Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 439 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+12 neviditelných
Zelené oči II. diel -31 - 32- 33-34- 35- 36-37- 38- 39-40-kapitola
datum / id18.06.2020 / 508134Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno91x
počet tipů1
v oblíbených0x
Zelené oči II. diel -31 - 32- 33-34- 35- 36-37- 38- 39-40-kapitola

                                                       31. kapitola  

 

     Po jeho odchode si Sidónia ľahla do postele. Vankúše na ktorých mala položenú hlavu, si upravila tak, aby videla na balkónové dvere za ktorými sa stratil. 

  V prsníkoch stále pociťovala túžbu po mužovi, ktorý ju pred chvíľou priviedol na okraj túžby. Panebože, ako veľmi nechcela podľahnúť tým jeho nežnostiam. Hnevala sa sama na seba. Len málo stačilo, aby ju dokázal poriadne rozpáliť. Jej ústa túžili zašepkať: ,,Miluj sa so mnou." No mozog hovoril niečo iné. Vedela, že to nemôže urobiť, že je to zakázané. Veď má manželku! Lenže srdce jej velilo zavolať ho k nej do postele. Nevedela, čo má urobiť. Či ho má milovať, alebo nenávidieť. 

                                    X                             X                           X 

 

     Aj Stefanove myšlienky sa týkali Sidónie, keď poháňal koňa von z mesta. Nedokázal si vysvetliť, prečo mu na nej tak veľmi záležalo. Veď je otrokyňa, preboha. A on sa k nej správal ako ku kráľovnej. Jeho city kolísali medzi vášnivou telesnou túžbou a akousi neznámou nehou. Musí o tom premýšľať, lebo teraz sa mu to zdalo akési domotané. 

 

                             X                                     X                               X 

 

       Iramad okamžite vyrazil na cestu, keď ho dal Borgia zavolať. Hoci nerád odchádzal od nedokončenej práce. Tá malá suka, ktorú mu Saerda nechal, ako darček, ho priam vyzývala na ďalšie mučenie. Cítil, že mu poskytne ešte mnoho vzrušenia. A teraz musel odísť. Ale dôležitá práca má prednosť pred zábavou. A Borgia bol dôležitejšia práca. Cestou k nemu si pripravoval reč. Musí ho oboznámiť, že Zelené oči už nemá vo svojej klenotnici. 

  Lenže skôr, ako mu stačil podrobne opísať celý priebeh pri ktorom prišiel o vzácny klenot, Borgia sa na neho zlostne rozkričal. 

,,Chceš povedať, milý priateľu, že Zelené oči už nemáš?!" Jeho hlas znel ticho, ale hrozivo. ,,Môj otec o ne prejavil obrovský záujem. Dokonca chce prísť osobne, aby sa presvedčil o ich pravosti. Čo mu mám teraz povedať? Že to bol, len žart?" 

,,Nie, vaša milosť. Stačí mu poslať správu, aby prišiel o pár týždňov neskôr. Dovtedy ich získame späť." 

,,Získame?" Borgia sa ironicky usmial. ,,Ak počítaš, že ti pomôžem, tak sa mýliš. Ak by som to predsa len, musel urobiť, tak žiadna odmena by pre teba neprichádzala do úvahy." 

  Iramad sa snažil ovládať hnev. Posledné udalosti v ňom vyvolávali únavu a zlosť. Nemal chuť počúvať cynické reči nafúkanca, ktorý sa narodil v pápežskej posteli, a preto si myslí, že s ním môže jednať, ako s posledným žobrákom. 

,,Vaša milosť, tomu podliakovi Saerdovi sa podarilo získať Zelené oči bez toho, aby som chyboval. Dozvedel som sa, že sa vrátil do Mandry. No nechal mi darček, svoju otrokyňu. Počítam s tým, že ju bude chcieť späť. Nachystám mu pascu, lebo do Mandry sa len, tak ľahko nedostaneme. Je dobre strážená." 

,,A čo keď sa po ňu nevráti? Je bohatý, otrokýň si môže kúpiť, koľko chce," povedal už pokojnejšie muž v maske sediaci za vrcholom stola. 

,,Aj s touto možnosťou rátam. Momentálne nemám dosť vojakov, aby som mohol zaútočiť na také veľké, hradné mesto. Ale, ak by ste dovolili použiť vaše oddiely, potom by som mohol..." 

   Odrazu sa ozval mohutný úder päsťou do stola. ,,Ty... úbožiak! Celkom si sa zbláznil! Mám na krku vzbury a nepokoje a ty chceš, aby som ti požičal armádu? To teda nie! Kým mi vrátiš vojsko naspäť, zatiaľ prídem o vybojované územia aj postavenie. Takto sme sa nedohodli, milý priateľu, mal to byť obchod a na ňom trvám. Zelené oči za kniežatstvo." 

,,Takže Svätý Otec súhlasil, že mi pridelí moje, vlastné územie?" Iramad sa rozžiaril spokojnosťou. 

,,Lenže, ako vidím, tak z obchodu nič nebude," ukázal rukou dookola, ,,... zahájim útok na Mandru a získam Zelené oči sám." 

 

                                               X                             X                    X 

 

                                                                32. kapitola   

 

      Iramad sa zhrozil. Uvedomil si, že ak sa Pápež dozvie o jeho neschopnosti, môže sa ľahko stať, že miesto kniežatstva s ktorým počítal, sa dostane do nemilosti a bude z neho štvanec. 

A preto skríkol: ,,To nie!" 

,,Tak mi ich dones a bude odmena." 

,,Vaša milosť, potrebujem čas, aby som všetko naplánoval." 

