Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

A rána budú suché 1

27. 01. 2022
8
21
405
Autor
Abakus

trochu dúfam že už historického hororu na pokračovanie

A rána budú suché 1

Neboli. Posteľ bola mokrá a plienka už dávno nestíhala. Čakalo sa na sestričku. A na výchovnú päťminútovku, pretože mokrá plienka, neveští nič dobré, /je to materiál, z ktorého sa vôbec ťažko veští, aj keď preteká informáciami/ a už vôbec nie zavčas rána a a na začiatok šichty.

Na izbe boli traja. Dvaja si problém mokrých postelí možno uvedomovali, ale trápilo to málokoho z nich. Tretí ležal na posteli už druhý rok a naposledy prehovoril asi pred rokom. Mal Alzheimera, sedemdesiatku na krku a obetavú manželku, ktorá za ním dochádzala dvakrát denne.

Dedulo. Už mu dávno nikto nepovedal Jozef. Tak mu hovorili odjakživa. Asi pol storočia mu hovorili „pán doktor“, „súdruh doktor“ a v krčme jednoducho „doktore“. No teraz mu nikto nepovedal ani tak ani onak. Volal sa dedko. Iba tí príbuzní, ktorí ho podedili po jeho mŕtvych príbuzných ho volali dedulo.

Pri okne sa začala natriasať Obertova posteľ. Ruky pod paplónom tvrdo pracovali a posteľ vŕzgala pekne nahlas. Bol to jediný druh rehabilitácie, ktorej sa Obert venoval. Asi aj jediný, ktorý sa tu dal robiť. Ale cvičil pravidelne. Bez Viagry a bez časopisov s náležitými fotkami dosahoval celkom slušné výsledky. Pri návštevách, cez deň, po večeroch a bol by cvičil možno aj priamo na vizitách, ale tie sa tu nekonali.

Toto nebola nemocnica, bol to domov dôchodcov. Plný dom s dôchodcami v úctyhodnom veku a s niektorými mladšími dôchodcami. Natriasajúci sa Obert nemal ešte päťdesiatku. Za svoj pobyt v tomto zariadení vďačil najmä cukrovke, porážke a pravidelnému alkoholu.

Dedulo bol najstarší obyvateľ tejto izby a zároveň napriek vysokému veku a problémom s nohami, bol jediný chodiaci na izbe. Chodil, ale dobehnúť na záchod bolo nad jeho sily. Záchod bol na chodbe a na čo by sa namáhal. Možno by bolo riešením prenosná stolička, ale na tú dávali iba pacientov, ktorí nevedeli sedieť. Dedulo k nim nepatril a teda stolička nestolička, väčšinou nedobehol.

Stolička bola určená pre Alzheimera. Každé ráno ho na ňu posadili a nechali hodinku posedieť si. Netušil načo tam sedí, a čo sa na takej stoličke naozaj má urobiť. Zvráskavený zadok bol po hodinke dôkladne otlačený a jeho manželka mala poobede aspoň čo ošetrovať. Jasno - červené preležaniny osviežovali jednoliatu bielu farbu v izbe. Keď zo stoličky padol, tak k červeným preležaninám pribudlo ešte niekoľko modrín.     

Sestra otvorila dvere, v náručí niesla denný prídel plienok. Namiesto pozdravu potiahla nosom a zavrčala. Čakalo ju prezliekanie mokrých postelí, namiesto rannej kávy. Káva mala inú vôňu.

Dedko sa pomaly posadil a ešte pomalšie spustil na zem najprv jednu a potom druhú znetvorenú nohu. Na tenkých lýtkach mal čierne mapy po častých zápaloch žíl. Snažil sa postaviť sa na tieto pozostatky čohosi, na čom v mladosti šliapal dlhé kilometre z rodnej dediny do škôl, aby si neskôr v krčme mohol dávať hovoriť „doktore“.  Teraz boli tieto nohy vratké. Celý život človek pracuje na tom, aby mal nejaké postavenie. No úsilie o postavenie v tomto štádiu a na takých nohách, je ťažšie ako zápas o šéfovskú stoličku. Po niekoľkých minútach naozaj stál. Stálo ho to dosť síl. Stál poslušne opretý o biely stolík a palicu. Prenášal váhu na striedačku zo stolíka, z palice na nohy, a späť.

Sestra  zamračene zhodnotila situáciu.

 „A toto tu mám zase prezliekať ja ? Za tie peniaze ? Postavte sa. Stojte, zase ste mokrý.“

Dedulo pokorne stál a počkal kým mu prezlečú posteľ, vynadajú, a bude si môcť znovu sadnúť, alebo sa poberie k oknu. Plachta ostala v pôvodnom znení s titulkami. Dabing sa na ňu nalepí neskôr.

Čakala ho veľká rošáda. Paličku oprel o stolík u Alzheimera a bez palice došiel k oknu. Na okennom ráme už čakali dve hrdličky. Zo zvyšku  raňajok namrvil omrvinky na okenný rám. Hrdličky sa vrhli na raňajky. Pri okne stálo kreslo, a ak sa mu podarilo správne sa natočiť, mohol sa posadiť a  sledovať hrdličky v priamom prenose.


21 názorů

.. .


Abakus
07. 02. 2022
Dát tip

Ahoj F.M.R.C. - ja som tú realitu odmietla prijať, preto som to sem dala.

Ale ďakujem veľmi pekne za zastavenie sa.


Lili.
07. 02. 2022
Dát tip

Popsala jsi to tak, jak to je. To se mi líbí. Před touto realitou se nelze schovat, lze ji pouze přijmout. 

Smekám.


