Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 444 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Zelené oči II. diel - 84.- 85-86-87-88- kapitola - Záver
datum / id12.11.2020 / 513463Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
témaHistorické
zobrazeno112x
počet tipů1
v oblíbených0x
Zelené oči II. diel - 84.- 85-86-87-88- kapitola - Záver

                                                                 84. kapitola  

 

    Renzo sa snažil otvoriť oči. Zatiaľ sa mu to nedarilo, hoci rozum už fungoval. Po chvíli zaostril na muža, ktorý sedel oproti a pozoroval ho. 

  Romano Ravelli strácal trpezlivosť. Hodiny sedel na stoličke  pozoroval spiaceho muža, ktorý nereagoval na slovné, ani fyzické útoky. Zo začiatku na neho kričal, vyhrážal sa, že ho nechá v dome a odíde. Nebude čakať na vojakov, kým si pre neho prídu. Keď to nepomáhalo, tak ho začal udierať po tvári, štípať po rukách a nohách. Renzo Dasaro spal, ani sa nepohol. Romanovi neostalo nič iné, len čakať, kým sa prebudí. 

,,Kde som?" Renzo mal sucho v ústach. Snažil sa pregĺgať sliny. 

,,No sláva, človeče. Čakám celú večnosť, pokiaľ sa vrátiš znova do života." 

,,Nezomrel som?" 

,,Čo ťa nemá. Ten dym z Oleandra ťa, len omámil. Prespal si nikoľko hodín. Ja som za ten čas tŕpol, aby si pre nás neprišla pápežská garda a neodviedla do temnice." 

,,Vieš niečo? Ako sú na tom Borgiovci?" Renzo mal na Romana plno otázok. Medzitým vstal. Mierne sa mu krútila hlava. Snažil sa získať stabilitu. Pristúpil k stolu nalial si plný pohár vína a na dúšok vypil. 

,,No... niečo predsa viem. Nedalo mi to zaháľať tu hodiny, keď si spal, ale aj zvedavosť bola dosť silná. Prezliekol som sa za žobráka. Ušpinil tvár od sadzí, aby ma nikto nepoznal a vybral sa k pápežskému palácu. Zamiešal sa medzi ostatných tulákov. Počúval a sledoval dianie." 

,,Preboha, rozprávaj už konečne k veci," súril ho nedočkavo Renzo, ktorý za malú chvíľu vypil karafu vína. ,,Ale som vysmädol. Nemáš ďalšie víno?" 

,,Tam..." Romano ukázal na zatvorené dvere. ,,Chceš vedieť, čo som zistil?" 

,,Samozrejme." 

,,Niekoľkokrát sa otvorila a zatvorila brána paláca. Vyšli vojaci. O chvíľu doviedli všetkých učencov, doktorov z Ríma. Začali sa šíriť chýry, že Pápež náhle ochorel. Na spavú nemoc. Mladý Borgia je na tom horšie, lebo má tú svoju chorobu a začal z nej blúzniť. Kázal, aby doviedli jeho sestru Lukréciu. Chce ju naposledy vidieť." Romano sa odmlčal. 

   Renzo na neho pozrel. ,,A... ďalej?" 

,,Čo ďalej? Viac neviem. Aj tak som toho prezvedel dosť." 

,,Nemáš tmavé nohavice, bielu košeľu a dlhý čierny plášť?" 

,,Stratil si rozum? Na čo to chceš?" 

,,Oblečiem sa za doktora, ktorý prišiel z cudziny a pozná toho viac, ako, len púšťanie žilou. Budem sa dožadovať, aby ma zaviedli k Jeho Svätosti." 

,,Načisto si potratil rozum? Môžeš byť rád, že žiješ. Pripravil som kone a všetko potrebné na cestu. Sú za domom. Nehraj sa na hlupáka a poď so mnou." 

,,Nie skôr, pokiaľ nedokončím, čo som si zaumienil. Nevieš, kam Pápež odkladá cenné veci na ktorých mu ozaj záleží?" 

   Romano sa zamyslel. ,,Počul som rozhovor dvoch kardinálov, ktorí spomínali, že Pápež má za posteľou tajnú skrýšu." Pokrčil ramenami. ,,Viac neviem." 

,,Aj to je dosť," Renzo sa medzitým prezliekol do oblečenia, ktoré požadoval od Romana. Ten ich vyhrabal zo skrine po hosťovi, ktorý náhle odišiel, ani veci si nezobral. Renzo si dal na oči okuliare, tvár potrel popolom a cez hlavu si natiahol kapucňu. 

