O lietajúcom podivínovi

Postupom času, ako to je u mňa bežné, vlna nadšenia z takto stráveného času opadla. Odrazu som radšej všetky myšlienky, súce na prechádzky, zatláčal do úzadia „na inokedy“. Takto fungovať sa mi darilo len do určitého momentu. Keďže nemám v povahe tváriť sa, že niečo nevidím, keď to vidím, začal sám v sebe pátrať po príčine náhlej zmeny. „Niečo nie je v poriadku.“ vŕtalo mi v hlave, keď som sa už asi po pätnásty krát nútil vyraziť do ulíc s mojimi myšlienkami. Nespokojný som sa prechádzal po izbe a bol som rozhodnutý neodpočinúť si pokiaľ neprídem na odpoveď. Toto rozhodnutie mi však vydržalo len niekoľko minút a napokon som vyrazil von bez odpovede.

Znovu som kráčal dlhou ulicou a zavnímal pocit, ktorý sa konečne dostavil. „Už viem!“ Zvolal som v duchu. „Konečne! Prišiel som na to!“ Tešil som sa ako malé dieťa. Ak by som tvrdošijne čakal doma na odpoveď, určite by sa nedostavila.

V stíchnutých uliciach vládla neskorá jeseň a brieždenie. Mimovoľne som skontroloval či dáždnik, zavesený na mojom predlaktí, je na svojom mieste, zaboril som ruky ešte hlbšie do vrecák a kráčajúc rezkým krokom som v duchu rozoberal myšlienky, ktoré požadovali moju pozornosť. Slzy neba mi dopadali na vlasy odkiaľ mi potom v pramienkoch stekali po tvári. Kráčal som pohrúžený do myšlienok, pramálo sa sústrediac na to čo sa okolo mňa deje.

Snáď riadením osudu, snáď podvedome som náhle zastavil pred bránou miestneho cintorína. Ak som doteraz jasal nad vyľudnenými ulicami a samotou, bolo tak iba preto, že som nedorazil až sem. Opustený cintorín so svojim jedinečným Géniom loci a prastarými náhrobkami bol pre mňa priam dokonalou oázou kľudu. Bez zaváhania som zamieril úzkym chodníčkom pomedzi hroby a mimovoľne pohľadom zavadil sem – tam o vyblednutú fotku či meno.

Náhle som sa zarazil. Dážď ticho klopkal v ševelení jesenného vetra. Podivný zvuk sa ozval znovu. To ma už načisto vytrhlo zo zamyslenia a pri plnom vedomí som sa začal rozhliadať. Ktosi slabo volá o pomoc. V mysli mi vystali tisíce prečítaných a vypočutých desivých príbehov o mŕtvych, ktorí tak celkom mŕtvi nie sú.

„Hej! Ty tam dole!“ Začul som nad sebou. „Pomôž mi prosím!“

Zakloniac hlavu som skúmal korunu vysokého stromu v ktorom som až teraz spozoroval staršieho muža. Neveriacky som si pretrel oči a zahľadel sa nad seba znovu. Bol tam. Visel iba tak vo vzduchu a rukami i nohami sa snažil udržať v rovnováhe.

„Pomôž mi prosím, inak tu zomriem!“ Zaúpel roztraseným hlasom a ja som spozoroval, že plače. „Prosím, už tu visím od včera! Vieš si to vôbec predstaviť?! Visím medzi nebom a zemou už celú noc!“ Lamentoval.

Zhrozene som si obzrel vysoký strom a naprázdno pregĺgol. Každý kto aspoň trochu pozná moje lezecké schopnosti a strach z pádu, by presne vedel čo som prežíval. „Vydržte chvíľu, zavolám hasičov.“ Hlesol som a hrdý na seba, ako som sa rýchlo vynašiel som z vrecka vyberal mobil.

„Nie!“ Zreval v panike, akoby ho brali na nože. „Ani hasičov, ani policajtov!“ Trhal sebou ako ryba na udici a iba zázrakom sa neodlomil konár o ktorý bol jeho batoh zakliesnený. „Pomôž mi ty! To zvládneš! Veď je to celkom jednoduché!“

Priznám sa, neviem kde sa vo mne odrazu našla toľká odvaha a odhodlanie, no naozaj som to dokázal. Krôčik po krôčiku som stúpal vyššie a vyššie, až som mal nešťastníka na dosah ruky. Už – už som sa načahoval po konári, no chlapík ma prekvapil požiadavkou, aby som mu podal ovládač, ktorý je s batohom spojený a k batohu pritiahnutý pevnou gumou. Sám naň totiž nedokázal dotiahnuť.

Hneď ako sme obaja stáli znovu na pevnej zemi, prisľúbil, že mi všetko svoje nešťastie dopodrobna vysvetlí. Posadili sme sa do prvej kaviarni ktorá bola otvorená, objednali si horúci čaj a môj spoločník aj raňajky. Jedol hltavo a skôr než som vyprázdnil svoju šálku, mal tanier prázdny. Medzitým som si ho dopodrobna obzrel. Nebol to nijaký prízrak, nijaké strašidlo z opusteného cintorína. Bol to už od pohľadu dobrodruh, ktorý sa len tak niečoho nezľakne a v očiach mal zvláštne ohníky, priam také aké vídavame u malých detí alebo u ľudí ktorí sa dokážu nadchnúť a priam vzplanúť pre hocijakú myšlienku.

„Vyrobil som A-G mechanizmus.“ Začal, keď si usrkol horúci nápoj. Bolo mu jasné, že nemám ani najmenšie tušenie o čom hovorí, takže sa to ponáhľal upresniť. „Zjednodušene povedané prístroj, ktorý sa správa presne opačne voči zemskej príťažlivosti.“ V tvári mi čítal, že vôbec nerozumiem o čom hovorí a tak pokračoval. „Po niekoľkých pokusoch a prepočtoch sa mi ho podarilo upraviť, takže som s prístrojom na chrbte, dokázal svoju hmotnosť celkom znížiť, alebo, ako si napokon sám videl, aj vypnúť a teda vzniesť sa.“

Počúval som ho s podozrievavým výrazom a nebol som ďaleko od presvedčenia, že ma len vodí za nos.

„Často konštruujem a vymýšľam rôzne vylepšenia,“ pokračoval keď mi z tváre prečítal nedôveru. „Občas sa niečo nepodarí, ako napríklad aj teraz.“ Ostentatívne mávol rukou, „čo na tom, život ide ďalej, zachránil si ma a všetko je teraz v poriadku, ale neviem - neviem keby si tam neprišiel, asi by som tam naozaj vypustil dušu. Všetko fungovalo perfektne a ja som sa vznášal nad mestom. Nebál som sa, že si ma niekto všimne, každý aj tak hľadí do mobilov.“ Znovu si usrkol čaju a pokračoval stíchnutým hlasom ďalej, „všetko bolo v najlepšom poriadku až pokým nezadul silný vietor. Vtedy som na okamih stratil kontrolu a z ruky mi vykĺzol ovládač.  Guma ho pritiahla k batohu a ja som sa za chvíľu, celkom bezmocný vznášal nad opusteným cintorínom. Nevedel som čo robiť. Bezmocne som visel nad sklonenými hlavami ľudí náhliacich sa podo mnou a až vietor ma odvial nad cintorín, kde som sa zachytil o konár.“ 

Keď skončil svoje rozprávanie, ešte raz sa poďakoval za záchranu a raňajky, prehodil si batoh na ramená akoby skutočne nevážil ani gram a náhlivo odišiel von. Dlho som ostal sedieť zamyslený a dodnes neviem čo si o celej tej situácii mám myslieť. Predstava , že niekto iba tak vypne zákon príťažlivosti a potom sa len tak vznáša nad našimi hlavami je predsa len trochu divná.

Čo si o tom myslíte vy?