KRADNE CELÁ DEDINA

        V našej rodine sme samí chlapi a moja drahá nám riadne rozmaznala jazýčky. Veď aj má v poličke, tých kuchárskych kníh a receptov, ale dobrého poldruha metra. Každý deň si to porozkladá všade, kde sa len dá po kuchyni a pátra po novom nápade.

        Preto aj s potešením začala sledovať novú reláciu „Pečie celé Slovensko“ a sedem sekúnd som to pozeral aj ja. Potom sa mi v podvedomí vybavili dávne slová jednej príjemnej, skúsenej vedúcej reštaurácie: - Oh mladý pán, veru neviem, či ste urobili dobre. Lebo u nás kradne celá dedina!-

        Povedala mi to v okamihu, keď som jej práve ukazoval, ako sa vkladá desaťkorunáčka do mincovníka biliardového stola. Princíp bol jednoduchý. Vložil sa peniaz, potiahla sa páčka, biliardové gule vypadli a mohlo sa začať hrať.

        Pani vedúca sa neobávala o hru, ale o mince, ktoré ostanú v stole. Podľa nej budú priťahovať pozornosť miestnej omladiny a oni vylúpia nielen stôl, ale celú jej krčmu.

        Ale mýlila sa. Niet sa ani čo čudovať, lebo ona vyrástla v inej dobe a nevedela, že demokratickí zlodeji nikdy nekradnú na vlastnom piesočku.

       Nemýlila sa však v tom, že miestni mladíci kradli úplne všetci. Asi to bola také porevolučná móda. Spodný koniec dediny bol zorganizovaný do skupinky, ktorá sa medzi sebou hrdo nazývala „Čorkári“ a horný koniec zase „Naši.“

       Mali svoju vlastnú zlodejskú česť, vlastnú morálku, vlastné pravidlá a hlavne boli stále pri peniazoch. Radi sa zabávali, do biliardu hádzali mince ako diví a tak som im každý mesiac organizoval súkromný turnaj. Keďže bolo z čoho, kupoval som vždy pre víťaza pamätný pohár a za poredné umiestnenie som dával aj vecné ceny.

        Hneď na treťom turnaji mi veliteľ Čorkárov hovorí:- Ty máš na tej svojej škodovke štvorkovú prevodovku. Nechcel by si novú s piatimi stupňami? Kamarát má takú v aute, s ktorým nabúral a rozpredáva ho.-

Spozornel som:- Čoby nie! Ale za koľko?-

Odpovedal s úsmevom:- Pre kamaráta? Za facku!-

         Ako povedal, tak aj urobil a ja som bol šťastný. Pochválil som sa aj pani vedúcej a tá prižmúrila oči:- A vy mladý pán neviete, že oni kradnú autá? V starom humne ich rozoberajú a pod rukou ich predávajú na náhradné diely.-

       Zamrazilo ma a hneď som letel k známemu automechanikovi. Rovno som mu povedal, čo je vo veci. Len som samozrejme nepovedal, od koho tú novú prevodovku mám. Kamarát zatlačil auto nad jamu, dlho ho čistil, prezeral, skúmal a nakoniec povedal:- Takú čistú prácu som ešte nevidel. Ak to nehodia na mikroskop, tak nikdy nikto nezistí, že bolo prerazené číslo!-

         Upokojil som sa, ale výčitky som mal riadne. No a keď mi na ďalšom turnaji veliteľ Našich ponúkol, za smiešnu cenu, úplne nový televízor, tak sam s vďakou ponuku odmietol.

       Organizáciu turnajov som predal synovi pani vedúcej a na servis biliardového stola som chodil ráno, pred otváracou dobou.

       Ďalej som sa však pohyboval v prostredí, kde sa vedelo všetko a keďže ma z nejakého čudného dôvodu mali všetci radi, tak mi aj všetko, čo sa kde deje, povedali.

        Tak som sa dozvedel, že Čorkárom začalo byť u nás horúco a odišli pozrieť do Nemeckých zastavární. Po tretej akcii ich však chytili na hraniciach a našli im v aute aj lup. Dostali natvrdo sedem rokov nemeckej basy.

       No a najčistokrvnejšieho banditu z Našich klofli zelení, hrozilo mu desať rokov, tak podpísal spoluprácu a nabonzoval všetko a všetkých. Svojich samozrejme vynechal! Už zahojený veliteľ Našich si, spolu s pobočníkom, kúpili najväčšiu prevádzku v susednej dedine, robili tam diskotéky a zriadili tam aj automatovú herňu.

      Roky plynuli a kúsok od nášho domu začali predávať kebab. Jeden deň som povedal drahej, že dnes nemusí variť, zobrali sme našu pudličku Vikinku na prechádku a vyrazili tú novotu ochutnať.

       Len som sa postavil do radu a už sa ku mne hnal nejaký chlapík s roztiahnutými rukami. Bol to veliteľ Čorkárov. Pod bielou čiapkou a snehobielou zásterou sa rehotal na celé kolo:- Ahóój, tak rád ťa vidím,- hovorí a normálne ma chlapsky objal.

       Pritiahol ma k stolu v rohu miestnosti a mávol na čašníčku nech nám priesie tonic. Chvíľu sme pokecali a ja som sa zo slušnosti opýtal, ako sa mu darí.

       - Supéér. Všetko ide super. V dojčlande som sa naučil plynulo nemecky, vyučil som sa za šéfkuchára a mám kontakty o ktorých sa mi nikdy ani nesnívalo. Toto je už môj tretí kebab! V meste sme s kamarátom kúpili hotel a prestavujeme ho. Bude tam sedemnásť bytov. Nepotrebuješ nejaký?-

Slušne som povedal, že nie.

      - Aj tak ťa rád vidím,- zopakoval pán majiteľ a odbehol za pult. Po chvíli sa vrátil s dvomi obrovskými sáčkami:- To je moja špecialitka. A že pozdravujem pani manželku!-

       Roky plynuli a dnes ráno pred Tescom zastalo vedľa mňa novučičké mercedesovské Géelko. Vystúpil z neho pán v obleku. No kto iný? Veliteľ Čorkárov. Ale tváril sa už rezervovanejšie. Decentne sme pokecali a on mi povedal, že práve ide do Žiliny, lebo je teraz developer a stavia tam bytovku. Na záver reči len tak mimochodom prehodil:- A vieš ty vôbec, že šéf Našich je teraz najväčší podnikateľ v dedine a budúci rok bude kandidovať na starostu?-

Nevedel som.