovoru starších a za druhé, to prvé meno už nikdy nevyslovíš! Si Kora!“ zreval na ňu starý rarach.

       Opatrne sklopila špicaté ušká a uhla nabok. „Prepáč, Roky, už si budem dávať pozor,“ povedala tak tichučko, že som mal problém jej rozumieť.

       Už jej chcel vodca jednu natiahnuť, ale podarilo sa mi ho zastaviť otázkou. „Takže Roky, čo vlastne robíte v takom pustom kraji?“

       „Žijeme tu, nevšimol si si? Jediný dôvod, prečo už netrčíš v tej jame je, že si sa ocitol na našom území. A pokiaľ sa pýtaš, prečo tu žijeme, tak sa radšej nepýtaj!“

       „Nechápem. Pokiaľ si žil s Ezarim a ja si ťa nepamätám, tak...“ Zrazu mi udrel do očí Rokyho chýbajúci palec na pravej nohe. „Aha, pokrvný súboj, ale prečo? Čo s vlastne stalo, že ste museli bojovať?“

       „Drž hubu! To nie je tvoja starosť!“

       „Mám pocit, že to nie je len moja starosť.“ Rozprestrel som ruky a ukázal na niektorých prekvapených členov skupinky. Na tvári sa mi zjavil nenútený víťazný úškrn. „Myslím, že by si mal byť k tvojej skupinke viac úprimnejší.“

       Roky vyceril zuby, vystrel prsty a každou chvíľou chcel po mne vyštartovať, ale zrazu sa zo sekundy na sekundy upokojil a zvážnel. „Úprimný? Keď už spomínaš toto slovo, bol Ezari k vám úprimný? Hovoril vám vždy pravdu? Vysvetlil vám niekedy svoje rozhodnutia, triky a najzaujímavejšie udalosti? Povedal vám niekedy svoje tajomstvá?“

       Úškrn sa v momente vyparil. Zamrzol som. Vedel som, že má pravdu. Mal právo nahodiť si víťazný úškrn, ale neurobil to.

       „Pche! Tak vidíš...“ Obzrel sa po zvyšku skupinky a zhlboka vydýchol. „Áno, prehral som s Ezarim pokrvný súboj. Pre mladších: pokrvný súboj je bitka dvoch rarachov, ktorí sa nezhodnú vo vážnejšom rozhodnutí a bojujú proti sebe bez zbrane až dovtedy, pokým jeden z nich neodpadne, alebo sa nevzdá. Porazený si musí nechať odťať šikovnejšiu ruku a prst na pravej nohe a musí splniť jeden hociktorý príkaz víťaza. Ako znamenie súhlasu si obaja pred súbojom porežú jednú ruku a svoje prúdy krvi spoja v jeden... Ja pred vami nemám tajomstvá, ako mal Ezari pred Fabulmi.

       Ezari mi prikázal do konca života žrať len machy a lišajníky. Štyri dni, štyri prekliate dni som bežal do hôr, aby som sa najedol hnusných plesnivých rastlín. Nepamätám si, ako chutí mäso, šťavnaté listy, horké korienky, osviežujúce vývare, lesné plody, šťavnaté ovocie a iné dobroty.“  Zahľadel sa na zem, akoby tam videl minulosť. „A najlepšie na tom všetkom je to, že Ezari sa mýlil. Mal som pravdu, ale on vyhral súboj. Tak aj dopadol, pokiaľ si náš milý Salton nevymýšľa...“

       „Nie, nevymýšľam. O Ezariho smrti by som nikdy neklamal.“ Bojím sa opýtať, čo mám práve na jazyku, ale musím vedieť pravdu. „Kvôli čomu ste bojovali?“

       Roky sa zobudil z útlmu a vyhŕkol na mňa: Kvôli pravde! Vedel, že sa nemýlim, ale on si tvrdohlavo stál za svojím. Neviem, koľko si toho s Ezarim prežil, ale viem si dokonale predstaviť, ako vás všetkých celý ten čas vodil do priepasti tajomstiev a otázok!“ Pľul vôkol seba a rozhadzoval rukami.

       Dvaja starší rarachovia vyzerali múdrejšie, omnoho chápavejšie ako ostatní. Snažili sa ho upokojiť, ale Roky ich mávnutím ruky zahnal a utiekol pomedzi odvalené balvany.

       „Nikam nepôjdeš, pokiaľ Roky nerozhodne, čo s tebou,“ povedal mi jeden z nich. Mal dlhšie šedé hnedé vlasy a výrazné oči.

       „Roky sa už rozhodol, nechce ma tu,“ povedal som rozhodne.

       Roky tu nie je, takže ja poviem, ako to bude.“

       „Nikto mi nebude rozkazovať!“ Zo špinavých nohavíc som v rýchlosti vytiahol ostrú dýku a vystretou rukou som mieril na toho, ktorý ma zastavoval.

       Druhý stál v pozadí, natiahol svoj malý luk a ľahostajným pohľadom to myslel smrteľne vážne. Tento bol zase zavalitejší, dokonca aj v tvári, ale svaly mu tiež nechýbali.

       „Obaja sa okamžite ukľudnite!“ zreval ten vlasatý. „Karos, skloň ten luk a ty, pamätaj, že sa nachádzaš na našom území a zachránili sme ťa. Odlož svoj nôž a posluchni! Koniec koncov, kvôli tebe je Roky na dne...“

       Mal pravdu, aj keď som sa chcel veľmi brániť a vydobyť si svoje, ten rarach mal pravdu. Opatrne som stiahol dýku a vtom sa mi okolo nohy hodila malá Kora.

       Zakliesnila sa ako plazivá rastlina okolo stromu. „Prosím, ostaň. Aspoň pár dní, kým nebude Roky zase normálny.“ Jedna prosba za druhou. Za každým prosím urobila smutné očká a stisla mi nohu silnejšie.

       Nemusela ma presviedčať. Aj tak som chcel vedieť viac o jeho živote, možno ľudskom živote, jeho stvoriteľovi a samozrejme, o Ezariho tajomstvách. „Dobre, dobre, hlavne mi pusť nohu, Kora.“

       Dievča sa vyšvihlo na moju úroveň a začalo bláznivo skákať a pískať od radosti.

       „Mlč!“ okamžite ju zahriakli. „Túto dobu tu býva nezvyčajne veľa ľudí. Ozvena je veľmi dobre počuteľná. Ľudskú spoločnosť teraz najmenej potrebujeme.“

       „Dvaja sú desať minút od jamy, teda aspoň boli...“ poznamenal som.

       „O tých už dávno vieme,“ povedal vlasatý. „Včera odišli... Omnoho nebezpečnejší sú vo veľkých skupinách... Fip, Osia- potrava, Bari, Radas- okolie. Máte hodinu, stretneme sa pri Drakovi.“ Okamžite sa chopil velenia a menovaní spoločníci bez odvrávania poslúchli. Akoby vydal rozkaz sám Roky. Štyria z nich sa rozpŕchli po okolí. „Karos a Kora, za mnou!“ švihol rukou a polonahé, vychudnuté telíčka sa dali do pohybu.

       Teraz neviem, či je Karos tlstý kvôli obezite alebo podvížive. „A čo Roky?“ zakričal som na náhradného velitela.

       „On sa o seba vie postarať. Pozná to tu lepšie, než ktokoľvek iný.“




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.