,,Zober kone a počkaj ma za hradbami mesta," vydával posledné pokyny Romanovi. ,,Ak sa do dvoch, troch hodín neobjavím, rýchlo zmizni. To bude znamenie, že ma dostali. Choď do Janova. V prístave vyhľadaj loď menom Jednorožec. Patrí môjmu priateľovi, ktorý sa volá Stefano Saerda. Všetko mu rozpovedz. Pomôže ti utiecť z Talianska." Pozrel na drobného muža. ,,Zapamätáš si to?" 

  Romano tľoskol. ,,Nie som hlupák." 

,,Dobre, tak už choď, priateľu. Ja vybavím poslednú vec a prídem za tebou." 

  Romano ho nečakane objal. ,,Nedaj sa chytiť." Obrátil sa a vybehol z domu. 

 

                                                 X                         X                 X 

 

                                                               85. kapitola  

 

       Renzo Dasaro prezlečený za doktora silno zabúchal päsťou na dubové vráta paláca, kde býval Pápež Alexander. 

  Otvorili sa malé dvierka a v nich sa zjavili oči strážnika pápežskej gardy. 

,,Čo otravuješ? Nevieš, že je to príbytok najväčšej Svätosti?" 

,,Som doktor Damaris. Práve som prišiel do Ríma z ďalekého Orientu. Dozvedel som sa, že Pápeža zachvátila náhla choroba. Chcel by som mu pomôcť." 

Strážnik si ho dôkladne prezrel. ,,Počkaj." Okienko sa zatvorilo. O pár minút sa otvorila brána v ktorej stál veliteľ gardy s ozbrozencami. 

,,Že vraj, dokážeš pomôcť Pápežovi?" 

,,Pokúsim sa o to, vznešený pane. Ale najskôr musím vidieť chorého a určiť príčinu jeho stavu." 

,,Vstúp," veliteľ odstúpil, aby Renzo mohol vojsť do paláca. 

,,Zaveď ma do komnaty Pápeža. Skontrolujem Jeho zdravie a nastavím liečbu." 

,,Si si istý, že mu budeš vedieť pomôcť?" Zaujímal sa veliteľ gardy a nasmeroval ho do komnát Pápeža. 

,,Neviem, ale budem sa o to snažiť." Renzo pokrčil ramenami. 

   Oproti nim šiel muž v rúchu kardinála. ,,Veliteľ, koho to vedieš?" 

,,Hovorí, že je doktor a chce pomôcť Pápežovi." 

  Renzo sa mierne kardinálovi poklonil. ,,Som doktor Damaris. Prešiel som skoro celý svet a nabral mnoho znalostí z medicíny. Poznám byliny, ktoré uľavujú od bolesti a pomáhajú skoro pri každej nákaze. Stačí, len vedieť, ako ich použiť." 

  Kardinál sa na neho usmial. Veliteľovi gardy dal rukou znamenie, že sa môže vzdialiť. ,,Som sekretár Jeho Svätosti. Zavediem ťa k nemu, ak ho dokážeš uzdraviť, verím, že sa ti bohato odmení." 

,,Vznešený pane, viete mi opísať príznaky ochorenia?" Opýtal sa učene Renzo. 

,,Už pár dní sa Svätosť sťažovala na bolesti žalúdka. Ale z jedla to nebolo, lebo ochutnávačovi nič nebolo. Je slabý, má horúčku a nedokáže sa bez pomoci postaviť, ani chodiť." 

  Renzo sa zamyslel. Tváril sa vzdelane a klepal si prstom po nose. Uvažoval pre seba. ,,Niekto ma predbehol a zbavoval sa Pápeža už predo mnou. Ja som to, len trocha urýchlil." 

,,Musím ho vyšetriť, aby som určil správnu diagnózu." 

,,Samozrejme. Poď za mnou." 

   Vošli do komnaty, kde bolo šero. Spôsobovali to ťažké, brokátové závesy úplne zatiahnuté. 

,,Panebože, tu je nedýchateľný vzduch," obrátil sa na sekretára. ,,Treba vyvetrať a pustiť dnu svetlo." 

  Kardinál rukou privolal sluhu, ktorý okamžite plnil príkazy orientálneho doktora. 

   Pristúpili k veľkej posteli s červeným baldachýnom. V ktorej ležal starý muž. Na tvári sa mu perlil pot. Oči zatvorené, ústa mierne vykrivené, strhaný výraz. Pôsobil unavene a staro. Občas sa strhol, vzdychol a vydal zo seba chrapľavý ston. 

  Renzo pozoroval starého pána. Uvažoval, čo má urobiť, aby s ním ostal v komnate sám. 

  No, v tom sa udialo niečo nepredvídateľné. Pápeža zachvátil kŕč. Celý sa triasol, vypúlil oči, snažil sa kričať, ale nemohol. Doktori, ktorí sa nad ním skláňali a prikladali na ruky pijavice, rýchlo odstúpili a cítili sa bezmocní. Tam ich vedomosti končili. 

   Renzo pristúpil tesne k posteli Pápeža a hlasno zvolal: ,,Som doktor Damaris. Prišiel som vyliečiť Jeho Svätosť. Preto si zoberte svoje pijavice a opustite komnatu." 

  V miestnosti nastalo rušno. ,,Prepáčte, kolega... doktor Damaris? Ešte som o vás nepočul. A to sa starám o zdravie Jeho Výsosti už dlhé roky," ozval sa vysoký, štíhly muž v čiernom plášti s dlhou šedou bradou. 

,,Áno...áno...tak jest. Vôbec vás nepoznáme. Akým právom si nás dovoľujete urážať a vyháňať?" Pridali sa ostatní medicín mani. 

,,Páni... páni," zamiešal sa do debaty sekretár Pápeža. ,,Zachovajte pokoj. Berme ohľady na chorého. Ctihodný doktor Damaris ponúkol svoje služby a vedomosti, bez ohľadu na to, že sa nedávno vrátil z Orientu. Neodpočíval, ponáhľal sa pomôcť Jeho Svätosti od utrpenia, a preto nevidím dôvod, aby sme mu to neumožnili." 

,,To je nehorázne..." Ozývali sa nespokojné hlasy. 

,,Prosím, vážení páni doktori, v záujme Pápeža, tadiaľto po tichu prejdite k dverám," kardinál ich rukou usmerňoval. 

   Doktori hundrali, ale poslúchli. 

Renzo sa nahol nad Pápeža. Snažil sa rozpoznať jed, jeho zápach, ktorým toho starca trávili. Pretože otravu, ktoréhokoľvek druhu poznal okamžite. Zodvihol čašu z ktorej pil víno aj tú ovoňal. Mierne sa usmial, lebo poznal tipický pach ciánkáli. Prišiel záhade na koreň. Takže Pápeža neotrávil on dymom z Oleandra, ale travič, ktorý mu po malých kvapkách prilieval do vína jed. Jeho pečienka opekaná na Oleandi, len posunula neodvrátiteľné. 

,,Už viete, čo je Jeho Svätosti?" 

Renzo počul za sebou hlas sekretára. Celkom na neho zabudol. 

,,Áno," povedal pohotovo. ,,Budem potrebovať studenú vodu, aby som urobil zábaly a znížil teplotu. Môžete to zariadiť?" 

,,Samozrejme," obrátil sa k dverám. Ponáhľal sa vydať potrebné príkazy. 

   Keď Renzo zistil, že ostal sám, konal. Odsunul pápežskú posteľ. Hneď zbadal skrýšu. Otvoril dvierka. Potešil sa, lebo okamžite videl, čo hľadal. Malú čiernu krabičku. Otvoril ju. Oslepil ho jas smaragdov a zlata. Rýchlo zaklapol vrchný kryt. Mal šťastný deň. Zelené oči vložil do vrecka nohavíc. Zatlačil posteľ na miesto. 

  Pápež Borgia sa snažil posadiť, kričať, volať gardu, ale nič z toho nedokázal urobiť. Len mrnčal, funel a prstom ukazoval na Renza. 

  Ten si vyzliekol plášť doktora, odhodil ukuliare, utrel si tvár. Natiahol košeľu sluhu a zobral podnos s prázdnými čašami. Vyšiel nenápadne na chodbu. Zamieril ku kuchyni. Nikto si ho nevšímal. A prečo by mal? Veď sluhovia boli neviditeľní. Zadným východom vyšiel von z paláca. 

     Keď sa kardinál vrátil k Pápežovi s armádou sluhou za sebou, doktora tam nenašiel. Ostala po ňom, len hromada oblečenia a Pápež, ktorý už nedýchal. 

