PĽUVAČ POČMÁRANÝ!

 

       Keď bradatý ujo OSUD rozdeľoval prvým národom ich charakteristické a charakterové vlastnosti, na Slovač ostala len NAIVITA.

      A tak tu máme naivný humor, naivných dôchodcov, ktorých každý ošmekne, naivných voličov, ktorých každý oklame, naivne uzatvorené manželstvá z ktorých sa viac ako polovica rozpadne a naivnú mladú, internetovo - sociálne zosieťovanú a zošnurovanú, generáciu.

Nakoniec sa však bradatému ujovi uľútostilo a niečo nám pridal.

     Ako desaťročnému mi to vysvetlila moja mama. Vytiahla zo spodného šuplíka malú, hnedú knihu s veľkým zlatým krížom a povedala:- V tejto knihe sa píše, že človek by mal urobiť v živote oveľa viac pre druhých ľudí, ako urobí sám pre seba.-

Tak som aj ja, celý život, žil v naivnej dobrote a nesťažujem si vôbec na nič.

     Len minulý týždeň, v stredu ráno, som sa ponáhľal na obchodnú schôdzku, vzal som to krížom cez trávnik a stúpil som do hovna. Takého riadneho, hádam aj polkilového.

    No...stojím si a pozerám na smradľavú, naleštenú topánku a rozmýšľam, ako som minulý týždeň volal na dvoch bezdomovcov, ktorí sa nám hrabali v popolniciach. Na dlhom špagáte mali uviazaného pitbula a ten sa práve vykladal na náš krásny trávnik.

    Z balkóna som na nich zakričal, že nech to zoberú a pekne vyhodia. Lenže... kto si bude hádzať exkrementy do kuchyne? Smiali sa ako diví a obaja mi ukazovali prostredník.

      Aj som chcel vybehnúť von, omlátiť im hlavy ako kokosy a donútiť ich zobrať to, čo ich pes urobil pekne do ruky a upratať. Lenže, čo už narobíš keď si naivný a dobrý človek? Tak som len pomaly vyšiel von, zobral hovno a normálne ho vyhodil do popolnice.

      No a teraz to mám za svoje dobro, aj s úrokami. Vôbec ma nenapadlo, že keď sa raz pes niekde vyloží, tak to tam bude robiť stále.

      Ešteže ako skúsený, dlhoročný psíčkar nosím po vreckách igelitové sáčky. Pravou rukou som vybral jeden, zabalil do neho topánku, ľavou vybral druhý, zobral ním to čo na tráve ostalo a odskackal na jednej nohe k popolniciam. No a potom som odskackal domov.

Doma som urobil desať minút potrebnej, odpornej práce na topánke, opäť ju naleštil a vybehol k autu.

     Ako som naštatoval, prepadol ma taký ten čudný pocit. Však to poznáte! Akosi vycítite, že niečo nie je v poriadku. Zatiahol som ručnú brzdu, otvoril dvere a obehol auto. No samozrejme! Pravá predná pneumatika na ráfiku.

      - Aby ťa šľak trafil!- zahundral som, vypol motor a mazal opäť domov. Zobral som si papiere a kľúče od synovho auta a rýchlo vyrazil na stretnutie.

Tam som samozrejme prišiel neskoro, všetci boli nevrlí a aj to zle dopadlo.

       Večer, keď som sa vracol domov som pod schodami stretol susedu. Aj ona skackala na jednej nohe, lebo druhú mala v sádre. Horekuje:- Ráno som spadla zo schodov a zlomila si nohu.-

      Vyniesol som jej tašku a tešil sa na večeru. Moja drahá mi na ňu sľúbila urobiť zemiakové placky prekladané oravskou slaninkou.

      Zaujal som svoje vysedené miesto pred televízorom a začal degustovať. Zrazu počujem celkom zreteľný buchot a krik. V byte nad mojou hlavou to začalo hučať. Myslím, že tam okrem kriku lietali aj kvetináče.

