Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 435 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+5 neviditelných
Ezariho potomok časť 4.
datum / id25.03.2020 / 505114Vytisknout |
autorMatulo
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno10x
počet tipů0
v oblíbených0x
Ezariho potomok časť 4.

4. časť

       Zvyknutí rarachovia skákali cez trojmetrové, hlboké priepasti bez straty rovnováhy a istoty. Pod dopade na kameň si zľahka kľakli. Sotva som ich počul. Nádychy a výdychy boli omnoho hlučnejšie, ako malé päty dopadajúce na skaly. Pohybovali sa lepšie ako ja v lese. Nečakali na mňa, ani nespomalovali. Aj napriek mojej rýchlosti a ohybnosti som mal celkom problémy s náročným kamenným prostredím.

       Neustále ma prenasledovala vysmiata Kora. Míňala ma vývrtkami a všeliakými saltami si získavala moju pozornosť. Vyzeralo to, že každú chvíľu sa jej zakrúti hlava a poriadne si ublíži, no divoká raraška mala všetky triky v malíčku. Očividne som bol jediný nešika v šírom okolí. Ako choré zviera medzi zdravími. Popravde, bude mi chvíľu trvať, kým si zvyknem na prostredie, rarachov, neunaviteľnú Koru a rozbúreného, menej tajomného vodcu Rokyho.

       „Hej, Kora. Prestať tu poskakovať a poď zarovno so mnou,“ vyzval som ju.

Kora spravila ešte posledné salto a napodobnila moje kripľavé, nedokonalé skoky. „Mne sa páči, keď sa môžem uvoľniť a konečne si trochu užívať.“

       „Áno, to vidím... Aký je tvoj príbeh?“ V snahe dozvedieť sa niečo viac o Rokym, dal som ideálnu príležitosť mladej raraške, aby si získala moju pozornosť.

     Kora sa zarazila. Na jej hladkej tvári bolo vidno, že je zaskočená a bojí sa niečo povedať. „No... popravde, som tu nová. Môj príbeh nie je až taký dlhý...“

       „Samozrejme, vidím, že si nová. Máš ešte kúsok premieňacieho znaku na čele... Je dlhší ako si myslíš. Premena ti... prepáč, o tom by som nemal rozprávať.“ Schválne som začal rozhovor jej zložitý a Kora sa toho okamžite chytila.

       Ešte viac sa zarazila. Až tak, že odvrátila odo mňa tvár. Po chvíľke premýšľania z nej vypadlo: „O čom by si nemal rozprávať?“

       „Ále, to sú len také... zabudni na to. Ezari to zakázal. Neviem síce prečo, ale o jednej veci by sa rarach nemal baviť s nováčikom.“

       „Čo také strašné sa môže stať?“

       „To neviem, ale zákaz je zákaz... Ty mi radšej povedz niečo o skupine.“

       „Nemala by som ti nič hovoriť... Roky by si to neprial... Nie si jeden z nás...“ povedala celkom skromne. Zrazu sa z nej vytratila tá radosť a zosmutnela, akoby to bolo pre ňu niečo strašidelné.“

       „Dobre teda, nič mi nehovor, aj tak sa tu nechystám stráviť ani deň,“ zaklamal som. „Hocikedy môžem odísť a ver, že to urobím. Nie som na takéto skupinové bratríčkovanie.“

       Zľakla sa a prebodla ma pohľadom. Zrejme som ju prehovoril mojím odchodom. „Tak dobre, ale bude to naše tajomstvo. Keby sa to Roky dozvedel, zabil by ťa a... a mne by odrezal prst na nohe,“ zvolala ustráchane.

       Súhlasne som prikývol a nastražil uši.

       „Všetci sú podľa mňa trochu čudní. Napríklad Fip, to je ten s tým malým ksichtom. Vždy stojí pri Osii- tá s tým špicatým nosom. Čokoľvek na ňu poviem, Fip na mňa vyrazí ten svoj sledovací a stražiaci pohľad, ale inak je s ním sranda. Hlavne potom, keď ho Osia odplaší. Potom je tam ďalšia dvojka. Bari a Radas. Bari je veľmi vtipný a on... no ako to len povedať, on je vždy usmiaty. Nič mu neskazí náladu, dokonca ani bručavý Karos. Radas, ten je veľmi malý a plachý. Keď si s ním chcú Fip a Osia hrať, Bari tam musí byť. Drží sa ho, akoby Radasa ochraňoval. Veľa toho nenahovorí. Ďalej je tu Karos.“ Kora sa odmlčala a zamračila. „Nemám ho zrovna najradšej. Ale rozhodne je najsilnejší a najnebezpečnejší. Hneď druhý deň, čo som bola v skupine, objavil sa vo vchode s divokým kancom. Proste ho sám od seba len tak ulovil... Občas sa ho bojím. Ale taký Vitor,“

       „To je ten, ktorý stál medzi mnou a Karosovým lukom?“ prerušil som ju.

