Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 457 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Ako ma žena provokovala
datum / id07.11.2021 / 525670Vytisknout |
autoreror63
kategoriePovídkyDalší dílo autora
zobrazeno31x
počet tipů1
v oblíbených0x
Ako ma žena provokovala

Moja žena začala kupovať vianočné darčeky. Na internete kúpila akúsi detskú hru – Malý spisovateľ.

Sú to štyri sady kariet, z jednej si náhodne vyberiete hlavnú myšlienku, z ďalšej sady hlavnú postavu, potom zápletku a nakoniec prostredie. Okamžite mi strčila karty pod nos a začala: „No čo? Skúsiš to? Ukáž aký si spisovateľ! Napíš niečo!“ Pri tom sa mi provokačne pozerala do očí.  To som nemohol nechať len tak! Samozrejme, že som to skúsil. Vybral som si štyri náhodné karty:

Snežný muž * Čarovať * Hrad * Svietiace voskovky.

Do čerta! Svietiace voskovky?

Pustil som sa do písania a za hodinu som to mal. Aj Keď tie svietiace voskovky tam veľmi nie sú, iba svietiace farbičky. J

 

JETY

Snežný muž sa volal Jety a dlhé roky žil vo Vysokých Tatrách, v jaskyni pod Gerlachovským štítom. Ľudí nemal rád, vyhýbal sa im ako najlepšie vedel. Snežní muži sú totiž veľmi škaredí.  Radšej kamarátil so zvieratami, hlavne s veľkým medveďom. To bol jeho najlepší priateľ. Keď medveď zostarol a prišla jeho posledná hodina, daroval snežnému mužovi svoj huňatý hnedý kožuch. Jetymu sa najskôr zdal byť zbytočný, ťažký a priveľmi teplý. Ale z úcty k starému kamarátovi si ho občas obliekol.

 

Raz sa v medveďom kožuchu prechádzal po tatranských chodníkoch a pozeral na kamzíkov. Vôbec si nevšimol, že spoza veľkej skaly vyšla skupinka turistov.  Prvý mal oblečené tričko, krátke nohavice, sandále a biele ponožky. Zbadal pred sebou Yetyho.

„Medvěd! Je tady obrovský medvěd!!!“ zreval, zahodil igelitku s desiatou a utekal preč. Ostatní turisti sa ako na povel tiež obrátili a bežali do doliny, dobre že si nohy nepolámali.

Aj Jety sa veľmi zľakol, lebo to mohol byť medveď z Poľska, ktorého nepoznal. Pre istotu utiekol aj on. Pustil sa rovnakým smerom ako vystrašení turisti.

Tí sa obzerali, bežali čo im sily stačili a kričali: „honí nás medvěd, rychle utíkejte! Utíkejte!“

Jety sa obzrel, či ten zlý medveď už nie je tesne za ním, ale nikoho nevidel.  Vzápätí si uvedomil, že má oblečený medvedí kožuch.

„Ahááá,“ domyslel si. „Oni sa zľakli MŇA! Hahahaaaa...“ smial sa a zdiaľky mával turistom. Tí utekali ešte rýchlejšie. Boli takí vystrašní, že si ho ani neodfotili.

 

Jetymu sa nová hra zapáčila. Odvtedy chodil v medveďom kožuchu častejšie a s radosťou strašil ľudí v horách, ba dokonca začal chodiť aj do dediny. Kam prišiel, tam vypukol poplach. Aby ľudí vystrašil ešte viac, prevracal kontajnery na odpadky. Robilo to strašný rachot. Všetci si mysleli, že ich chce zožrať, utekali domov, pozamykali bránky, triasli sa od strachu a volali policajtov.

Jety bol šťastný. Ešte nikdy sa tak dobre nezabával.

 

Ale po čase ho strašenie prestalo baviť a nerobilo mu takú radosť ako na začiatku. Raz sa len tak bezcieľne túlal po Tatrách. Aby ho nik nespoznal, obliekol si medvedí kožuch. Nikoho nestrašil, ale aj tak pred ním všetci utekali. Ani nevedel ako, prišiel na Hrebienok. Z toľkého chodenia mu bolo teplo. Rozmýšľal, čo má spraviť. Vyzliecť si kožuch? Ale to by ho niekto mohol spoznať. Keby sa rozchýrilo, že snežný muž žije v Tatrách, začalo by za ním chodiť toľko turistov, že by sa musel odsťahovať. Ani strašenie by nepomohlo. Možno, keby pár turistov zožral... Lenže Jety ľudí nežerie, nie je predsa medveď!

 

Zabratý do myšlienok sa ocitol pred akýmsi čudným obydlím. Vyzeralo to ako veľké eskimácke iglu. Tu by som sa mohol schladiť, pomyslel si a vošiel dnu.

„Jéééj...“ povedal prekvapene, keď videl kam vošiel.

Vo vnútri bolo naozaj príjemne chladno. Do veľkého iglu prenikli posledné zbytky slnečných lúčov. Mierili na stavbu z ľadu. Bol to nádherný ľadový hrad. Postavilo ho niekoľko rezbárov. Všetci boli preč, pracoval už iba jeden. Jetyho si nevšimol, lebo práve rezal ľadovú kocku motorovou pílou a tá robila strašný hluk. Keď skončil, vypol ju, odložil a obrátil sa.

