KRČMÁRSKY BLAHOBYT

KRČMÁRSKY BLAHOBYT

        Žijeme v krásnej dobe. Osud sa rozhodol, že nám dopraje. Všetci vedia všetko a to čo nevedia, vedia o sekundu z Google. Stratili sa triedne rozdiely, bača je minister, doktorant roznáša pizzu a Snehulienta nacvičuje, v mojom zatvorenom bare, erotické tance. Všade odolo nás kvitnú ruže poznania, každý má pravdu a je to hoja-ďunďa.

       Len toho peňáza akosi chýba. Milionári sa obhadzujú miliónmi, celebrity nosia stotisícové róby a šestnásťročný génius opäť vymyslel novú aplikáciu. Odletel súkromným lietadlom do Silicon Valley za kamarátmi a ja nič.

       Nemám na lietadlo, na benzín a včera ani na rožok s masťou. O cibuli nehovorím. Ale mám odložené úvery aj hypotéku. Hovoria, že vírus tu už s nami ostane naveky, tak hádam budú v nekonečne odložené aj moje splátky.

       Ráno mi na dvere zaklopali siedmi trpaslíci. Vraj, aby som im požičal kľúč od baru, že si chcú skočiť so šéfovou. Nemali respirátory a tak som ich vypoklonkoval. O chvíľu zvonili zasa. Že sa nezmestia do výťahu a čo majú robiť?

        Za dverami mám odloženú železnú rúčku z mechanickej metly. Je z plného železa a nohu zlomí na jeden šup. Tak som ich hnal z piateho poschodia, len tak dunelo. Na prízemí som si chcel privolať výťah, ale nefugoval. Tí krpci ho preťažili! Vyrazil som pekne peši po schodoch. V dverách každého druhého bytu bola vystrčená nejaká hlava. Rúška nemali, ale úsmevy mali plné blaženej škodoradostnosti.

         - Ahááá. Pán podnikateľ. Prečo nejdeš hore schodami na svojom džípe? Krčmár, zbohatlík, vydriduch! Táák, ty sviňa chlpatá, aj na teba došlo!-

       Kurva, osem rokov som drel do štvrtej rána, len aby som si mohol dovoliť zaplatiť dve čašníčky. Aby som mal konečne trochu pokoja. Teraz ho už mám. Dievčatá som poslal na podporu, nájom som stiahol na symbolické jedno euro, ale základné platby za elektrinu a vodu nie. Z čoho ich mám asi tak platiť? Aj som skúšal nejakú brigádu, ale všetky miesta obsadili herci, muzikanti a akademickí maliari. Ostáva len po nociach pozrieť popolničky. Ale ako? Však ma tu všetci v meste poznajú. Bezdomovci majú naviac presne rozdelené rajóny a bránia si ich holou hruďou.

         Asi pôjdem do sveta, ako naši drotári. Myši nie a nie vymreť a na splietanie pascičiek moc praxe netreba. Tak by som vás chcel poprosiť, že keď uvidíte pri ceste otrhaného chlapa s drotárskymi krosnami na chrbte, nehanbite sa ponúknuť kôrku chleba. Ja som sa hanbiť už dávno prestal.