Prísľub

PRÍSĽUB

“Neexistuje život pred kávou,” hovorievala Paula položartom, akoby sa za svoje slová hanbila, akoby ich bolo potrebné zľahčiť a urobiť z nich vtip. Zdalo sa, že bystré uši okolia hodnotia všetky výpovede podľa ich vážnosti, nie podľa obsahu a Paula sa nechcela púšťať do debát, ktoré idú pod povrch. Matúš jej však veril. Vedel, že má pravdu.

Pravdu, ktorá bola tak ohlušujúco jednoznačná, keď v to sivé novembrové ráno sedel vo svojej izbe so šálkou kávy v ruke a snažil sa prebudiť po krátkej noci plnej snov. Ktosi iný by ich nazval prinajmenšom zvláštnymi, no Matúšovi prišli po toľkých rokoch úplne prirodzené – komplikované geometrické obrazce mnohých farieb meniace sa na vtáky, letiace po žiarivo červenej oblohe, odrazu splývajúce s konármi stromov, aby o chvíľu stiekli po kmeni ako hustý med, ktorý sa na zemi mieša s prachom, mení na hlien a formuje plášť, ten neskôr oponu, za ktorou sa jednotlivé stromy splietajú ako vrkoče do koreňov silného, búrkami skúšaného dubu. Strom je jediným živým tvorom na skalnom brale uprostred rozbúreného mora, jeho mohutné konáre smelo vzhliadajú k oblohe.

Bol to jeho obľúbený sen a predstava. Rád si na nudných poradách kreslil po okrajoch papierov stromy v búrke, ktoré sa nikdy úplne nepodobali na jeho nočný dub. Nikdy sa mu na malý kúsok papiera nepodarilo preniesť scénu vo svojej celistvosti. Ploché kresby boli len symbolom čohosi, čo bolo dokonale plastické a nekonečne vzdialené konferenčným miestnostiam a desiatkam cudzích tvárí.

Rád pozoroval havrany, ktoré žili v okolí. Podplácal ich kúskami chleba a tuku, ktoré nechával na parapete okna, keď odchádzal z bytu. Neskôr ich tam položil a bez pohnutia čakal v tieni. Havrany reagovali na každý jeho pohyb a pri najmenšom pocite ohrozenia odlietali. Po pár týždňoch už mohol trpezlivý mladík stáť tesne za oknom a hľadieť do bezodných oči týchto elegantných stvorení. A po mnohých mesiacoch ho vtáky vpustili medzi seba. Kŕmil ich priamo vo svojej izbe. Nič ho nenapĺňalo radosťou viac, ako keď mohol v skoré ráno zatvoriť dvere, utlmiť všetky zvuky bytového domu, sadnúť si do kresla a so zatvorenými očami počúvať tichý šuchot krídel a cvakanie zobákov, všetko zahalené jasne červeným plátnom, ktoré ranné slnko rozprestieralo na jeho viečkach.

Matúš si kúpil veľký bonsaj v hlinenom črepníku. Nebol to síce dub, no predsa – pod určitým uhlom vzbudzoval tú správnu predstavu mohutnosti a samoty. Havrany si ho obľúbili a zostávali v izbe čoraz dlhšie, pokojne posedávali na konároch, krákali, spali, čistili si svoje lesklé perie a hľadeli do modrých ľudských očí. Matúš opatrne obložil korene stromu skalami, ktoré našiel v neďalekom lese, navŕšil ich tak, aby pripomínali beztvarý mnohosten, útes, domov. Scéna bola dovedená do dokonalosti vždy, keď počas búrky otvoril okno dokorán. Zvuk tisícov kvapiek dopadajúcich na dlažbu pripomínal zvuk vĺn rozbíjajúcich sa o vysoké útesy ostrova. Blesky exponovali tieň stromu zo všetkých uhlov, fotky si Matúš uchovával hlboko vo svojej pamäti, jednu vedľa druhej, so starostlivo poznačenými dátumami.

Sedel pokojne v kresle, hľadel na strom v izbe a čakal na havrany. Pil kávu a spomínal na Pauline slová. „Skutočne, pred kávou neexistuje život, existuje len búrka, krídla havranov, mohutný kmeň a ostrov uprostred mora. Všetko na jednej, pohyblivej fotografii odfotenej bleskom.“ pomyslel si.

 Paula to vedela, vedela čosi čo zostávalo ostatným skryté, poznala tajný kód, inštrukcie k vyvolaniu týchto obrazov. Tie jej boli odlišné, plné hravých mačiek vo vysokej tráve pri potoku, no predsa... Vo svojej podstate boli rovnaké, viedli pod povrch, za oponu, presakovali pomedzi medzery dlažobných kociek, nachádzali sa za zrkadlom a v nevyslovených vetách zdvorilostnej konverzácie. Vždy keď ticho sedeli a fajčili cigarety v rohu kaviarne, prebiehal medzi nimi plodný rozhovor, vymieňali si svoje zábery, hodnotili perspektívu a kompozíciu, námety a zrnitosť.

