Cesta, ktorú som nemala podniknúť

Prepínam. Hovadina, sprostosť, čiernobiele, somarina, s titulkami, s tým hercom, ktorého neznášam, správy... Ležím na gauči, pod lopatkami vankúš z pamäťovej peny (môj dedko miluje teleshoppingy!), nohy vystreté a deka pritiahnutá až k brade. Na slnku 38 stupňov. Pod zapnutou klímou príjemných 20. Mám chvíľu čas robiť nič. Dieťa spí, takže mám asi hodinu na kávu a telku bez výčitiek. Po deviatich minútach relaxácie ma preberie zvonenie telefónu. Nie, naozaj sa mi nechce vyliezať spod deky. No po pár sekundách mi to nedá a kráčam do kuchyne. Bombastické zvonenie, ktoré ma vždy roztancuje a strápni na plnej čiare, mi ohlásilo volajúcu Anku. Zdvihnem. Ticho. Vzlyk.

„Haló! Aňa! Čo mi voláš z vačku?“

„Ahoj, čo robíš?“

„Nič, váľam šunky. Čo s tebou je? Plačeš?“

Už keď som videla, kto mi volá, vedela som, že je niečo zle. Aňa nikdy netelefonuje, píše.

„Nie. Nie, to len tá alergia. Počuj. Nechce sa ti prejsť na štadión?“

„No... Môžem. Akože hneď? Prečo? Si tam?“

„Tomáš by tam mal byť.“

„Mám mu priniesť proviant alebo čo?“ smejem sa.

„Je to trápne. Ale mohla by si...“ Paranoidná žena v domácnosti. Áno, to sedí. Aj ona sedí. Na terase, nad chladnúcou kávou. Sedí a trasie sa od strachu, ktorý ju objal. Vonku je tisíc stupňov, no ona je zimomrivá a visí na nej starý sveter. So žmolkami. Neviem určiť, či sa na ten telefonát odhodlávala dlho, alebo či ide o spontánny nápad. „Keď on už nemá tréning. A zase tam išiel. Každý deň tam chodí. Každý deň si vymyslí nejakú blbosť.“

„A ja ho mám skontrolovať.“

„Hmm. Iba nakuknúť, či tam je. Kuk,“ zakuká plačúca Anka.

Odkedy sa presťahovali na dedinu, plače často. Idylka na vidieku sa nekoná. Krásny dom pre ňu nevyváži priateľov na dosah, obchody za rohom a všetko pohlcujúcu anonymitu. Spomínam si na rozhovor pri pive, pri ktorom oplakala aj igelitové vrecká lepiace sa vo vetre na tvár, vysýpanie kontajnerov na sklo ráno pred siedmou, pošťaných bezdomovcov na zastávke a rýchlocyklistov na chodníku. Rozhovor, po ktorom odišla na záchod podrezať si žily maličkým guľôčkovým perom, čo jej viselo na kľúčoch.

„Okej, chápem. Čo robíš? Máš tam podozrivé ticho. Kde sú deti?“

„S babkou. Potrebujem sa vyspať.“ Áno, nedostatok spánku z nás robí šialencov. Viackrát sa mi sťažovala, že ju Tomáš podvádza. Nikdy ho nikto s nikým nevidel, nikdy sa nepriznal. Ale cíti to. V podstate to vie, ale dúfa, že si to nahovára. Potrebuje dôkaz, že je paranoidná. „Tak čo teda, mohla by si? Veľmi, veľmi veľa to pre mňa znamená...“ Vzlyk, nádych.