 

                                              X                             X                            X

 

                                                              86. kapitola  

 

    Keď sa rozšírila správa, že Pápež Alexander zomrel, nastalo v paláci vo Vatikáne veľké rabovanie. Každý sa snažil, čo najviac uchmatnúť pre seba. Kardináli miesto toho, aby sa postarali dôstojne o telo Jeho Svätosti, prehľadávali prepychové komnaty a hľadali poklady, ktoré nazhromaždil. Vyhádzali šatníky, komody a naťahovali sa o porcelánové vázy a sošky. 

   Vládol tam dokonalý zmätok, hlasná vrava, ba dokonca aj nadávky a to všetko za prítomnosti ešte teplého tela Pápeža Alexandra Borgiu. 

  Ani jeho syn Cesare nezaostával. Poslal svojich vykonávateľov, aby ulúpili, čo najviac z Borgiovskej klenotnice a doniesli mu to. Zvlášť ich upozornil na malú čiernu krabičku potiahnutú sametom. Lenže netušil, že ho Renzo Dasaro predbehol. 

   Zo začiatku Cesare Borgia ochorel rovnako ako jeho otec. Spal a bol slabý. Nemohol vstať z postele, ani chodiť. No, po pár dňoch sa jeho stav zlepšoval. Predsa len, mladšie telo viac vydrží. Alebo zjedol menej pečienky kontaminovanej Oleandrom. 

   Ale i tak, jeho dni moci boli spočítané. Keď pominul ten blázinec po smrti Pápeža, zvolili novú hlavu cirkvi a ten nemal porozumenie pre výčiny Cesara. Poslal ho do vyhnanstva na ostrov. Prišiel o svoju armádu, lebo ju nemal z čoho financovať. Vyschol mu zdroj príjmov. Pomaly zomieral v osamení na pohlavú chorobu, ktorá mu napadala nervový systém. Dostával záchvaty depresie striedané s výbuchmi zlosti a šialenstva. 

   Keď si časom odpočinul a trocha sa vystrábil, podnikol kroky na to, aby znova povstal a dal o sebe vedieť. Poslal správu svojmu švagrovi. Navarskému panovníkovi, aby mu postavil armádu a financoval jeho pokusy o nadobudnutie bývalého postavenia. Lenže, keď prišiel do Navary a videl biedu a chudobu všade okolo, rozhodol sa napísať sestre, ktorá sa zdržiavala v Taliansku. Poprosil Lukréciu, aby predala všetky rodiné poklady a dukáty mu poslala. Ona jeho odkaz nedostala, lebo zlodeji prepadli kuriéra a zabili ho. 

   Cesarovi zhasínala aj posledná nádej na návrat. Vo Vatikáne sa nemohol objaviť. Nový Pápež Julian ho nemal rád. Videl v ňom skazenosť a úpadok katolíckej cirkvi. Snažil sa nastoliť mravné zásady. 

   Poslednou možnosťou záchrany bol francúzsky kráľ Ľudovít XII. Napísal mu rozsiahle posolstvo v ktorom ho žiadal o vrátenie starého dlhu a požičanie ďalších financii. 

  Kráľ Francúzska sa na jeho požiadavkách zabával. V spoločnosti potúžený vínom, napodobňoval jeho chôdzu poznačenú syfilisom. Dával jasne najavo, že mu je odporný a s takým človekom sa spojovať nebude. 

   Cesare Borgia ostal sám. Stratil podporu svojho otca - Pápeža Alexandra. Nemal ho kto chrániť. Odrazu sa z neho stal psanec, vyhnanec, muž bez domova a finančných prostriedkov. 

  Keď ho našli pobodaného dvadsiatymi ranami za hradbami Ríma, nikto sa tomu nečudoval, ani za ním neplakal. 

 

                                             X                          X                               X

 

                                                             87. kapitola  

 

   O šesť mesiacov neskôr. 

 

   Prístav Janov - rok 1505. 

 

      ,,Kde len môže byť tak dlho? Predsa povedal, že príde skoro ráno. Je pomaly obed a on nikde," Sidónia nervózne pobehovala po palube Jednorožca. Naťahovala krk a stávala na špičky, aby ho okamžite zbadala medzi prúdom ľudí, ktorí sa stále tlačili v prístave. 

,,Drahá Sidónia, upokoj sa, veď on príde. Predsa nám poslal odkaz. A na Renza je vždy spoľahnutie." 

