Soutěž v poezii - BR I./2021

Změna hlasování: každý má možnost připsat PĚT hlasů výše popsaným způsobem NA OZNÁMENÍ O HLASOVÁNÍ soutěže. Na tipy či hlasy přímo u díla nebude v součtu hlasů brán zřetel.

A zabudol som na studničky,

z ktorých som voľakedy tak rád pil.

Na to, že stále niekde sú,

hlboké, s lístkami osík plávajúcimi na ich tichých hladinách,

s lesnými jahodami, dozrievajúcimi v júli na ich brehoch,

s neopatrnými mravcami, čo omámené letnými vôňami

               opustili bezpečie svojich chodníčkov

               a teraz usilovne a márne bojujú

               s povrchovým napätím

               a chladnou príťažlivosťou ich láskyplných vôd

a so všetkými tými obrazmi,

               čo sa v nich kedy zrkadlili,

s obrysmi plachých laní,

               neposedných trasorítok

                              a farebných motýľov,

so všetkými tvárami

tých, čo z nich kedy pili,

vrátane tej tvojej,

neopísateľnej ako voda v dlaniach,

opojnej ako jej chuť,

čistej,

tichej

hlbokej,

rozochviatej, keď ju sčerí vánok,

zdanlivo pokojnej,

ale stále trochu miznúcej,

utekajúcej niekam medzi steblá trávy,

do machu,

do koreňov osík, jahôd a púpav,

do piesku,

do hliny,

do neba...

Raz si zas na ne spomeniem,

Nájdem ich,

všetky vyčistím

a dlho, dlho

sa budem pozerať

na všetko čo je utopené

v hĺbkach ich pamätí.

Ja viem,

v skutočnosti uvidím len seba

a možno ešte kus júlového neba

a trasorítku, čo tým nebom preletí,

ale tam dole,

hlboko za mojim tieňom,

hlbšie ako mraky,

hlbšie ako všetky dná,

musíš byť niekde stále ukrytá.

Čistá,

tichá,

hlboká,

rozochviata ako voda v dlaniach,

čo sa musí piť rýchlo,

rýchlejšie,

skôr, než prekĺzne pomedzi prsty,

skôr, než sa stratí,

skôr, než utečie

               medzi steblá trávy,

               do machu,

               do koreňov osík, jahôd a púpav,

               do piesku,

               do hliny,

               do neba.