KRIVÝ MÓRIC

         Vedľa činžiaku sme mali peknú lúčku, na ktorej sme ako šarvanci hrávali futbal, vybíjanú a guličky. Od chodníka a cesty naše ihrisko oddeľoval živý plot. Bolo to super, lebo nám neodlietala lopta na cestu a naviac sa tam dalo dobre ukryť pri hre na skrývačku.
         Každý utorok poobede sme sa tešili na divadlo, ktoré nám pribilo oči na kríky. Z ničoho nič sa nad nimi vždy objavila strapatá hlava, na chvíľu zmizla a opäť sa zakymácala. Všetci sme sa uškŕňali a čakali kedy hlava zmizne za kríkmi vedľa susedného domu. Hneď sme vybehli na chodník a zborovo zarevali: - Móric, Móric, krivý Móric.-
         Kalika na chodníku, ktorá úporne zápasila s chôdzou, zastala a pohrozila nám dlhšou rukou. My sme sa rozosmiali, poplieskali a pokračovali v hre s elánom, ktorý môžu mať len pubertiaci.
         Jeden utorok sa stalo niečo výnimočné. Na Móricovej hlave visel zúfalý úškrnok a jeho zápas s chôdzou sa zmenil na boj. Úplne sme cítili, ako úporne kladie nohu za nohou a posúva sa vpred, akoby čelil uragánu. Než prešiel k vedľajšiemu domu, trvalo mu to aspoň o päť minút dlhšie. Nám to samozrejme bolo úplne jedno a a spustili sme obvyklé :- Móric, Móric, krivý Móric.-
         Pán zastal a ťažko sa otočil. Nepohrozil, ale vydal sa naspäť priamo k nám. Teda, on to nebol krok, ale zúfalý pohyb človeka postihnutého ťažkou detskou obrnou. Tá mu do života priniesla niečo na hranici medzi tým, čo sa dá ešte nazvať chôdza a medzi nutnosťou ostať na invalidnom vozíku. Pohadzoval čudnou vecou pod pazuchou a supel k nám.
         Rozpŕchli sme sa, vysypali z vreciek guličky a začali ich cvrnkať do jamky. Móric prišiel k nám a široko sa rozkročil. Ako na povel sme sa mu všetci naraz pozreli do tváre. Prvý krát sme z blízka videli večný kŕč jeho úst a velikánske uši. V jeho ovínených očiach žiarili podpité plamienky. Položil tú čudnú vec na zem, vytiahol z nej husle a zvonivým hlasom sa opýtal:- Chlapci, nechcete aby som vám zahral?- Ani nečakal na odpoveď a zatiahol slákom.
Niečo sa stalo.
         Neuveriteľne hlasno a neuveriteľne krásne husle zaspievali: „Yesterday, tadá dá da dáda so far away“
         Tóny sa odrážali od steny činžiaku, poskakovali po steblách trávy a padali do našich čistých duší, ako zjavenie. Prisahal by som, že sa zastavili aj autá na ceste.
Móric prepletal krivými prstami a stál pevne ako vládca. Guličky, ktoré boli najbližšie k jamke, do nej po jednej padali, my sme sa poskladali ako lastovičky a opreli chrbáty o dom.    
         Nikto nevedel, čo sa deje, ale každý tušil, že niečo skončilo a niečo začína. Keď sme sa konečne spamätali, pán už kráčal po chodníku vedľa tretieho činžiaka. Potom sme už len každý utorok čakali na hlavu, predbehli ju a pekne pozdravili: - Dobrý deň pán Móric, dobrý deň pán Móric.-

         Na strednú školu som odišiel na internát do krajského mesta. Po skončení tretieho ročníka som prišiel na prázdniny domov. Chlapci z dvora už mali kapelu, chodili hrávať na trampské potlachy a ja som im písal pesničky.
         Jedného dňa sme išli s mamou nakúpiť do mesta. Nakupovanie neznášam a tak som ostal vonku pred samoobsluhou. Ako som sa otrávene potuloval, oči mi padli na presklenú tabuľu v ktorej boli smútočné oznámenia. S úžasom som na jednom parte uvidel Móricovu fotku. Vyzeral na nej akosi inak, krajšie. Niekto fotku vyretušoval a pán na nej mal spokojný výraz.
- Zabudla som ti povedať. Zomrel náš sused. Pozajtra mu pôjdeme na pohreb,- zahlásila niekde za mnou mama.
- Čože, čože?- zajachtal som.
- Aspoň si budeš môcť vyskúšať ten oblek, čo sme ti kúpili k maturitám.-
        Chvíľu sme kráčali, ale mame to nedalo:- Vieš ty vôbec, že to bol posledný zeman? Z Ruttkayovej kúrie. Veľký umelec. Ale nešťastný! Všetky majetky mu tí sviniari zhabali. Nemal si ani za čo zaplatiť niekoho, kto by sa o neho postaral.-

         Bol to môj prvý pohreb. Smútoční hostia sme boli ôsmi. Nejaký súdruh z výboru mal smútočnú reč. Vôbec som ho nepočúval. Pozeral som na veľkú Móricovú fotografiu, ktorá bola pretnutá čiernou stuhou. Určite ju s láskou urobil nejaký jeho priateľ, umelec od Pánaboha.
         Na konci súdruh povedal, že pán Ruttkay bol nositeľom vyznamenania za umelecký prínos a že sa s ním prišli rozlúčiť aj jeho žiaci z ľudovej školy umenia.
         Zozadu vyšla pani a viedla malého chlapca a dievčinu s vrkočmi. V rukách mali veľké husle. Pani ich postavila hneď vedľa katafalku.
„Yesterday,  all my troubles seemed so far away“, zatiahol chlapec holým slákom. Keď sa po chvíli pridalo dievčatko druhým hlasom, vyleteli mi slzy.
         Len som sedel so zopätými rukami a pozeral sa ako sa mi prúd rozprskáva na prstoch. Nedokázal som pochopiť, kde sa mi v očiach mohli nabrať také obrovské slané kvapky.