,,Tak dobre," povedal zvoľne Borgia. A pri tom si uvedomil, že tento človiečik za neho odvedie špinavú prácu do ktorej sa jemu nechcelo púšťať. ,,Ale nie dlho," zodvihol prst. ,,O šesť týždňov odchádzam do Ríma. Dovtedy tu chcem mať ten smaragdový náhrdelník. Inak ťa zoberiem so sebou a sám vysvetlíš Pápežovi, prečo sa nemohol pokochať pohľadom na jedinečný šperk, ktorý nemá obdobu. Rím je pekné mesto. Starobilé. Hoci v poslednej dobe sa tam začali množiť vraždy, ktoré nikto neodhalí," urobil zámerne odmlku, aby mu nahnal strach. ,,Neviem, či si počul, že telo môjho drahého brata vylovili z Tibery. Bol ubodaný. No doposiaľ nenašli jeho vraha. Rím je pekné, ale aj veľké mesto. Jeden zabitý človek tam nič neznamená," odkašlal. ,,Vyjadril som sa jasne?" 

,,Vy vznešený pane, sa vyjadrujete vždy jasne." 

  Borgia si dal dole masku z tváre. Nalial si z karafy červené, perlivé víno. Odpil a oprel sa o sametové operadlo stoličky. Vôbe sa neunúval, ponúknuť mu stoličku, ani nápoj. Zatvoril oči. ,,Môžeš ísť, Iramad. Náš rozhovor skončil." Kývol rukou na znak, že ho prepúšťa. 

  V Iramadovi stúpala vlna hnevu, keby mu také niečo urobil ktokoľvek iný, bez váhania by ho zabil. Len s vypätím všetkých síl potlačil pobúrenie a zlosť. Prinútil sa k poníženej poklone. ,,Vaša milosť, ubezpečujem vás, že nájdem spôsob ako získať Zelené oči bez toho, aby som zaťažoval vás, alebo Jeho Svätosť." 

  Borgia neotvoril oči. Povedal unavene. ,,O šesť týždňov ťa tu čakám, priateľu." 

,,Určite prídem," Iramad zohnutý v ponížení vycúval z komnaty. Len, čo zatvoril dvere vzpriamil sa a nadýchol. Musel potlačiť pobúrenie a prehltnúť trpkú slinu, ktorú mal na jazyku. Vedel, že sa znova zaradil, do podradného posavenia. Borgia mu to nezabudol naznačiť. 

   Nevadí. V prvom rade musí znova získať tú prekliatu krabičku s tým chladným šperkom, a potom opäť nadobudne privilégované postavenie. A možno aj vlastné kniežatstvo po ktorom tak veľmi túžil. 

   Lenže ako dosiahne svoj cieľ? Že by použil tú malú otrokyňu ako návnadu? Už tam v parku pri labyrinte mu bolo jasné, že Saerdovi na tej kurvičke záleží. Keď sa vráti do paláca Solomon musí sa prinútiť k tomu, aby ju nezabil. Ešte sa s ňou trocha pohrá, ale nechá ju žiť. Bude to veľká obeť, ale pre Zelené oči ju musí podstúpiť. Lebo, len hlupák by zaútočil, s takou malou hŕstkou vojakov akú teraz má na dobre opevnené a chránené hradné mesto. Vedel, že Saerda je dobrý vojvodca a stratég, ktorý nič nenechá na náhodu. 

  Prvý raz podplatil sluhu a tak sa dostal k náhrdelníku, lenže druhý raz sa mu tento ťah nepodarí, to si bol viac ako istý. Tak, čo mu ostáva? Otrokyňa a trpezlivosť. Musí poslať do Mandry špióna, aby sa k nemu dostávali nejčerstvejšie správy o pohybe toho prekliateho sukynho syna. 

   Zišiel dolu schodmi na nádvorie, paholok držal liace jeho koňa. V tom sa vedľa neho zjavil posol z paláca Solomon. 

,,Vznešený pane, odpustite, že prinášam, zlé správy, ale musím vám povedať, že otrokyňa, ktorá bola zatvorená v kobke..." 

,,Čo s ňou je?" Iramad ho chytil pod krkom a silno pritlačil. 

  Posol sa dusil a rozhadzoval rukami. Iramad povolil stysk. ,,Tak hovor!" 

,,Ušla," dokončil. 

,,Ušla? Ako mohla zdrhnúť, veď bola priviazaná, ranená a bezvládna. Niekto jej pomohol? Povedz mi kto, lebo z teba vymlátim dušu!" 

,,Pončo, ten váš hrbáč utiekol s ňou," posol vyhŕkol zo seba a snažil sa od Iramada dostať, čo najďalej. 

,,Pončo! Hrial som si hada na prsiach," vyšvihol sa do sedla. Ako keby toho nebolo málo ešte aj počasie bolo proti nemu. Zodvihol sa vietor a prihnal búrkové mračná. No jemu to bolo úplne jedno. Pozrel sa smerom na sever, kde sa nachádzala Mandra. 

  Bol si viac ako istý, že ten prekiaty hrbáč zaviedol tú otrokyňu rovno do náručia Stefana Saerdu, aby od neho získal uznanie. Teraz si s ňou Saerda slastne užíva v tej svojej Mandre. Cíti sa tam pokojne a bezpečne, ale dokedy? On určite nájde spôsob ako zničí celý rod Saerda a znova získa Zelené oči. 

 

                                        X                            X                           X 

 

                                                     32. kapitola   

 

            Hneď ráno sa zastavil u Sidónie Renzo, aby ju zobral nakupovať. Pochodili skoro všetky kamené obchody a nezabudli, ani na kupcov, ktorí každý deň vozili do Mandry nový tovar. 

,,Myslím, že už toho máme dosť. Nechceš sa vrátiť do domu?" 

,,Ja sa ti čudujem, Sidónia, máš príležitosť zadovážiť si krásne šaty, šperky, rôzne čačky, ktoré ženy milujú a ty, čo urobíš? Voláš ma, aby sme sa vrátili do toho nudného domu." 

,,Nie je nudný," ohradila sa. ,,Dnes ráno mi doručili zopár kníh, ktoré som si objednala. Môžme si ich pozrieť, ak budeš chcieť." 

,,Neozaj? Prečo si mi to nepovedala skôr? To vieš, že chcem," nasmeroval ju k domu, kde Sidónia prebývala. 

   Po príchode si dopriali obed. Víno si kázali doniesť do malej záhrady s výhľadom na ulicu. Utiahli sa do tieňa pod strom. Pončo im tam doniesol stôl a dve stoličky. 

   Sedeli a vychutnávali šum lístia v korunách, spev vtákov a silu lahodného nápoja z ktorého sa Sidónii onedlho začala krútiť hlava a oťažievať ruky a nohy. 

,,Vieš, Renzo, stále premýšľam, že tu dlho neostanem," začala rozvíjať svoju úvahu Sidónia. 

,,A kam by si šla? Do Florencie? Do tej bašty intríg, závisti, násilia, plnej zlodejov, vrahov a takých podlých ľudí ako je Onirpa a Iramad. Tu máš pokoj, vlastný dom, môžeš si kúpiť, čo ti srdce zažiada. Stefano tu dal postaviť veľa krásnych budov, vymeral nízke dane a zákony nastavil tak, aby sa dobre žilo všetkým statočným ľuďom. Pani Katalina sa stará o chudobných a chorých. Dala postaviť prístrešky pre nemajetných a zabezpečila im stravu raz denne. Dokonca tu máme aj budovu, kde dávame vážne chorých o ktorých sa starajú doktori. Každý ti potvrdí, že život v Mandre je celkom príjemný," pokrútil hlavou. ,,Načo by si sa vrátila do Florencie, keď tu ťa čaká lepší život." 

,,Ty to nechápeš. Nie som slobodná. Narodila som sa ako otrokyňa. Celý doterajší život som stále niekomu slúžila. Chcela by som skúsiť aké to je byť voľná. Ísť, kam chcem a nemusím žiadať o dovolenie." 

,,Rozumiem, nemáš to ľahké, dievča," Renzo premýšľal, čo by mal povedať, aby zmenil tému hovoru a trocha ju rozveselil. ,,Stefano zašiel za tebou, než odišiel z Mandry?" 

,,Áno, bol tu, ale, len krátko. Prišiel mi povedať, aby som nedala na jedovaté reči, pani Kataliny." 

  Renzo sa zasmial. ,,Katalina... je to veľmi hrdá a pyšná žena, ktorá oddane chráni rodinu a Mandru." 

   Sidónia pokrčila ramenami a smutne pokývala hlavou.  

,,Povedal ti prečo sa vracia do Florencie?" 

,,Kvôli Iramadovi, aby zistil, čo chystá. Stefano vie, že ten podliak sa nevzdá, kým znova nezíska Zelené oči." 

,,To tiež, ale hlavne sa chce pomstiť Onirpovi za jeho zrádne slová." 

Odlmčala sa. Premýšľala. ,,Onirpa je veľmi zákerný a nebezpečný. Pozná vo Florencii skoro všetkých zabijakov a mnohí na jeho príkaz a za peniaze urobia, čo im rozkáže." 

,,Bojíš sa o neho?" 

Mykla plecom. ,,Nie, prečo?" 

,,Onirpa je možno nebezpečný, ale to aj Stefano. Keby som vedel, že mu hrozí nebezpečenstvo tak idem s ním." Odrazu začul hlasy a erdžanie koní pred domom. Vstal a šiel pozrieť, kto prichádza. ,,Máš návštevu." 

,,Pani Katalinu?" 

,,Tá príde určite tiež, ale dnes je to Marcus a Blanka," zamával im, aby vedeli, že ich nájdu v záhrade. ,,Si veľmi všímavá tak teraz máš možnosť pozorovať, aby si zistila, ako to vyzerá medzi Blankou a Stefanom." 

   Renzo im šiel oproti. ,,Sme radi, že ste nás navštívili. Rozina vám prinesie na záhradu stoličky a víno." 

,,Aké milé privítanie," Blanka sa k nim radostne rozbehla. ,,Sidónia, som rada, že ťa znova vidím. Boli sme v katedrále na omši a nedokázali sme ťa obísť bez toho, aby sme ťa nepozreli a neopýtali ako sa ti darí." 

 

                                                X                        X                   X

 

                                                         34. kapitola   

 

       Sidónia bola prekvapená konaním Blanky. Keby bola na jej mieste a jej manžel si priviedol milenku určite by sa k nej nesprávala tak milo ako ona. Skôr by zaujala odmietavý postoj pani Kataliny. 

   Renzo jej síce stále prízvukuje, že Blanka nepozná zlo a v každom vidí to dobré, a preto sa aj tak chová k ostatným. Ale, aj tak sa Sidónii jej správnie zdalo čudné. Zo začiatku si myslela, že priateľstvo voči nej, len predstiera. Lenže, za tých pár dní, ktoré strávila v Mandre zistila, že Blanka nič nepredstiera a láska, ktorú okolo seba šíri, je pre ňu prirodzená. 

,,Mám sa už lepšie," odpovedala na otázku Blanky. ,,Ruku mám stále citlivú, ale intenzívna bolesť už ustúpila." 

,,Som potešená," prišla k nej celkom blízko a pritlačila Sidóniu na seba. ,,Doniesla som ti kvapky, ktoré som sama namiešala. Je to odvar z bylín. Pridala som aj trocha medu, aby sa ti nezdal horký. Daj si na lyžicu pár kapiek po jedle. Dodá ti silu a energiu. Bolesť celkom ustúpi." 

,,To je celá Blanka," zamiešal sa do rozhovoru žien Marcus. ,,Ona stále niekoho zachraňuje a mieša tie svoje odvary." 

,,Neposmievaj sa mi, ty jeden... posmeško. S pani Katalinou zachraňujeme a ošetrujeme mnoho chorých. A moje byliny im pomáhajú od bolesti. Pre chudobných sme dali postaviť slamené domy, aby nemuseli spávať pod holým nebom." 

,,Nehnevaj sa, drahá," Marcus sa postavil za ňou a položil jej ruky na ramená. ,,Vieš, že si ťa rád doberám." 

,,To nie je od teba pekné. Radšej im povedz, že si ma začal maľovať," obrátila sa k Sidónii a Renzovi. ,,Musím ho pochváliť, je skutočne dobrý. Mali by ste sa prísť pozrieť. Nájdete nás každé ráno v zámockom parku. Tam stojí stojan s plátnom. " 

,,Ale, Blanka, nepreháňaj! Skôr predloha je krásna," jemne ju pohladil po líci. 

  Sidónii tento milostný moment neušiel. 

,,Marcus, mali by sme už ísť. Dnes je deň, kedy chodíme s pani Katalinou navštevovať chorých. Musím sa ešte pripraviť." 

,,Škoda, že ste neostali dlhšie," Sidónia zaujala ľútostný postoj hostiteľky. 

  Blanka odmietavo pokrútila hlavou. ,,Musím sa vrátiť. A nezabudni prísť do zámku pozrieť si tie pekné obrazy, ktoré maľuje Marcus. Maj sa dobre, Sidónia." 

  Blanka sa postavilla a vydala sa cez dom k východu. 

  Marcus ostal na mieste a obrátil sa k Renzovi. ,,Nemohol by si pomôcť Blanke vysadnúť na koňa? Chcem sa niečo opýtať Sidónie." 

,,Ale, samozrejme," Renzo poslušne odkráčal za krásnou, mladou ženou. 

   Marcus si pritiahol stoličku k Sidónii. ,,Ty nemáš v úmysle ostať v Mandre, však?" 

,,Nie. Chcem byť voľná a žiť vlastným životom podľa svojich pravidiel." 

,,Myslím, že je to dobrý zámer. Ak budeš potrebovať pri ňom pomoc, neváhaj, obráť sa na mňa. Chápeš, o čo mi ide? Musím chrániť Blanku, lebo ona sama to nedokáže." 

,,Viem," usmiala sa na neho. ,,Nikdy by som jej vedome neublížila." 

,,To je dobre. Od začiatku som tušil, že si srdečná," milo sa usmial. Vstal, poklonil sa jej a odišiel za Blankou. 

                                              X                           X                 X

 

                                                         35. kapitola   

 

    Po jeho odchode  Sidónia sedela, pozerala priamo pred seba a premýšľala, aký je ľudský život zložitý. Prečo na ňom nie je všetko jednoduché? Prečo si ho ľudia sami komplikujú. 

   Sú tu dvaja bratia a jedna žena. Ten starší, ktorý je jej manžel, ju berie ako sestru. Má ju rád, ale nie spôsobom akým muž miluje manželku. Ten mladší by ju mal mať rád ako priateľku, ale on ju zbožňuje ako ikonu.  Mnohokrát sa pýtala sama seba, kto mieša karty ľudských osudov? 

   Po chvíli sa obrátila a zbadala Renza stáť pod stromom ako ju pozoroval. ,,Už ti je všetko jasné?" 

,,Áno," zamyslela sa. ,,Povedz mi Renzo, prečo je náš život taký zložitý?" 

,,Neviem, dievča," podišiel k nej a sadol si na stoličku na ktorej pred chvíľou sedel Marcus. ,,Chcel, aby si odišla?" 

,,Ako to vieš?" 

,,Poznám Marcusa a tiež viem, že miluje Blanku od prvej chvíle ako ju priviedol Stefanov otec do Mandry." 

,,A ona miluje jeho?" 

,,Áno. Tým svojim detským spôsobom. Lenže majú smolu. Marcus je druhorodený a Blanka je dedička obrovských pozemkov. Preto si musela zobrať Stefana, dediča Mandry. Lenže, ten o ňu nemá záujem, radšej sa venuje stavbe lodí." 

   Sidónia vzdychla. ,,Stefano vie, že tí dvaja..." 

,,Samozrejme. Nie je slepý, ale nič na tom nemôže zmeniť. Sú to staré zákony podľa ktorých sa musíme riadiť." 

,,Je to nespravodlivé." 

,,Moja milá Sidónia, myslím, že ty o nespravodlivosti sveta vieš, tiež svoje." 

Potriasla hlavou. ,,Ale toto je iné. Ide predsa o Stefanovu manželku, ktorá miluje švagra. Nechápem, že to Stefano znáša a nič s tým neurobí." 

,,A čo by mal podľa teba urobiť? Vyzvať brata na súboj?" 

,,Nie, ale..." 

,,Pokiaľ je ich vzťah v platonickom, nepoškvrnenom vzťahu tak to Stefano prehliada. A Blanke sa to páči. Vidí v Marcusovi svojho hrdinu." 

   Sidónia kývla rukou. ,,Je to ich vec. Mňa to nezaujíma a nechcem o tom viac počuť." 

,,A prečo nie? Teraz je to aj tvoja vec. Stefano je môj priateľ a chcem, aby bol šťastný a aby splodil potomkov. Lenže po boku Blanky to nedosiahne. Ona je dieťa, ktoré nikdy nedospeje. Naivné, krásne, bezstarostné, ktoré sa snaží nevidieť zlo. A to nie je v poriadku. Stefano sa jej bojí dotknúť, ako muž, lebo sa obáva, že by sa v nej niečo zlomilo. Že by jej ublížil. Keď sa brali, mala štrnásť rokou. Všetci sa nazdávali, že z dieťaťa sa časom stane aj myslením dospelá žena, ale ona naďalej ostala uveznená v detskom svete. Vo svojej ríši snov a fantázie. Viem, že si tajne prial, aby aspoň Marcus z nej urobil skutočnú ženu. A ich dieťa by prijal za vlastné, ale, ani to sa nestalo. Lebo ona nevie nič o telesnej láske. A ani jeden z nich nemá v sebe silu, aby ju pripravil o ilúzie a ukázal jej skutočný svet. A tak sa všetci traja hrajú na šľachetnosť a žijú rozprávkou. Strkajú hlavu do piesku a nechcú si priznať pravdu." 

