ÚRADNE UZNANÝ BLB

- Volám sa, pán nadporučík Bárty Higo. Meno s tvrdým, priezvisko s mäkkým. Pre negramotných tupcov, mám na a dĺžeň. A vy tu budete dvadsaťštyri hodín drieť, ako nevoľníci na ukrajinskej stepi!-

        Takto vítal každý deň, o tretej poobede, proviantný náčelník, úbohých vojačikov. Vždy ich bolo sedem a vždy boli vytrasení, ako najlacnejšie cigarety bez filtra. Vždy sa báli, lebo služba pomocnej pracovnej smeny v kuchyni, bola tá najhoršia vec, ktorá sa vám mohla v pluku stať. Dostali ste sa totiž do spárov blba a nepomohol vám ani anjel z čistého neba.

       Higo bol vyučený kuchár, rodený mäsiar a utajený sadista. V auguste roku 1918 nastúpil do kuchyne 4. čs streleckého pluku Prokopa Velikého. Útvar, v tej dobe, práve odpočíval pred jesennou ofenzívou. Než začal útok, skončila Veľká vojna a kuchár získal svoju prvú slávu. Nielenže dokázal navariť šaj z borovicového ihličia, ale dokázal aj zabiť koňa jednou ranou. Robieval z neho špecialitu, ktorú nazval: „Rebierko na cesnaku“. Keď ste nič nevedeli, tak to aj skutočne chutilo.

         Vojna skončila, bolo sa potrebné rozhodnúť, čo daľej. Keď Zákonom č.61/1918 Zb. z 10. decembra zrušili šľachtické tituly a rady, bolo jasno. Ostane v armáde!

        Variť treba všade a Higo, ako vojnový veterán, dostal hneď funkciu hlavného kuchára. Koní bolo oveľa viac, ako armáda potrebovala a vojaci jeho pluku si papali fajne. Pre spravodlivosť treba povedať, že Higo dostal jednou ranou aj prasa, či barana. A tiež to, že mäso z nich dával nielen do hrncov pre dôstojníkov, ale aj do kotlov pre vojakov. Hlavný kuchár a vojaci tak žili v pokoji a ochraňovali práve vzniknutú republiku. Po chvíli však Higo objavil podmanivé kúzlo šikanovania a týrania vojakov, ktorí pomáhali v kuchyni. To bola lahoda, to bolo opojenie, to bol pocit úplnej nádvlady a neobmedzenej moci!

        Kuchárove chúťky a zupácke spôsoby nemohli samozrejme ostať dlho utajené. Aj keď sa to, ako niečo výnimočné, vtedy vôbec nebralo. Všimol si to však veliteľ pluku. Aj si Higa zavolal na raport a snažil sa mu dohovoriť. To, že útvar nie je trestanecký tábor, však hlavný kuchár odmietal pochopiť. Ani to pochopiť nemohol, lebo blb nikdy nechápe, že činí zlo. Druhým, ani sebe.

        Tak musel veliteľ pluku len trpezlivo počúvať sťažnosti podriadených veliteľov, že vojaci nevládzu cvičiť v poli. Po službe v kuchyni boli jednoducho nespôsobilí k službe. Aj plukovný lekár občas prehodil poznámku, že poslal, na psychiatriu do Ústrednej vojenskej nemocnice, ďalšieho vojaka. Samozrejme po smene v kuchyni.

        Pred výdajom obeda sa však jeden deň, neúspešne obesil smenár. Na kľučke proviantného skladu. Veliteľ prijal rozhodnutie: „Higa sa treba zbaviť!“ A vyriešil to tak, ako to riešia velitelia v armáde dodnes. Poslal hlavného kuchára na štúdia do Vojenskej akadémie v Hraniciach. Odtiaľ sa plukovný zupák vrátil s modrými výložkami, dôstojníckym pásikom a funkciou proviantného náčelníka. K pluku v západných Čechách. Jeho elán a hlúposť veľmi skoro prekročili plot kasární. Doširoka sa šírili správy o hlupákovi, ktorý stvára také psie kusy, že by mu ich závidel aj vynálezca guľometu.

        Doniesli sa až do Hlavného štábu česko-slovenskej armády. Tam, po Veľkej hospodárskej kríze, vládol záchvat racionalizmu. Niekoho pritom napadlo, že vojenské predpisy a rozkazy sú moc zložité. Je ich potreba priblížiť obyčajnému vojakovi. Aby ich pochopil aj murár, alebo pastier oviec.

        Nájsť na Hlavnom štábe človeka s takou nízkou, respektíve žiadnou inteligenciou, sa nepodarilo. Darmo je tu samý generál, či plukovník. A vtedy si niekto spomenul, že stretol pri kontrole, excelentného blba. O mesiac už sedel Higo v novej kancelárii. Povýšili ho na štábneho kapitána a dostal len jednu pracovnú úlohu. Každý nový predpis dostal na stôl ako prvý. Dostal týždeň na štúdium a potom mal pred komisiou povedať, že všetkému rozumie. Ak nerozumel, podtrhol text červenou ceruzkou a veta sa musela prepracovať. A šup do tlače.

Odozva z vojsk bola veľmi dobrá, všetci boli spokojní a Bárty Higo sa stal „Úradne uznaným blbom“.

        Sám sa však cítil neuspokojený. Chýbal mu kontakt s ľuďmi a začal dostávať depresie. Posťažoval si nadriadenému a spolu našli východisko. Dva dni v týždni mohol chodiť do dôstojníckej kuchyne štábu. Ako odborná kontrola a pomoc. A stal sa malý zázrak. Každý obed vysokých dôstojníkov a štábnych poskokoch, sa stal lukulskými hodami. Veď, keď sa dostane taký profesionál, ako Higo, medzi civilnú čriedu kuchárok, nič iné sa ani stať nemôže. Taniere boli vyčačkané, podávali sa vyberené dobroty, špeciality, dokonalé zákusky a nikdy nemohla chýbať torta.

        Výkonnosť Hlavného štábu stúpla o desať percent. Len za zatvorenými dverami kuchyne panovala fluktuácia, nevraživosť a zúfalstvo. Takéto nepodstatné veci sa však, na vysokej úrovni, riešia vždy s noblesou a potichu. Vydržalo to celé roky. Nakoniec však Higo urobil osudnú chybu. Problém bol v tom, že doposiaľ videl nahú ženy len na fotografii. Na oslave svojich päťdesiatych piatiych narodenín sa rozhodol, že je načase to zmeniť. Pokúsil sa vyzliecť z bieleho plášťa jednu mladú kuchárku, ktorá sa mu už dlho páčila.Tá ho udala za pokus o znásilnenie a prúser bol na svete. Vrchnosť ale vyriešila situáciu ladne, ako vždy. Kuchárka dostala miesto v päťhviezdičkovom hoteli a Higo bol prepustený do výsluhového dôchodku. S tučným peniazom, s poctami a vyznamenaním „Za vynikajúcu prácu“.

        Koniec koncov, niečo robil dobre. Ak by nie, ako by sa mohli historky o úradne uznanom blbovi, zachovať v armáde dodnes?

        Hlúposť je, okrem iného, aj porucha predstavivosti. Jej dokazovanie je beznádejné a spoločnosť prirodzene podceňuje, nielen početnosť blbov, ale aj ich dopad na nás všetkých.

        Ani štábneho kapitána Bártyho Higa nikdy nepadlo, že práve on bude, na šesťdesiat rokov, otcom dvoch najdôležitejších slov v našej armáde. Teda vlastne slov, používaných vo všetkých armádach, ktoré sú postavené na vykonávaní povinnej vojenskej základnej službe.

        Kuchár od detstva ľúbil holubov. Dokázal ich pozorovať celé hodiny a predstavovať si, ako mu nosia pozdravy z celého sveta. Hlboko túžil po tom, aby ich vlastnil, ovládal, oblboval a šklbal si ich na obed.

        Keď v roku 1924 znížili dobu vykonávania vojenskej služby odvedencov z dvadsaťštyri mesiacov na osemnásť, dva dni nespal. Napokon si kúpil veľké nástenné hodiny a vyvesil ich v kuchyni. Ako prirodzený sadista a blb, presne vedel, na čo sa dajú najlepšie použiť. Každý deň si, z pomocnej smeny v kuchyni, vybral najslabšieho vojačika. Tomu nariadil, že jeho najdôležitejšou úlohou je sledovať hodiny a robiť holuba. Päť minút pred celou hodinou musel smenár vyliezť na stôl a zatlieskať. Lebo správny holubý samec na seba vždy upozorňuje trepaním krídel. Potom mal smenár desať minút hlásiť: „ó-ou, ó-ou a vrkú, vrkú.“

        Tieto holubie hodiny sa okamžite osvedčili. Keď sa k tomu pridala pravidelná poznámka starých kuchárov: „Holub vrkni číslo!“ a smenár poslušne povedal, koľko dní im chýba do civilu, rozšírilo sa to ako blesk do všetkých plukov. Aj to, že mladý vojak je proste HOLUB.

        Každý mladý chlap sa potrebuje pravidelne zbaviť nahromadeného semena. Na vojne sa to veky vekov rieši ručne – stručne. Ani Higo nebol iný. K rýchlemu vyvrcholeniu sa však pritom potreboval pozerať na čerstvo odrezanú kuraciu hlavu. Ako správny blb tiež vedel, že k prežitiu je na vojne nutné, čo najlepšie vliezť do zadku nadriadeným lampasákom. Robil im z tých kurčiat „Bažanta na víne“ so smotanovaou omáčkou. Omáčku bola treba pri varení hodinu miešať. Na toto vyčleňoval pravidelne vojačika – hodinára. Tak sa v armáde pre odvedenca občas používa aj pomenovanie „Bažant“.

        Vychytralý blb vie, že si musí vždy chrániť chrbát. Keď sa stal kuchár proviantným náčelníkom, vymyslel na to vlastnú metódu. Každý smenár dostal, pri ukončení služby papierový darčekový sáčok. Boli tam masťou natreté dva chleby, jablko a päť kociek cukru. Higo len dodal:- Vojáci, až budete mať za sebou polovicu služby, môžete si tento namazaný chlieb posypať krájanou cibuľou. Stanete sa MAZÁKMI!-