    - Ten debil zase robí poriadky!- povedal moja drahá,- Už to trvá dva mesiace. Hneď ráno sa ožerie a potom robí bordel.-

     - Kto?-

     - Hore náš sused. Celý život robil zlo v robote a teraz, keď odišiel do dôchodku, robí to svojej rodine. Chudera Julka a dievčatá!-

     Aj som zarozmýšľal, že vybehnem a narobím poriadky, ale viete? Som naivný dobrák! Len mi placky nechutili a lomcovala ma táká zlosť, že ste ju mohli žmýkať.

      Tesne pre spánkom som si spomenul na mamu. Raz mi povedala: - Vieš, medzi nami sú aj takí, čo ťa môžu urieknuť. A ver mi, že je to riadny marazmus!-

      No jasné! Sused je to, čo kedysi volali čarodejník, černokňažník, či bosorák. Než som zaspal, našiel som mu súčasné, moderné pomenovanie – PĽUVAČ.

      Taký darebák vstane ráno v pol piatej, urobí na schodoch to svoje – Pfuj-pfuj-pfuj. Potom urobí to isté vo výťahu a celý dom je prestúpený takou negatívnou energiou, že sa lámu nohy, robia defekty na autách a neviem ešte, čo zlého.

      Neverili by ste mi, ale podobné veci sa začali diať neustále. Napokon sa nám aj pokazil výťah. A mňa rozboleli, dlho spiace, žalúdočné vredy.

      Tak som si ráno dal kreslo na chodbu, pootvoril dvere a zobral si prvý diel Winnetoua. Čítal som dobré tri hodiny, ale nakoniec hore vrzli dvere a dolu po schodoch vykročil sused.

Asi niečo šípil, lebo na našom medziposchodí sa dal do behu.

Nepomohlo!

      Ja mám v nohách struny a dolapil som ho len kúsok nižšie. Zdrapil som ho za pudlo a otočil si ho k sebe:- Ty počmáraný šašo! Tak ty potrebuješ súpera? Ty biješ svoju ženu! Ty si potrebuješ udrieť! Tak prosím – poďme na férovku! Môžeš začať.-

Roztriasol sa ako osika.

      Aby som nemal výhodu, tak som ho chytil pod gágor a prehodil ho na schod nado mnou. Na dodanie odvahy som mu chytil medzi ukazovák a prostredník nos a riadne ním potočil. Lebo už v príprave na akciu som si uvedomil, že keď mu ako prvý strelím facku, tak bude mať na líci červené klobásy aj týždeň. No a keby som ho strelil päsťou, tak tu bude za kýbel krvi.

Pľuvač sa však k akcii nemal. Práve naopak – rozplakal sa ako školák.

      - Tak ty biješ svoje deti? Tebe nie je nič sväté? Ty chrcheľ odporný! Ešte sa raz sa niečo dopočujem, tak ti vykopnem dvere a teba tak kopnem do zadku, že vyletíš zatvoreným balkónom a dole na betóne nakreslíš trojitého rittbergera.

Rozumieš mi?-

      Možno aj rozumel, ale súhlasne neprikývol.

      To veru nemal robiť. Neviem, čo mi to napadlo, ale struhol som mu riadnu spojenými prstami po koreni nosa. Potom spakruky a ešte dvakrát. Bol to síce nepripravený, ale vskutku vynikajúci nápad. Vrelo doporučujem požívať na špinavcov všade, kde ich stretnete.

Zrazu začal súhlasne, horlivo kývať hlavou.

     Tak som ešte zovrel päsť, priložil mu ju na špičku brady a vykrútil mu k plafónu hlavu o 127 stupňov.

Potom som ustúpil a on vyrazil ako pretekár dolu schodmi.

     Čo už?

Asi to nebolo moc demokratické, ale fungovalo to skvelo.

    Do nášho domu sa zase vrátil pokoj, pohoda, vzájomná pomoc, úcta a bytová radosť. Proste to, na čo je Slovač už dávno zvyknutá.