,,Možno im to tak vyhovuje." 

,,Ich matke nie! Chce vnuka a dediča. A preto pod rôznymi zámienkami láka Stefana do Blankinej postele. Nechce prijať skutočnosť, že Blanka mu nedá nikdy syna." 

   Sidónia pokrútila hlavou. ,,Ako som povedala, je to ich vec." 

,,Ale aj tvoja!" Skríkol. ,,Mne na Stefanovi záleží a chcem jeho šťastie. A ty mu môžeš v tom pomôcť." 

,,Ja?" začala kývať rukou. ,,To nie, na to zabudni." 

,,Predstav si, že by si Stefanovi porodila syna..." 

,,Nie!" Skríkla podráždene. 

,,Ty hlúpa! Do smrti by bolo o teba kráľovsky postarané." 

,,Renzo, rozohral si hru, ktorá sa mi vôbec nepáči!" Vstala zo stoličky a zamierila do domu. 

,,A, čo, keď si už samodruhá? Nepomyslela si na to?" 

   Sidónia ostala stáť, ako solný stĺp.

 

                                            X                           X                       X 

 

                                                      36. kapitola   

 

     Pomaly sa obrátila. ,,Myslím Renzo, že hráš vysokú hru a zo mňa v tej prekliatej hre robíš pešiaka." 

,,Záleží na tom?" 

,,Mne áno. Neviem, či tvoje sily budú stačiť na ňu. Chceš držať v rukách osudy ľudí a nie som si istá, či je to celkom v poriadku. Tvoj svet je veľké javisko a my sme herci, ktorými túžiš manipulovať. Len neveim, či aj ostatní budú zdieľať tvoj zmysel pre teátro." 

,,Nepreháňaj! Zbytočne dramatizuješ. Chcem dosiahnuť, len prostú vec, aby Mandra dostala dediča a všetci boli spokojní." 

,,Tak to vidíš ty, ale čo tí ľudia, ktorých sa to týka. Budú to vnímať aj oni tak?" 

   Renzo sa zasmial. ,,Je mi to úplne jedno. Nemienim sa ich pýtať. Som sebec, a preto konám na vlastnú päsť." 

   Sidónia pokrútila hlavou. Pomalým krokom sa vracala na záhradu, kde Renzo pohodlne sedel za stolom  a popíjal víno. 

   Prišla tesne k nemu. Premerala ho pohľadom. ,,Renzo, nestúplo ti to víno nebezpečne do hlavy? Lebo sa mi zdá, že nadmieru fantazíruješ." 

,,Ale, moja milá Sidónia, prečo si to myslíš? Prečo by si nemohla čakať dieťa? Ešte ťa to nenapadlo?" 

,,Nie, nemyslím si, že..." potom sa zháčila a premýšľala, kedy naposledy z nej tiekla krv. Od vtedy, čo poznala Stefana jej čas preletel, ako na krídlach vážky, nestačila počítať dni. Vôbec si nepamätala, kedy naposledy krvácala. 

,,Dieťa," povedala pošepky a dúfala, že Renzo nepočul. 

,,No, je to raz tak, dieťa môže byť na ceste," vyhlásil suveréne ako keby o tom bol jasne presvedčený. ,,A tým pádom ty a dieťa budete patriť Stefanovi, lebo potomok otrokyne prináleží jej pánovi." 

,,Verím, že by mi dal za dieťa slobodu." 

,,Ja by som v to nedúfal, lebo by sa obával, že ho opustíš aj s dieťaťom. A tomu by sa určite chcel vyhnúť" 

   Vedela, že má pravdu. Cítila, že sa jej zmocňuje strach. Mala pocit, že sa ocitla v pasci. 

,,O žiadnom dieťati nemôže byť ani reči. A žiadne nebude, som si istá," vyhlásila rezolútne. 

,,Na tvojom mieste by som ešte  s takým sebaistým postojom počkal, kým bude všetko jasné." 

,,Renzo, si veľmi krutý podliak. Dokážeš z ničoho urobiť obrovský problém a zanechať človeka tak, že sám začne pochybovať." 

,,S tým podliakom by som počkal. Pretože, keď ti niekto odhalí pravdu nemusí byť zlý a podlý. Proste sa musíš rozhodnúť, kam chceš patriť, a čo chceš." 

   Vzdychla. ,,Uvidíme..." 

,,Presne tak, uvidíme..." Dopil víno v pohári. Postavil sa. ,,Pôjdem, viem, že potrebuješ čas na rozmyslenie a rozímanie. Zajtra ťa znova navštívim a keď budeš chcieť, môžme pokračovať v debate." 

   Pokrčila ramenami. ,,Skôr nie, ako áno!" 

Usmial sa a vydal sa cez dom k hlavným dverám. Ešte z diaľky jej zakýval a zavolal: ,,Želám ti pekný deň." 

Sidónia vzdychla. ,,Áno, musím čakať a vyzbrojiť  sa trpezlivosťou," povedala smutne pre seba a vôbec ju táto situácia netešila. 

 

                                              X                          X                      X 

 

                                                           37. kapitola   

  

            V ten deň dostala Sidónia ešte jednu návštevu. Sedela pohodlne v kresle v hlavnom salóne. Prezerala a čítala knihy, ktoré jej doniesli od pisára. Nevnímala svet okolo seba, lebo bola zaujatá intrigami komédie, ktoré prenášala na seba. 

  Počula zaklopanie. Strhla sa. ,,Áno..." Okamžite odpovedala. Vošla slúžka Rozina. 

,,Slečna, prišla vás navštíviť pani Katalina zo zámku," sršalo z nej nadšenie a úcta. 

,,Priveď ju," Sidónia odložila knihu, vstala, prihladila si vlasy. 

   Otvorili sa dvere, zašušťala hodvábna sukňa. 

,,Aká česť, ctihodná pani, že ste ma navštívili," srdečne ju privítala. 

,,Aj ja si myslím," premerala si miestnosť skúmavým pohľadom. Obzerala si farebne čalúnenú pohovku, okná zdobené pestrou vitrážou, skrine a police z leštených dubových dosiek. Na príborníku stál džbán, ktorého vrchný diel bol zdobený ametystom, tak isto aj čaše, ktoré stáli opodiaľ. Na stene viselo benátske zrkadlo v čiernom ráme. 

,,Stefano ťa neubytoval zle. Tento dom kúpil môj manžel, Karlito. Ja som tu nikdy nebola." Prešla po izbe, chytila sa operadla pohovky. ,,Hoci je tu pekne a máš tu svoje pohodlie, no napriek tomu musíš odísť. Mandra sa nestane tvojim domovom. O to sa postarám." 

,,Lenže, vznešená pani, zabudli ste, že som otrokyňa a dokiaľ mi nedá pán slobodu nemôžem sa voľne pohybovať." 

   Katalina si ju skúmavo prezrela. ,,Nezdá sa mi, že by si sa správala a žila, ako otrokyňa." 

   Sidónia si uvedomila, že Katalina bude ťažký súper. Vzdychla, nevedela, čo jej môže povedať a čo nie. ,,Viete, vyskytli sa isté okolnosti, pre ktoré musím ostať v meste ešte určitý čas." 

Vznešená dáma sa na ňu pozrela s nedôverou. ,,Nerozumiem, aké okolnosti? Možno sa ti zapáčilo, že ťa Stefano usadil, v tomto peknom dome a dovolil ti napukovať rôzne zaujímavé veci." 

,,Vôbec nie!" Sidónia skríkla pobúrene. ,,Potrebujem, len krátky čas, aby som... sľubujem, že potom navždy odídem." 

,,Čo, keď ti ten čas nedám a budem trvať, aby si odišla okamžite." 

,,Pani Katalina, doprajte mi, len malý čas," prosila ju očami. 

,,Mne sa zdá, že si veľmi opovážlivá." 

,,Nie som, vznešená pani, iba odhodlaná." 

  Katalina si porozne prezerala dievčinu, ktorá stála pred ňou. Nebola taká krásna a jemná ako Blanka, no za to z nej cítila hrdosť, vznešenosť a zdravý rozum, ktorý v týchto časoch nemal každý. Hoci vedela, že je o polovicu mladšia ako jej nevesta vyspelosťou ju dávno predčila. Za iných okolností by ju považovala skôr za priateľku ako nepriateľku.   

    Katalina sa prudko obrátila a vydala sa k dverám. ,,Nie som spokojná s výsledkom nášho rozhovoru. Čakala som, že odídeš skôr ako sa môj syn vráti do Mandry. Ale, dobre, poskytnem ti čas o ktorý ma žiadaš, ale, ak do dvoch týždňoch neodídeš, už ma nikto nezastaví. Postarám sa, aby si odtiaľto odišla ako posledná žobráčka. Ber to ako výstrahu." Bez rozlúčky opustila miestnosť. Niesla sa ako kráľovná. Majestátne a vznešene. 

    Sidónia si vydýchla a unavene klasla na pohovku. Musela sa napiť vody, aby znova získala silu, ktorú z nej pani Katalina odčerpala. Nebolo pre ňu jednoduché postaviť sa jej zoči voči a čeliť jej hnevu. Do čoho sa to len zaplietla? Každý z rodiny mal s ňou nejaké plány, ešte aj Renzo ju chcel zatiahnuť do svojich smelých intríg, ktoré spriadal na záchranu Mandry a o ktorých nikto nevedel, len ona. 

  Stala sa pešiakom v osudovej hre, a pritom mala strach, že ostane zviazaná so Stefanom dieťaťom, ktoré v nej možno rástlo. 

 

                                               X                              X                          X

 

                                                           38. kapitola   

 

     ,,Bola som ju pozrieť," Katalina sa obrátila na pravý bok, pritiahla sa bližšie k nočnému stolíku a naliala si do čaše víno a schuti sa napila. 

,,Koho?" Renzo sa tváril nechápavo, hoci dobre vedel, o kom hovorí. 

,,Predsa ju. Stefanovu otrokyňu." 

,,Ahá! Myslíš Sidóniu." 

,,Renzo, ty ma vieš vždy dokonale rozhnevať, lebo dobre vieš, koho mám na mysli a tváriš sa tak dokonale nevediaci." 

,,Ale, prosím ťa, niekedy nezaškodí trocha nevedomosti," Renzo si sadol, a pozoroval ženu vedľa seba, ktorá si cnostne držala prikrývku na nahých prsiach. ,,Tak, čo jej hovoríš?" 

,,Zdá sa mi smelá, samostatná a hrdá. Vôbec neprejavila strach, ani vtedy, keď som na ňu tlačila, aby okamžite odišla z mesta. Tvrdila, že musí chvíľu počkať, kým zistí nepredvídateľné okolnosti," Katalina sa obrátila k Renzovi. ,,Prečo mám podozrenie, že v tých neznámych okolnostiach máš prsty práve ty?" 

Renzo sa usmial. ,,Mňa neponúkneš vínom?"

,,Keby som bola zákernejšia, tak ti do čaše nalejem odvar z Bolehlavu a mám od teba navždy pokoj," podala mu pohár. 

,,Máš smolu, vznešená pani, ihneď by som to poznal. Traviča ako som ja nikto nedostane." 

,,Skutočne sa tak dobre vyznáš v jedoch?" 

,,Som majster, okamžite jed odhalím, len podľa vône. Poznám všetky bylinky a odvary z nich. A nie len to. Poznám aj tajomstvo výroby vónych esencii. Na to sa najlepšie hodia hlavičky kvetov. Skúšal som to z ruží. Tá vôňa je ničím nenahraditeľná." 

   Katalina sa tvárila prekvapene. ,,Si môj milenec už dlhé roky a ja o tebe neviem skoro nič. Prídeš, pobudneš tu určitý čas a znova sa vytratíš. Sám, alebo so Stefanom. Sprevádza ťa tajomstvo i keď ťa poznám roky." 

   Pohladil ju po nahom ramene. ,,Vieš, milá Katalina, muži musia mať svoje skryté tajomstvá o ktorých nevie nikto, len oni sami. Nerád by som ti odhaľoval profesiu vraha." 

  Kataline prešiel mráz po chrbte. ,,Už dávno si ním prestal byť." 

,,Mýliš sa. To, čo je v nás si nesieme do konca života." 

,,To je hlúposť. Verím, že ľudia sa dokážu zmeniť, napraviť, byť lepšími." 

,,Nesúhlasím. Možno teraz ľutuješ, že spávaš s varahom? Síce polepšeným, ale predsa stále vrahom." 

,,Prestaň!" Ostro ho zastavila. ,,Mňa zaujíma, kým si teraz a nie čím si bol." 

,,Bol som veľmi zlý, Katalina. Túlal som sa po uliciach Neapola ani prašivý pes. Odvrhnuté decko o  ktoré sa nikto nestará je ľahkou korisťou pre všetkých. Zneužívali ma muži aj ženy na svoje zvrhlé chúťky. Preto sa zo mňa stal taký cynik. Keď som chcel prežiť musel som sa naučiť brániť a zarábať peniaze. Preto som sa zdokonalil v umení zabíjania." 

   Katalina súcitne vzdychla. ,,Viem, že nie každé dieťa sa narodí v posteli." 

,,Tak, prečo chceš, aby Sidónia odišla z Mandry? Je otrokyňa, ktorá nevie nič, len slúžiť pánovi. Ak odtiaľto odíde stane sa z nej tuláčka, ľahká korisť pre špekulantov, ktorí ju budú chcieť zneužiť." 

,,C... ale, Renzo, poradí si. Viem to, je silná. Dám jej dukáty a čo s nimi urobí bude jej vec. Nemôže tu ostať, vieš to aj ty. Blanka musí byť pre Stefana jediná žena, ktorú bude chcieť, aby splodil potomka." 

  Renzo nervózne vstal z postele a začal sa obliekať. ,,Hovoríš tieto slová, ale sama im neveríš. Stefano nikdy s Blankou nesplodí žiadne deti. Vedia to všetci okrem teba, lebo ty to vedieť nechceš. Zatváraš oči a nahováraš si rozprávky, ktoré sa nestanú." Dokončil obliekanie. ,,Pôjdem do svojej izby o chvíľu svitá. Nechcem, aby služobníctvo klebetilo." 

,,Renzo, počkaj ešte..." Snažila sa ho zastaviť. 

,,Nie, myslím, že máš o čom premýšľať. Chcem, len dodať, aby si zobrala do úvahy, že Sidónia je možno jediná, ktorá môže dať Mandre dediča." Na to sa za ním zatvorili ťažké, dubové dvere. 

  Katalina pocítila, ako keby práve zapadol zámok na jej hrobke. 

 

                                        X                              X                       X 

 

                                                          39. kapitola   

 

    O týždeň neskôr sedela Sidónia na balkóne v ruke zvierala knihu. Premýšľala o budúcnosti, a pritom sa vyhrievala na slnku. 

  Počula Rozinu ako na ňu kričí. Sidónia vedela, že šla nakúpiť, ale nemala poňatia, prečo už z diaľky na ňu volá. Vstala, pritlačila sa na zábradlie balkóna. Snažila sa zaostriť zrak i keď jej v tom bránili ostré lúče poludňajšieho slnka. Zakryla si rukou čelo, aby stlmila jas. V kľukatej uličke, ktorá viedla k domu videla slúžku Rozinu ako za sebou ťahá dieťa. 

,,Slečna, pán sa vrátil..." 

,,Čo? Nepočujem dobre," Sidónia rýchlo vybehla z domu na ulicu a šla jej oproti. Ocitla sa už skoro blízko pri nich, keď spoznala, kto je to dieťa, ktoré Rozina ťahá za sebou. Ostala stáť, ohromená šťastím. 

,,Slečna, keď som nakupovala na trhu pri hlavnej bráne zbadala som pána Saerdu. On ma videl tiež. Povedal, že vám mám odovzdať darček," slúžka postrčila chlapca dopredu. 

,,Pier!" Sidónia objala dieťa a pritlačila k sebe. ,,Stalo sa niečo?" 

,,Nič, len som chcel byť s tebou. Keď sa u pekára zjavil pán Saerda prosil som ho, nech ma odvedie k tebe." 

   Sidóniu to dojalo k slzám. ,,Ako sa má Berta a Bartolo?" 

,,Berta sa vydala za pekárovho syna a Bartolo sa učí u majstra kníhtlačiara. A mne bolo za tebou clivo." 

,,Poď sem, nech ťa vystískam," Sidónii sa kotúľali slzy dole tvárou. 

,,Si rada, že som prišiel za tebou?" 

,,To vieš, že áno," pevnejšie si ho k sebe pritlačila. ,,Ublížil ti niekto vo Florencii, keď si tam nechcel ostať?" 

,,Už som ti povedal, že nie." 

,,Tak dobre, poď," chytila ho za ruku. ,,Okúpem ťa a nakŕmim, ukážem ti dom a zoznámiš sa s Pončom. Zachránil ma pred zlým mužom." 

  Pier pokrčil ramenami. ,,Veľmi som sa na teba tešil. Pán Saerda povedal, že tu môžem bývať s tebou. Hovoril, že si bola chorá," pozrel na ňu detskými očami plnými strachu. 

