Bolo mi fajn

Idem na koncert Jarka Nohavicu, mladí sú ešte u nás. V Petrinej izbe sa oblečiem, snažím sa vytratiť, nech ma nehodnotí módna polícia, zať Mišo.

„Gabi, poď sa mi ukázať!“

„No určite, aby si ma celú poprezliekal, ako Monku,“ smejem sa, ale idem.

„Sukňu máš peknú, svedčí ti to. Ale vonku je zima, daj si ešte jedny pančušky.“

„Dvoje tenké? To si dám radšej jedny hrubšie.“ Prezliekam sa.

„Čo si obliekaš na vrch?“

„Čiernu bundičku.“

„Bude ti zima, daj si kabát!“

Obliekam si svetlý kabát.

„Daj si čierny!“

„Ty si vtipálek. Mám jeden zimný kabát. Čierny som nosila Monkin, keď bola ona tehotná.“

„Tak dobre. Ale daj si do neho čierny šál, aby sa ti hodil k pančuchám a ku kabelke.“

„Ha ha ha. Šálov mám asi päťdesiat, ale čierny nie.“

Mišo zvesí z vešiaku svoj čierny šál tunel, vlastnoručne mi ho omotá okolo krku, je spokojný. Ešte skontroluje, čo si za dverami obúvam. S čiernymi členkovými čižmičkami je spokojný.

Cestou sa usmievam. Moji muži mi nikdy neradili s oblečením. Páčilo sa im, čo som si sama vybrala. Obdivovala som Monku, ako sa prispôsobuje a podriaďuje vkusu Miša. On je presvedčený, že vkus je jeden a ten má on. Nezniesla by som to každý deň, ale jeden večer mi bolo príjemné zveriť sa do rúk muža. Ocenila som aj to, že nemyslel iba na parádu, ale aj na zdravie.