   Sidónia sa vážne pozrela na manžela. ,,Ja sa čudujem, že si pokojný a vyrovnaný. Veď sme ho nevideli šesť mesiacov. Keď odišiel z Ríma a poslal správu, že odchádza do Mandry, myslela som, že je to jeden z jeho zvyčajných žartov. Ale on to vážne urobil. Tak sa nečuduj, že som zvedavá, čo tam tak dlho robil, keď z mesta ostalo, len spálenisko." 

   Stefano sa zasmial. ,,Naše dieťa sa ešte nenarodilo a ty sa už teraz prejavuješ, ako starostlivá mama," pohladil ju po vystupujúcom brušku. 

,,Ty si zo všetkého robíš žarty." 

,,Možno preto, lebo som šťastný a zamilovaný," láskyplne sa na ňu pozrel. 

,,Ach.. ty..." nedopovedala, lebo v dave zbadala známu tvár a vysokú postavu muža, ktorého netrpezlivo očakávali. ,,Pozri, Stefano, tam, myslím, že ho vidím," naradostená zbehla po mostíku a bežala mu oproti. 

   O chvíľu sa spolu vrátili na palubu Jednorožca. 

,,Vitaj, priateľu, ale ti to trvalo, kým si dal o sebe vedieť," Stefano podal ruku Renzovi a potľapkal ho po rameni. 

,,Vidím, že vám sa darí dobre," Renzo pozrel na bruško Sidónie. 

  Tá, sa milo usmiala a položila ruku na svoje nenarodené dieťa. ,,Veľmi sa tešíme. O štyri mesiace privítame možno pokračovateľa rodu Saerda. A, čo ty? Už máš dosť toho spáleniska v Mandre a pôjdeš s nami do Francúzska? Stefano si zaumienil, že mi tam postaví zámok a ja okolo neho vytvorím takú krásnu záhradu akú mala Katalina." 

   Renzo pokrútil hlavou. ,,V Ríme som si našiel priateľa. Je to bývalý kuchár Pápeža. Veľmi mi pomohol pri mojej pomste. V Mandre sme spolu obnovili veľkú časť viníc. Pomohli sme tým, čo tam ostali a snažili sa postaviť domy a založiť novú Mandru. Navrhol som im, aby novému mestu dali aj nové meno." 

,,Takže sa vrátiš do Mandry?" Opýtal sa Stefano. 

,,Myslím, že nie. Už som urobil, čo som mal." 

,,Tak poď s nami," vyzvala ho Sidónia a chytila ho pod rukou a ťahala do kabíny Jednorožca. ,,Bude nám nádherne. Stefano má plány, chce vytvoriť nové lode a my spolu vysadíme rôzne druhy kvetov, kríkov a stromov. Vytvoríme malý raj na zemi," tvárila sa nadšene a spokojne. 

 

                                                     X                X                    X 

 

                                                                 88. kapitola  

 

           ,,Milá Sidónia, je mi ľúto, ale musím ťa sklamať. Vy ste už našli svoje šťastie, ale ja ho ešte stále hľadám. Je na mne, aby som ho našiel, ale sám." 

   Sidónia sa tvárila sklamane. ,,Škoda, že nechceš ísť s nami." 

,,Teš sa, moja drahá, lebo ja sa teším s vami," vytiahol z vrecka malú, hnedú truhličku. Vybral z nej sametovú krabičku. 

,,Panebože, Renzo, ty starý diabol, ako sa ti podarilo získať naspäť Zelené oči?" 

,,Využil som zmätok, keď zomrel Pápež a zachránil som ich pred Cesarom, lebo ten by ich predal, aby mal dukáty na svoje vojenské výpravy." 

,,Ty si naozaj čertovský chlapík," pochválil ho Stefano a oči mu žiarili šťastím. Zobral krabičku do rúk a otvoril ju. Zdalo sa, že smaragdy svojim leskom rozsvietili celú palubu lode. Stefano pozrel na Sidóniu. Tá sa netvárila veľmi nadšene. Skôr si predstavila tie neviné obete, ktoré museli zomrieť, kvôli tomuto chladnému drahokamu. Zarmútila ho jej skleslá nálada, a preto sa rozhodol. Zatvoril krabičku a podal ju Renzovi. 

,,Nechaj si ich..." 

,,Prečo?" Nenechal ho dopovedať Renzo. ,,Vždy si ich mal rád. Bol to symbol vášho rodu. Tak, prečo mi ich vraciaš späť?" Neveriacky na neho pozrel. 

,,Nepotrebujem ich. Ako si povedal, svoje šťastie sme našli aj bez nich. Nechaj si ich ako pamiatku na naše priateľstvo." 

