Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Kvetinová romanca

04. 02. 2022
2
1
214

 

Myslel som, že ťa už neuvidím. Zbavil som sa ťa, áno. Ale uznaj, že som ti dal možnosť žiť. Teda žiť normálne, ako sa patrí. Mne to tiež srdce trhalo, ale čo s tebou? Bola si navyše a mal som ťa rád. Ešte som ťa polial a priviazal ku kolíku, viac som pre teba urobiť nemohol.

      Potom, keď prišli tie horúčavy, som u teba mesiac nebol. Ja viem, som hnusný. Tak dlho sa nevidieť, to nie je zrovna dôkaz lásky. A ty...

      Ty si tam nebola. Uschla si, slnko ťa spálilo. Vysadil som ťa do trávy v agátovom výmole, tráva bola živá, ty nie. Vy, rajčiny, nič nevydržíte.

      Nie, neplakal som. Veď to nebolo prvý raz, vždy mi uschnete, keď vás zvyšné niekam vysadím. Neviete žiť v divočine.

      V jeseň som iba náhodou šiel okolo. Ako keď stretnem ducha, takú som ťa uvidel. Vstala si z mŕtvych, vyrašila si z korienkov nanovo. Ale do akého sveta si ožila!

      Drala si sa ku slniečku v domnení, že je jar. Slnko však bolo každým dňom nižšie na oblohe, lúčilo sa s nami. Ty si sa vybrala v ústrety smrti. Čo som mal s tebou robiť, nechať ťa tam?

      Bol som jediný na svete, kto ťa mohol zachrániť, nikto cudzí by to neurobil. Nemôžem sa proste otočiť chrbtom a ísť domov, do tepla. Keď teba onedlho spáli mráz.

      Ty si sa túlila ku mne, niesol som ťa na hrudi, aby si neprechladla. Korienky zabalené v igelite s tvojou rodnou hlinou. Netušila si, čo budem s tebou robiť, to žiadna rajčina ešte nezažila.

      Doma som ťa nechal v chlade a v tme, aby si neutrpela šok z tepla. A potom už na parapet a do okna. Uviazal som ťa, bola si tak veľká a štíhla! Tak krásna! Až teraz som ťa začal skutočne milovať.

      Už si sa mohla spokojne dívať, ako kŕmim sýkorky. Napadol prvý sneh. Čo to je, však? Pýtala si sa vtedy, a vraj či je to teplé a hrejivé. Sneh! To iste, dieťatko moje. Je to biely oheň, krásny na pohľad, ale krutý na dotyk. Bol by ťa zabil.

      Ty za oknom schovaná, tam na teba nemôže. Tie dve tabuľky skla sú pre sneh neprekonateľné, môžeš sa mu vysmievať. A veď ja viem, ty nie si taká.

      Rástla si aj v zime. Síce neuveriteľne pomaly, ale predsa. Musela si byť poriadne popletená, aké je vlastne ročné obdobie. Aj my by sme boli, keby v lete napadol sneh. Slnko takmer nehrialo, ale i tak bolo teplo. To sú tie naše finty s teplom, vieš?

      Dožila si sa jari a ja som oslavoval. Aj ty, veď my dvaja spolu. Dokázala si niečo, čo žiadna rajčina pred tebou nedokázala. Ale čo vlastne?

      Potom som ťa vysadil do záhrady k ostatným. Mala si pred nimi obrovský náskok, veď si bola staršia o jeden život. Neprijali ťa, ja viem, vôbec ste si nerozumeli. A tak som ostal jediným tvojim priateľom.

      A už si kvitla! Dovtedy si ešte nikdy nekvitla. A bola si v tom prvá, tie ostatné rajčiny ti isto závideli. Bola si medzi svojimi, ale ako keby duch z ríše mŕtvych. Chcela si utiecť, ale nemáš nohy. Ja nohy mám, tak som chodil k tebe. A pamätáš - v minulom živote som prišiel za tebou, tam do výmoľa v domnení, že si mŕtva, a ty si žila... Tak je to s tebou, si iný druh, už nie si rajčina. Ale čo teda? Žena?

      Dala si mi plody, malé červené rajčinky. Sú to naše deti, voňavé a lesklé. Ako anjeli z rajčinového neba. Ochutnal som ich, smiala si sa. Boli sme milenci - tvoje plody v mojich ústach. Vrchol našej lásky. Môže vlastne rastlina milovať?

      Ty áno, ja viem. Semená tvoje som ďalej rozmnožil a pokračujú v žití. S kým si ich vlastne mala, so mnou? Červenám sa ako naše deti.

Potom prišla jeseň. Ja viem, to už tu raz bolo - vraj jeseň. Ako sa mohla vrátiť, však? Čas plynul pre teba naspäť. Znovu sme sa lúčili a ty si možno verila, že opäť dokážem zázraky. Ja som však videl, tvoje telo úbohé chradlo. Bolo mi tak strašne ľúto! Vo viere a láske vo mňa si pokojne zatvorila oči. Ja som ťa nechal v tom... Keď napadol prvý sneh, sýkorky sa pýtali: Kde je tá štíhla zelená kráska spoza okna? Bola tu predsa celú zimu. Pamätajú si ťa, vidíš? Dám im niečo zobkať, nech hopkajú po parapete. Ozaj, kde si teraz? Ožiješ do niektorého z mojich rokov? Nechala si ma v nádeji samého.


1 názor

Silene
09. 02. 2022
Dát tip

Jen pozn., pokud vůbec k něčemu: 

Přemítám, zda název neplní až přespříliš roli omluvenky. Text potom vyplněných kolonek. Až... nutné konotace k Exypéryho Květině. Jen tato nevydírá, to se děje možná spíš líčícímu subjektu. Je-li samosprašná, sama se sebou měla své potomstvo. 

Mě vlastně napadalo, rotovalo hlavou zejména, jak vyčerpávající musel být prodloužený pobyt za oknem a kolik přesto ze sebe vydala. Zimohrádek. Venku potom zase jakási Frida, zde dětmi opentlená. A kolik ze všeho si přisuzuje subjekt. Připoutání (na něž je hned v úvodu výslovně poukázáno)... závazky. Co je dráždivé, forma opuštění je vlastně zastřená. Kdo/koho, striktně nevytyčený přechod mezi řekněme úprkem a vdovstvím.  

Každopádně otisky autorovy fantazie si ráda prohlížím. 


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru