Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 438 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+8 neviditelných
Zelené oči - II. diel - 1. - 2. -3- 4-5-6-7-8-9- 10- kapitola
datum / id11.05.2020 / 506785Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno161x
počet tipů1
v oblíbených0x
Prolog

Pokračovanie Zelených očí nás zavedie do Mandry. Opevneného, hradného mesta. Spoznáme pani Katalinu. Matku Stefana, ale aj iných obyvateľov zámku. Pocítime ukrutný hnev Iramada, ktorý sa nechce stotožniť s porážkou.  

Zelené oči - II. diel - 1. - 2. -3- 4-5-6-7-8-9- 10- kapitola

                                                                     1. kapitola 

 

    Sidónia cítila, že ju bolí ruka. Mala ju vo vodorovnej polohe. Stále sa nachádzala v spánkovom delíriu, ale i tak cítila jemné mravčeky, ktoré jej pobehovali od prstov až po rameno. 

,,Musím sa obrátiť," vydával jasné povely mozog. Zatiahla za pažu, aby zmenila polohu. Nešlo to. Dostavil sa signál, že je tam prekážka. Skúsila to s druhou rukou. Výsledok bol rovnaký. 

,,Musím sa zobudiť a zistiť, prečo sa nemôžem pohnúť," velil jej opäť rozum. 

  Pohla nohou. A nič. Akoby ju mala drevenú. Zmocnila sa jej panika. Prečo nedokáže narábať s končatinami? Kde vlastne je a čo sa stalo? Vrátila sa v pamäti do minulosti. Vybavil sa jej Stefano Saerda a jeho brat Marcus. Vošli do labyrintu. Snažili sa uniknúť zlému mužovi. Stefano ju poslal, aby ho odlákala, kým oni budú kliesniť porast labyrintu, aby sa mohli dostať von. 

A potom... čo sa stalo potom...? 

Niekto ju omráčil. A odrazu precitla v polohe, ktorá jej nevyhovovala. Bolela ju a zraňovala. Tak, kde vlastne je? 

Pomaly, nesmelo otvorila oči. 

,,Panebože!" To bolo jediné, na čo sa zmohla, keď videla, kde sa nachádzala. 

    Ležala na drevenej posteli v misionárskej polohe. Ruky vodorovne priviazané, nohy roztiahnuté a tiež pripevnené. Miesto, kde bola dovlečená javilo známky nehostinosti, pochmúrnosti, strachu a obáv. Špecifikovala by ho ako pivnicu, dieru pod nejakou stavbou. Steny kamené, žiadne okno, vlhko, bez nábytku. Nevidela okrem seba nikoho iného. 

   Kýchla. Ostalo jej chladno. Nevoľno od žalúdka. Dráždilo ju na vracanie. Premáhala sa. Nechcela urobiť tomu netvorovi radosť z toho, že ju nájde v takom nedôstojnom stave. 

,,Haló, je tu niekto!?" Osmelila sa zavolať. 

Nedostalo sa jej odpovede. 

,,Počujete ma? Dajte ma dole a odviažte ma. Tŕpnu mi ruky a nohy." 

Ticho. 

,,Pán Iramad, ste na blízku? Chcem, aby ste ma dali preč z tejto nepohodlnej postele." 

,,Ale... ale, naša sinora sa zobudila. Aké milé. Som rád, že môžem hostiť takú vzácnu návštevu vo svojom paláci." 

  Zohla hlavu a zamerala pohľad na osobu stojacu pred sebou. ,,Vznešený pane, prosím, odviažte ma. Je to nepohodlné," odvážila sa ho znova požiadať. 

,,Naozaj, vzácna slečna. Je mi ľúto, ale to nebude možné. Moja mučiaca posteľ určená pre ženy nemá byť príjemná. Stolár ju zhotovil podľa môjho návrhu." 

  Sidóniu práve teraz zachvátil skutočný strach, ktorý hraničil s hrôzou a panikou, čo s ňou bude. 

 

                                                            X                          X                  X  

 

                                                                  2. kapitola 

 

      Aký netvor si dá zostrojiť posteľ na mučenie žien? Prebehlo mysľou Sidónie. Snažila sa zapojiť všetky šedé bunky mozgové, aby prišla na riešenie svojej situácie. Nevedela, aký postoj má zaujať. Či ho treba prosiť, nariekať, bedákať, alebo mu stačí prikázať, aby ju odviazal. Na každého muža platí niečo iné. Na to už dávno prišla. Len, keby ho poznala trocha viac, okamžite by sa prispôsobila. Takto jej ostávalo, len skúšať a za každý neúspech vymyslieť niečo nové. 

  Panovalo ticho. 

Sidónia premýšľala nad svojim plánom a Iramad si predstavoval rôzne varianty mučenia, ktoré jej spôsobí. Hlavne chcel, nech silno trpí, kričí a prosí najskôr o milosť a potom o smrť. 

   Keby vedela, o čom ten zloduch premýšľa, neležala by takto pokojne. Ballan, jej predošlý pán, nebol dobrý človek, ale aspoň ju nemučil. Dokonca, keď mu neodvrávala, tak ju, ani nebil. Preto uvažovala, že Iramad bude podobný. Keď mu na všetko prikývne, tak si ho možno omotá okolo prstov a on, nakoniec urobí, o čo ho poprosí. Ani v najhoršom sne netušila, ako veľmi sa mýli. 

,,Pončo, poď sem a dones náš vylepšený škripec na ruky. Máme tu zlodejku. A vieš, čo sa robí zlodejom? Odtínajú sa im ruky. Ale my sa s ňou najskôr pohráme, kým k tomu pristúpime." 

   Sidónia počula tieto strašné slová adresované nejakému Pončovi, ktorého zatiaľ nevidela. Neverila, že by mohol človek tak nemilosrdne ubližovať, inej ľudskej bytosti. Dúfala, že sa jej snaží nahnať, len strach. 

,,No, tak, Pončo, kde si? Akosi ti to trvá pridlho." 

   Počula šuchotavé kroky, ktoré sa ťažko a pomaly vliekli po podlahe. Zároveň sa ozývalo rinčanie predmetu, ktorý niekto ťahal za sebou. 

   Iramad pristúpil k Sidónii. ,,Nastavím ti posteľ do zvislej polohy, aby si dobre videla na Ponča a náš spoločný vynález. Neskôr ti ho podrobne popíšem," rozprával tieto slová pokojne, milo, dalo by sa povedať, že až s úctou. Mala dojem, ako keby ju pozýval k prestretému stolu. Myslela si, že sa jej to zdá. Zatvorí oči, potom ich otvorí a tá hrôza zmizne. 

Lenže nezmizla. 

,,Pán Iramad, prosím, odviažte ma. Urobím všetko, čo si zaželáte. Pôjdem pre vás kradnúť. Len pre vás. Nakradnem vám obrovské bohatstvo. Naozaj, verte mi." 

   Pozrel na ňu a začal sa hurónsky smiať. ,,Aká si len hlúpa. Ja nepotrebujem zlodejku, ale korisť, ktorú si pekne naporciujem, vychutnám si ju a zjem. Pochopila si to konečne? Na mňa neplatí tvoj plač, prosby, ani vyhrážky. Nebojím sa nikoho." 

,,Môj pán sa po mňa vráti a oslobodí ma. Som jeho a on je majetnícky. Nikomu nedovolí, aby siahol na jeho majetok," pokúšala sa brániť. 

    Iramad sa chytil za hlavu a zakričal: ,,Hlúpa! Hlúpa! Si otrokyňa a navždy ňou ostaneš, lebo ako vidím, si veľmi hlúpa. Saerda od teba dostal, čo chcel a viac ho nezaujímaš. Bol by blázon, ak by sa vrátil pre bezcenú vec." 

 

                                                         X                X                   X 

 

                                                              3. kapitola  

 

        Sidónii sa v tom momente spustil prúd sĺz. Kotúľali sa jej dole tvárou. Nevedela si vysvetliť nečakaný výbuch emócii. Ona predsa nikdy neplače. Je silná a doteraz dokázala každú životnú situáciu zvládnuť sama, bez sĺz a nárekov. 

   Tak prečo to teraz nejde? Najhoršie na tom bolo to, že si ich nemohla, ani utrieť, lebo mala priviazané ruky. 

    Iramad pristúpil k nej. Zotrel jej z líca priesvitnú kvapku. ,,Hm... pochopila. Tak veru dievča, si v tom sama. Tvoj pán Stefano Saerda, tvrdý a neľútostný bojovník, obľúbený u svojich vojakov ťa zbabelo opustil. Nečudujem sa, že to isté urobil aj Marcus a Renzo. Sú to jeho verní prisluhovači a vazaly. Čo povie, to urobia. Možno sa dopredu dohodli. Oni utečú s lupom a teba mi nechajú ako odškodné. Viem, ako uvažuje Saerda. Podstrčí návnadu on utečie s korisťou a spokojnosť vládne na obidvoch stranách. Lenže... teraz ma poriadne nahneval, keď mi ukradol Zelené oči. Môjmu hnevu sa nevyrovná, ani dar, čo mi nechal." Iramad sa od nej vzdialil a škrípal zubami. Zatínal päsťe. ,,Pončo, ty lotor, kde sa schovávaš? Máme tu prácu!" 

,,Tu som, môj pane. Priamo za vami." 

   Iramad odstúpil a vtedy ho videla. 

    Pončo bol znetvorený hrbáč, skrútený, ohnutý. Na lebke mu svietilo pár riedkych štetín, ktoré sa nedali nazývať vlasmi. Jeho tvár vyzerala celkom milo na rozdiel od tela. Ústa plného tvaru, modré teplé oči. Čakala, že budú studené a bez života podobné Iramadovým. Rovný, súmerný nos. Určite mohol byť z neho pekný muž, keby sa na ňom nevyriadila príroda. 

,,Predstavujem ti Ponča svojho pomocníka. On pre mňa vymýšľa a zdokonaľuje moje mučiace nástroje, aby obete, čo najviac trpeli. Je hnusný, že?" Iramad postrčil Ponča, aby na neho lepšie videla. Čakal, že bude od neho odvracať oči a tým si ešte viac znepriatelí toho úbožiaka. 

,,Každý je tak pekný ako má byť. Lebo, čo je ľudská krása, len to, čo vidíme." 

,,Čo? Ty sa ho nebojíš? Nie je ti odporný?" 

,,Nie," povedala rezolútne, hoci dobre vedela, že tým Iramada ešte viac pobúri. 

   Iramad surovo schmatol Ponča za biedne oblečenie a podstrčil, jej ho priamo pod nos. ,,Cítiš, ako smrdí? Hnije za živa."

,,Ale to nie je jeho vina. Je to hanba jeho pána, že sa o neho nestará." 

  Pončo sa lepšie pozrel na tú smelú dievčinu, lebo doposiaľ si žiadna netrúfla odporovať vznešenému vládcovi paláca - Solomon až ona, otrokyňa, a preto mu stála za to, aby si ju obzrel. Pončo vedel, že Iramad takú urážku nestrpí. 

A presne to sa aj stalo. 

Vzduchom zasvišťala ruka. Ten zlostný muž sa rozmachol a celou chlapskou silou udrel Sidóniu po lícu. Okamžite jej tam ostal otlačok prstov a omodrela jej celá pravá strana tváre. 

   Sidónia v tom momente upadla do bezvedomia, lebo jej zasiahol spánky, oko, nos aj ucho. Na ktoré prestala počuť. 

,,Môj pane, čo ste jej urobili? Veď nedýcha!" 

,,Čuš! Lebo takú istú ranu môžeš dostať aj ty. Aj tak sa to stalo kvôli tebe. Prišiel som o krásny pocit z mučenia. Teraz musím počkať, kým sa preberie," obrátil sa k hrbáčovi. ,,Hybaj, naber vodu a oblej ju, nech precitne! Chcem počuť, ako kričí od bolesti a prosí o milosť." 

                                                       X                         X                X

 

                                                                 4. kapitola 

 

     Sidónia nadobudla vedomie. Cítila, že ju niekto neustále oblieva studenou vodou a na ľavej ruke ju ťažilo závažie. 

,,No konečne, ale ti to trvalo poriadne dlho," povedal už pokojnejším hlasom Iramad. ,,My sme ti zatiaľ namontovali na prsty škripec. Môžeš si ho obzrieť. Sľúbil som, že ti ho popíšem, aby si vedela, čo ti skaličilo ruku." 

,,Prosím, vzácny pane, zmilujte sa. Ja som iba plnila príkazy. Nemučte ma. Bojím sa bolesti." 

    Ten diabol potreboval počuť práve tieto slová. Okamžite ožil. ,,Obávam sa moja milá, že ti nebudem môcť vyhovieť. Pončo, poriadne pritiahni tie skrutky, nech počujem, ako jej praskajú kosti." 

,,Vznešený pane, nie! Strašne to bolí." 

,,A práve to chcem," úplne jásal. Zabudol, aj na hnev, ktorý ho len pred chvíľou zamestnával. Bolesť a strach, ktoré z nej cítil ho uspokojovali, a preto kričal: ,,Viac... viac, Pončo! Pritiahni silnejšie, nech jačí. Chcem počuť nárek!" 

,,Pane," odvážil sa hrbatý úbožiak, ,,Nemali by sme ju trápiť. Zdá sa mi iná. Tie pred ňou boli špinavé, skazené, ale ona je krásna. Zničíme ju." 

  Iramad sa znova rozzúril a jedným úderom zrazil toho hrbáča na zem. ,,Ešte raz ju budeš ľutovať, tak si s ňou vymeníš miesto! V jednom kuse mi kazíš zábavu a pôžitok. Nemôžem sa dostať do vzrušujúceho tranzu. Prestaň ju ľutovať a rob, čo ti kážem, lebo ťa zabijem," posledné slová vyslovil na počudovanie úplne pokojne, ako keby ho chválil, za dobre odvedenú prácu. ,,Rozumel si?"

,,Áno, vznešený pane," lenže v tom okamihu sa v Pončovi niečo zlomilo. Došiel k poznaniu, že pre svojho pána nič neznamená. Veril mu, že ho ochráni pred nástrahami zlého sveta. Lenže, ten zlý a skazený je práve ten, ktorý ho mal ochraňovať. Pončo nebol veľký mysliteľ, ale i tak chápal, že to, čo robí v mučiarni nie je v poriadku. Uľútostil sa dievčini, ktorá sa mu zdala krásna ako Panna Mária. Neveril, že je skazená a nečistá. 

,,Už sa jej lámu kosti v prstoch?" Zaujímal sa Iramad. 

,,Ešte nie, pane." 

,,A prečo nie, ty odporná zrúda! Kázal som, aby si jej to pritiahol. Zmizni, urobím si to sám." Odstrčil úbožiaka a chytil železnú pascu v ktorej mala Sidónia zastrčené všetky prsty. ,,Vidíš, moja milá, ako vyzerá ten škripec?" 

Pokrútila hlavou. 

,,Nevadí. Priblížim ti ho. Je zo železa, aby bol pevný a odolný voči opotrebovaniu. Tu, do jednotlivých otvorov sa zasunú prsty a keď pritlačím tak, ako som to práve urobil, zlomí sa ti kosť v prste..."

,,Panebože! Nie, prosím..." 

V tom sa ozvalo prasknutie. 

,,To je nádhera, že? Veľmi to bolí?" 

,,Áno! Dosť! Prestaňte!" Nariekala, bedákala, stonala. Potila sa. Od obrovskej bolesti, ktorá jej vystreľovala do ramena, sa nekontrolovateľne pocikala. ,,Nie, zastavte to!" 

,,Moja milá, zatiaľ som ti zlomil, len jednu kosť. Uvidíš, aká to bude nádhera, keď zlomím všetky." 

,,Panebože, čo ste to za človeka, keď tak strašne ubližujete ľuďom. Neviete, že im spôsobujete bolesť?" 

,,Áno... áno, krič, nadávaj, volaj aj toho darebáka Saerdu, lebo on môže za tvoju bolesť." Zaklonil hlavu, neúnavne priťahoval škripec a Sidónii praskali aj ostatné kosti. Iramada to vzrušovalo. Nič nevnímal, len plač, stony a krik. Jeho ušiam a zmyslom to znelo, ako rajská hudba. 

  Sidónia prosila, plakala, vyhrážala sa a on, len priťahoval. 

    Keď sa ocitol vo vrcholnej fázi vytiahol z nohavíc penis a uspokojoval sa. Dosiahol vrchol slasti a klesol na zem. Hormón šťastia a blaha ho naplnil, až po okraj. 

                                                    X                         X                 X

 

                                                                5. kapitola 

 

        Pončo sa stiahol do kúta odkiaľ celý výjav sledoval. Zažil to už mnohokrát. Nikdy mu tých žien nebolo ľúto, lebo vedel, že to boli prostitútky morálne upadnuté ženy. Presne také ako jeho matka. Tá spôsobila, že je z neho kalika ktorej sa všetci štítia a ľutujú. Preto nenávidel neviestky a nemal s nimi súcit. Ale ona nie je kurtizána. Tak prečo má trpieť rovnako ako ony? 

Nastalo ticho. 

Pončo čakal a počúval. Poznal, podľa chrapotu, že pán zaspal. Ležal, bez hnutia. Vždy po vrcholnom orgazme upadol do slastného snenia. 

   Nepočul, ani dievčinu, asi bola v bezvedomí. Aj tak ju obdivoval, lebo jej predchodkyne veľmi silno kričali a nariekali, keď im Iramad lámal kosti. Niektoré plakali a volali Boha aj po tom, keď už prestal s mučením. Vtedy mu pán kázal ovaliť ich slabším kladivom po hlave, aby upadli do bezvedomia a prestali a on si mohol v pokoji pospať. Keď chcel pokračovať, tak ich prebrali prúdom studenej vody. Vyžadoval od neho, aby pri tom boli v bdelom stave a cítili a počuli zlomenie každej kosti v ich tele. Podaktoré jednostaj strácali vedomie, a preto ich neustále polieval ľadovou vodou, ktorá ich mala udržovať pri vedomí. 

    Pončo opatrne skontroloval pána, ktorý sa v spánku usmieval. Potom sa obrátil k drevenej posteli, kde bola priviazaná tá kráska s hnedými vlasmi. Chcel si ju obzrieť, pokiaľ ho neuvidí. No, na jeho prekvapenie dievčina bdela. Ticho plakala a tíšila si bolesť pritláčaním očí. Dúfala, že mozog nebude tak často signalizovať do ramena intenzívnu palčivú bolesť. Obdivoval ju. On sám by to nedokázal zvládnuť, bez toho, aby neodpadol. 

 ,,Prosím..." zašepkala. ,,...pomôžte mi. Ďalšie útrapy už nevydržím. Nie som odvážna." 

  Pončo vystúpil po drevených schodoch a pritlačil sa k jej uchu do ktorého zašepkal: ,,Si odvážna a veľmi. Zatiaľ tu taká silná ako si ty nebola." 

,,Dobrý človeče, pomôžte mi. Celá ruka ma páli, vôbec si ju necítim. Zdá sa mi, ako keby mi ju odrezal." 

,,Nemôžem ti pomôcť, skántril by ma." 

,,Tak ma zabi. Pichni mi nôž do srdca." 

,,Ani to nemôžem, lebo potom by mučil mňa." 

   Sidónia začala hlasnejšie nariekať, lebo nevidela žiadne východisko. Bola si istá, že ten netvor ju utrápi. Neprestane, pokiaľ bude, čo i len trocha dýchať. Vedela, že tú bolesť už dlho nevydrží a začne nekontrolovateľne kričať, prosiť a zúriť. Najračej by vstala z tejto pekelnej postele a vrazila tomu diablovi nôž do tela, aby sám pocítil, čo je obrovská bolesť. 

,,Tak zabi jeho," bolo jej jedno, čo hovorí a či ju počuje Iramad. Chcela to utrpenie skončiť a nezáležalo jej ako. 

,,Musíš to vydržať. Dám ti trocha ópia. Pomôže to. Neucítiš takú intenzívnu bolesť. Uvedie ťa do polospánku. Pán si bude myslieť, že vnímaš, čo ti robí, ale ty to neucítiš v plnej miere. Inak ti pomôcť neviem." 

,,Dobre. Daj mi to, nech, čo najrýchlejšie zomriem." Nič iné si v tej chvíli neželala viac, ako byť nebohá a mať pokoj od všetkých mužov, ktorých doposiaľ stretla, lebo každý z nich ju sklamal. Tak veľmi verila, že ju Stefano Saerda ochráni a jemu pri tom šlo len o Zelené oči. Keď dostal, ten prekliaty šperk už pre neho prestala existovať. A čo čakala? Veď je len otrokyňa má menšiu cenu ako jeho kôň.  

 

                                                       X                       X                   X

 

                                                                6. kapitola  

 

    ,,Ako dobre som si pospal." Iramad vstal, oprášil si oblečenie. ,,Pončo, ty darebák, kde sa schovávaš? Vylez z diery." 

,,Tu som, môj pane. Tiež som odpočíval, chcem byť dokonale pripravený na ďalšie mučenie, aby ste boli spokojný." 

,,No, dobre, dobre. Rád počujem, že si dostal znova rozum. Ale pred ďalším kolom sa trocha posilníme. Vyhladol som. Sluha, dones jedlo a nezabudni na karafu s vínom," zakričal na muža, ktorý čakal vo vedľajšej miestnosti, keď počul volanie pána hneď vstal a šiel do kuchyne nachystať dobroty. 

  O chvíľu sa vrátil s podnosom na ktorom bolo pečené kurča, čierny chlieb, zelenina, syry rôznych druhov a samozrejme veľká nádoba s vínom. 

,,Polož ho na stôl a zmizni." 

,,Áno, pane," sluha urobil, čo mu kázal, smerom k posteli sa ani nepozrel, vedel, že tam pán mučí ženy. Počul ich nariekať a prosiť, no ďalšie podrobnosti ho nelákali vedieť. 

    Iramad si pritiahol stolík tak, aby mal dobrý výhľad na Sidóniu. ,,Si hladná? Dala by si si pečené kuracie stehienko? Pozri, ako je pekne prepečené." 

    Sidónia neodpovedala. Necítila hlad, skôr sklamanie a obrovskú bolesť v ľavej ruke, keby mohla tak by si ju odrezala, aby to konečne prestalo. 

    Počula, ako Iramad kričí: ,,Pončo, daj jej napiť, aby nám neodišla do spánku zabudnutia. A to nechceme, že? O chvíľu zahájim druhé kolo. Možno ťa bude zaujímať, čo to obnáša?" Iramad sa vrátil k stolíku, kde mal položené občerstvenie. Pohodlne sa usadil, nalial si víno do pohára, odpil, usmial sa. ,,No, moja milá otrokyňa, prezradím ti, čo bude nasledovať, lebo mám dobrú náladu. Uspokojila si ma, dobre som sa urobil, a preto za odmenu budem štedrý. Najskôr ti polámem kosti aj v druhej ruke. Užijem si. Následne ti s Pončom budeme odrezávať každý jeden prst. Teším sa, na tvoj krik a prosby aj na to, ako budeš preklínať Saerdu, že mi ťa nechal, ako darček. Och..." vzdychol slasťou. ,,Sľubujem ti zážitok. Postarám sa, aby si bola pri vedomí. Musíš si aj ty vychutnať ten pôžitok," oprel sa konfortne o operadlo stoličky a viditeľne prežíval vzrušenie už, len pri pomyslení násilia, ktoré bude na nej páchať. 

  Sidónia takého zvráteného človeka vo svojom krátkom živote nestretla. Aj Onirpa nejavil známky vrelosti a srdečnosti, ale nikdy ju neudrel, alebo fyzicky netýral. Skôr zaútočil slovne na jej slabú stránku a prostredníctvom nej ju dostal tam, kde chcel. Ale, keď robila, čo chcel, tak jeho konanie bolo fér. 

,,No, tak, Pončo, ty zdochlina, dal si jej vodu?" 

,,Áno, vznešený pane, už ju nesiem," Pončo, ale nepriznal, že jej tam prilial drogu, ktorá zmierni a utlmí bolesť. 

 

                                                     X                     X                    X

 

                                                          7. kapitola  

 

     ,,Si pripravená, moja milá otrokyňa? Myslím, že ten pôžitok, ktorý istotne zažijem, mi vynahradí útrapy spôsobené tým tvojim Saerdom. Keď s tebou skončím, tak pôjdem do Florencie a kúpim si otrokyňu, len na mučenie. Tú rozkoš, ktorú z toho pociťujem je na nezaplatenie." 

   K Sidónii prichádzali jeho slová z diaľky. Videla rozmazane, zahalene oparom hmly. Droga začala pôsobiť. Mala dojem, že sa vznáša na krídlach anjela, ktorý sa zniesol na zem, aby ju vyslobdil. Dolámaná ruka ju odrazu nebolela. Hlava jej padala, zatvárali sa jej oči. Upadala do slastného spánku. 

  Iramad si to okamžite všimol. ,,Pončo, čo s ňou je? Ona ma nevníma. Začni ju polievať, silným prúdom ľadovej vody, nech sa preberie. Chcem, aby ma počula a cítila každú jednu kosť, ktorú jej zlomím." 

,,Pane, nepreberá sa. Stráca sa nám. Asi ju premohla bolesť. Tu nepomôže, ani voda," povedal ustráchane Pončo. Obával sa, že pán zistí, čo jej podal. Dokázal si predstaviť trest, ktorý by mu vymeral. 

   Iramad pristúpil k Sidónii, všimol si jej klesnutej hlavy a nepríčetného výrazu v tvári. 

,,Prestaň na ňu liať vodu, darebák, nepomáha. Čo s ňou len môže byť? Hádam, nezomrela?" 

,,Myslím, môj pane, že sa pomiatla z tej bolesti a sklamania. Jej duša odišla, ale som si istý, že žije." 

   Iramad sa pozrel pohŕdavo na sluhu. ,,Kedy sa z teba stal znalec ľudských duší, ty hlupák?" 

,,Už dlho vám slúžim v tejto kobke, pane a za ten čas som sa niečo naučil o ženskej duši." 

,,Odstúp, ty odporná kalika, zavadziaš mi a nudíš planými rečami. Rozmýšľam, prečo som ťa ešte nedal hodiť do kobky zabudnutia. Takých mizerných posluhovačov si nájdem aj sto. Ako si mám teraz vychutnať lámanie kostí tej otrokyne, keď vôbec nevníma svet okolo seba?" Rozzúrene kopol do Ponča. 

   Ten sa neudržal na vratkých nohách a prevrátil sa. Udrel si hlavu a cítil, že na druhý deň bude mať podliatiny po celom tele. Nahnevalo ho to. Pocítil obrovskú nenávisť voči mužovi, ktorému roky verne slúžil a ten si ho vážil menej ako túlavého psa. 

   Iramad sa viac nezapodieval svojim prisluhovačom, lebo ho sklamal. Nedokázal prinavrátiť k životu jeho obeť. A on sa veľmi tešil, že bude kričať, plakať, prosiť, preklínať, keď jej zlomí všetky prsty na druhej ruke a on sa pri tom znova dokonale vzruší a uspokojí. Lenže miesto toho ostal sklamaný a strašne nahnevaný. 

    Pristúpil k Sidónii a jeho dlaň pristála na jej tvári. 

   Mykla sa. Okrem toho žiadna reakcia. 

Načiahol ľavú ruku a to isté urobil na druhej strane tváre. 

Opäť nič. Ostala ležať sťa živá mŕtvola. 

,,Nie!" Zakričal Iramad v obrovskej zlosti. ,,Ako si mám vychutnať mučenie, keď moja obeť nič necíti?" 

 

                                                    X                      X           X

 

                                                              8. kapitola 

    

       ,,Môj pane," ozval sa bojazlivý hlas sluhu, ktorý bol v pohotovosti vo vedľajšej miestnosti. 

,,Čo chceš!?" Zreval na neho Iramad červený od zlosti a zahnal sa na neho rukou. 

  Sluha v poslednej chvíli odskočil, lebo inak by aj on pocítil jeho hnev. 

,,Prišiel posol od kardinála, ktorý vám prikazuje, aby ste sa ihneď dostavili do jeho domu v Pise." Sluha sa po vyrieknutých slovách okamžite vzdialil do bezpečia. 

,,Dio!"  Teraz si spomenul na posledný rozhovor s Cesare Borgiom. Určite mu chce povedať, ako sa rozhodol ohľadne Zelených očí. 

    Iramad pocítil skutočný strach. Nevedel, ako mu vysvetlí, že ich už nemá. 

,,Kde si ty sukyn syn!" Kde sa skrývaš?" Zareval nahnevane na Ponča. 

,,Tu som, môj pane." Sluha šúchal nohami a kolísavo sa k nemu približoval. Boleli ho všetky kĺby, cítil každý jeden pohyb od toho ako ho pán zrazil na zem. 

,,Poď sem ty, darebák," chytil ho za oblečenie a ťahal po hrboľatej podlahe. ,,Máš šťastie, že musím odísť, inak by som ťa zavesil miesto nej, aby si mi poslúžil. Ale, som dobrák a dám ti šancu napraviť, čo si pokazil. Zakiaľ budem preč, privedieš ju k vedomiu, keď sa vrátim od Borgiu dokončím mučenie. Boh ťa ochraňuj, ak bude stále v takom stave ako je teraz. Rozumel si?" 

Pončo prikývol. 

,,Tak rozumel si? Ak, neurobíš, čo som ti povedal, alebo nebudem spokojný, zakoliem ťa, ako prasa. Teraz si už rozumel?"

,,Áno, môj pane." 

,,Dobre," po týchto slovách, ktoré Iramad vyslovil úplne pokojne, sa vzdialil. Ponáhľal sa za kardinálom Borgiom. 

    Pončo mal znetvorené telo, ale rozum mu slúžil dobre, a preto vedel, že aj keby splnil, čo mu prikázal Iramad aj tak by ho časom zabil, alebo ešte viac dokaličil. Keď sa mu niečo nevydarilo, vždy vinu za nezdar odniesol on. 

    A preto sa rozhodol. Musí odísť z paláca Solomon a túto dievčinu zoberie so sebou. Neveril pánovi, keď hovoril, že sa na ňu kondotiér Saerda vykašlal. Poznal ho ešte z dôb, keď s Iramadom patrili k oddielom Saerdovho otca. Jeho pán ho objavil v potkanej diere, kam ho vyhnali dedinčania a hneď vedel, že sa mu zíde. Naučil ho všetko o anatómii ľudského tela, aby dokázal precízne mučiť. Lenže v poslednej dobe s ním nebol spokojný a chystal sa ho zabiť. A pri svojej skrytej inteligencii pochopil, že táto otrokyňa je jeho šanca, dostať sa, pod ochrané krídla Saerdu. 

   Chvíľu počkal, pokiaľ nepočul, odchádzať Iramada s malým ozbrojeným sprievodom. 

   Musel konať rýchlo, lebo nevedel, koľko bude trvať, kým sa ten zlo syn vráti. 

    Najskôr jej nanútil odvar po ktorom by mala aspoň z časti nadobudnúť vedomie. Dolámané prsty jej zafiksoval provizórnou dlahou, aby ich nespomaľovala bolesť, ktorú bude znova cítiť, keď precitne. 

    Vyslobodil ju z pút. Spadla. Čakal to. Bola veľmi oslabená a unavená. 

,,Počujete ma?" 

Prikývla. 

,,Nemáme veľa času, lebo ten diabol sa môže o chvíľu vrátiť, ak by zistil, že vám pomáham, zabil by nás obidvoch. Preto sa na nič nepýtajte a robte, čo vám poviem. Volám sa Pončo a pomôžem vám a vy zase pomôžete mne. Pochopili ste?" 

,,Áno. ... a prečo mi pomáhate?"

,,Povedal som. Na nič sa teraz nepýtajte, potom vám to vysvetlím. Ošetril som tú dokaličenú ruku, ale bude treba, aby sa na ňu pozrel doktor. Teraz vypite tento odvar. Pomôže vám. Poznám tajnú chodbu z tohto paláca. Viete, kam by sme mali ísť, aby sme natrafili na kondotiéra Saerdu?" 

,,Možno... ale neviem, či tam ešte bude. Čo, ak mal Iramad pravdu a už odišiel z Talianska?" 

,,Neverím tomu, lebo ho poznám. Ale dosť reči. Konajme rýchlo. Oprite sa o mňa." 

 

                                                    X                          X                     X

 

                                                      9. kapitola

 

       Pončo strávil v kobkách paláca Solomon veľa času, a preto poznal tajné chodby o ktorých nevedel, ani Iramad. 

   Sidóniu si natlačil na jednu stranu tela, aby mu nepadala, a tak ich nezdržiavala. V ľavej ruke držal lampáš, ktorý im osvetľoval temné, podzemné chodby záhadného paláca Solomon, ktorý skrýval mnohé tajomstvá. 

   Podľa Ponča postupovali pomaly. Modlil sa, aby kardinál zdržal Iramada v Pise, čo najdlhšie. 

   Sidónia prešla pár krokov a spadla. Musel ju dvíhať a to im zaberalo mnoho z drahoceného času, ktorý mali. 

,,Snažte sa udržať na nohách, čo najdlhšie, lebo takto sa z týchto chodieb nedostaneme," napomínal ju Pončo trocha nahnevane. 

,,Snažím sa, ale nejde to. Podlamujú sa mi kolená," bránila sa. Videla rozmazane. Zdalo sa jej, že sa s ňou všetko kýve zo strany na stranu. Napínalo ju na vracanie z nápojov, ktoré do nej nalial. Žalúdok bol prázdny a protestoval, proti tým lektvarom. Zároveň cítila pachy, ktoré sa šírili z týchto katakómb. Plieseň, vlhkosť, výkaly potkanov, myší, netopierov. Hlavne guano netopierov, ktoré viselo, ako cencúle, ju dráždilo najviac. 

,,Počkajte, chvíľu..." zastavila svojho spoločníka. Obrátila sa a vyvrátila odvary, ktoré do nej nalial. 

    Pončo trpezlivo čakal a vytiahol z kapsy, ktorú mal prehodenú cez rameno, kúsok chleba. 

,,Tu máte. Zjecte niečo, aby sa vám upokojil žalúdok. Nemôžme zastaviť, musíme pokračovať. Neviem, ako dlho bude ten diabol u kardinála. Ak by nás chytil, mňa by zapichol a vám by postupne odrezával jednotlivé častii tela, kým by ste nevydýchli. Viem to, videl som to už viackrát, čo dokáže jeho zvrhlosť." 

,,Tak, prečo mu slúžite?" 

,,Vytiahol ma z kanála a poskytol mi domov..." 

,,Domov? Kobke hovoríte domov?" 

,,Tak to vidíte vy, ale oproti tomu, kde som žil pred tým tak toto bolo..." zháčil sa. ,,Niečo počujem. Rýchlo... Schovajme sa." Zhasol lampáš a vtiahol ju do výklenku, aby splynuli. 

    Počúvali, čo sa bude diať. 

Nič. Žiadna vrava, ani lampáše nevideli. 

,,Niečo sa vám zdalo," zašepkala. 

,,Naozaj som počul šum a šuchot." 

,,Možno sa prebúdzajú netopiere." 

,,Ak, je to tak, musíme sa ponáhľať a nemôžem zapáliť svetlo, lebo by sa nám dostali do vlasov a len ťažko... Pšš... zase to počujem." 

  Začal ju ťahať tmavou chodbou, chcel mať už tento nebezpečný pochod za sebou. Cítil strach za nich obidvoch. 

,,Kam pôjdeme?" Zašepkal jej do ucha. ,,Viete, kde by sa mal kondotiér nachádzať?" 

,,No... viem, kde sme boli, než sme šli do labyrintu. Ale, či tam ešte pán bude, neviem." 

,,Dúfajme, že áno. A slová Iramada sa nepotvrdia," zahundral. ,,Ale ako ho poznám, len ťažko sa zbavuje vecí, ktoré mu patria." 

    Sidónii trocha ublížilo, že ju aj on pokladá za vec, ale, čo vlastne je? Majetok, vlastníctvo bohatého človeka, ktorý si s ňou môže robiť, čo chce. Na to by nemala zabúdať. 

                                                  X              X          X

 

                                                         10. kapitola

 

     V tom čase, keď Sidónia trpela v podzemnej kobke Iramadovej mučiarne Stefano Saerda, jeho brat Marcus a Renzo Dasaro cválali do Pise, kde najali spoľahlivých mužov, ktorých zasvetili do svojho plánu. Keď bola ich malá armáda kompletná tak sa presunuli do chyže blízko paláca Solomon. 

   Stefano ju prenajal na celý mesiac od roľníka, ktorý zatiaľ býval s rodinou u brata. Nevadilo mu, že musel opustiť dom, lebo ten divný pán mu zaplatil za mesiac toľko, čo si nezarobí prácou na poli za dva roky. 

    Stefano bol veľmi nervózny, lebo sa bál, čo so Sidóniou Iramad vo svojej mučiarni stvára. Dúfal, že za tie tri dni, čo sa im podarilo zohnať chlapov, nenapáchal ten zlo syn na nej obrovské škody, ktoré sa nebudú dať opraviť. Na to, že by ju za ten čas zabil, nechcel, ani pomyslieť. 

Marcusa poslal s malou, drevenou krabičkou v ktorej sa nachádzali Zelené oči do Mandry. On a Renzo stáli znova pri stole, kde sa radili s ostatnými mužmi ako najlepšie a najúčinejšie zaútočia na palác Solomon. Tešil sa ako si vychutná, keď sa ten darebák Iramad bude skrúcať a žobrať o život pri jeho nohách. 

 

                                                X                    X                X

 

       Pončo pocítil závan chladného vzduchu. Vedel, že dosiahli zatiaľ, len polovičné víťazstvo. Teraz ju musí dostať ešte k Saerdovi. 

,,Pozrite, už sme vonku," posmeľoval ju, lebo znova padla do bezvedomia. Na okamih otvorila oči. 

,,Sloboda," zašepkala. 

,,Nie celkom, musíme sa dostať pod ochranu kondotiéra. Pomôžte mi a povedzte, kadiaľ treba ísť." 

   Opäť otvorila oči. ,,Cez les. Je tam chodník, ten vedie priamo ku chyži. Tam sme spali a..." Náhle sa stratila v zabudnutí. 

    Ale aj toľko stačilo Pončovi, aby vedel, kam sa treba vybrať. 

  Stiahol si na hlavu kapucňu z vrecoviny a cez Sidóniu prehodil starú deku. Takto vyzerali, ako dvaja žobráci, ktorí sa túlajú krajinou a živia sa z milodarov od dobrých ľudí. Tých si nikto nevšíma, lebo sa boja chorôb, ktoré môžu mať. Len z diaľky im niečo hodia. 

   Takto prešli ku okraji lesa. Zostávalo im prejsť ten a majú vyhraté. Alebo nie? Čo, keď tam Saerda nebude? Kam sa s ňou podeje? 

                                                X                          X                     X

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

19.05.2020 19:06:04dát kritice tipRuža z Moravy

Kvůli té naději na útěk- dávám tip

17.05.2020 18:11:47dát kritice tipVečný snílek

Aj takto by sa to dalo riešiť. Ale musím povedať, že nie. Veď uvidíš. 

16.05.2020 16:52:45dát kritice tipRuža z Moravy

Pončo by měl dát do pití tomu chlapovi něco, umrtvit ho. No, vyčkejme...

15.05.2020 14:11:11dát kritice tipVečný snílek

Možno je to aj pozorovaním, poznávaním ľudí, prostredia v ktorom žijeme. Neviem. Ale stáva sa to. 

  Som rada. že čítaš, Ruženka. 

14.05.2020 15:51:44dát kritice tipRuža z Moravy

Mám možn léty vypěstovanýsmysl pro příští věci.Chceš příklad dváme se na detektivku a aniž bych ji dříve viděla odhadnu viníka. Když měla rodit snacha, dvě hodiny předem  jsem doma znejistěla a mužovi hlásila- Jana má bolesti , - to u druhého dítěte. U prvního syna -vnuka jse šla ráno do práce a jak zazvonil telefon, prohlásila jsem - vnouče je na světě a bylo. Byly jsme asi nějak telepaticky napojeny. Nebudu už předpovídat, ono se dá třeba z malé reakce odvodit, co se může stát. I doma kolikrát řed zazvoněním telefonu uhodnu, kdo volá-asi. Prý jsem v minulém životě byla vědmou v Indii ve 4. století- legrace, co?

14.05.2020 10:30:43dát kritice tipVečný snílek

Ruženka, viem, že sa ti bude zdať táto kapitola dosť ostrá, ale neber to tak. A nestotožňuj ma s tým odporným zvrhlíkom. On je samostatný. On je on a ja som ja. 

  Citlivá osoba, ktorá z celej duše nenávidí násilie. 

14.05.2020 09:02:35dát kritice tipVečný snílek

Ruženka, prečo ty vieš dopredu povedať, ako to bude? Možno je to tým, že sama píšeš. Človek potom nadobudne taký pozorovací postreh a dokáže pomocou fabulácii predvídať udalosti dopredu. Aj mne sa to stáva. Hlavne vo filmoch. Alebo je to tým, že si odo mňa čítala už veľa diel a autor neskôr, či chce, alebo nie, vždy vkĺzne do svojich zaužívaných koľají. 

   Naozaj neviem, čím to je.

13.05.2020 18:06:48dát kritice tipRuža z Moravy

Tak a má tajného  soutícího člověka. Tím, že  se ho zastala, získala  si jej a mžná jí potají pomůže- uvidíme-

12.05.2020 23:08:47dát kritice tipVečný snílek

Smejem sa. Určite nie som sadistka. Ale, keď si to vyžaduje nejaká scéna dokážem sa povniesť a popísať aj nepríjemné scény. Proste sa od osobním a beriem to ako prácu. Tak isto ako, keď niekto opisuje v kriminálke vraždy a nie sú to pekné, ani príjemné scény.  A dokáže to. 

12.05.2020 22:38:57dát kritice tipRuža z Moravy

Olinko, nejsi ty náhodou zakuklená sadistka? Nioc ve zlém, ale já bych na podobné  popisy mučení neměla  žaludek. Ale budu číst a budu si myslet, že je to jen fantazie, jo?♥

12.05.2020 10:45:28dát kritice tipVečný snílek

Ruženka, toto je slabý odvar, čo nás čaká v tomto druhom diely. Ale nechcem ťa strašiť dopredu. Bude veľa takých situácii, keď sa mnoho ľudí opýta, či ten šperk stojí za to utrpenie. Ale im, asi áno, keď to všetko podstúpia.  

11.05.2020 21:44:26dát kritice tipRuža z Moravy

Tedy to nezačíná moc dobře. Chceš nás potrápit strachem o to děvče? No nazdar. Jsem zvědavá.♥



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.