,,Neboj sa, už sa cítim lepšie," pohladila ho po vlasoch. ,,A sme tu," ukázala rukou na pekný dom so záhradou. ,,Bude sa ti tu páčiť." 

   Slúžka kráčajúca za nimi pristúpila k Sidónii a zašepkala jej do ucha. ,,Pán hovoril, že v noci za vami príde," na to sa úslužne vzdialila v kuchyni. 

 

                                                  X                           X                         X 

 

                                                          40. kapitola   

 

        Sidónia sedela, sama v tmavom salóne. Nedovolila Rozine, aby zapálila sviečky. Premýšľala. Už prešiel týždeň od vtedy, čo ju navštívila pani Katalina. Dala jej dva týždne, aby opustila Mandru, lenže nevedela, kam sa podeje. Teraz nemôže myslieť, len na seba. Je tu Pončo a Pier, ktorí sú od nej závislí. 

  Počula otvoriť dvere. Nemusela sa, ani pozrieť, aby poznala, kto vstúpil. 

,,Prečo sedíš po tme?" 

,,Premýšľam." 

   Otvoril dvere a zavolal: ,,Rozina, zapáľ sviečky v salóne." 

   Rozina to urobila a rýchlo sa vzdialila. 

Stefano si sadol k Sidónii. ,,Prezradíš mi o čom tak úpenlivo premýšľaš?" 

,,Musím odísť z Mandry," odpovedala bez okolkov. 

,,Viem, Renzo mi spomenul, že ťa bola navštíviť matka. Porozprávam sa s ňou o tom." 

,,O čom sa chceš s ňou rozprávať? Zhodli sme sa, musím, čo najkôr odtiaľto odísť." 

,,Chceš ma nahnevať? Vieš dobre, že chcem byť s tebou. Odídeme spolu. Vrátime sa do Pisy. Kúpim tam dom. Bude, len tvoj, môžeš si ho zariadiť podľa seba." 

,,Ale, čo Onirpa a Iramad? Ľahko sa o nás dozvedia." 

,,Onirpu sa báť nemusíš. Skončil som to s ním raz a navždy. Zradil ma a ja zradu trestám smrťou." 

   Sidónii trocha odľahlo. ,,Ale, čo Iramad? Určite sa dozvie, že som sa vrátila. Mňa zabije a z Ponča zaživa zoderie kožu." 

,,Ani jeho sa netreba báť. Počul som, že sa skrýva vo svojom paláci Solomon. Borgia mu odmietol poskytnúť vojsko tak stiahol chvost a vyčkáva. Len, čo opustí to prekliate miesto nedožije sa rána."

Sidónia vzdychla. ,,Ale aj tak nebudem mať pokoj, pokiaľ nás môže ohroziť." 

,,Teraz by som chcel hovoriť o nás. Želám si z celého srdca, aby sme žili v jednom dome, spávali v jednej posteli a mali spolu deti. Čo na to povieš?" 

,,Neviem..." Hľadela na neho v nemom úžase. 

,,Možno je to len dočasné a o pár mesiacov to uvidíš inak." 

,,Nemyslím si."

,,Cítim k tebe viac, než len telesnú príťažlivosť." Usmial sa. ,,Tak, čo hovoríš na môj návrh?" 

,,A čo Blanka? Ona je tvoja manželka." 

Kývol rukou. ,,Jej sa to nedotkne. Ona si bude užívať svoj pokojný život tu a my budeme v Pise." 

,,Neviem, či sa s tým tvoja matka zmieri. Chce zákoného dediča." 

Mávol rukou. ,,Zvykne si." 

Sidónii sa táto dohoda nepáčila. Obľúbila si Blanku a nechcela jej ubližovať. Čo, ak sa jedného dňa prevalí, že má so Stefanom deti za jej chrbtom. Dôveruje jej, má ju rada a teší sa, keď ju vidí. A ona ju má zradiť? 

,,Čo sa stane, keď sa ma nasýtiš? Necháš ma samú, zoberieš mi deti a dáš ich Blanke, aby ich vychovávala ako svoje. A, čo ja? Som len otrokyňa, čo nemá žiadne práva." 

,,To sa nikdy nestane. Som si istý." 

,,Ale, ja nie." 

,,Chceš tým povedať, že môj návrh odmietaš? Neviem, čo chceš, Sidónia? Azda sa túžiš vydať a mať zákoného manžela a deti?" 

Vzdychla. ,,Stefano, neviem sama, čo práve teraz chcem, ale jedno viem iste, tvoj návrh je veľké riziko a nie som si istá, či sa mi žiada podstúpiť ho. Netúžim ublížiť Blanke, ani tvojej matke." 

,,Sidónia, či chceš, alebo nie aj tak budeš moja," jeho hlas znel pobúrene. 

Pokrútila hlavou. 

,,Ale áno, budeš moja. Možno tomu teraz neveríš, ale dokážem ti, že som spoľahlivý a nehovorím, len tak do vetra." 

,,Aj tak, trvám na tom, že odídem z Mandry, ale sama." 

                                     X                              X                           X




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

30.06.2020 16:22:44dát kritice tipVečný snílek

Ruženka, všetko sa môže zvrtnúť úplne inak. Veď uvidíš. Možno budeš prekvapená a možno ťa to aj trocha zabolí. Ale viac neprezradím.

30.06.2020 14:39:22dát kritice tipRuža z Moravy

Vezme Katalina "otrokyni" na milost, když  jí dá dědice...?

20.06.2020 10:24:05dát kritice tipVečný snílek

Ruženka, a dnes nie sú boje o moc? Možno nie takým spôsobom ako to bolo v 14. storočí, kedy zákon skoro vôbec nebol, ale boje stále pokračujú. Skryte, potajomky, ale stále sa špekuluje. 

  Myslím, že to netreba viac rozoberať. 

18.06.2020 22:08:48dát kritice tipRuža z Moravy

Samé boje o moc,ta doba  byla ztlá a nakonec to v jiné formě pokračuje, ne?



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.