Mám 33 rokov a niekedy sa bojím ísť v noci na záchod. Strachujem sa o svoju postavu a svoju výplatu, o svoju obľúbenosť. Navždy sa budem báť o šťastie svojho dieťaťa. Ale ani zďaleka nie som taký blázon, ako moja kamarátka. Niet krajšieho páru, ako je Anka a Tomáš. Poznali sa už dlhšie, keď preskočila iskra na pojašenej retro párty. Obaja trafení rovnakým spôsobom, obaja na rovnakej vlne. Pekní, vysokí, štíhli mladí inžinieri, ktorí radi počúvajú funky, tancujú, lyžujú a hrajú šach. Nepriestrelná kombinácia. Peklo vo vzťahu nastalo, keď sa z mesta odsťahovali do neďalekého satelitu. Do dokonalej novostavby. Anka sťažnosti na dom nijako nedávkovala, hneď po zabývaní nás všetkých presviedčala, v akej diere žije. Prílišná tma v kuchyni, prílišné teplo v podkroví, primálo priestoru v obývačke, pristrmé schodisko, prižltá tráva, príliš tieniaci strom na dvore, primalá garáž... Nehovoriac o dedine, ktorá jej bola proti srsti. Nikto z priateľov jej nerozumel. Dedina bola fajn, plno mladých ľudí, štyri krčmy (z toho dve hipsterské), nechýbalo ani pár obchodíkov. Dobré spojenie do mesta, milí susedia. Dom bol jedným slovom dokonalý. So svojou storočnou hypotékou na stiesnenú kuticu v centre som chodievala závidieť terasu, záhradu, bazén, veľkú kuchyňu. Keď Aňa u nikoho nepochodila s ponosami na zlé bývanie (rovnako ako ja závideli všetci), začala fantazírovať o Tomášových neverách. Pre mňa niečo nepredstaviteľné. Všetky kamarátky sme ju varovali: „Privoláš si to, týmto ho k nevere doženieš.“ Ale ani jedna sme tomu neverili. Tomáš bol dokonalý partner, stal sa z neho skvelý, zábavný otec. Maroša som doma týrala porovnávaním s jeho kamarátom, ktorý je starostlivejší otec aj partner, šikovný v práci, dobrý asi vo všetkých športoch, vždy si s ním mám čo povedať a smejem sa nielen na obsahu jeho trefných vtipov, ale aj na tom, ako dokonale ich dokáže prerozprávať. Na prvý pohľad bolo všetko fajn, len z času na čas prišli Ankine žiarlivé predstavy. Hlavne po treťom pive.

Mojím zadaním na dnešný deň bolo prejsť sa náhodou okolo štadióna, kde mal Tomáš údajne pomáhať futbalistom s prípravou. Taká blbosť! Veď futbal už nejaký piatok kvôli boľavým kolenám nehráva! To síce nie, no je medzi ľuďmi (a hlavne futbalistami) dosť obľúbený. Pomoc pri údržbe ihriska, na ktorom trénuje jeho bývalý mančaft, mi zase neprišla ako sci-fi výhovorka.

Nebola to náročná úloha. Do parku sa chodím prechádzať často, okrem mňa aj väčšina kočíkujúcich z mesta. Nenápadnosť zaručená. Druhou vecou je, že sa mi nechcelo vychádzať s bábätkom do toho tepla. Bola som si istá, že Tomáš nemá osudové stretnutie s femme fatale. Ale sľúbila som to. A áno, trocha zvedavosti vo mne predsa len hlodalo. Cez hlavu som si pretiahla voľné šaty, spiace bábo opatrne preniesla do kočíka, cez rukoväť som prehodila tašku s plienkami, vodou, telefónom a peňaženkou. Výťah nás zviezol dole.

Slnko pražilo. Vyprážalo. Zaváhala som. Na jednu stranu pomyselnej váhy som položila Ankine zúfalstvo a na stranu druhú teplotu v kočíku. To zvládneme. Štadión je v parku, nepotrvá to dlho a sme tam. V tieni a na čerstvom vzduchu nám bude dobre. Vyrazili sme.

Nemohla som kráčať pomaly, lebo by sa mi podrážky sandálov stíhali taviť na páliacom betóne. Cieľ nebol ďaleko, zostávalo mi prejsť krížom cez námestie, okolo tržnice a vilovou štvrťou, za ktorou sa rozprestieral park. Odtiaľ, z lavičky na kopčeku, pekne v chládku, budem mať ihrisko ako na dlani a preverím situáciu. Popri chôdzi som si rýchlo urobila drdol (pot spod vlasov mi po chrbtici tiekol až pod nohavičky) a odhodlaná som sa vydala splniť misiu. V slnečných okuliaroch som sa cítila ako tajná agentka.

Námestím som prekráčala raz-dva. Kolízia nastala, keď som prechádzala popri tržnici a z druhej strany cesty na mňa zakývala kamarátka. Tiež s kočíkom. Dobre, nie som jediná matka, ktorá si vyberá najnevhodnejší čas na prechádzku. Mávala na mňa, nech zastavím, vyzerala byť potešená, že ma vidí. Ale ja som nemala čas a ani chuť sa s kýmkoľvek baviť. Zaprdené malomesto, ktoré mení veľkosť podľa toho, ako sa mu to hodí. Keď sa niekam ponáhľam, je rozľahlé, s dlhými ulicami, ktoré sa pred zdanlivým koncom zakrútia ako slimák a pokračujú do nekonečna. Križovatky, semafory, podchody, v ktorých sa dá zablúdiť. Pasáže, do ktorých keď vojdete, vyjdete na opačnej strane mesta. Keď sa nudím a chcem sa s niekým zarozprávať, nestretnem ani nohy. A keď nemám chuť na nikoho, naďabím za prvým rohom na ukecanú babu... Zaťukala som prstom na zápästie bez hodiniek, pokrčila plecami a zdvihnutým palcom a malíčkom som naznačila, že sa neskôr ozvem. Ale ja sa neozvem.

Je škoda, koľko priateľstiev vyprchá. A možno zbytočne. Od detstva som precitlivená na odmietnutie. Desaťročia spomínam, ako ma mala spolužiačka vyzdvihnúť cestou na karneval a vykašľala sa na mňa. Preplakala som deň aj noc. Odvtedy stačí, že niekto zruší naše stretnutie na poslednú chvíľu alebo na mňa nemá čas, keď sa stavím. Keď mám pocit, že sa vnucujem, ochladnem a stiahnem sa. Pritom si už ani nepamätám, čo presne ma odradilo od Radky. Medzi nami bol taký zvláštny druh priateľstva, keď sa nevedomky jedna s druhou porovnávame. Chvíľami mi už išli na nervy správy o tom, že ONA už stihla navštíviť novú kaviareň na hlavnej ulici, že ONA ten film už videla a že ONA už dávno vie, že Jana a Maťo čakajú prírastok. A keďže ma vo veľa ohľadoch zrejme tromfla a tie najlepšie zážitky strávila s niekým iným než so mnou, z blízkeho kamarátstva som vycúvala a nechala ho na koľaji „letmá známosť“. Sebecké a detinské, ale neviem si pomôcť. Sama na seba som sa hnevala, že som sa do tejto trápnej hry nechala vtiahnuť.

Teraz, keď trávim 90 % času len s jediným dospelým človekom – so sebou – veľa premýšľam o sprostosti. Rozmýšľam o ľuďoch a o tom, že nie je veľa takých, ktorých mám ozaj rada. Skôr mi sú nesympatickí, nemilí, vadí mi ich výraz tváre, reči, pohyby... A potom mi napadne, že veď to ja som tá nesympatická! Na fotkách vždy zhrbená, zamračená, s povisnutou bradou. Koľko ľudí ma nemôže vystáť? Do toho často počúvam bľabotanie o láske na prvý pohľad, spriaznených dušiach, preskočenej iskre. Veď jasné, stalo sa mi to párkrát. Ale v pamäti mi utkveli stretnutia so ženami. Nie, nie intímne. Som vďačná za moje priateľky, ktoré mi kedykoľvek nad pollitrom piva poskytnú psychoterapiu. Ale s nimi to je iné, s nimi sme si k sebe našli cestu tak nejako postupne, ešte na základnej škole. No dvakrát v živote som zažila tú iskru, o ktorej snívajú romantické duše. Dvakrát som pochopila, že sú ľudia, ktorí si môžu byť sympatickí od prvého stretnutia aj bez toho, aby preriekli slovo.

Prvýkrát ma oslovila baba na skupinovom pracovnom pohovore. Tú prácu som síce nedostala a s dotyčnou som sa už nikdy nestretla, no zašteklí ma v hrdle, keď si spomeniem, ako za mnou prišla cudzia žena a opýtala sa ma, či mám mačku. Že to na mne vidieť. Čakanie na pohovorové kolá sme si krátili rozprávaním o tom, ako svojich kocúrov vozíme v košíku na bicykli. Krátke spriaznenie duší, hoci si ju vôbec nepamätám do tváre. Mala tmavé vlasy... Druhé stretnutie som zažila na pracovnej ceste v Maďarsku. S Elou sme presedeli dve horúce noci v okne hotelovej izby s tuctom pivových fliaš. Odvtedy sme sa nevideli. Ale ak by sme bývali blízko seba, vedela som, že by sme boli najlepšie priateľky.