  Renzo si od Stefana zobral klenot. Uložil ho do truhličky a zasunul do vrecka. ,,Keď ho nechceš, viem o niekom, kto si ho rád zoberie. Prejavil oň záujem kráľ Francúzska. Ako odmenu mi ponúkol akékoľvek želanie, ktoré vyslovím. Lenže, najskôr som ho chcel ponúknuť tebe. Ty si neprejavil záujem tak skončí u Ľudovíta XII." 

,,Nalož s ním ako uznáš, priateľu, je tvoj," Stefano zduplikoval svoj dar. 

,,Aké bude tvoje želanie?" Vyzvedala Sidónia. 

,,Budem chcieť veľký kus úrodnej zeme pri Stedozemnom mori na juhu Francúzska. Bude sa volať del Moro." 

,,To je dievčenské meno mojej matky," povedal nadšene Stefano. 

Renzo prikývol. ,,Áno. Každá prvorodená dcéra z vášho rodu bude jeho dedičkou. Musí sa volať Katalina del Moro. Toto meno si musí nechať aj po sobáši, aby sa zachovalo po celé generácie. Mužská časť vášho rodu bude ochraňovať dedičky ostrova del Moro pokiaľ si nájdu manžela." 

,,Renzo, nemám slov." Povedala Sidónia a začali jej tiecť slzy dole tvárou. 

Stefano ho potľapkal po rameni. ,,Čo tam budeš pestovať?" 

,,Hlavne kvety. Z ich lupeňov vytvorím jedinečné vónne esencie, oleje a voňavky. Zasadím aj stromy pomarančovníkov, citronovníkov, olív a nezabudnem na vinnú révu. Postavím domy pre ľudí, ktorí tam budú žiť a pracovať. Bude to moje malé mesto." 

  Po tomto všetci prítomní, len vzdychli. Nebolo treba slov. 

  Emotívne sa rozlúčili. Tešilo ich, že sa nelúčia nadlho, lebo ich priateľstvo pretrvá navždy a ich rody a mená budú navzájom prepojené. 

   Keď Renzo odišiel, Sidónia ešte dlho stála na mostíku a pozorovala cestu, na ktorej sa stratil. 

   Neskooro večer sa spýtala manžela. ,,Myslíš, že mu všetko vyjde tak, ako si naplánoval?" 

Stefano sa zamyslel. ,,Verím, že áno. Renzo je býk, ktorý dokáže hlavou preraziť múr." 

 

                                                    X                          X                    X 

 

 

                                                       Koniec príbehu.




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

17.11.2020 16:32:11dát kritice tipRuža z Moravy

Konec dobrý, všechno dobré. Teď ještq, aby se Sidonii narodila dcera. Tak jsem se do romáínu vlomila, že jsem předem potají  tipovala, co bude dál. Pěkně jsi to napnula, každý den jsem sledovala, jestli je nová kapitola. Dávám tip a návrh na zařazení do listopadových tipů kapitoly 88- to by si musel každý přečíst celý román, aby zjistil, o čem to je. Limonáda to tedy zrovna nebyla.♥

16.11.2020 10:45:15dát kritice tipVečný snílek

Ani ja by som v tej dobe žiť nechcela. Bolo to tvrdšie ako dnes. To je isté. Vtedy ľudský život veľa neznamenal. Rodilo sa chudobným dosť detí, ktoré pre nich nemali žiadnu cenu skôr im boli na obtiaž. 

        Vydanie. S týmto sa pasujem už dosť dlho. Mnoho známych, rodina mi stále hovoria? ,,Pošli tie svoje romány niekam do vydaveteľstva. Keď ich vydajú dobre, ak nie, tiež dobre. Nič nestratíš." Lenže ja som akosi nenabrala odvahu. Neláka ma to. Radšej píšem pre radosť. Keby som vedela, že je to na vydanie, spanikárila by som. Stále by som myslela, že som to mohla napísať lepšie. Nachádzala by som na tom mnoho chýb, nebola by som spokojná. Viem, som strašná, že? 

   Možno raz sa predsa, len odhodlám. To hovorím stále. 

14.11.2020 16:58:46dát kritice tipRuža z Moravy

Napínavý popis doby, ve které bych žít nechtěla. Ten román by si zasloužil vydání. ..

13.11.2020 16:31:40dát kritice tipVečný snílek

Už to pomaly končí, Ruženka.

13.11.2020 15:15:30dát kritice tipRuža z Moravy

Samý risk, no, uvidím...



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.