Veľká sestra

„Choď povedať babine, čo ty budeš!“ ponúka Haňu tato Mišo, len čo vojdú do bytu.

Malá pribehne za mnou do kuchyne, škerí sa a hovorí: „Vejká sestja!“

„Prosím?“ neviem, či som dobre rozumela.

„Vejká sestja!“ opakuje.

„Veľká sestra?“ uvažujem. Koho sestra? Kým mi docvakne. Vyskočím, objímam Monku: „To naozaj?“ Radujem sa, objímem aj stvoriteľa, zahŕňam ich otázkami.

Som druhá v poradí, ktorá sa dozvedá túto novinku, hneď po Hane. Na tú skúšali doma romantiku. Obidvaja rodičia sa usadili a privolávali malú: „Hanka, chceš vedieť tajomstvo?“

„Nie!“ utiekla do svojej izbičky.

„Hanka, chceš vidieť fotku?“ boli nútení zmeniť taktiku.

„Anooo!“ prirútila sa rýchlosťou blesku v nádeji, že idú pozerať fotky v telefóne.

Ukázali jej ultrazvuk, maličký biely fliačik, dieťatko, ktoré rastie maminke v brušku, jej malý súrodenec a ona veľká sestra.

Nasledovala babka Ola s dedom Mišom, osobne sa vybrali na Vlčí Vrch, oznámiť Ive a Jajovi. Všade použili test inteligencie: „Budem vejká sestja!“ Pre moju útechu, každému chvíľu trvalo, kým sa zorientoval a pochopil.

Včera prišla na rad babka Zuzka.

Vyložili sme jedlo, usadili sa v obývačke. Haňa hneď bežala pre bedničku s hračkami po Filipovi, vyberala autá, vrtuľník, a tak nebola ochotná oznámiť, čo bolo v pláne. „Nie! Nepoviem!“

„Nevadí, povieš neskôr,“ netlačila som na ňu, babka tomu nevenovala väčšiu pozornosť. Keď sa malá do sýtosti pohrala, usadila sa do fotelky, skúsila som znova: „Teraz povieš babke, čo ty budeš?“

„Vejká sestja!“

„Áno?“ babka nejaví záujem, ani nežiada vysvetlenie.

Monka napovedá: „Haňa bude mať súrodenca!“

„Áno? Tak budete mať robotu,“ odpovedá bez emócie.

Ako to myslí? Robotu splodiť súrodenca, či robotu s dvomi deťmi? Žeby takto pragmaticky?

„Babi, ale ja už som tehotná!“ snaží sa Monka naznačiť, že robotu už majú za sebou. Popracovali v Chorvátsku.

„Čože?! A prečo ste mi to nepovedali?“ konečne vytryskli emócie.

„Veď sme ti to teraz prišli povedať!“ smejeme sa všetci.

Babka si všetko usporiada v hlave, buchne energicky pästičkou do operadla fotelky: „Tak toto je dobre!“

Mali sme zvoliť iný spôsob oznámenia, bola z toho chúďa zmätená, kým pochopila.

„Len nech sa to narodí čím skôr, nech sa ja dožijem!“

„To si hovorila, aj keď sa mala Hana narodiť a už má dva roky,“ povzbudzuje ju Monka.

„Budem sa za vás modliť, nech všetko dobre dopadne!“