       „Áno, presne ten. Tak on je...“

       „On je vodca v neprítomnosti Rokyho,“ skočil som jej do reči. „Stará sa o poriadok v skupine, pokiaľ sa Roky neobjaví, však?“ Uprene som sledoval kamene, na ktoré som sa pri skoku už nesústredil.

       Kora na mňa zazerala. Mračila sa. „Odkiaľ to všetko vieš? Ako to môžeš len tak vedieť?“

       „Tiež som patril do skupiny...“ Moje päty zacítili príchod niečoho malého. „Ticho, niekto sa sem blíži...“ Kora nastražila uši a splašene sa obzerala. „Neboj, je to rarach,“ upokojil som ju. „Tvár sa normálne. Pamätaj, o ničom sme sa nebavili.“

       Spoza skaly vyskočil Roky a ladne pristál na plošinke. „Prečo nie ste s ostatnými?“ vyškriekol.

       „Nevládzem. Nie som zvyknutý na takéto balvany...“

       „Tak prečo si sem liezol?!“ Roky sa neovládal. Hnev v jeho očiach ma mučil. Mal som pocit, akoby ma chcel každú chvíľu zhodiť do neďalekej priepasti a čo bolo horšie, nedokázal som mu odpovedať na priamu otázku. Stál som bez slov a čakal na jeho rozhodnutie.

Vtedy medzi nás skočila Kora ako minule, objala ho a šepla mu niečo ich vlastným jazykom. On jej na to hlasno odpovedal: „Klasachua merugia koinru!“ Vôbec som tomu nerozumel, ale podľa tónu hlasu to znelo ako vodopád nadávok.

       Kora sa otočila ku mne, chytila ma za ruku a ťahala ma preč. Bez nejakých otázok som ju poslúchol a spolu sme pokračovali v skákaní horských balvanov. Tentokrát to bolo omnoho náročnejšie, pretože oproti nám fúkal nepríjemne ostrý, prudký vietor a za nami skákal podráždený Roky. Veselú Koru nahradil iný, zamyslený rarach. Už neskákala salta a nesmiala sa ako predtým. Asi premýšľala nad tým, prečo mám zakázané hovoriť s ňou o niektorých veciach. Ani na chvíľu som neváhal, že Ezariho zákaz bol oprávnený.

       Onedlho sme priskákali na miesto stretnutia. Krajina, kde mali údajne domov, vyzerala ako nebezpečná skúška. Obrovské balvany poválané jeden za druhým. Nepravidelne poskladaná krajina z obrovských kameňov a nedohľadných priepastí hraničila na východe s pustatinou a neskôr sa pripájali prvé stromy ihličnatého lesa. Tú západnú hranicu tvoril obrovský zráz. Keď som sa opatrne nahol, boli vidno iba maličké koruny listnatých stromov, ktoré nemali hranice. Ani naše rarašské oči nevideli koniec toho lesného porastu niekoľko kilometrov pod nami.

       Jeden z tých obrovských balvanov patril rarachom. Keby ma sem zaviedli znova, neuhádol by som, ktorý to predtým bol. Jeden nešikovný krôčik a privítala by nás obrovská priepasť. Pád do takejto priepasti by neprežil nikto. Ani rarach. Kora šikovno preskočila na jeden z balvanov. Až doteraz som nechápal, prečo to miesto volajú Drak. Balvan, na ktorom stála, hraničil s krásnym výhľadom. Posledný balvan v rade balvanov pôsobil tak, že keby som do neho len troška štuchol, skotúľal by sa až do nížiny. Pripadalo mi to, akoby sme stáli na vrchole sveta. Dosiahol som cieľ, ale nikdy by ma nenapadlo, že to bude taká krása.

       Tichá Kora sa zošmykla po vonkajšej strane balvana, ktorý vyzeral ako papula nejakého tvora- zrejme draka aj keď neviem, čo drak znamená. Vypadalo to, že strana balvana, kde trčala drakova papula, sa preváži a balvan skĺzne do nížiny. Odsunula ploský kameň a vytiahla spoza neho lano, ktoré bolo nenápadne priviazané o vrchný výbežok protilahlého  balvanu. Pevne sa chytila a prehupla sa na naň. Pustila sa lana práve vtedy, keď visela nad malou dierou. Zvláštne bolo, že k diere sa nedalo inak dostať, len zhupnutím. Na skok to bolo príliš ďaleko. Kora mi hodila koniec lana a s rešpektom som ho chytil. Spočiatku som si moc neveril, ale nakoniec som sa predsalen odhodlal. Pevne som uchopil lano a prehupol sa až k malému otvoru.

       Po štvornožky som preliezol do vnútra kameňa. Nič som nevidel. Chvíľu trvalo, kým si oči zvykli na tmu. Neskôr som rozpoznal, že ide o dlhý tunel vnútri balvana, široký ako rozpätie mojich rúk. Opatrne som prešiel asi dĺžku dvoch väčších zvierat a ocitol som sa v okrúhlej, celkom rozsiahlej miestnosti s malými priehlbinami, ktoré boli vystlané suchou slamou. Uprostred bola pahreba, z ktorej sálalo teplo. Okolo nej sedeli traja rarachovia včetne Kory. Neboli moc zhovorčiví, skôr pokojní a tichí. „Poď si prisadnúť,“ ponúkol mi náhradný vodca Vitor.

       Spočiatku som váhavo poškuloval, ale nakoniec som si išiel ohriať studenú kožu. Sadol som si na drevenú, jednoduchú lavičku pri prahrebe a obzeral sa okolo seba. Okrem priehlbin vystlatých senom sa nachádzali v jaskyni aj temné, tmou zahalené miesta. Taktiež tam stála kopa nanoseného suchého sena a nejaké drevené nádobky s vodou. Nechýbala tam ani zložitá preliezačka, ktorú by som celú nepreliezol ani za hodinu. Bola poskladaná z hrubších konárov, ktoré do seba po úprave nožom krásne zapadali.

       „Keď tu nie je Roky, rozhoduješ ty?“ opýtal som sa Vitora, aj keď som to dobre vedel. Potreboval som len naviazať rozhovor.

       „Hej, volám sa Vitor a kedže poznám Rokyho najdlhšie, mám určitú zodpovednosť. Karos je len o trocha mladší ako ja, ale nemá vodcovské schopnosti, takže to Roky zveril mne.“ Prstom ukázal na zahľadeného Karosa. Cez hrudník mal prevesený malý luk z dubového dreva a za bledým opaskom zo starého, ale neporušeného lana mal zastrčené štyri krátke šípy. Až teraz som si všimol, že tento opasok mali aj Kora s Vitorom. Mračenie bolo zrejme jeho obvyklím pohľadom. Nemyslím si, že ho uvidím niekedy vysmiateho. Keď aj Kora sa ho bojí... Vzbudzoval vo mne hrôzu a okamžite si získal patričný rešpekt. Tiež ma napadlo, že ten luk nemá len na okrasu. Podľa zvuku natiahnutia, ktorý som si vypočul pri diere, roztrhal by ma ako list.

       „Pôvodne Viktor, však?“ opýtal som sa.

       „To neviem, nepamätám si. Pravdepodobne áno.“ Štuchol paličkou do pahreby. „Povieš nám niečo o Ezarim?“ Karos okamžite spozornel, zdvihol sklopené uši. Koru to nezaujímalo a ľahla si do jednej z priehlbin.

       Otázka ma trocha zarazila. Keď mi Kora vysvetľovala, že mi nemôže nič povedať, bolo mi zvláštne hovoriť im niečo o našom vodcovi. „Prečo by som mal? Ani vás nepoznám. Môžem vám však povedať, že je mŕtvy.“

       „Nie si trocha primladý, aby si sa takto so mnou bavil? Poznal som Ezariho osobne. Viem si ho predstaviť, ba dokonca ho poznám lepšie ako ty. Možno sa ale zmenil, preto to chcem vedieť...“

       „Ty a Karos ste odišli s Rokym, že?“ Hneď od začiatku sa mi nezdal ich starecký výzor uväznený v mladom, zdivočenom tele. V tomto momente si ani netrúfam odhadnúť, koľko môžu mať rokov.

       „Isteže nie. Prečo by sme odchádzali? Až potom neskôr. Viacerím sa nepáčilo Ezariho rozhodnutie, ale len ja a Karos sme oputili Fabulov.“

       „Aké bolo to rozhodnutie?“ tŕpol som nedočkavosťou.

       „Salton, pravda?“ prikývol som. „Do toho ťa nič. Roky by si to neprial.“

       Náš rozhovor sa okamžite skončil, keď do miestnosti vtrhla dvojca rarachov. Obaja boli celkom, hubení, ale zato oveľa živší ako ostatní. Jeden bol menší- zrejme ten Radas. „Prehľadali sme to až po prvý strom,“ pochválil sa rarach a priblížil sa k Vitorovi. „Sme sami. Ani stopa po ľuďoch.“

       „Výborne, Bari, Radas. Oddýchnite si. Počkáme na Fipa, Osiu a Rokyho a uvidíme čo ďalej,“ poznamenal Vitor a uvoľnil miesto pri pahrebe.

       „Ahá, ty si ten nový, však?“ opýtal sa Bari, hneď ako si sadol na Vitorove miesto. Prikývol som a zhlboka vydýchol. „Toto čo je? Trocha života do toho umierania!“ Bari sa uškrnul, to však sediacich rarachov nerozveselilo. Očividne mal jediný dobrú, priam bláznivú náladu. Len z jeho tváre sršal pocit radosti a bezstarostnosti. Keby boli všetci ako on, pripadal by som si ako v našej skupinke počas hostiny, ale teraz je tu ako na pohrebe a jediný Bari odoláva smútku. Presne ako hovorila Kora.

       „Sú vyčerpaní.“ Z ničoho nič sa ozval hrapľavý, stále detský Karosov hlas.

„To nie je tým,“ poznamenal Bari. „Keď už ani Kora nie je Korou, tak potom sa musí...“

„Sú vyčerpaní!“ zreval Karos a nepohol pritom jedinou časťou svojho tela. „Prečo myslíš, že Vitor poslal na hliadku vás dvoch, aj keď nie ste na rade?“

       „Okej, hlavne pokoj,“ povedal Bari stíšeným hlasom. Okamžite sa z neho vytratila tá energia, alebo si ju nechal len pre seba. „Ty.“ šťuchol do mňa. „Poď von, hodíme reč.“ Okamžite som vstal, vyšli sme von, prehupli sa lanom a usadili sa na konci dračej hlavy. Nohy nám voľne pohupovali nad obrovskou nížinou. Bari na nič nečakal a odvážne sa spýtal: „Si rád, že sme ťa našli?“

       „Samozrejme, veď ste ma zachránili,“ odpovedal som trocha neisto.

       „Prepáč za tú pochmúrnu náladu. Nebývajú takí. Dnes sme veľa nachodili- obhliadka,“ povzdychol si. „A hlavne po tom, čo Roky zacítil tvoju krv.“ On ju cítil takú zaschnutú? Pomyslel som si. „Dúfam, že si o nás nemyslíš niečo zlé...“

       „Nie, ale popravde, ste čudní. Rovnako čudní ako Fabulovia. Asi to majú rarachovia v krvi, čo povieš?“

       Bari sa na mňa usmial a potľapkal ma po pleci. „Predstavili sa ti vôbec?“

       „Len Vitor, Karos a Kora. Ale nemusia, Roky mi tu zrejme nedovolí ostať.“ Musel som si dávať pozor, čo hovorím. Kora mi toho dosť povedala a nesmiem to ukázať mojím zvedavým jazykom.

       „To nie je pravda, on v skutočnosti nie je taký zlý. Trocha ho rozrušila tá správa o Ezarim, ale inak je skvelý vodca... Heh, zrejme sa niekde v nížine napcháva mäsom. Podľa toho, čo hovoril Vitor, už je to pekne dlho. Predstav si, že celé roky ješ iba lišajníky a suché machy... Koľko vlastne ubehlo od Ezariho smrti?“

       „Hmm... myslím, že približne tridsať rokov.“

            Za nami sa objavila ďalšia dvojca rarachov. V rukách držali z prútia pletené košíky plné lišajníkov, posledných čučoriedok a zopár hríbov. „Všetko v poriadku?“ spýtal sa Bari a pozdravil zdvihnutou rukou. Rarachovia naraz kývli a lanom sa prehupli až k otvoru. Podľa popisu Kori to musia byť Osia s Fipom. „Tak poď, trocha sa najeme a vyspíme. Ráno ťa zoznámim s celým kmeňom. Hlavu hore, Salton. Už si v bezpečí,“ Bari sa mi zdal príjemný a spoločenský. Ešte šťastie, že tu takého raracha majú. U Fabulov nebolo ľahké nájsť si spoločníka. Občas som chodil s Ezarim, ale poväčšine sám.




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.