Sám - apokalyptický denník

Deň 4. (ukážka)                       

Stál som opäť v meste. Tentoraz som nemal so sebou svoj bicykel, vybral som sa tam pešo.  Možno trochu odvážne, však? Mesto bolo stále strašidelne prázdne. Človek si ani neuvedomí, ako zbytočne tieto miesta vyzerajú bez ľudí. Čo sa s nimi stane, keď umrie aj posledný?

Stál som tam a mal som pocit ako keby som jediný človek na svete. Bol som ponorený do ticha. Po chvíli bolo ticho prerušené. Začul som v diaľke niečo, čo mi zo začiatku pripomínalo spev. Započúval som sa a naozaj to bol spev. Spev malého dievčatka, ktorý sa mi zdal povedomý. Už som ho niekde počul. V tom som dievčatko zbadal. Sedelo tam na ceste, pod semaforom vzdialeným asi 50 metrov odo mňa. Bolo mi podozrivé, čo tam robí, keď je celé mesto prázdne. Chcel som vykročiť smerom k nemu, úkaz nado mnou mi však nedokázal opustiť moje miesto.

...

Z myšlienok ma prebral hrozný výkrik. Spev dievčatka sa zmenil na hrozný krik muža. Prenikal mi až do kosti a ja som cítil, ako sa stáva mojou súčasťou a paralyzuje ma. Nemohol som sa ani pohnúť. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo kričať.

...

Okolo šiestej som sa vybral bicyklom po okolitých farmách. Ako som predpokladal, nikoho som nenašiel. Na jednej z nich som však objavil niečo hrozné. Dom bol zamknutý zvnútra, a tak som dúfal, že by sa v ňom niekto mohol ukrývať. Po neúspešnom klopaní som sa musel dostať dnu sám.

...

Zrazu som začul zvonku buchot. Plný slepého nadšenia som sa pozrel z okna na dvor, nič som však nevidel. Potom som kútikom oka zazrel pohyb. Niečo bolo vonku a rozhodne sa to pohybovalo po dvoch nohách. „Človek!“ zašepkal som. Vybehol som von, obzeral som sa po okolí, no žiadny pohyb som už nezazrel. Napadlo mi, že sa pozriem do kôlne.

Pomaly som otvoril dvere a to, čo som tam videl mi vyrazilo dych...

***Pre viac informácií sleduj www.facebook.com/samdennik***

***CELÝ DEŇ NÁJDEŠ V KNIHE***