Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 455 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Čo len s nimi bude
datum / id09.03.2021 / 516931Vytisknout |
autorslivki
kategoriePovídkyDalší dílo autora
zobrazeno52x
počet tipů1
v oblíbených0x
Prolog

Keď som vystúpil z autobusu, opäť raz som sa cítil ako ten malý chlapec, ktorý s doširoka otvorenými očami hltal každučký detail navôkol a aj tú najdrobnejšiu drobnosť bral ako najúchvatnejšiu vec pod slnkom.

Čo len s nimi bude

Keď som vystúpil z autobusu, opäť raz som sa cítil ako ten malý chlapec, ktorý s doširoka otvorenými očami hltal každučký detail navôkol a aj tú najdrobnejšiu drobnosť bral ako najúchvatnejšiu vec pod slnkom.

„Skvelé!“ Radoval som sa. „Predĺžený víkend predo mnou, starosti a zlá nálada za mnou a jediné „musím“ ktoré ma tu bude sprevádzať bude iba to, čo naozaj musím.“

Nadšene som sa ohliadol a s prekvapením zistil, že od dávno minulých čias, keď som na tomto mieste postával s otcom, sa toho veľa zmenilo. Rýchlo som zahnal nostalgické pocity a s ťažkým batohom vyrazil špinavým snehom vpred k starootcovskému domu.

Po chvíľke som za sebou zatvoril ťažké dvere a striasol zo seba sneh, podobne ako to robia psi. Niekoľko krát som zhlboka vdýchol vôňu spomienok avšak vedel som, že s týmto musím rýchlo skončiť. Hlad a zima ma prinútili zaoberať sa prežitím. Rýchlo som zložil batoh na lavicu a vybehol znovu do zimy.

Keď sa už oheň hltavo kŕmil, uznal som, že je hádam rad aj na mne. O chvíľu sa na rozpálenej platni šporáku zohrieval aj môj obed. Čakanie som si krátil v zamyslenom sledovaní takmer statickej scenérie za oknom. Všade navôkol sneh z ktorého sa sem – tam dvíhali vysoké stromy, ktoré sa teraz, spola – zasypané snehom, akoby chceli košatou korunou priblížiť zemi.

Konečne som sa najedol a s knihou som sa spokojne usadil do pohodlného kresla, vyložil som si nohy pre ešte väčšie pohodlie a konečne rozsvietil starú lampu, na ktorú som si ešte pamätal z detstva. Tešil som sa ako v pokoji a pohode budem prežívať dobrodružstvá hlavných postáv. Zanedlho som dosiahol presne to, čo som chcel a pohltený príbehom som si ani neuvedomil, že v piecke oheň temer celkom vyhasol.

Vstal som, ponaťahoval skrehnuté údy, obliekol som si páperovú vetrovku a teplé topánky a s pretrvávajúcim pocitom pohody v duši znovu vyšiel do noci a tmy aby som nanosil ďalšie drevo. Obloha bola posiata myriadami hviezd a štipľavý, mrazivý vzduch voňal zimou a dymom. Prebrodil som sa čerstvo napadaným snehom a o chvíľu som už podupkával predo dvermi aby som si dnu nenanosil sneh. Keď už oheň znovu spokojne pukotal a šíril svoje blahodarné teplo, uvážil som, že je najvyšší čas uložiť sa k spánku.

Ľahol som si a počúvajúc kvílenie mrazivého vetra som sa nechal unášať na krídlach fantázie ďaleko, až do snovej ríše....

„Buch! Buch! Buch!“ Prebralo ma hlasné búchanie na dvere. Trvalo poriadnu chvíľu, kým som sa celkom prebral. „Kto len môže teraz niečo potrebovať? Asi sa muselo stať niečo naozaj vážne.“ Uvažoval som a rýchlo na seba súkal teplé oblečenie.

„Dobrý večer, prepáčte, že rušíme, ale mohli by sme do svitania prečkať na vašom dvore?“ Pýtal sa a červený nosík sa mu pri každom slove smiešne kolísal zo strany na stranu.

Od údivu som určite zabudol zatvoriť ústa. Nevedel som vôbec čo si mám myslieť. „Ale... samozrejme...“ Vysúkal som zo seba napokon.

Traja snehuliaci, očividne rodičia snehuliaci s malým snehuliačikom sa smiešnymi pohybmi kĺzali po snehu až kamsi doprostred dvora kde sa zastavili v mieste kde najjasnejšie svietil mesiac.

„Ehm, nechcete niečo? Nepotrebujete.. napríklad teplý čaj?“ Stále som nevedel či spím, či bdiem alebo čo sa to vôbec deje.

„Nie, nie.“ Otec – snehuliak na mňa obrátil guľatú hlavu tak, že mu z nej takmer spadol deravý hrniec a nad mojou poznámkou o teplom čaji sa pobavene pousmial. „Hľadali sme iba pokojné, čisté miesto, kde by sme mohli prečkať noc. Hneď ráno pôjdeme ďalej. Nič iné nepotrebujeme.“ Mrazivý, do kosti zachádzajúci vietor niesol jeho slová až k mojim ušiam.

„Nerozumiem.“ Nedalo mi aby som iba tak bez všetkého pokračoval v bežnom živote a šiel spať. „Všade je plno snehu a zrejme snežiť aj bude. Prečo...?“

„Vec sa má takto.“ Ujala sa slova matka – snehuliačka a na snehuliačku mala až prekvapivo teplý a milý hlas. Rukou z vetvičky láskyplne hladila drobného snehuliačika, ktorý sa k nej nežne túlil. „Sme síce tu ale nikomu neprinášame radosť. Deti, ktoré by sa z nás mali najviac, tešiť do nás po vzore rôznych pseudo - hrdinov mlátia a spôsobuje im potešenie vidieť dielo skazy. Dospelí už na radosť z nás dávno zabudli a tak sa svoje okolie snažia čo najskôr zbaviť snehu a nám ostáva čoraz menej miesta, kde sa môžeme uchýliť.“

Nevedel som čo na to povedať. Mlčky som teda prikývol, prihlúplo som sa usmial, poprial im dobrú noc a so zmiešanými pocitmi zaliezol pod teplú perinu, kde sa ma čoskoro zmocnil blahodarný spánok.

****

Ráno som si až pri prvom hlte božsky dobrej kávy spomenul na podivnú nočnú návštevu. Utvrdzujúc sa v domnienke, že to bol iba sen som otvoril dvere. Dvor bol prázdny. Usmial som sa a cítil som sa predsa len o čosi pokojnejšie. To však netrvalo dlho. O niekoľko dní nastal odmäk a pod nedávno napadnutým snehom, na mieste, kde nocovali podivní hostia som našiel mrkvu.




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Pismak.cz 1997 – 2021, provozuje Dobrý spolek, pravidla Školy v přírodě Letní dětský tábor