Bol to mladý, vysoký a silný chlap, ale teraz od strachu stratil reč. Dva metre pred ním stál obrovský medveď, čumel na ľadový hrad a hovoril: „Jéééj...“

„Preboha!“ povedal tichučko rezbár. „MEDVEĎ!“

Jetyho hra na medveďa už prestala baviť.

„Nie som medveď,“ povedal rezbárovi. „Som... Som...“ Jety váhal, nechcel prezradiť, kto naozaj je.

„Som turista a som tu na návšteve,“ vynašiel sa. „Ty si kto? A čo je toto?“

„Tu... Tu...Turista? Medveď? A rozpráva?“ Rezbárovi sa podlomili kolená, takmer padol na zadok.

„Odpovedaj!“ napomenul Jety rezbára.

„Vo... Volám sa Maroš a toto je ľadový hrad, ktorý som spravil spolu s kamarátmi.“

„Toto si spravil ty? Ty musíš vedieť čarovať!“

Maroš si chcel zachrániť život. „Áno, viem čarovať. Ak ma nezožerieš, naučím ťa to,“ povedal.

Jetymu sa ten návrh páčil.

„Zase budem mať novú zábavku,“ povedal s radosťou. „Tak ma to teda nauč.“

„A naozaj ma nezožerieš?“ spýtal sa Maroš ešte raz. Pre istotu.

„Ale prestaň!“ zahriakol ho Jety. „Snežný muž predsa ľudí nežerie.“

„Snežný muž?“ vyvalil na neho oči Maroš.

„Ja blbec!“ treskol si Jety medveďou labou po čele tak silno, až sa mu zošuchla kožušina z hlavy a ukázala sa jeho skutočná škaredá tvár.

„Naozaj si snežný muž!“ vykríkol Maroš s hrôzou, keď videl jeho obrovský krivý nos a veľké zuby. 

„Ja blbec,“ povedal Jety ešte raz. „Tak už ma nauč čarovať!“

„Dobre... Dobre, naučím,“ povedal Maroš a rozmýšľal, ako sa dostane z tejto šľamastiky.

„Mám zázračné svietiace farbičky. Ako prvé ťa naučím, ako sa vyfarbí celý hrad za jednu sekundu!“

Jety sa obzeral, kde sú tie farbičky, ale nič nevidel. „Sú zázračné, asi preto ich nie je vidieť,“ usúdil.

„Je to ťažké kúzlo, musíš dávať pozor. Postav sa sem a pozeraj čo robím,“ povedal Maroš a postavil snežného muža úplne dozadu. Sám prešiel ku vchodu, kde bol hlavný vypínač. 

„Ak chceš čarovať, musíš povedať zaklínadlo a potom stlačiť toto tu. Dávaj pozor,“ povedal Jetymu a začal hovoriť hrozným hrubým hlasom:

„Farbičky čarbičky čáry máry fuk, vyfarbite hrad bez pomoci rúk!“ Maroš dopovedal, stlačil vypínač a vybehol von. Utekal ku kamarátom rezbárom a kričal: „Je tam snežný muž! Snežný muž!“

Jety stál vo vnútri a nevedel sa vynadívať na to, čo mal pred sebou. Keď rezbár Maroš stlačil vypínač, rozsvietil farebné svetlá namierené na ľadový hrad. Ten akoby zázrakom v okamihu hral všetkými farbami. Jety nikdy nič také krásne nevidel. A keď sa postavil pred svetlá, bol farebný aj on.

„Zázrak,“ povedal. „Maroš, ty naozaj vieš čarovať. Môžeš mi zopakovať, čo si hovoril?“

„Maroš? Maroš kde si?“ obzeral sa okolo, ale rezbára nikde nebolo. Pozrel von. Videl ho, ako niečo rozpráva kamarátom a ukazuje smerom k ľadovému hradu. Oni sa mu smiali a hovorili, aby nepil, lebo vraj nič neznesie.

Jety si uvedomil, že sa prezradil. Ale zdalo sa, že Marošovi nik neverí. Bol rád, zatiaľ sa nemusí sťahovať. Ešte raz si pozrel krásne ľadové dielo. Potom si natiahol medvediu kožušinu, poriadne nastrašil Marošových kamarátov a vydal sa na cestu domov. Do jaskyne pod Gerlachom.

Keby ste náhodou stretli v Tatrách veľkého medveďa, nemusíte sa hneď báť. Najskôr sa ho spýtajte, či sa chce naučiť čarovať. Ak áno, tak je to Jety. Ten ľudí nežerie. Ale ak stretnete toho z Poľska, máte problém. Vtedy musíte čarovať vy a použiť kúzlo, ktoré vám umožní okamžite zmiznúť.

Poznáte také?

 

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

07.11.2021 09:27:03dát kritice tipdievča z lesa

pekne poskladané štyri karty ...  provokácia s dobrým úmyslom nie je na zahodenie"



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Pismak.cz 1997 – 2021, provozuje Dobrý spolek, pravidla Školy v přírodě Letní dětský tábor