Sám - apokalyptický denník

Deň 6. (CELÝ DEŇ)

Preboha! Snáď sa mi podarilo ujsť im. Sám ťažko verím tomu, čo teraz popíšem, no všetko je to pravda.

Včera som nedopísal denník, pretože ma niečo vyrušilo. Ako tak píšem, začul som otvárať dvere od domu. Najprv som si myslel, že sa mi to iba zdá. Nezdalo. Niekde v hĺbke srdca som dúfal, že sa vrátili naši, no nechcel som sa uponáhľať. Radšej som chvíľku ostal počúvať. Zanedlho sa potvrdila správnosť môjho rozhodnutia.

Ja idiot som zabudol včera zamknúť! O tom, že to nie je moja rodina, ma presvedčili zvuky, ktoré vychádzali z domu. Po úvodnom buchote z chodby nachvíľu všetko stíchlo. Návštevníci potom zrejme zistili, že dom je prázdny a začali komunikovať. Miesto reči však bolo počuť iba chrapčanie – ako keby si chcel niekto odpľuť. Zdola som počul hneď niekoľko hlasov. Chodili po celom dome a prehľadávali ho. Zopárkrát som počul búchanie na steny, potom rev a opäť ticho. Ich reč nepozostávala zo slov, ale iba z nejakých nekonkrétnych zvukov. Uvedomil som si, že musím zmiznúť.

Otvoril som strešné okno a potichu zišiel dole. Všetky tvory boli vnútri. Bolo niečo po polnoci a Mesiac osvetľoval celé okolie. Zvuky z domu boli čoraz naliehavejšie a ja som vedel, že nesmiem na nič čakať. Rozbehol som sa.

Podarilo sa mi utiecť, nestihol som si však zobrať jedlo, vodu ani bicykel. V batohu mám iba baterku, prázdnu fľašu, nôž a knihu. A samozrejme denník s ceruzkou. To je naozaj výbava na prežitie. Každopádne, táto udalosť vyriešila moju včerajšiu dilemu.

Sedel som asi 200 metrov pred domom v našom úkryte z detstva a sledoval, čo sa stane. Tlupa vyšla von a jeden z jej členov začal revať tak, že som to cítil až v kostiach. Bol som presvedčený, že hľadali mňa. Museli ma vidieť vtedy na susednej farme a sledovať ma až sem. Možno tento dom obliehajú už odvtedy, čo som sa vrátil. Keď si to tak uvedomím, mám obrovské šťastie, že sa mi podarilo vyhnúť sa im.

A bojím sa. Taký hrôzostrašný rev som nikdy nepočul. Teraz mi začína dochádzať, v akej vážnej situácii sa nachádzam. A nielen ja. Už chápem prečo je mesto prázdne. Kto alebo čo sú tieto tvory?

Ako som tak sledoval situáciu na farme, dve bytosti začali spolu zápasiť. Z diaľky to tak vyzeralo. Pohyby boli sprevádzané prenikavými výkrikmi, ktoré sa niesli ďaleko do noci. Ostatné kreatúry sa rozbehli po okolí. Určite ma hľadajú! Dokážu tým pádom premýšľať? Musím okamžite utiecť!

Od našej farmy som šiel radšej bočnou lesnou cestou. Mesiac svietil, a tak bolo aspoň trochu vidno. Tieto tvory ma neprenasledovali – teda aspoň dúfam. Ich rev sa však ku mne z diaľky dostával ešte nejaký čas. Ani sa len neskrývajú.

Keď som kráčal už niekoľko minút, zastal som. Predo mnou, asi dva metre od cesty, nehybne stála postava. Zmrzol som. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som si iba kľakol. Konečne som videl tú bytosť zblízka. Mala malé nohy. Trup bol zaťažený dlhými, neobvykle silnými rukami. Pod ich ťarchou sa trup predkláňal. Určite je to tvor, ktorého som videl pred našim domom. Tento však zrejme spal. Ani len si ma nevšimol a počul som pravidelné, chraptajúce dýchanie. Vzduchom sa šíril nepríjemný zvierací zápach. Farbu tejto bytosti som však v tme nerozoznal. Mohla byť čierna, šedá či hnedá. Tvár som nevidel a tak isto som si nemohol overiť ani to, či má pazúry, ktoré som videl na stopách. Bol som však presvedčený, že áno, a že je to príslušník druhu, s ktorým som sa len nedávno zoznámil. Stále viac ma trápi otázka čo to do čerta je? Mohol som ju zobudiť a spýtať sa, no radšej som sa vybral ďalej. Ako vidím, zmysel pre humor ma neopúšťa.

Kráčal som až do svitania. Niektorými úsekmi som radšej utekal, pretože rev sa mi zdal prichádzať zblízka. Asi pred obedom som našiel rieku. Napil som sa, trochu umyl a pokračoval po jej prúde. O niekoľko hodín som našiel opustenú hospodársku budovu. Vyšiel som pod strechu a rebrík som si zobral so sebou hore. Ukryl som sa. Nejako tu musím aspoň do zajtrajšieho rána vydržať.

Je už večer. Som vystresovaný a nesmierne unavený. Po dnešných nočných udalostiach som ešte viac vystrašený. Bojím sa o svoju rodinu. Dúfam, že sa s tými bytosťami nestretli. Ak hej, ani si nechcem predstaviť čo sa mohlo stať.

Od vtedy tu sedím a rozmýšľam. Ani neviem, kde to vlastne som. Som stratený, obklopený neznámymi bytosťami, ktoré mi chcú s najväčšou pravdepodobnosťou ublížiť. Rozhodol som sa však pokračovať v putovaní. Ešte raz by som chcel preskúmať mesto, možno sa tam niekto stále zdržuje. Tam to bude možno bezpečnejšie. Zajtra vyrazím. Dúfam, že si konečne pospím a nezažijem žiadne ďalšie nočné prekvapenie.

***Pre viac informácií sleduj www.facebook.com/samdennik***