Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Stena zvukov

Výběr: Gora
18. 06. 2021
15
19
700

Stena zvukov

 

Pamätáte si na naše prvé stretnutie? – opýtal som sa starca v zamatovom kresle.

 

– Bol som iba nepatrne mladší ako dnes, o čosi viac nachodený, celkom obyčajný, premoknutý mladík, tisnúci sa ku garážovým dverám akejsi vily na Palisádach. Okno nado mnou sa otvorilo a Vy ste na mňa zavolali:

„Hej Vy tam, mladý muž, nechcete ísť rovno dovnútra?!“

„Jéé, ospravedlňujem sa. Nemám so sebou dáždnik, chcel som sa len skryť pred dažďom.“

„Myslel som to inak - nechcete ísť radšej dnu?“ 

„Nie, nie. Nerád by som bol na príťaž.“

„No, ako myslíte. Obávam sa však, že tento lejak len tak ľahko neprejde.“

 

Stál som pod rímsou, utieral si mokré čelo a sledoval som prúd vody rútiaci sa prázdnou ulicou. Koľko? Neviem. Chvíľu, azda desať minút, potom snáď celú večnosť. V závislosti na tom, ako veľmi som bol práve frustrovaný. Garážová brána, o ktorú som bol opretý sa zrazu začala dvíhať. 

„Mládež, mládež, večne hrdá a večne hlúpa. Poďte prosím vás dnu, nedá sa na vás pozerať.“

„A určite vám to nebude vadiť?“

„No, púšťam vás dobrovoľne a bez nátlaku. Máte ešte nejakú hlúpu otázku?“

„Nie... A ďakujem.“

 

V mokrých ponožkách som sa neodvážil vkročiť na koberec a tak som vašu prvorepublikovú obývaciu izbu skúmal iba z prahu dverí. Tlačila čas nadol a menila jeho štruktúru - hrubý nános nehybného času prikryl všetky predmety, ktoré sa v nej nachádzali. Napravo diván, vedľa komoda s poltuctom čierno-bielych fotografií, ktoré som si stihol letmo prezrieť, oproti... Odrazu ste stáli za mnou.

„Tak, tu máte uterák, nech nenachladnete.“

„Vďaka. Skutočne.“

„Naopak, vďaka vám, alebo snáď rozhnevaným nebesiam. Je to už dávno čo som mal nejakú návštevu.“

„Bývate sám?“

„Odkedy mi zomrela manželka. Osem rokov.“

„Prepáčte, ja... To ma mrzí.“

„Nemusí, teda, nemusíte sa ospravedlňovať, keďže sa nepoznáme. Ako sa vlastne voláte mladý muž?“

„Dávid.“

„Teší ma Dávid, ja som Ondrej.“

 

Pomalým krokom ste prešli popred knižnicu na druhú stranu izby a sadli ste si do kresla. Nasledoval som vás, opatrne som kládol mokré nohy na koberec a posadil som sa na diván. V arkierovom okne za vami, z ktorého ste ma predtým pozorovali, bola rozpitá mapa pouličných svetiel. 

 

„Viete, pán Ondrej, možno by som si od vás mohol zavolať taxík, nemám so sebou totiž mobil. Peniaze za telefón vám pravdaže dám.“

„Áno, možné by to bolo, ak viete číslo na taxík z pamäti. Ja nimi totiž nechodím.“

„Počítač asi nemáte...“

„To teda nie, nemám ani len televízor ako vidíte. Ale mám otvorenú fľašu ríbezláku, ktorý by nám mohol spríjemniť čakanie pokým ustane dážď. Čo vy na to?“

„Popravde, v tejto situácii asi neodmietnem.“

 

Vzali ste z baru fľašu vína a dva poháre. Ešte skôr ako ste sa stihli vrátiť, opýtal som sa:

„Ako tu vlastne žijete? Ak viete čo myslím.“

„Ja? Ja žijem z pamäti.“ usmiali ste sa a voľnou rukou ste ukázali na svoj dom.