Keď bradatý ujo OSUD rozdeľoval prvým národom ich charakteristické a charakterové vlastnosti, na Slovač ostala len NAIVITA.

A tak tu máme naivný humor, naivných dôchodcov, ktorých každý ošmekne, naivných voličov, ktorých každý oklame, naivne uzatvorené manželstvá z ktorých sa viac ako polovica rozpadne a naivnú mladú, internetovo - sociálne zosieťovanú a zošnurovanú, generáciu.

Nakoniec sa však bradatému ujovi uľútostilo a niečo nám pridal.

Ako desaťročnému mi to vysvetlila moja mama. Vytiahla zo spodného šuplíka malú, hnedú knihu s veľkým zlatým krížom a povedala:- V tejto knihe sa píše, že človek by mal urobiť v živote oveľa viac pre druhých ľudí, ako urobí sám pre seba.-

Tak som aj ja, celý život, žil v naivnej dobrote a nesťažujem si vôbec na nič.

Len minulý týždeň, v stredu ráno, som sa ponáhľal na obchodnú schôdzku, vzal som to krížom cez trávnik a stúpil som do hovna. Takého riadneho, hádam aj polkilového.

No...stojím si a pozerám na smradľavú, naleštenú topánku a rozmýšľam, ako som minulý týždeň volal na dvoch bezdomovcov, ktorí sa nám hrabali v popolniciach. Na dlhom špagáte mali uviazaného pitbula a ten sa práve vykladal na náš krásny trávnik.

Z balkóna som na nich zakričal, že nech to zoberú a pekne vyhodia. Lenže... kto si bude hádzať exkrementy do kuchyne? Smiali sa ako diví a obaja mi ukazovali prostredník.

Aj som chcel vybehnúť von, omlátiť im hlavy ako kokosy a donútiť ich zobrať to, čo ich pes urobil pekne do ruky a upratať.

Lenže, čo už narobíš keď si naivný a dobrý človek? Tak som len pomaly vyšiel von, zobral hovno a normálne ho vyhodil do popolnice.

No a teraz to mám za svoje dobro, aj s úrokami. Vôbec ma nenapadlo, že keď sa raz pes niekde vyloží, tak to tam bude robiť stále.

Ešteže ako skúsený, dlhoročný psíčkar nosím po vreckách igelitové sáčky. Pravou rukou som vybral jeden, zabalil do neho topánku, ľavou vybral druhý, zobral ním to čo na tráve ostalo a odskackal na jednej nohe k popolniciam. No a potom som odskackal domov.

Doma som urobil desať minút potrebnej, odpornej práce na topánke, opäť ju naleštil a vybehol k autu.

Ako som naštatoval, prepadol ma taký ten čudný pocit. Však to poznáte! Akosi vycítite, že niečo nie je v poriadku.

Zatiahol som ručnú brzdu, otvoril dvere a obehol auto. No samozrejme! Pravá predná pneumatika na ráfiku.

- Aby ťa šľak trafil!- zahundral som, vypol motor a mazal opäť domov. Zobral som si papiere a kľúče od synovho auta a rýchlo vyrazil na stretnutie.

Tam som samozrejme prišiel neskoro, všetci boli nevrlí a aj to zle dopadlo.

Večer, keď som sa vracol domov som pod schodami stretol susedu. Aj ona skackala na jednej nohe, lebo druhú mala v sádre. Horekuje:- Ráno som spadla zo schodov a zlomila si nohu.-

Vyniesol som jej tašku a tešil sa na večeru. Moja drahá mi na ňu sľúbila urobiť zemiakové placky prekladané oravskou slaninkou.

Zaujal som svoje vysedené miesto pred televízorom a začal degustovať. Zrazu počujem celkom zreteľný buchot a krik. V byte nad mojou hlavou to začalo hučať. Myslím, že tam okrem kriku lietali aj kvetináče.

- Ten debil zase robí poriadky!- povedal moja drahá,- Už to trvá dva mesiace. Hneď ráno sa ožerie a potom robí bordel.-

- Kto?-

- Hore náš sused. Celý život robil zlo v robote a teraz, keď odišiel do dôchodku, robí to svojej rodine. Chudera Julka a dievčatá!-

Aj som zarozmýšľal, že vybehnem a narobím poriadky, ale viete? Som naivný dobrák! Len mi placky nechutili a lomcovala ma táká zlosť, že ste ju mohli žmýkať.

Tesne pre spánkom som si spomenul na mamu. Raz mi povedala: - Vieš, medzi nami sú aj takí, čo ťa môžu urieknuť. A ver mi, že je to riadny marazmus!-

No jasné! Sused je to, čo kedysi volali čarodejník, černokňažník, či bosorák. Než som zaspal, našiel som mu súčasné, moderné pomenovanie – PĽUVAČ.

Taký darebák vstane ráno v pol piatej, urobí na schodoch to svoje – Pfuj-pfuj-pfuj. Potom urobí to isté vo výťahu a celý dom je prestúpený takou negatívnou energiou, že sa lámu nohy, robia defekty na autách a neviem ešte, čo zlého.

Neverili by ste mi, ale podobné veci sa začali diať neustále. Napokon sa nám aj pokazil výťah. A mňa rozboleli, dlho spiace, žalúdočné vredy.

Tak som si ráno dal kreslo na chodbu, pootvoril dvere a zobral si prvý diel Winnetoua. Čítal som dobré tri hodiny, ale nakoniec hore vrzli dvere a dolu po schodoch vykročil sused.

Asi niečo šípil, lebo na našom medziposchodí sa dal do behu.

Nepomohlo!

Ja mám v nohách struny a dolapil som ho len kúsok nižšie. Zdrapil som ho za pudlo a otočil si ho k sebe:- Ty počmáraný šašo! Tak ty potrebuješ súpera? Ty biješ svoju ženu! Ty si potrebuješ udrieť! Tak prosím – poďme na férovku! Môžeš začať.-

Roztriasol sa ako osika.

Aby som nemal výhodu, tak som ho chytil pod gágor a prehodil ho na schod nado mnou. Na dodanie odvahy som mu chytil medzi ukazovák a prostredník nos a riadne ním potočil. Lebo už v príprave na akciu som si uvedomil, že keď mu ako prvý strelím facku, tak bude mať na líci červené klobásy aj týždeň. No a keby som ho strelil päsťou, tak tu bude za kýbel krvi.

Pľuvač sa však k akcii nemal. Práve naopak – rozplakal sa ako školák.

- Tak ty biješ svoje deti? Tebe nie je nič sväté? Ty chrcheľ odporný! Ešte sa raz sa niečo dopočujem, tak ti vykopnem dvere a teba tak kopnem do zadku, že vyletíš zatvoreným balkónom a dole na betóne nakreslíš trojitého rittbergera. Rozumieš mi?-

Možno aj rozumel, ale súhlasne neprikývol.

To veru nemal robiť. Neviem, čo mi to napadlo, ale struhol som mu riadnu spojenými prstami po koreni nosa. Potom spakruky a ešte dvakrát.

Bol to síce nepripravený, ale vskutku vynikajúci nápad. Vrelo doporučujem požívať na špinavcov všade, kde ich stretnete.

Zrazu začal súhlasne, horlivo kývať hlavou.

Tak som ešte zovrel päsť, priložil mu ju na špičku brady a vykrútil mu k plafónu hlavu o 127 stupňov.

Potom som ustúpil a on vyrazil ako pretekár dolu schodmi.

Čo už?

Asi to nebolo moc demokratické, ale fungovalo to skvelo.

Do nášho domu sa zase vrátil pokoj, pohoda, vzájomná pomoc, úcta a bytová radosť. Proste to, na čo je Slovač už dávno zvyknutá.

 

 

---