Obaja obľubovali čierno-bielu fotografiu. Nechávala toľko priestoru pre fantáziu, vibrovala všetkým, čo bolo v obraze neprítomné, okraj papiera bol nestráženou hranicou, ktorú bolo možné prekročiť a pokračovať v ceste. Spolu boli v galérii na výstavách Roberta Capu a Ansela Adamsa. Vždy so sebou nosili Prakticu. Zachytávali duchov na mokrých uliciach po letnom daždi, neistotu osamelých milencov na terasách, chladný dych zimných rán, jemnú hru tieňov, intimitu hmly a mostov. Nosili jeden fotoaparát a fotili len spoločne, neoznamovali si čas ani miesto, všetko bolo jasné, fotografia ich sama zavolala tam, kde sa mala práve narodiť. Na každej bol kúsok koreňov a mačací chvost. Spoločne nosili vyfotené filmy do malého obchodíku na ošumelom námestí, kde im starý pán dal nový film a prísľub, že si po svoje zábery môžu prísť už na ďalší deň. Spolu otvárali obálku a s trasúcimi sa rukami vyberali tri tucty fotografií, ktoré so zatajeným dychom spoznávali znovu, zatiaľ čo ich srdcia búšili v rovnakom rytme. Odkladali ich do spoločnej schránky na hlavnej stanici, za ktorú platili každý deň, raz Matúš, inokedy Paula. Schránka sa plnila obálkami s číslami a negatívmi v malých krabičkách. Každá jedna bola samostatnou bunkou, plne schopnou prežitia, avšak smutná osamote. Až v prítomnosti ostatných sa naplno rozvíjala jej krehká krása.

 Matúš sedel a pozoroval ako havrany zobú z misky, snáď už iba preto, že v nej ešte čosi zostalo. Dnes prišli len štyri a tak im dal zo žartu mená evanjelistov. Bol to Ján, ktorý ako prvý opustil skupinu zhŕknutú okolo misky a začal zo stromu prednášať svoje evanjelium: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ Žiadne svetlo v Matúšovej izbe nebolo, len akési pološero, ktoré bolo protijedom kofeínu v jeho káve. Jánove slová, napriek jeho zápalu, mizli v diaľke bez ozveny. S dopadom šálky na zem, havrany vzlietli, v plnej rýchlosti prerazili Matúšov hrudník a vzďaľovali sa, nechávajúc za sebou krvavé stopy na oblohe. Matúšove prsty na nohách sa predlžovali, jeho ruky sa začali mimovoľne zdvíhať k tmavým mračnám, pod bosými chodidlami cítil vlhké skaly, prsty zachádzali do škár a hrubli, jeho dlane sa začali zväčšovať a vetviť, na pokožke pocítil vrásnenie, nasávala vlhkosť a ozón zo vzduchu, ochlpenie rástlo do šírky a dýchalo, zatiaľ čo sa pľúca menili na parenchým. Jeho hlava sa stala hrčou po starom odpadnutom konári a odovzdane hľadela na nekonečné more. Pevne zakorenený odolával vetru a čakal na Boha a jeho svetlo. Prichádzalo s údermi hromu a na zlomok sekundy menilo celý svet na negatív. Nič viac sa však nestalo, tma ho neprijala.

Paula rozumela jeho vzrušeným slovám, sama sa občas menila na steblo trávy. Počúvala ho s úprimným záujmom a aj pred jej očami sa na okamih Matúš premenil na dub, ktorý bol tomu z rána rovnako vzdialený, ako Matúšove kresby z papierov. Nedokázala, nechcela si ho prestaviť osamote, bez iných stromov, bez lesa a bez trávy. V jeho slovách bolo čosi nevýslovne smutné a obdivuhodné súčasne. Bála sa, že na ostrove nebude miesto pre jemné steblá, ktoré zmetie slaná voda a dub zostane naveky sám. Možno aspoň jedno malé... snáď kdesi v pukline... aspoň na chvíľu. Zavinula sa do hrubého šálu a s vlhkými očami odfotila prázdnu izbu na prízemí opusteného domu. Fotoaparát podala Matúšovi a rozbehla sa, stúpajúc po mačacích hlavách, nevedno kam. On ju mlčky sledoval.

 Po prvýkrát bola jej silueta vypálená na film, ktorý Matúš v noci vyvolal vo svojej vlastnej tmavej komore. Dlhé hodiny hľadel na dievča v sivom kabáte, ktoré kráča zasneženou ulicou pred jeho tieňom. Chcel do obrazu vstúpiť a nechať sa viesť, strácať ju a znovu nachádzať za rohmi budov, sledovať jej stopy v čerstvom snehu, pokiaľ mu bude stačiť dych, nasledovať ju tak dlho, ako bude potrebné. Prebudil sa a medzi stovkami fotografií nočného dubu objavil jednu plnú oslepujúceho svetla odrážajúceho sa od bledého kabátu, v rohu krúžil havran, pomaly klesal nižšie a nižšie, preletel cez otvorené okno a zosadol na strom v črepníku. Matúš sedel v kresle s kávou v ruke a uvažoval o Pauliných slovách, premýšľal nad významom „života“ v jej vete. „Život je len iné skupenstvo vody,“ pomyslel si.

 Neskôr, keď vytiahli z obálky Paulinu fotografiu prázdnej izby na zimnej ulici, bola neostrá, plná hmly z jej vlhkého dychu. Matúš ju vzal do dlane a položil na vrch balíčka. Robieval to vždy – vybral jednu fotografiu ako tému filmu a tá sa tak stala esenciou zvyšných tridsiatich piatich. Paula na zadnú stranu dokreslila siluetu mačky, poznačila dátum a obálku zalepila. Dve slzy, ktoré jej stiekli po lícach, z nej sňali ťažobu. Na Matúšovu ruku dopadli dve snehové vločky, ktoré sa na rohu ulice vyparili v teple dvoch ľudských dlaní.