Dobré jedlo, dobrá nálada

V pondelok večer má mama výrazne lepšiu náladu.

„Dnes som mala také dobré jedenie, aj na obed, aj na večeru. Na obed kuriatko s ryžou,  mrkvový šalát, také mäkučké bolo, nie ako to mäso včera na večeru. To sa celkom nedalo užuvať. A na večeru, neuhádneš! Zemiakové placky! Také veliké, cez celý tanier. Dve som zjedla a mala som dosť, tretiu som dala susedke.“

„Paráda.“

„Predstav si, koho nám dali na štvrtú posteľ. Začula som Biskupice, išla som za ňou, je to suseda, o pár domov ďalej. Poznali sme sa z videnia. Ona robila kedysi v Merine, ja som tam z banky chodila na previerky, tak aj odtiaľ si ma pamätala.“

„To je fajn, budeš sa mať s kým porozprávať, hneď ti bude rýchlejšie čas ubiehať.“

V utorok ráno.

„Ako si sa vyspala? Kolegyňa zasa robila bordel?“

„Nie. Musím ju pochváliť. Spala celú noc a ja som si vypýtala Lexaurin, museli ma ráno o pol siedmej zobudiť, to sa mi ešte nestalo. Ale doktorka ma nepotešila. Musia mi dávať ešte dva dni antibiotiká na tú infekciu močových ciest. Na RTG pľúc som bola včera, výsledky poslali na dialýzu, tak mi povedia večer. Kardiológiu už ani nespomínajú, tak počítam, že v piatok pôjdem domov.“

„To je fajn, aspoň niečo už máš za sebou, to bude dobré, vydrž!“

„Aj ponožky by som potrebovala. Ja som si zo všetkých povyvliekala gumičky a teraz ich musím hľadať po posteli. Mala mi Ivana zobrať z domu tie z postele, tie mi nepadajú.“

Ponožky si nepýtala vôbec, len mne napadlo, že ti býva na nohy zima, nech ti zoberie také huňaté spinkacie, čo ti kúpila Monka. Kto mal vedieť, že si z nich povyťahovala gumičky.

„Ozaj, mami, rozmýšľala som nad tým županom. Ten istý som kúpila Monke, keď bola tehotná, mala ho aj v pôrodnici. Tebe je malý pri štyridsiatich šiestich kilách? Nejde mi to do hlavy.“

„Ale, to som si ho včera voľáko zle obliekla, dnes mi je dobrý.“

Ešteže som neobjednala cez internet nový, kde by som ti teraz kúpila.

„Do piatku to už nejako vydrž, verme, že ťa pustia.“

V utorok večer. Je trištvrte na deväť a mama neprezváňa. Počítam, že v rámci areálu by to nemalo trvať tak dlho, ako keď ju vozili do Biskupíc. Pred deviatou znervózniem a zavolám jej.

„No čo, moja, ty si zabudla, že v utorok chodím na štvrtú?“ má čiperný hlas, energický.

„Nezabudla, ale aj tak mi volávaš skôr.“

„Myslela som, že dojem večeru a potom ti brnknem, hovorili, že je dobrá.“

„V pohode, mami, dopapaj, ja ti zavolám neskôr.“

„Už som dojedla. Mali sme francúzske zemiaky, ale dobré boli. Nezjedla som všetko, šak už je moc hodín a mám tu ešte chlieb so syrom, keby som bola hladná.“

„No čo si sa dozvedela na dialýze?“

„Vieš čo? Tam slúžia traja doktori. Za celého pol roka, čo tam chodím, sa striedali dvaja a dnes, zrovna dnes! To je zákon schválnosti, tam bol taký dedo. No čo ten. Ani nás nepozná, každého sa opýtal, ako sa má, to bola celá vizita. Tak neviem nič. A vy čo?“

„Ja som tu mala Hanu. Decká ti boli upratať, povysávať, kvetinky popolievať, z chladničky povyhadzovať staré veci, aby si sa vrátila do čistého.“

„A čo Hana?“

„To je chlapčisko! Tá má toľko energie, neposedí chvíľu. Vymýšľala som, čím by som ju zaujala, aby nemlátila dverami, neotvárala šuplíky, skrinky. Petre na kolenách sedieť, to je nuda, hneď sa škriabe dole, Petra urazená. Keď jej vyberá cédečká z poličiek, Petra je jak na ihlách, tak som ju zobrala do podkrovia. Petra si pozerala Rodinné prípady v telke a my sme sa tu s Hanou vybláznili, nemala kedy ani spať. Zalomila, až keď prišli rodičia. Už sa sama dokáže postaviť bez opory, zdvihne ručičky, tancuje, udrží rovnováhu bez problémov.“

„Už budem končiť, zavolám ti ráno.“

„Dobre, mami, hlavne sa dobre vyspinkaj.“