Prvý problém som zvládla na výbornú a pokračujem ďalej. Pár krokov pokoja, nikde nikto, všetkým je teplo. V kočíku je pokoj. Pokúšam sa užívať si pobyt na čerstvom vzduchu. Vtom zrada! Pri podchode som zbadala tučnú ženu s bruchom hompáľajúcim sa na stehnách. Napriek horúčave sa mi zježili chĺpky vzadu na krku a začervenala som sa až za ušami. Naozaj musia byť všetci, ktorých nechcem stretnúť, vonku práve teraz? V počasí nevhodnom na akékoľvek aktivity, ak nechcete umrieť na infarkt priamo na ulici? Žena si ma nevšimla a zapadla do podchodu. Uf. Našťastie. Čo by som na prázdnej ulici urobila? Schovala sa pod kočík? Naše fatálne stretnutie sa udialo asi pred dvomi mesiacmi. Pred naším činžiakom. Vracala som sa z prechádzky a susedka s malým synom, ktorí bývajú dve poschodia nad nami, práve vychádzali z vchodu aj s bicyklom. Chlapec však potreboval ísť na záchod a keďže mama mu zakázala kakať pred vchodom a nebol čas rozmýšľať nad ideálnym riešením, narodeninový darček opreli o pletivo okolo kontajnerov a vbehli naspäť do vchodu.

Tým istým časopriestorom kráčala aj spomenutá matróna. Nikde nikoho, len ona, ja a dieťa v kočíku. Kým ja som sa snažila elegantne posúvať kočík so svojím pokladom vpred, ona grandiózne tlačila poloprázdnu káru. Nečesané vlasy jej dopadali na ramienka priliehavého béžového tielka, ktoré s nevídanou úprimnosťou priznávalo obrovské bradavky mieriace k zemi. Jej prsia, dve knedle, ktoré by nakŕmili dvanástich robotníkov po celodennej šichte, oddychovali na mäkkom bruchu. Outfit pokračoval čiernymi legínami, ktoré obopínali zlepené stehná. Nezdravá obezita jej bránila v rezkom pohybe, a tak sa pohupovala zboka nabok. Odvtedy vždy, keď niekde počúvam o zmyselnom hojdaní bokmi, spomeniem si na ňu. Oči za slnečnými okuliarmi mi skĺzli ešte nižšie, na bosé nohy v šľapkách, z ktorých vytŕčali dlhé, tvrdé a hnedé nechty. Ako vždy, keď som ju videla na našej ulici, mala so svojou károu namierené k popolniciam. Do očí jej však udrel detský bicykel. Poobzerala sa, premerala si ma a novučičký bicykel môjho štvorročného suseda energicky naložila na káru. Lomcoval mnou boj o spravodlivosť. Moje ústa, ako zvyčajne, predbehli mozog a spustili: „Dobrý deň, pani, ten bicykel si nemôžete vziať, patrí malému chlapcovi, ktorý sa s mamičkou odbehol vykakať.“ „Ná co bych nemohla? Šak je vyhodzený!“ Hlas som ešte mala pevný, ale lýtka mi už tŕpli. „Nie, nie je, je len opretý o plot.“ Žena kývla rukou a ignorovala ma. Zároveň ale pridala do kroku, možno si myslela, že chcem bicykel ukradnúť ja. Vo mne však ožila šelma a postavila som sa jej do cesty. „Naozaj si ho nemôžete odviezť, ten chlapec by plakal a mali by ste z toho problémy.“ Nič, žena kráča, ja stúpam na brzdu na kočíku a idem konať. Predklonila som sa, aby som dočiahla na bicykel naložený na káre. Trvalo sekundu, kým som zaregistrovala guľatú päsť, blížiacu sa k môjmu oku. Vzduchom leteli nadávky a moje značkové okuliare, na ktoré som minula prémie. Pod zadkom cítim štruktúru chodníka. Lícna kosť ma bolí, no ešte viac ma bolí to poníženie. Kára s bicyklom sa mi vzďaľuje. Otvárajú sa vchodové dvere a vychádza mamička s vykakaným synom. Bicykel už nikdy nikto nevidel. Ženskú s károu stretávam často, dokonca ma z neznámych príčin začala zdraviť. Aj tak sa jej bojím.

Trpím teplom aj spomienkami na najväčšie poníženie v živote. A na svoj jediný monokel v živote... Zvolím si skratku a jednou rukou zvrtnem kočík do uličky s malými obchodíkmi s veľkými výkladmi. Dvere mäsiarstva sú otvorené. Od mala som milovala jeho surovú vôňu. A nezmenilo sa to ani teraz, keď som vegetariánka. Vôňa bratislavskej salámy... To je nostalgia. V minulosti ma ešte chvíľu podržali spomienky na starú lásku. Asfalt sa vlnil a ja som ho zbadala tak tridsať metrov predo mnou. Bez pochýb, bol to on. Milovaný objekt mojej puberty. Vysoký, štíhly, zároveň ramenatý a rozložitý. Vlasy stále husté a tmavé. Chôdza kolísavá. Nikam sa neponáhľa. Nikdy sa nikam neponáhľa. Má bicykel, ale kráča vedľa neho. V ústach ušúľaná cigareta. Vždy len vlastnoručné ušúľaná. Ide z boka na bok. Prechádza cez cestu a ohorok hodí do kanála. Vchádza do vchodu. Usmievam sa, som naozaj rada, že som ho po dlhej dobe videla. Aj keď nám to vtedy nevyšlo.

Vydýchla som si a kráčala ďalej. Ešteže ma nezazrel. Od potu sa celá lesknem. Dieťa spokojne spí. Prechádzka po ulici secesných viliek býva príjemná. Vďaka stromom v najlepších rokoch je tu celkom fajn klíma a môžem sa venovať svojej obľúbenej činnosti – závideniu. Sledujem veľké rozkročené domy, šťavnaté zelené záhrady, autá v hodnote môjho nesplateného bytu. Páčia sa mi tiež novostavby v prednedávnom prázdnych dierach po starých domoch, ktoré už nikto nechcel rekonštruovať. Aj keď s nimi nesúhlasím, majú niečo do seba. Minimalizmus, smart domácnosť, vzdušnosť. Kolega sa mi priznal, že zistil, popri čom kráča denne do práce a z nej, až keď videl dokument o priečeliach domov v starom meste. Dovtedy mu nikdy nenapadlo pozerať sa hore. Vždy len rovno alebo pod nohy. Táto nevinná príhoda ma natoľko rozrušila, že odvtedy chodím s očami dokorán. Z môjho mesta mi nemôže uniknúť nič. Pekné ani škaredé. Už len trochu do kopca a som v parku.

Posledná z viliek je najmenšia a najzanedbanejšia. Očividne v nej už roky nikto nežije a jej vlastníctvo je zrejme komplikované. Dom na rohu je pre mňa čarovný aj zakliaty. Pod burinou rašia farebné kvety snáď počas celého roka okrem zimy. Na jar tulipány, orgován, narcisy.. Ešte vidieť neudržiavanú skalku. Za mriežkovaným plotom vonia nejaký krík, nad chodník sa nakláňa čerešňa. Kedysi tu bývala Lada so svojou mamou. Ladenku som spoznala ako dvanásťročná, ona bola už vtedy zrejme štyridsiatnička. Počas pekných dní sedávala na podstavci plota, oblečenú mala zásteru. Nie zásteru na varenie, zásteru, akú kedysi nosievali predavačky a asi väčšina žien na doma. Aspoň tak si ju pamätám. Posedávala, pokukávala po ľuďoch, spievala a keď sa jej niekto páčil, rozbehla sa za ním a dala mu kvetinku. Roky som tadiaľto nechodila a na Ladenku som si nespomenula. Až nedávno, keď som videla chátrajúci dom a záhradu. Stará pani, ktorá sa o svoju dcéru starala sama, vraj zomrela a Ladenka žije v ústave. Žije vôbec? Ako sa má? Je jej smutno za mamičkou a kvetmi? Má sa dobre? Má sa s kým rozprávať? Pohladkám bábätko po brušku a teším sa, ako ho doma vystískam.

Pri štadióne nestálo okrem Tomášovho žiadne iné auto. Dobré znamenie, mal by byť tu, teda Anke neklamal. Existuje v telefóne aplikácia Ďalekohľad? Chcem ju! Nič a nikoho nevidím. Ale počujem vrčanie. Na trávnik práve vchádza kosačka, ktorú vedie Tomáš. Poznám ho podľa seversky blond vlasov. Sledovanie kosenia ma upokojuje. Zelená tráva pod kolesami malého vrčiaceho vozidla mení odtieň aj lesk. Kvôli tomuto rada chodievam na hokej. Keď príde rolba, to je moja chvíľa! Môže byť niečo krajšie ako leštenie ľadu? Keď vidím, ako pod strojom miznú šmuhy a ryhy a zostáva len krásne lesklý, dokonale klzký povrch.

Bol sústredený na prácu, napriek tomu som mala pocit, že sa po niekom obzerá. Zatiaľ si ma nevšimol. Alebo si ma možno všimol, ale nechce sa mu so mnou zhovárať, tak sa tvári, že ma nevidí. Neviem, čo z toho je horšie. Z času na čas mávam panické záchvaty, prameniace z môjho nízkeho sebavedomia. Čo ak moji spolužiaci z univerzity pravidelne organizujú stretávky, len ma nepozývajú? Nechcem zažiť to, čo zažila moja spolužiačka. Náhodou prišla do krčmy, kde sme mali stretnutie po desiatich rokoch. S udiveným výrazom v tvári sa spýtala: „Čo tu všetci robíte?“ No čo, no, máme stretávku... Už si nepamätám, či ju organizátorky nepozvali zámerne, alebo na ňu len nezohnali kontakt. Bolo to strašné... A trochu sa mi aj uľavilo. Áno, bola to tá istá, čo ma nevyzdvihla cestou na karneval. Karma!

Trvalo sedem minút, kým sa Tomáš pozrel mojím smerom a spoznal ma. Kývol mi. Tiež som mu zamávala. Vykročila som ho pozdraviť, o Anke nepoviem ani slovo. Je predsa normálne, že sa s kočíkom prechádzam po parku. Že som si chvíľu oddýchla na lavičke. Akože ma prekvapilo, že je tu a kosí trávnik. Zaklonil hlavu. Pozeral do neba. Do riti. Búrka. Už to cítim, je vo vzduchu. Čierne mraky, padajú prvé kvapky. Pláštenku na kočík nemám. Zakričala som „Čaaaaau“ a uháňala domov. Môj uzlíček radosti sa, samozrejme, zobudil a rozplakal. Vrieskal.  Šialene, neutíšiteľne. Dážď bol prudký, no mne išlo o dieťa. Pár ľudí s taškami nad hlavou, ktoré ich mali ochrániť pred prskajúcou masou vody, sa istotne pobavilo pohľadom na zmoknutú babu sediacu na obrubníku, ktorá s prázdnym pohľadom a sandálmi v kaluži dojčila bábätko. Práve vtedy som zvažovala, či bol skutočne výprask nad károu ponižujúcejší.

Neskôr som napísala Anke, že môže byť pokojná. Je na štadióne úplne sám, upravuje ihrisko. Nemohla som predsa tušiť, že pod tribúnou sedela dlhovlasá ryšaňa. S pevnými stehnami. Nemohla som ani len tušiť, že nie som jediná detektívka v okolí. Túto prácu pre Anku s nadšením vykonával aj Marek, platonicky zamilovaný spolužiak zo strednej školy, ktorý roky čaká na Tomášovo zakopnutie. Tých pár záberov, ktoré sa mu podarili cvaknúť v kumbále pre údržbára, ma posadilo na zadok. Apropos, zadok... Ten Tomášov bol na každom. Tesne pod zadkom nohavice. Zarytý medzi dlhé stehná dlhovlasej ryšavky. Na ďalšej fotke boli stehná pri sebe, členky vyložené na Tomášových pleciach. Veľmi som chcela pri tých dôkazoch nevery odpadnúť. Zhnusiť sa, nadávať na toho farizeja. No mne sa chcelo smiať. Bolo to také smiešne, že už asi nikdy nebudem mať sex. Vážne pri to vyzerám takto? Skoro som pukla. Pukala som do chvíle, kým som zbadala Aninu strhanú tvár. Hoci svojím spôsobom vyzerala, že jej odľahlo. Rýchlo som sa vrátila na správnu cestu utešiteľky. Ale bola som podvedená aj ja! Kam zmizol ten dokonalý muž, ktorého prízrak strašil u nás v byte? Z prvotného šoku som prešla do letargie. Dnes sa naozaj nedá veriť nikomu. Sklamanie za sklamaním. Fuj. Idem dopozerať seriál.