„A nie je to trochu osamelý život? To vás vonku už nič nezaujíma?“

„Ale kdeže. Dávid, musíte si uvedomiť, že pamäť to nie sú len spomienky, knihy a fotografie. Pamäť je živá, stále k nám prehovára. Mení sa, každý deň je nová. Neviem ako to presne vyjadriť, no ani zďaleka sa necítim osamelý. A nič mi neuniká.“ 

 

Vypili sme najskôr jednu, potom druhú fľašu vína a Vy ste rozprávali príhody zo svojej mladosti, tak ako ich ľúbi rozprávať každý starec – o škole, dievčatách, o svojej práci a prirodzene, najviac o svojej žene. 

 

Tesne pred polnocou prestalo pršať. Stál som v chodbe a predtým než som sa obul som, celkom automaticky, otvoril vchodové dvere. Prievan, prichádzajúci nevedno odkiaľ, ich zabuchol. Halou sa ozývala ozvena kľúča, ktorý dopadol na kamennú dlažbu. Ustrnul som hrôzou. Zvuk ho isto naplašil, možno sa dokonca rozčúlil, napadlo mi. No Vy ste sa doširoka usmiali a vzrušene vykríkli:

„Mám to! Už viem ako vám to vysvetliť! Viete Dávid, tento istý zvyk mala aj moja žena. Otvorila dvere skôr než bola vychystaná. Hore na poschodí máme jedno okno, ktoré dobre nedolieha a tak sa to vždy končilo podobne - hrozným lomozom a trieskaním dverí. Osem rokov som tento zvuk nepočul a teraz je tu - jasnejší ako kedykoľvek predtým. Nie len zrak, ale aj ostatné zmysly formujú našu pamäť. Zvuky, jej hlas, k nám prehovárajú neustále. A keď si myslíme, že sme zabudli, mýlime sa. Pamäť je totiž večne živá. Chápete?“

„Možno. Trochu.“ povedal som neisto, rozlúčil sa a odišiel. –

 

----------------------

 

– Niekoľko mesiacov bola moja návšteva u vás len milou spomienkou. Občas som premýšľal, že by stálo za to navštíviť vás, ale ďalej ako k myšlienkam som sa nedostal. Možno je to ospravedlnenie mojej pohodlnosti, no po celý čas som mal pocit, že ak zaklopem na vaše dvere stratí sa akési zvláštne čaro toho večera. Hovoril som si, že by sa vám to takto páčilo, žiť len zo spomienky na vás, zobrať si vaše slová za svoje. No význam, ktorý veciam pripisujeme sa mení v ich nových konšteláciách. A tak sa náš prvý spoločný večer, v novom kontexte, ocitol v centre mojej pozornosti pred niekoľkým týždňami.

 

V átriu bytového domu z 19. storočia sa nachádzajú terasy dvoch podnikov rozdelené tenisovou sieťou. Dusné augustové psie dni, ktoré zmierňoval len večne plynúci Dunaj, sa blížili ku koncu. Sedel som na terase uprostred veľkej fúzie prítomnosti a minulosti a chladil som sa dúškami studeného piva.

 

Moderné, už od výroby ošúchané a rozhegané drevené stoly na jednej a jednoduché, lacné kovové stoly na druhej terase, kontrastujú s historickou stavbou, ktorá ich objíma. Kedysi tu bol namiesto terás spoločný priestor pre obyvateľov - šnúry na prádlo, lavóry, rajbadlá, lavičky plné starých žien, šťanky mužov, ktorí sa nadránom vracali opití domov. Dnes sa po omietke plazia jedálne a nápojové lístky. Parapety na prvom poschodí čochvíľa uškrtia geometrické symboly kvetín a vlkov. Na nádvorí posedávajú domáci a turisti so slovenským pivom, kubánskym rumom a írskou whisky. Podnety. Práve kvôli podobným obrazom tam chodím tráviť čas. Na takom mieste sa dá ešte stále zhlboka dýchať, dá sa tam nesedieť vo výklade, nepozorovať chodcov a netreba kričať, ešte stále je tam všetko počuť.

 

V ten deň som bol na nádvorí takmer sám, iba s čašníčkou, ktorá na terase oproti upratovala zo stolov prázdne poháre. Dotyk skla a kovovej tácky sa, podľa zákonov akustiky, odrážal od stien a smeroval ku mne. Naraz však uviazol v tenisovej sieti - zachytil sa v ľavom rohu jej mentálnej reprezentácie v mojej mysli. Hľadel som krížom cez terasu na sieť a do svojej vlastnej hlavy. Jedno z ôk bolo plné neviditeľného a predsa jasne rozoznateľného zvuku. Vzduch ním prestal prúdiť voľne, musel sa prispôsobiť vlneniu, vysokému tónu, zrážke skla a kovu. 

 

Nie je možné presne opísať udalosti, ktoré nasledovali. Slová, nech sú akokoľvek presné a akokoľvek vážne prednesené, sú totiž príliš artikulované nato, aby spoľahlivo vystihli čo som uvidel. Prižmúril som oči, zatriasol hlavou a zvuk zo siete vypadol. Sledoval som ďalej čašníčku. Jemný povzdych, špecifická ozvena jej krokov na dlažbe a na schodoch, vrzgot dverí, to všetko sa postupne zachytávalo a vypadávalo zo siete. 

 

Na druhý deň som sa vrátil odhodlaný overiť si, či sa situácia zopakuje. Každý, zdanlivo nepatrný hluk, ktorý čašníčka svojou aktivitou vytvárala sa zachytával v sieti. Počúval som, pozoroval, predpokladal, usmieval a ubezpečoval som sa vo svojom objave. Keď sa čašníka stratila vo vnútri baru, snažil som sa zvuky v sieti udržať. V tej chvíli som ich bol schopný ľubovoľne presúvať a dať im štruktúru. Tie ťažké, zvuky krokov, dverí a zatvárajúcich sa okien som kládol do spodného radu, na ne som uložil cinkot pohárov a popolníka, celkom navrch, do posledného radu, som opatrne uložil vzdychy rozladenej dievčiny. Kochal som sa vibráciami, rytmom vlnenia. Bol som hrdý na svoje dielo. A potom sa ozvali zvony katedrály a moje zvuky popadali na hromadu. Bolo však už príliš neskoro to, aby som celej veci nemusel pripísať nejaký význam. A vtedy som si spomenul na vaše slová o tom ako k nám pamäť prehovára. Totiž, všetky tieto zvuky mi boli dobre známe. Drobné odlišnosti, malé zvláštnosti ich oddeľovali od podobných zvukov v iných podnikoch, od produktov iných rúk. Patrili čašníčke, nádvoriu a zároveň mne, boli to naše spoločné spomienky, na ktoré sme zabudli skôr ako sme si ich mohli uvedomiť. A predsa prežili. 

 

„To sa na to musí inak.“ povedala mi o pár dní čašníka. 

Na prázdnych terasách sme boli opäť len mi dvaja. Myslela si, že som ju po celý ten čas pozoroval s iným, prozaickejším zámerom. Netušila, že bola len prostým komplicom na mojej ceste za poznaním.

„Sieť je príliš slabá. Postavte z nich stenu.“

 

Tak som začal budovať stenu zo zvukov. Doma som si z roxoru postavil konštrukciu, pätnásť vertikálnych a rovnaký počet horizontálnych tyčí vytvorilo štruktúru, do ktorej som zaznamenával svoju akustickú pamäť. Každé ráno a každý večer som čakal, bez pohybu, so zatajeným dychom a nastraženými ušami, na zvuky môjho sveta. Približujúci sa výťah, škrípanie električky na rohu ulice, šepot listov vo vetre na nábreží. A potom iné - prúd vody padajúcej do umývadla, zvuk zubnej kefky pri práci, kávy prepadajúcej sa na druhé poschodie mokka kávovaru, vrzgot postele, šuchot obracajúcej sa stránky paperbacku. Cvičil som každý deň. Keď niektorý zo zvukov z konštrukcie vypadol, hľadal som ho štvornožky po zemi a kládol ho na pôvodné miesto. 

 

V polovici stavby som si uvedomil, že takéto, priame zvuky, sú príliš ťažké na to, aby sa udržali vo vrchných radoch. V tom čase sa mi opakovane snívalo s dokončenou stenou, vyplnenou až po strop, ktorá stála sama, bez opory. V tom sne som chodil popri stene, kládol ucho k jednotlivým políčkam a snažil sa zistiť aké zvuku potrebujem na jej dokončenie. Priblížil som hlavu, ucítil som vibrujúci priestor, vložil som do neho ucho a zvuk sa stratil. Budil som sa zo spánku a dlho som civel na chladné želené tyče v mojej izbe. 

 

Keď som bol na konci so silami, zdôveril som s so svojím trápením čašníčke. 

„Aký zvuk by ste do steny najradšej uložili?“

„Moju mamu, keď otvára dvere do detskej izby.“

„A je tam?“

„Nie.“

„Ako ste mohli zabudnúť na spomienky, keď budujete obraz svojej pamäti?“

„Odkiaľ toto všetko viete?“

„Sieť poznám o čosi dlhšie ako Vy. A... Som len o krok popredu. V ten deň keď som povedala, že ju treba nahradiť stenou, som začala stavať svoju vlastnú“

 

Niekoľko dní som blúdil svojimi spomienkami a vyberal som z nich zvuky pre svoju stenu. Včera večer som ju konečne dokončil – od polovice až navrch som ju vyplnil detskou vravou, pokojným hlukom malého mestečka a nežnými zvukmi mojej mamy. Zložil som roxorové tyče. Stena teraz stojí bez opory a keď teraz do nejakého zvuku vložím ucho počujem ho celkom jasne, potom prejdem k inému, potom... –

 

Odmlčal som sa. Pán Ondrej sa napil ríbezľového vína a ponoril sa hlbšie do zamatového kresla. Obaja sme ticho počúvali vibrujúce steny jeho domu.


19 názorů

ysslandia
26. 02. 2022
Dát tip Matej Hrbolta

Musím sa priznať,že k tejto poviedke som dostala tip / na čítanie / a naozaj nesklamal.Pôsobivý a premyslený text,kultivovaný prejav, odsýpalo jedna radosť.


Silene
02. 02. 2022
Dát tip

2106 červen: Stena zvukov

Pasáže, kterými jsem obzvlášť ráda prošla:

„Ja? Ja žijem z pamäti.“ // Slová, nech sú akokoľvek presné a akokoľvek vážne prednesené, sú totiž príliš artikulované nato, aby spoľahlivo vystihli (...) // No význam, ktorý veciam pripisujeme, sa mení v ich nových konšteláciách. // Sedel som na terase uprostred veľkej fúzie prítomnosti a minulosti a chladil som sa dúškami studeného piva. // rajbadlá, (bezva funkční harampádí) // Dnes sa po omietke plazia jedálne a nápojové lístky. // netreba kričať, ešte stále je tam všetko počuť. // 

No, a samozřejmě síť. A stěna. Mentální reprezentace v mysli. Srážka skla a kovu. 

Patrný zlom atmosféry mezi studiem a realizací. 

Fascinace výsledným vyzněním (?), tj. akustickou pamětí před očima 

Nevím, zda říci, neříci něco navíc, než že už dlouho mi slovenština tak pěkně neševelila po rtech, ale raději se umlčím ať. S díky za pobyt v tomto textovém prostoru. 

případné korektury (bez záruky, bez přesného pořadí): 

som bol práve frustrovaný. Garážová brána, o ktorú som bol opretý (nic není špatně, jen dvojí som bol se jmenným přísudkem mi rušivé, zbytný detail). Nemůže ona slovenština vytvořit zrcadlovou dvojici? bol som/som bol // než som sa obul som, (duplicita) // Viete Dávid, (? neúplné oddělení oslovení) // „Možno. Trochu.“ povedal (? dva případy uvozovací věty s minuskulí) // že ak zaklopem na vaše dvere stratí sa (interpunkce: dvere, stratí sa) // pred niekoľkým týždňami. (niekoľkými) // vytvárala sa zachytával (interpunkce: vytvárala,) // som s so svojím // vlastnú“ (interpunkce.) // vložím ucho počujem ho (interpunkce: ucho, počujem) // televízor ako vidíte. (int.: televízor, ako) // Otvorila dvere skôr než bola (int.: skôr, než) // No význam, ktorý veciam pripisujeme sa mení (int.: pripisujeme, sa meni) // 

(Omlouvám se, prostě štěrk v podrážkách na mramoru.) 


annnie
27. 07. 2021
Dát tip

Majstrštyk. Tip a.


Som rád, že to na teba tak zapôsobilo.


Ďakujem za pozitívny názor.


Mateji, posílám velkou poklonu! Tvá povídka je hodna suverénnímu uměleckému dílu se vším všudy, wow! Dost dobrá práce, vážně smekám! 

Stěna zvuků je doopravdy velice originální a i sama o sobě jako nápad, ale Ty jsi do toho dal ještě něco víc než jen originalitu. Já právě teď neumím říct přesně co, ale v tom celém to je a dost jasně to umím postřehnout... Je to prostě přidaná hodnota, která už není jen o slovech a vlastně ani o myšlenkách, kterých zde bylo také spousta, ale je to něco, co dělá tu povídku naprosto special, odlišnou. Visí nad ní a my to tam vidíme...

Jedna z nejlepších povídek, co jsem za poslední dobu četla!


bixley
20. 07. 2021
Dát tip

Úžasná povídka. Připomnělo mi to filozofku Annu Hogenovou, která říká, že stále myslí na babičku, pořád slyší její hlas a cítí vůně s ní spojené. První půlka je hodně mysteriózní, líbilo se mi, jak se zvuky zachycovaly v síti, ale když začal stěnu zvuků sám stavět, ztratilo to trochu svoje kouzlo. 


Luzz
17. 07. 2021
Dát tip

bavilo mě to číst... zajímavý postřehy o paměti, neotřelej námět stěny zvuků (nedokážu teda posoudit, jak moc je to logický, ale vlastně je mi to jedno), jazyk jedna báseň... rozhodně zaujalo.


K3
03. 07. 2021
Dát tip

Asi jako Muamarek. I s těmi třemi tečkami, protože mi není zcela jasné, co autor zamýšlí. Tvůj poetický rukopis, zahalený jakoby v mlze, se mi však moc líbí.


Muamarek
02. 07. 2021
Dát tip K3

Líbí se mi ta navozená atmosféra, to tajemno ve vzduchu a jistá nostalgie...


Bude mi cťou. Ďakujem.


Můžeme nominovat do PM za červen, Mateji?


Janina6
20. 06. 2021
Dát tip

Tak musím opravit vlastní překlep :-) - pokud uvozovací věta je až ZA přímou řečí...


Janina6
20. 06. 2021
Dát tip

 

Zajímavá povídka, má nádech něčeho mysteriózního, možná i trochu sci-fi. Ten nápad se zachytáváním zvuků do sítě je dost originální. A líbí se mi elegantní jazyk, kterým vyprávíš, je znát „vypsaná ruka“. Zaujalo mě i to, že se vypráví v „du–formě“. To není příliš běžné.

Podobně jako Goru i mě rušila velká písmena u oslovení Vy. Na několika místech by také bylo dobré opravit zápis přímé řeči – pokud uvozovací věta je až přímou řečí, odděluje se čárkou (ne tečkou) a začíná malým písmenem. Asi takhle: „Možno. Trochu,“ povedal som neisto. Nebo: „To sa na to musí inak,“ povedala mi o pár dní čašníčka. V tomto souvětí máš i překlep „čašníka“. A hned v tom následujícím máš „len mi dvaja“. Překlepů jsem při čtení viděla víc, ale nedělala jsem si poznámky. Ten text je natolik dobrý, že by určitě stálo za to ho ještě projít a opravit.


Vďaka.


dievča z lesa
19. 06. 2021
Dát tip Matej Hrbolta

máš dar opísať, čo nie je vidno ... živé a zároveň duchovné písanie


Gora
19. 06. 2021
Dát tip blacksabbath

Zaujalo... povídka se vyvíjí nečekaným směrem, má i překvapivý závěr. Máš výborné nápady, balancující na rozhraní poezie. Umíš ty své "stěny" výborně vystavět.

Dole jen něco ke gramatice...

No Vy ste sa doširoka usmiali... Sieť poznám o čosi dlhšie ako Vy - proč velké V? To se píše jen v korespondenci.

Keď sa čašníka stratila - čašníČka


Ďakujem za názor.


Sidneckij
18. 06. 2021
Dát tip

Dokonalé. 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru