TÝŽDŇOVÁ DRŽKOVÁ

        My, deti z robotníckych rodín, sme vyrastali na chlebe s masťou a cibuľou. Veru, než som dostal občiansky preukaz, boli sme na jedlo v reštaurácii, iba asi dvakrát.

        V dospelosti som sa to snažil trochu dohnať, ale pri mojej výplate to išlo pomaly. Tak mi neostávalo nič iného ako to, čo robili všetci ostatní – zájsť si dvakrát týždenne do staničnej vývarovne na držkovú polievku. Stálo korunu osemdesiat, dva rožky boli po tridsať halierov a desiatka pivo za korunu šesťdesiat. Takže za päť korún / slabých dvadsať centov / bola kompletná futrovačka.

      Keď som neskoršie začal pracovne cestovať po celej republike, stali sa staničné jedálenské zariadenia, mojím neodmysliteľným spoločníkom. V socializme malo všetko svoju výrobnú normu a tak aj klasický, staničný trojboj – držková, teplé párky a vyprážaný syr, chutili všade skoro rovnako. Len, čím ste boli na menšej stanici, tým to bol väčší humus.

        Malo to však samozrejme aj svoje veľké výhody. Lebo už vtedy som bol veľkým pozorovateľom života a v staničnej reštaurácii veru bolo na čo pozerať. Lebo to bol taký malý salón Divokého západu na komunistickom Východe. Okrem bizónov tam bolo úplne všetko rovnaké – otrhaní domorodci, predajné ženy, veksláci, skoro celé miestne podsvetie a aj páni v oblekoch.

        Lenže, dať si inde o pol desiatej večer horúcu polievku, jednoducho nešlo. Myslím, že som ich vypchlípal dobrej pol cisterny. A po niekoľkých rokoch som sa aj stal celkom slušným držkovým odborníkom. Veď v Ružomberku, Púchove, Ostrave, Olomouci, ale aj na samotnom Hlavnom nádraží v Prave, sa varila polievka podľa jednotného, schváleného receptu a keďže na surovinách do držkovej nie je moc čo ukradnúť, tak to bola celkom pohodička. Akurát záležalo, ktorý deň v týždni ste prišli degustovať.

         Lebo sa aj varilo podľa jednotného systému. V pondelok sa pripravil základ a dodali sa držky. V utorok sa do toho, čo ostalo, pridala sušená cibuľa, červená paprika a držky. Zavarilo sa to a poďme na stôl pre zákazníkov. Tak to išlo celý týždeň a v nedeľu vám doniesli už riadny kentus.

        Vedel som to však len ja a niekoľko zasvetených. Ostatným to bolo jedno, lebo buďto sa ponáhľali, alebo boli fakt normálne hladní. No a keď im nechutilo, stále si mohli objednať párky. Koho by tak napadlo, že sú v teplej vode, kľudne aj tri dni?

        Najlepšiu držkovú ale aj tak varili na nádraží v Českých Budějoviciach. Tam som mal celé dve hodiny času a tak som sa celkom tešil, lebo tamojší kuchár bol čistý stravovací guru a mal jazyk staroslovienskeho boha.

        Keď som si tam, pri prvej návšteve, vychutnával dobrotu, prišiel ku mne zarastený chlap v dlhom kabáte. Vyzeral ako riadne vyžitý, umelecký bard. V skutočnosti to ale bol prvý, spoznaný profesor života, ktorého som vôbec kedy stretol. Pohľadom hladnej šelmy sa mi zapozeral do taniera, pokorne počkal kým si prvý krát odpijem z piva a profesionálne naprázdno prehltol. Vytiahol z vrecka kabátu veľké, žlté vreckové hodinky, položil ich vedľa taniera a spiklenecky šepol:- Nekúpite?-

      Pozerám na neho nechápavo a on pokračuje:- Štrnásťkarátové zlato. Retiazka je z osemnásťkarátového. Musím predať. Viete, som v núdzi!-

        Zamával som na čašníčku, nech nám donesie dve pivá. Za tie dve hodiny ich odo mňa vymámil ešte tri ďalšie. K tomu dupľovanú držkovú a vyprážaný syr. No a keď som odchádzal, dal som mu z ľútosti, ešte hnedú desaťkorunáčku.On mi za to porozprával o svojom ťažkom osude a ja som mu to zožral všetko aj s navijákom. Úplne úprimne som sa tešil, že robím dobrý skutok.

        Aký to je profík som sa však dozvedel až po pol roku, keď som prišiel znovu do Budějovíc. Opäť som si dal držkovú a a opäť dnu vstúpil zarastený chlap v dlhom kabáte. Porozhliadol sa po všetkých osemdesiatich, ktorí sme tam sedeli a neomylne našiel chlapíka, ktorý tam prišiel prvý raz. Tak, ako vtedy ja.

No a opäť si k nemu prisadol, vytiahol hodinky, položil ich na stôl, opäť profesionálne, nahlas preglgol a opýtal sa:- Nekúpite?-

        Bard s hodinkami bol však úplné nič, oproti najväčšiemu znalcovi ľudských emócií, ktorého som stretol na stanici v Lučenci. Tam som si dával držkovku a bol som vo výbornej nálade. Jednak bola len dvojdňová a jednak som sa práve vrátil z toalety, kde som si do denníka zapísal ďalšiu perlu. Nejaký Lučenecký maďar tam červenou fixkou napísal: „Tak tu segím a čokám kým prídeš a budeš cucaš!“

        Ani som nestačil dojesť a k vedľajšiemu stolu sa posadil pekne oblečený pán. Aj on si objednal polievku a aj k nemu bol čašník milý. Pán však nezačal jesť, len čašníka privolal späť a požiadal ho, nech mu zavolá kuchára. Keď ten prišiel, pán ukázal do taniera. Pozrel som sa aj ja. V červenej mastnote tam, medzi majoránkou, plával veľký čierny šváb. Zúfalo rozhadzoval nohami a vrtel dlhými tykadlami.

Kuchár však zachoval ľadový pokoj, hrubými prstami načrel do taniera, chytil tvora, položil si ho na jazyk, znalecky prehltol a povedal: - Ani som nevedel, že sa mi pripálila cibuľa. Počkajte prosím, hneď vám donesú novú porciu!-