Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 437 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+9 neviditelných
Sám - apokalyptický denník
datum / id15.05.2020 / 506917Vytisknout |
autorTomáš Hegli
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
témaSci-fi
zobrazeno19x
počet tipů0
v oblíbených0x
Prolog

Príbeh Tea Hurdlesa, mladíka, ktorý sa z prírody vracia k civilizácií aby zistil, že tá prestala existovať.

Čo sa stalo?

Toto je jeho denník.

Sám - apokalyptický denník

Deň 8. (CELÁ ČASŤ)

 

Celú noc som myslel na vojaka. Leží tam za pultom. Toto je konečné miesto jeho života. Ktosi ho sem poslal a on tu umrel. Naozaj bol presvedčený o správnosti príkazu svojho veliteľa? Bol oduševnený bojovník za vlasť alebo bol vojakom iba preto, aby zabezpečil rodinu? Mal vôbec rodinu? A tušia, že sa domov už nevráti? Zrazu mi ho bolo strašne ľúto. Rozhodol som sa, že keď ráno vstanem, poohliadnem sa po jeho dokladoch, nech nájde svoj pokoj na duši.

Tak som aj spravil. Bolo to nechutné, ale mal som pocit, že to je správne rozhodnutie. Cítil som sa ako keby som oslobodzoval jeho dušu a dával jeho životu meno. Veď aký zmysel pre svet  má náš život, ak upadneme do zabudnutia? Nie smrť ale vygumovanie z histórie sveta je to najhoršie. Koľko ľudí, geniálnych a dobrosrdečných sa stratilo v toku času? Zobral som jeho doklady a štítky. Volal sa Jack Robredo. Hneď ako toto šialenstvo skončí, musím vyhľadať jeho rodinu.

Keď som z potravín odchádzal, ešte raz som sa obzrel za padlým vojakom. V kaluži jeho krvi som si všimol akúsi škatuľku, ktorá bola doteraz pre moje oči skrytá. Pri bližšom pohľade som zistil, že je to diktafón. Pohltila ma túžba vedieť, čo je na ňom nahraté. Moje pocity boli však zmiešané – cítil som sa ako keď máte pred sebou dar, no bojíte sa, že sa vám nebude páčiť. Musel som však počuť, čo sa v ňom ukrýva. Ani som si neuvedomil, ruka mi k nemu vystrelila a už som diktafón držal. Až vtedy som si uvedomil, že je od krvi. Bol som od nej celý zašpinený.

Vrátil som sa do skladu, kde som si chcel nahrávku vypočuť. Po pár minútach som zistil, ako sa diktafón zapína. Hlas bol hrubý, trhaný od blížiacej sa smrti. Nahrávka bola krátka. Znela presne takto: „Som plukovník Jack Robredo. Naša čata...mala za úlohu preskúmať...toto mesto. Poslali nás sem včera. Mesto bolo na...na prvý pohľad prázdne. No skrývajú sa...Sú v okolitých lesoch. Odtiaľ na nás zaútočili. Myslíme si, že...že to má niečo spoločné...s baňou. Od výbuchu...od výbuchu vychádzajú odtiaľ. Ich útok bol silný. Prekvapil nás. Sú všade. Zranili sme...pár jedincov. Sú prisilní. Jeden na mňa...zaútočil. Predné končatiny...veľmi silné. Neviem, kde je čata. Umieram. Povedzte Julii, Tonymu a mojej Jessice, že ich milujem. Zachráňte sa!“

Oblial ma studený pot a začal som sa triasť. Konečne aspoň trochu viem, o čo tu ide. Keď tieto tvory zastrašili celú čatu, budú ešte nebezpečnejšie, ako som si myslel. A zrejme sú všade naokolo! Nevedel som, čo mám robiť. Skúsim prejsť pár budov, možno v nich nájdem niekoho živého, rozhodol som sa. Možno niekoho ako ja.

Prešiel som iba tri budovy, keď sa to stalo. Od potravín som zamieril na poštu. Keď som vstúpil dnu, nechcel som kričať, a tak som ju rýchlo preskúmal. Vyzeralo to tam ako po výbuchu. Listy, šeky a dokonca aj peniaze sa povaľovali po zemi. Na skle, ktoré oddeľuje zákazníka od pracovníka, som zbadal krvavý odtlačok ruky. Na zemi boli už vyschnuté kaluže krvi. Pripadalo mi to, ako keby som vstúpil do miestnosti, kde to všetko začalo. Pošta však bola prázdna.

Druhou na rade bola knižnica. Tu nebolo ani známky po boji či po krvi. Na stole boli dokonca otvorené knihy, ktoré si ľudia nestihli v zhone zobrať. Pár z nich som už predtým prečítal. Jedna z nich bola sencislo9 od Davida Mitchella a ja som sa pousmial, keď som našiel paralelu medzi našimi životnými príbehmi. Žijem tak isto vo svete snov a ilúzií, ako žil Eidži Mijake, hrdina tejto knihy? Alebo iba niekto tam hore hrá so mnou akúsi zvrátenú hru, na ktorej sa nezabávam?

Posledná budova, ktorú som stihol preskúmať, bola budova polície. Do tretice všetko dobré, pomyslel som si. Ach, ako som sa mýlil.

Ležala na najvyššom mieste mesta. Predpokladal som, že keby niekde má byť človek, bol by práve tam. Už keď som vstupoval, znepokojil ma typický chlad takýchto miest. Preskúmal som kancelárie, nič živé tam však nebolo. Zobral som si iba batérie do baterky. Rozhodol som sa, že sa pozriem aj do väzenských priestorov, ktoré boli v podzemí. Keď som tam prišiel, cely boli otvorené. Bohvie, čo sa stalo s väzňami. Zrazu som však v poslednej cele naľavo počul šuchot. Pomaly som sa tam vydal. Každým krokom sa stupňovala moja zvedavosť, ale aj strach. Po niekoľkých dňoch sa môžem opäť porozprávať s človekom.

Zrazu som stál pred otvorenou celou. Pozerali sme sa na seba. Ja naňho, on na mňa. Obaja sme boli trochu prekvapení, ja som mal však strach v celom tele. Stál tam tvor, ktorý patril k nim. Podľa výšky to bolo mláďa, alebo ako mám tomu hovoriť. Dieťa?

V ruke držalo starého medvedíka. Asi sem zablúdilo. Konečne som videl jeho tvár. Ako však teraz po dvoch hodinách píšem, nedokážem si spomenúť na jej detaily. Pamätám si, že každý pohyb opakoval tvor po mne. Keď som povedal „Ahoj,“ on iba zachrčal. Potom mi hlavou prebehla myšlienka – čo ak tu nie je sám? Okamžite som vyšprintoval z budovy.

Z policajnej stanice som bežal až k supermarketu. Zobral som si potrebné jedlo – konzervy, ovocie, proteínové tyčinky. Takisto som si zobral dve fľaše vody. Teraz sedím v oddelení sladkostí. Moje psychické rozpoloženie má však horkú príchuť. Pomaly sa zmráka a asi bude pršať. Skúsim si aspoň trochu zdriemnuť.

Preboha! Cez dážď som si ani nevšimol rev šedých bytostí. Stoja pred supermarketom. Vidím ich cez obrovské okná. Asi o mne nevedia, radšej sa nebudem hýbať. Je ich asi desať, možno viac. Ako keby niečo hľadali. Zazreli ma, dostali sa dnu. Musím zmiz

***Pre viac informácií sleduj www.facebook.com/samdennik***

***OSTATNÉ DNI NÁJDEŠ V KNIHE***




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.