Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 446 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Kruh samoty
datum / id26.12.2020 / 515150Vytisknout |
autorMatej Hrbolta
kategoriePovídkyDalší dílo autora
zobrazeno46x
počet tipů2
v oblíbených0x
Kruh samoty

Kruh samoty

Keď som ovdovel, nevedel som sa zmieriť s myšlienkou, že som zostal sám. Posledné roky pred smrťou bola moja žena Dáša chorá, takže sme nikam nechodili, ale predsa len bol niekto pri mne. Žili sme predtým bohatým životom. Synovia Matej a Matúš boli dospelí a tak sme mali čas venovať sa sami sebe. Pracoval som  ako učiteľ na Gymnáziu v Liptovskom Hrádku a po tých ôsmich hodinách ma to ťahalo von. Keď Dáša ochorela, postupne skončili všetky naše spoločné aktivity. Chodili sme len občas posedieť si do parku, alebo si zahrať šach do blízkeho šachového oddielu. Keď moja žena zomrela, zostal som  úplne prázdny. Ešteže som mal prácu. Bola to práca s mladými ľuďmi, ktorá ma aspoň načas odvádzala od trpkých myšlienok. Keď sa však za mnou zavreli dvere bytu, stále ma prenasledovala ťaživá otázka – prečo ďalej žiť?

So Žanetou som sa stretol úplnou náhodou. Bývalá kolegyňa z gymnázia. Nikdy nebola obzvlášť spoločenská. Pri súkromných akciách, kde sa ľudia najviac spoznávajú,  keď sa čo to popije, držala sa bokom. Patril som vtedy medzi atraktívnych štyridsiatnikov a slobodná Žaneta po mne pokukovala, no vedela, že som ženatý a mám rodinu.  Keď teraz stála predo mnou na chodníku, videl som na nej , že by sa mi radšej vyhla, ale ľudia išli práve z roboty a prúd ju unášal priamo ku mne. Spýtala sa ma, ako sa mám. Prekvapilo ma to, čakal som, že ma len pozdraví a pôjde ďalej. V prvej chvíli som ani nevedel, čo jej mám povedať. „ Zomrela mi žena, vieš o tom?“ Vedela. Keď ma potom pozvala do miestnej kaviarne Exclusive na kávu, bez rozmýšľania som šiel. A tak sa to začalo.

A tak prudko sa to začalo!  Zistil som, že  Žaneta vôbec nie je tak citovo chladná,  ako sa mi vtedy zdalo. Časom sa mi priznala, že som sa jej páčil, ale bol som ženatý a tým to pre ňu končilo. Žaneta žila v neďalekej Kráľovej Lehote, sama v dome, ktorý zdedila po svojej zosnulej matke. Nič nám nestálo v ceste. Bol čas, keď sme boli obaja v práci, a bol čas, keď sme boli spolu. Počas prázdnin som Žanetu vodil do drahých reštaurácií, spávali sme v hoteloch, chodili na kúpaliská, na výlety do prírody. Znova som začal žiť. Bože, ako dávno som už také niečo nezažil. So ženou sme ku koncu žili veľmi skromne, v podstate z môjho platu, rakovina nežerie len človeka, ale aj peňaženku. Občas mi  vyhŕkli do očí slzy, keď som videla ako v obchode  Žaneta bezstarostne nakupuje, nehľadiac na ceny. Keď zbadala ako so mnou zmietajú city a  spomienky na Dášu, zvyčajne mi povedala úplne niečo pochabé, že sa nedalo viac smútiť.

Prvýkrát sme sa milovali v hoteli Forton. Mal som strašnú trému, okrem mojej zosnulej ženy som inú nikdy nemal.  Páčila sa mi holá, len v tej bielej úradníckej košeli, v prítmí izby som jej povedal, že vyzerá ako sedemnásťročná, hoci už vtedy mala cez štyridsať. Milovali sme sa dlho a nežne. Stískali sme sa ako dvaja zaľúbenci a nebol by som veril, že aj v takomto veku môže človek tak intenzívne prežívať ľúbosť a vášeň. V noci sme spávali pritlačení o seba, v polohe embria. Do práce som vtedy chodil nevyspatý a celá dolámaný, dvadsaťpäť som mal, keď som si vzal Dášu a vidím, že to bolo skutočne len raz. Keď som sa posťažoval Žanete, že to preháňame, smiala sa mi. „Nech ti pozrú kolegyne do očí, ako ti žiaria.“

Presťahoval som sa do Žanetinho zdedeného domu hneď pri železničnej stanici. Keď som  dom prvý krát videl, všetko sa vo mne búrilo. Tak toto nie ! Dom bol ešte z čias monarchie, kúrenie zabezpečovala stará piecka, ktorú bolo nutné sýtiť dávkami uhlia z vlhkej pivnice, záchod, teda latrína bola vonku na záhrade, dosť ďaleko od domu. „Neboj sa“, ubezpečovala ma Žaneta, „pekne si to tu prerobíme“. Vyhádzali sme staré rárohy z domu, vymaľovali a nasťahovali nábytok z môjho bytu. Plafón sme namaľovali na modro s bielymi obláčikmi, aby bolo na čo pozerať, keď sme boli v posteli. Televízor Žaneta odmietala, na výlety bola unavená a tak sme v čase voľna buď ležali v posteli, alebo si čítali. Konečne som pochopil, čo asi robili naši liptovskí predkovia v časoch dávno minulých.

Stále viac ma zapájala do roboty popri dome a na záhrade. Cez víkendy miesto na kultúru alebo do prírody, nosieval som s inými chlapmi z Lehoty uhlie od miestneho hospodára, piecka sa nedala ukrátiť o svoju pravidelnú dávku ani v septembri.  Práce bolo viac, milovania menej. Postupne som nadobúdal pocit,  že Žaneta ku mne asi už nič necíti. Všetko začalo zapadať prachom. Z kúrenia uhlím, napriek tomu, že sme druhé leto opäť vymaľovali, začínali mať steny šedý nádych, obláčiky už boli dávno zamaľované. Milovanie sa podobalo skôr na utrpenie.

  Menil som sa na sivého a zarasteného päťdesiatnika. Keď som prišiel z gymnázia do Lehoty k Žanete, prezliekol som sa okamžite do pracovných montérok. Nanosil som k nej staré vyradené oblečenie, určené na prácu v okolí domu. Často sme vyzerali ako dvaja bezdomovci, takže sme dokonale zapadli medzi susedov, Rómov s deťmi, ktorých počet som si nikdy nedokázal zapamätať. Po hádzaní uhlia do pivnice sme bývali celí zasypaní   čiernym prachom.  Škriabal ma v očiach, mal som ho na tele, vo vlasoch. Nezvyknutý na fyzickú prácu, cítil som každú kostičku v tele. Občas mi vypadlo drevo z ruky, kríže ma štípali a ešte viac štípali Žanetine slová, keď ma hrešila, že nerobím tak ako by som mala. Zatínal som neraz zuby a krútila nad sebou hlavou. Prečo to robím? Nie som na to vôbec odkázaný! Doma všetko pohodlie a tu, ako v dobe minulej. Vodu máme zo studne, kým nezakúrime nemáme teplo, umývať sa môžeme akurát v lavóre.  Párkrát som to nevydržal, zbalil som sa a odišiel do poloprázdneho bytu v Liptovskom Hrádku, kde zostali len ženine veci, čo vo mne vyvolávalo ľútostivé rozpoloženie.

Prestal som za Žanetou chodiť, ona neprišla za mnou. Potom som sa vrátil. Pýtate sa prečo? Neviem. Možno samota a možno tá veta čo mi povedala do telefónu, keď som jej sám zavolal : „Často sa pýtam, prečo po matkinej smrti ešte žijem...“ 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

27.12.2020 19:40:15dát kritice tipGora
redaktor poezie a prózy

Zajímavé, celkem dobře napsané - pár věcí v příběhu mi však nehraje -  ti dva milenci zralejšího věku měli na drahé hotely apod., ale jaksi smířeně bydlí v takových podmínkách?? 

Že by se nedovedli shodnout např. na prodeji Žanetina domu? Za to, jak jsi povídku napsal, posílám tip, ale na těmi otázkami bych se, být tebou, ještě zamyslela, poupravila... i konec. Je rozpačitý.

27.12.2020 09:24:36dát kritice tipK3

Má to dobrou atmosféru. Trochu to připomíná povídky Poa. Možná by to chtělo ještě víc rozepsat. Zatímco první půle docela hezky plyne, bez zádrhele. Zdá se mi, že zvláště v druhém dějství, se někde děj příliš rychle odvíjí. Konec mě trochu zklamal. Jednak je příliš zkrácený, taky jsem mu příliš nerozumněl. To je ale asi moje vina. Odpověď je spíš v názvu povídky, si myslím.



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.