Abakus
01. 02. 2022
Dát tip

Alegna - ja som to sem dala ako osvetové okienko, mrzí ma - viac sa nedalo robiť.  A asi najviac ma mrzí to, že málokto povie, že to nie je pravda. 


Alegna
01. 02. 2022
Dát tip

je dobře, žes napsala, bohužel se to reálně dotýká mých blízkých .....


asi hej ... ani to dievča nevie, čo život prinesie***


Abakus
30. 01. 2022
Dát tip blacksabbath

ahoj dievča z lesa - je lepšie byť z lesa, než z domova dôchodcov, starobinca...


Abakus
30. 01. 2022
Dát tip

blacksabbath - ďakujem,  mala som pocit, že by som to mala sem dať. A asi dám zvyšok na jeden šup - neznášam veci na pokračovanie. Lajkov to veľa mať nebude, nie je to život, aký by si ktokoľvek z nás predstavoval.


smutná realita.....dobře napsané


krásne zobrazené ... od nadpisu až po úspešnú veľkú rošádu ...***


8hanka
27. 01. 2022
Dát tip

tú báseň poznám, je pravdivo bolestná, či bolestne pravdivá? Nik z nás netúži po takom konci, ale úprimne, dá sa veľmi vyberať? Sú  aj kvalitné súkromné domovy,  kde sa dožije na úrovni, starostlivosť, bývanie, umiestnenie v parku, personál neustále k dispozícii, len tá cena...z bežných dôchodkov si to ľudia dovoliť nemôžu...a tí, čo majú bežný dôchodok, nemajú ani státisíce na účtoch, aby si zaplatili slušný penzión pre dôchodcov...tam, kam som chodila na návštevy, bolo celkom dobre, kým sa človek o seba postaral, mal izbu s balkónom, svoj nábytok, TV, mobil, rádio, kanvicu na varenie, s druhou izbou spoločnú kúpeľňu a WC, jedáleň spoločná, čisto, pekné zariadenie, parčík, lavičky vonku, rôzne akcie...no ak človek ostal imobilný, už bola izba iná, dve ležiace, ak jedna nechcela pustiť TV, druhá mala smolu...a iné...bezmoc, beznádej, tablety na spanie...

varianta mať rodiča doma tiež nie jev dnešnej dobe ideálna...ostať doma na opatrovateľskom príspevku? Sám človek nedokáže nevládneho zdvihnúť, dostať do vane...ak nie je výťah, zniesť ho po schodoch, nehovoriac o ostatných členoch rodiny, ak sú...je to na dlhé rozprávanie a ani jedno riešenie nie je pre nikoho najlepším...

môžeme si vybrať? Chcem umrieť v spánku skôr ako budem nevládna? Kto mi to splní?


Abakus
27. 01. 2022
Dát tip

Benetka - práve kvôli GábiTéisté som to sem dala, aby si niekto nemyslel, že je to radosť tieto ustanovizne. Ale nemusí fungovať každá týmto spôsobom, môžu byť sem tam aj lepšie. 


Benetka
27. 01. 2022
Dát tip

Ufff!!! To je téma! A není to tak dlouho co jsem to psal GábiTéIsté do komentáře ( má téma na podobný scénář! ) _a! Napsal jsem Jí a trvám si na tom: Fuckt je lepší umřít mladý než zažít toto. Bodka.

_________________________________________________________________________

Pod čarou: 

Zveřejnil jsem to ale nenapsal - jmenuje se to BÁSEŇ STAŘENKY. Opravdu doporučuji k přečtení!

https://www.pismak.cz/index.php?data=read&id=498871


Abakus
27. 01. 2022
Dát tip

Ahoj 8hanka - mala som chuť sem dať niečo na chvíľu menej optimistické a  dúfam, že je to už minulosť. 


Abakus
27. 01. 2022
Dát tip

Ešte keby sa mi podarilo dostať sem odseky. V poézii to nevadí, ale v próze to robí paseku.


8hanka
27. 01. 2022
Dát tip Benetka, Alegna

veľmi smutná realita, človek v "domove" ako keby človekom ani nebol, príde o posledné zvyšky úcty, ohľaduplnosti, stane sa len "vecou",  aspoň pre väčšinu personálu je to tak...desať rokov som navštevovala jedno zariadenie, patrilo k tým lepším, a predsa...ak človek ostal ležiacim, odkázaný na pomoc iných, veľa pomoci sa nedočkal...urobia podľa predpisu - dvakrát prebaliť, preobliecť, (frflať pri všetkom), doniesť jedlo...klienti obdarúvali personál čokoládami, bonbonierami, cukríkmi na stolíkoch, no neraz som začula zo sesterne  frflanie na čokolády, bolo to  nič,  potrebujú peniaze, sladkostí sa nenajedia...majú pravdu, platy sú tam nízke, no ľudia na zariadenie odkázaní ich nemajú ako dotovať z biednych dôchodkov...iba zopár sestier pridalo vľúdne slovo, otázku, trošku záujmu...taký koniec života nikto nechce...


annnie
27. 01. 2022
Dát tip

Je to výborně napsaný. Dobřes udělala, žes to sem dala


Abakus
27. 01. 2022
Dát tip

Annie - prepáč, ale sem som to dala v rámci osvety.  Uvedomujem si, že je to ťažké čítanie. 


Abakus
27. 01. 2022
Dát tip

F.M.R.C. - zdalo sa mi to príliš dlhé na jeden záťah. Takže budete mať seriál: Čo nového Abakus? Nič. prvá časť. 


Lili.
27. 01. 2022
Dát tip

Očekávám pokračování stejně čtivé jako první část.Zajímavé.


annnie
27. 01. 2022
Dát tip

Ach ach ACH tip


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru