Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Deň 2752020

28. 05. 2020
3
2
429
Autor
Alam.Almas.

-

Abstraktné slová sa hľadajú v kope zastaralích prísloví a nezaujímavých opisov každodenných poviedok tak ako padajúce hviezdy na temnom neby.

-

Prechádzam námestím ktoré zúri pod rúškami, a predsa je tak prázdne. Bolo vždy, to je ale ďalšia vec, ľudia sa odjakživa sťahovali do stredu mesta, tam kde bolo lepšie. A tak to bolo aj s trhom na tomto námestí, nikto nechápal že nič nie je, ani centrum veľkomesta, lepšie ako to čo má človek vo fantázií. 

  Pozriem sa na strechu zvláštneho bloku predo mnou za štvorprúsovou cestou, áut je stále veľa, za to ľudia akoby ubudli. Nikdy som sa na ňu nepozerala a zrazu je celkom zaujímavá. 

  Uvedomím si koľko veľa vecí by som mohla pozorovať len na tejto nezaujímavej križovatke, a na akejkoľvek ulici. Svet je celý iný keď sa človek na neho pozerá po tom ako zabudol. Zabudla som už dávno. Prvý týždeň som si už nepamätala tak dobre ktoré grafity sa nachádza na ktorej stene a to ako vyzerajú tváre ktoré som zvykla míňať po ceste viac ako len raz pred zabudnutím, tie som nemala ani vo snoch. A sny boli posledné čo mi ostalo, posledné predtým ako som stratila priateľov. 

  Na stojane na bicykle pri potravinách sedí bezdomovec ktorý vlastne zaspal. Zaspal po sediačky, zaspal svoje životné šance, možno zaspal aj to čo sa tu práve deje. Surealizmus života ktorý som tak rada spoznávala predtým je teraz tak výrazný ako zelená v porovnaní s hnedou na celej dĺžke stromov. Pokiaľ nie je zima a listy nerastu, to je keď sa na svet pozerá človek plný strachu, ovládnutá muška chytená do pavučiny ktorú  na ňu uplietli politici a ľudia ktorý ovládli krajinu, kto vie kto medzi nimi naozaj je. 

  Vedľa neho sedi mladší anarchista, pravdepodobne tiež zaspal, zaspal na ceste domov v autobuse, okradla ho kultúra a už sa nikdy domov nevráti, je z neho bezdomovec. Rozmýšľam či sa stal anarchistom skôr ako bezdomovcom alebo naopak, možno som si to celé len vymysela. Skúšam počítať ako dlho má vlasy ostrihané ako kohút, vidím len z diaľky ale predsa sa mi zdá že to nestrihal kaderník ale neskúsený človek. Kohúty sú príliš panovačné na to aby sa k nim prirovnávali ľudia ktorý majú myšlienky slobody. Aj keď ich dúhové pierka sú niečo ako dúha na nálepkách queer ľudí. 

  Svet je pospájaný s malých kúskov a súvislostí, ktoré vôbec nemajú veľa spoločného.  

  Pachy mužov bez domova prevládajú tabakom, močom a alkoholom, k tým ktoré človek cíti zo žien patrí aj zaschnutá krv. Ich pachy sa zmiešali s výfukmi áut a vytvorili neznámu variantu smradu mesta. Keď niekto býva nad ulicou, akákoľvek výška poschodia, donesú sa mu cez okná, cez škáry a usadia sa mu hlboko pod kožu. Ako jedovaté látky, ktoré ľudí otrávia, začnú rozmýšľať celkom konzumne, ako mušky. Nechcem urážať mušky, sú jemné a nežne, nezaslúžia si cítiť silu ktorú práve vkladám do metafory ktorú som s nimi vytvorila. 

  Spomeniem si na rozhovor ktorý viedli staré pani na dôchodku v autobuse keď som cestovala celým mestom za jedným rozhovorom. Bol to príklad toho ako funguje rozhovor medzi človekom a len polo človekom. Jedna dôchotkina prikivovala a druhá sa pár krát opakovala. Vraj by mali zakázať plastové fľaše a všetky tie vymyslené nápoje. Vraj za ich mladosti mali výnimočne malinovku a súdu, všetko. Vraj všetky tie hrozné skládky odpadu sú len zbytočné, oni všetko spálili na dvore. 

  Rozumiem jej, aspoň trochu nádeje pre našu krajinu. Ale predsa viem že niekto by toto akurát považoval za zánik jeho životného potešenia. Viacstranné pochopenie, moja každodenná dráma.

  Vrátim sa radšej v mojich myšlienkach k tomu surrealizmu. Už v hlave vidím ako o tomto momente budem písať odstavce. 

  Krátke, dlhé. 

  Vety, slová. 

  Stratím sa v nekvalitných poetizmoch a prehnaných faktoch môjho štýlu písania.

  Ľudia zakrývajú svoje tváre pred strachom zo smrti, stávajú sa strachom davu. Namiesto nákazy chorobou sa nakazujú informáciami ktoré počujú a veria im bez overenia. Preklínajú ma pohľadmi ak prechadzam všade bez rúška a predsa neviem ako môžu vydržať. Látka sa im musí vlievať pod kožu a prischnúť na ich  myšlienkach, teplo ich musí oblievať tak ako aj strach. 

  Vždy si pomyslím že to je celé zle. 

  A moji priatelia ma zakaždým aj vysmejú.

  Nechápem ako môžu ľudia tak ľahko potlačiť svoju identitu, svoju podstatu. Ľudskosť.

  Aj pani z autobusu sa bála vírusu. 

  Okrem toho že som sa začala pozerať na strechy domov som začala vnímať to koľko je kde v meste zelene, nie je to predsa také zlé ale je tu aj možnosť že moje oči mali len dobrý pohľad a dostala som sa do dobrej štvrti. Ako na potvrdenie si všimnem že na tomto mieste nie je žiadna zeleň, z mojej strany. Možno preto ľudia utiekli do centra.

 


2 názory

kvaj
29. 05. 2020
Dát tip

Trochu jsem se v zom ztratil, respektive mi připadá, že sotva nahodíš nějakou myšlenku (problém), už ji opustíš.


"pospájané s malých kúskov a súvislostí"...donutila jsi mě se zamyslet......Ekonomický růst je pokládán za znak hospodářského úspěchu, ovšem .....nadbytečná spotřeba ničí zdroje planety...protože způsobuje produkci obrovského množství odpadu ....odpadu?......je bezdomovec také odpad?....odpad společnosti?....ale ne vše je zlé...důležitý je zdravý selský rozum........*/***


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru