Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Pacientka

03. 06. 2021
5
8
393

Do kuchyne vstúpila iná Tereza. Mala síce svoj vyblednutý kvetovaný župan a strapaté vlasy ako každé ráno, no na jej tvári absentoval typický veselý výraz. Z neistého pohybu obvykle jasných očí som hádal, že za jej čulosťou bolo čosi negatívne –zlý spánok alebo trpká spomienka, akú zvykne sivé októbrové ráno v sprievode dažďa so sebou priniesť. 

Poznal som Terezu veľmi dobre, a tak som vedel, že najlepšie urobím, ak sa nebudem na nič pýtať. Rozhovoru sa síce nevyhnem, no môžem ho o čosi skrátiť. Stačí, ak sa zdržím zdvorilostných fráz, o ktorých som si kedysi myslel, že ich nikto neberie vážne.

„Dobré ráno,“ povedal som sucho a pokračoval v čítaní novín.

Namiesto odpovede sa ozval hlasný úder. Reflexívne som sa pozrel na Terezu. Jednou rukou sa opierala o kuchynskú linku a druhou ešte stále o dvierka skrinky. Keď som si uvedomil, čo sa v skutočnosti deje, otočil som hlavu mierne doprava, akoby som zdvihol zrak so zámerom skúmať nezaujímavú, oparom zahalenú bytovku za oknom. Ďalšia komunikačná hra, pomyslel som si. 

Zvláštne, stačila jediná osoba na to, aby som prehodnotil významy vecí, ktoré som dovtedy považoval za samozrejmé a nemenné. Už počas nášho prvého stretnutia mi bolo jasné, že ak vstúpim do jej sveta, budem sa musieť vyrovnať s množstvom odlišností a dovtedy nepoznaných odtieňov ľudskej existencie. 

 

Keď som sa sťahoval späť do vlasti a súrne som hľadal ubytovanie v preplnenej Bratislave, Tereza bola prvá osoba, ktorá mi do telefónu nepovedala – Mrzí ma to, ale už to nie je aktuálne. Ešte v ten deň som zašiel na obhliadku, ktorá skončila rozpačito. Poloha, cena a aj samotná izba boli v poriadku. No všetko ostatné vysvetľovalo, prečo som sa tentokrát dostal až k obhliadke.

Tereza používala steny na písanie odkazov, pripomienok a básničiek. Hneď v chodbe som sa dozvedel, že potrebuje kúpiť tri hlinené črepníky a čisté plátno. Väčšina jej básnickej tvorby sa týkala práve tých malicherností, ktoré mňa vôbec nenadchýnali – Dom dvetisíc ruží, Diamantový prach, Epitaf pre lásku... Brakové knihy stáli v komínoch po rohoch miestností, na poličkách boli vedľa seba poukladané potraviny, písacie potreby, kozmetika, fotografie – všetko v dokonalom chaose. 

Ona sa však v tomto neobyčajnom prostredí pohybovala s ľahkosťou, ako by už po generácie išlo o ten najprirodzenejší ľudský priestor. Mala vychodené cestičky pomedzi balíky novín, prázdne plechovky od farby, topánky a krabice všemožných rozmerov. Viedla ma jednou z najdôležitejších trás – od vchodových dverí ku kuchynskému stolu. Tam mi oznámila dve pravidlá, ktoré by mal budúci nájomník dodržiavať: 1. Udržiavať čistú kúpeľňu a kuchyňu. 2. Zvyšok bytu je jej priestor, preto sa nehodnotí, nekritizuje a nenavrhujú sa „zlepšenia“. Ona sa zároveň nebude starať do toho, ako vyzerá prenajímaná izba. 

Odišiel som zmätený. Nebol som si istý, či som sa skutočne vracal z obhliadky alebo som sa ešte stále pohyboval v neobyčajne živom sne. Nasledujúce ráno som však naše stretnutie našiel založené medzi ostatnými reálnymi spomienkami. Zavolal som jej a ponuku som prijal. Len na pár mesiacov, dúfal som.

Odvtedy prešli dva roky. Prečítal som a vzápätí zabudol desiatky detinských veršíkov na stenách. Zvykol som si na atmosféru, ktorou nasiakla celá jedna etapa môjho života. Nevrátil som sa do rodnej krajiny. Prišiel inam. Do priestoru, ktorý nemá presné súradnice, kde je všetko akosiprirodzene odlišné. 

 

Tereza podišla k oknu. Postavila sa mi do výhľadu a pár sekúnd skúmala, na čo tak uprene hľadím. 

Potom sa otočila, chytila môj pohľad do pasce a povedala:

„Zomrie.“

Zamrzol som. No len navonok a len zo slušnosti. V skutočnosti som nebol prekvapený. Veľmi dobre som vedel, o čom hovorí, a mal som na to jasný názor. Do celej veci bola zapletená už mesiace – pripravovala stretnutia, organizovala zbierky, písala na ministerstvá, neustále hľadala spôsob, ako splniť svoj sľub. Vyzbierať pol milióna – to bolo šialenstvo a Tereza mu naplno prepadla. Bolo mi jasné, že nemá zmysel odhovárať ju, no rovnako som ju odmietal podporovať. Nebol to môj sľub ani moje volanie. Okrem toho, neveril som, že existuje reálna šanca na úspech, a ak by predsa len existovala – nebolo to správne. 

„Ako to?“ predstieral som záujem. 

Odpoveď som vopred poznal – nepodarilo sa vyzbierať peniaze, čas sa kráti a ďalšie posunutie operácie bude zrejme posledné. 

„Vyzbierali sme len stotisíc a Andrea má termín o tri týždne. Neprežije ani len dva mesiace, nieto ďalší odklad.“ 

Z Terezinho hlasu bolo cítiť viac hnevu než zúfalstva. Tak trochu som si prial, aby to bolo naopak. Liezlo mi totiž na nervy jej nadšenie, to, ako mrhala časom a energiou na vopred prehratý boj. No zo všetkého najviac mi prekážalo, že sa tvárila, akoby zachraňovala svet. Jeden človek, úplne neznámy, ktorého prežitie stojí viac ako väčšina ľudí potrebuje na celý svoj život. Prečo práve ona? Prečo treba s vypätím všetkých síl zachrániť práve ju? Nepriala si to príroda. A spoločnosti na tom záležalo len na dvadsať percent, ktoré Tereza vyzbierala.

„To ma mrzí. No urobila si všetko, čo sa dalo, nemáš si čo vyčítať.“

Postavil som sa, odložil tanier do drezu a zamieril som do predsiene. 8:15, najvyšší čas ísť do práce. Tereza, v tvojom svete si nemáš čo vyčítať. V tom, ktorý obklopuje tento byt, si sa však dopustila omylu už na začiatku, pomyslel som si a zatvoril som za sebou dvere. 

 

V to ráno ma do práce sprevádzal okrem dažďa aj nepríjemný vietor. Spoločne s dáždnikom, ktorý neustál jeho nápor, skončil v koši aj môj rozhovor s Terezou. Hnev vystriedala ľahostajnosť, tak ako vždy, keď stojím zoči-voči nezmieriteľnej sile prírody. Doprava kolabovala. Na zastávke bez bočných stien boli pred dažďom skutočne chránení len tí, ktorí zaujali pozíciu včelej kráľovnej. Našťastie prišiel autobus číslo 63 súčasne so mnou, a tak som roju cestujúcich nemusel poskytnúť žiadnu službu.

V autobuse bolo dusno. Kúrenie šlo naplno a z vlhkých odevov sa odparovala voda. Okuliare sa mi okamžite zarosili. Oslepený mliečnou hmlou som počítal sekundy. Na tretej zastávke sa autobus trochu uvoľnil. Ľudia cestujúci do centra vystúpili v celých húfoch a pristúpilo len zopár premrznutých študentov. Sadol som si na voľnú sedačku. Od chvíle, ako Tereza vstúpila do kuchyne, som bol prvýkrát pokojný. 

Cez zarosené okno som hľadel na mesto, ktoré bojovalo s nepriazňou počasia – na budovy, ktoré mu odolávali s ľahkosťou, na autá, ktoré stáli v nekonečnej zápche, a na ľudí, ktorí zúfalo hľadali úkryt. Ešte včera boli nesmrteľní a dnes ich porážajú kvapky vody. Rozhliadal som sa po autobuse. Skúmal som mĺkvych a nehybných pasažierov, príliš unavených z boja, ktorý museli absolvovať predtým, než sa dostali až sem. 

Boj, odpor, ona, ja. Hlavou mi vírilo množstvo otázok – o Tereze, o jej pacientke, o túlavých psoch, o deťoch v továrňach na oblečenie a o tom, prečo sa ma nič z toho nedokáže dotknúť.

Keď hľadáte odpovede na nevyslovené otázky, svet sa obvykle nepozorovane zmení na machuľu. Čas prestanete vnímať úplne. To, že mám vystúpiť, som si uvedomil až za mojou obvyklou zastávkou. Predral som sa k dverám. Počkal niekoľko minút. Vystúpil som. Rovno do kaluže. S premočenými topánkami a golierom privinutým čo najbližšie kukrku som kráčal smerom do práce. Dážď mi šiel po celý čas oproti. 

 

Moja ranná exkurzia ma stála množstvo drahocenného času. Blížil sa koniec kvartálu a práce by som tak mal vyše hlavy aj v prípade, ak by som bol býval prišiel načas. 

Celý deň som sa takmer nepohol z miesta. Odchádzal som len, keď som potreboval kávu. Prvú na zohriatie. Druhú na to, aby som vôbec pochopil, čo všetko sa dnes odo mňa očakáva. Tretiu na oslavu ľahostajnosti, ktorá porazila hnev a paniku v doobedňajšom súboji. Štvrtú ako odmenu za to, že som bol o druhej ešte stále živý. A piatu o piatej, aby som sa dožil aj príchodu domov. 

Desať minút, ktoré som si veľkoryso vyhradil na obed, som strávil pri svojom stole so sendvičom z automatu. Striedavo som hľadel na ustupujúci dážď za oknom a na zoznam zostávajúcich úloh, ktorý sa skracoval pomalšie, ako som si želal. Ráno bolo teda príšerné. Bola to však vzdialená, chvíľami takmer cudzia spomienka. Skutočný život sa predsa odohráva teraz, nie ráno. Môj svet je tu, nie tam. 

O šiestej bolo v kancelárii ticho. Väčšina ľudí už bola preč a zvyšok sa na odchod pripravoval. Po dlhých hodinách som sa konečne poriadne vystrel a rozhýbal si stuhnutý krk. Pozbieral som svoje oblečenie, ktoré sa sušilo na radiátoroch naprieč miestnosťou. Obul som si stále trochu vlhké topánky, obliekol som si kabát a odišiel som. 

 

Na autobusovej zastávke blikal pokazený reklamný panel. Jeho disfunkčné svetlo vysielalo signál do priestoru tmavej, lákavo tichej ulice. Možno som sa teda pešo nevybral celkom z vlastnej vôle. A možno len spätne obhajujem svoje rozhodnutie neumlčať šepot myšlienok, ktorý sa zosilňoval v ozvene mojich krokov. 

Prechádzal som cez park. Ešte stále som nechápal Terezine pohnútky a nedokázal som akceptovať jej postoj. Celkom zreteľne som však začal pociťovať ľútosť. Tiene stromov mi padali pod nohy a topili sa v mokrom chodníku. Nad nimi, v mojej hlave, začal vyvieraťlen ťažko kontrolovateľný prúd obrazov. Cez vložku topánok presakovala voda a do môjho vedomia spomienka na iné dievča, ktoré bolo odsúdené na smrť, ktoré už bolo zrejme mŕtve a ktoré mi kedysi neočakávane vošlo do cesty.

 

Počas štúdia na univerzite som nemal k dispozícii práve najširší výber zaujímavých predmetov a rozhodne som nemal šťastnú ruku, a tak som aj z toho mála ťahal vždy tie, ktoré vyučovali najnudnejší učitelia. O to viac som si cenil hodiny neurológie, ktoré prebiehali priamo vo Fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej. Ako nemedici sme si možnosť nahliadnuť ďalej ako do čakárne a nemocničnej izby užívali. Primárovi sme dokonca boli ochotní odpustiť jeho železne pravidelnú nedochvíľnosť – za hodinu totiž dokázal vysvetliť, dať do súvisu, zhrnúť a rozdiskutovať také množstvo informácií, ktoré by profesionálnym pedagógom trvalo celý semester.

Formát bežnej hodiny neurológie zahŕňal tri celky: všeobecné informácie o ochorení, prípadovú štúdiu (kazuistiku) a diskusiu. V praxi to znamenalo, že nám primár v prvých minútach v krátkosti opísal konkrétne ochorenie a ukázal nám pár snímok či vzoriek. Z tohto bodu sa plynulo presunul do kazuistiky. 

Keďže preferoval živú demonštráciu, obyčajne sa v tejto chvíli otvorili dvere a do miestnosti plnej študentov vošiel pacient a spolu s ním aj závan chemickej sterility a odraz zeleného linolea, ktoré v našich nemocniciach hltá všetky úsmevy ako búrka osamelé člny na mori. Pacient bol, samozrejme, poučený a s návštevou súhlasil (výhradne na študijné účely). Možno práve preto bol každý jeden nervózny. Nasledovali otázky od primára (neutrálne/odborné) a od nás (zvedavé/osobné), pacient sa trochu osmelil, prehodil glosu o tom, ako môže byť občas vtipné bojovať s parkinsonizmom, všetci sme sa úctivo zasmiali a rozlúčili sa. Pacient bol voľný, nakoľko mu to jeho diagnóza umožňovala. My sme vzápätí bombardovali primára ešte väčším množstvom neprofesionálnych otázok. Avšak ako neskĺznuť do osobnej roviny, keď ochorenie v našich očiach získalo tvár, telo, účes, akcent, chôdzu, pohlavie a vek? 

 

Park sa dávno stratil z dohľadu a s ním aj polovica mojej cesty. Čoraz menej sa podobala na večernú prechádzku z práce a čoraz viac na pútnickú cestu plnú fyzického utrpenia, únavy a spytovania si svedomia. Stál som na križovatke, ktorá oddeľovala vonkajší, priemyselno-obchodný obvod mesta a širšie centrum. S Terezou ma odrazu spájalo čosi viac. Medzi našimi svetmi vznikol nový, vratký most, osamelý ako tých pár pred ním. Moje vedomie totiž už naplno obsadila znovuobjavená spomienka. Na konci dlhej chodby bola učebňa, do ktorej som po rokoch opäť vstúpil. 

 

Skleróza multiplex je sedemnásťročné dievča. Má dlhé blond vlasy, krehký hlas a jemné ruky. Len s veľkou námahou nimi ovláda kolieskové kreslo. Jej vlhké modré oči sa neprestajne pohybujú po miestnosti. Napriek neodvrátiteľnosti svojho osudu sa snaží udržať si v zornom poli nádej, ktorá s každým novým atakom pochoduje k horizontu. Odpovedá na všetky otázky (my nekladieme ani jedinú). Po celý čas nás ostražito pozoruje. Akoby v našich tvárach nevidela ľudský smútok, ale zázračný liek. Akoby jej niektorá mohla oznámiť koniec nočnej mory. Nič z toho však v našich tvárach nenachádza, a tak vzdáva svoje hľadanie a potichu odchádza. Tak ako všetci pacienti pred ňou. Iná ako všetci pacienti pred ňou. 

V miestnosti zavládlo ticho. Videli sme snímky – demyelinizácia neurónov je neobvyklerýchla, pacientku čaká rok, možno rok a pol života. To všetko sme vedeli predtým, než sa skleróza multiplex triede predstavila osobne. Možno sme boli zaskočení jej vekom, možno vlastným strachom, no jediné, na čo sme sa nakoniec zmohli, bola debata o tom, či má pacient právo vedieť holú pravdu, či by mal lekár vykresať falošnú nádej alebo zostať chladný.

 

Zostať chladný... tvárou v tvár istej smrti, ktorá uťahuje slučku okolo krku mladého dievčaťa, tvárou v tvár koncu, ktorého príchod je nevyhnutný, no jeho dátum nie je vopred oznámený. V izbe plnej kovových postelí a netesniacich drevených okien čaká na posledný deň, zatiaľ čo sa na návšteve striedajú rodičia, priatelia a Godot. Zostať chladný... pri pohľade na metamorfózu človeka, akých denne stretávame stovky – ufrflaných, dôležitých, nesmrteľných; na atrapu, mŕtve telo, ktoré vídavame len na pohreboch, starostlivo ukrytí za múrmi cintorína. 

Vedeli sme viac, ako si dokázala pripustiť. Ona naopak cítila viac, ako sme my kedy mohli okúsiť. Čo bola naša ľútosť v porovnaní s plienkou, ktorú nosila? Náš úprimný záujem oproti slzám, ktoré na tvári cítila čoraz menej? Chladné otázky oproti jej nevypočutým modlitbám? Moja spomienka oproti kvetom, ktoré dnes ležia na jej hrobe? 

 

Kráčal som už po našej ulici. Topánky prestali existovať, svetlá splynuli do jedného pásu a všetko do seba zapadlo. Nebol to len môj príbeh, bol aj Terezin, nebola to len skleróza multiplex, bola to aj jej pacientka, náš strach, ich beznádej a možnosť, ktorá sa vznáša nad každým nesmrteľným človekom. Toto všetko je možné ignorovať, poprieť a zľahčovať, až pokým sa vám kdesi v nemocnici, v sanatóriu alebo na chodbe obytného domu obeť a kat nepredstaví osobne a vy spoznáte ich tvár. 

 

Vyšiel som na štvrté poschodie, prešiel som po novom, pevnom moste, otvoril som dvere a na druhej strane som bez slov objal Terezu.


8 názorů

Som rád, že sa ti to páči.


Ptakopysk
04. 06. 2021
Dát tip

zaujímavá hodně moc


Vďaka za upozornenie. Áno, je to tak a v najbližšej dobe tieto nedostatky opravím.


Gora
03. 06. 2021
Dát tip

Souhlas s předchozími komentáři, mně se tvé prózy rovněž zamlouvají.

Závažné téma dobře zpracované... vykresluješ krom přesvědčivých úvah hlavní postavy, které během příběhu doznají změn, i dobré lyrické obrázky, např.

Tiene stromov mi padali pod nohy a topili sa v mokrom chodníku. 

Zvážila bych, zda jmenovat Godota /je dost používaný a zde se mi úplně nezdá/... a párkrát jsem četla spojená slova, někdy se asi nejedná o slovenský tvar, který bych neznala...

je neobvyklerýchla

 dokoncaboli 


pekne píšeš ... koniec pohladil po duši


Ďakujem pekne.


annnie
03. 06. 2021
Dát tip

Velmi pěkná povídka. Závěr dobře vybalancovanej, nekýčovitej, nedidaktickej. Tip a.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru