Začínam sa o ňu báť

Za päť pol šiestej. Mama prezváňa.

„Ahoj! Tak dnes ste nemuseli čakať! Ako zavčasu si prišla!“ vítam ju.

„Zavčasu?! Už som dávno mohla byť doma, keby tam bol šofér!“

„Veď si chodievala o šiestej a teraz ešte nie je ani pol,“ chlácholím ju.

„Čo nevieš, že mi to o pol hodinu skrátili?!“

„No, viem. Stále mi to vychádza dobre. Šesť bez pol hodiny je pol šiestej, nesmelo protestujem.“

„Neviem, prečo sanitku objednali na štvrť na sedem!“

Asi má na mysli štvrť na šesť.

 „Vás teda odpájajú už o piatej?“

„Ale čoby! O trištvrte na sedem!“

Radšej stíchnem, evidentne je mimo.

„Idem v pondelok miesto utorka,“ oznamuje mi, akoby som to už mala vedieť.

„To vám dnes povedali?“

„Šak jako by som to ináč vedela? Sestrička mi povedala. Aj sa pýtala, či mi to má na papierik napísať. No mne to ozaj písať nemusíte! Hádam to len do pondelka nezabudnem! Na druhej zmene je šesť pozitívnych. Preto nás prehodili.“

Nechám ju rozprávať o Kollárovi, o Vitázkovi, kto chodí s palicou, kto sa šuchce vyše ako on, o tej šibnutej, čo všetko o nej vie Bierovčanka, ale ju to nezaujíma, kým sa ma neopýta: „Ty si dnes oddychovala? Potrebuješ si oddýchnuť. Včera si sa nachodila po tých schodoch. Si hovorila, že sa porozprávame a ja som ťa ani nevidela. Bola si stále s malou hore. Šak som sa aspoň s Monikou porozprávala. Máš toho moc. Jeden deň sa ja u vás prestravujem a hentí trikrát do týždňa.“

„Nie som z malej unavená. A nechodia trikrát do týždňa. Najviac dva. Minulý týždeň mal Mišo prázdniny, boli iba raz.“

„Minulý týždeň boli trikrát! Ale nebudem sa hádať. Teraz kedy majú prísť?“

„V utorok.“

„Tak zajtra ti prídu.“

„Mami, v utorok. Zajtra je nedeľa.“

„Idem zavolať aj Ivane. Nech v pondelok ku mne nechodí. Že budem na dialýze.“

Už- už som sa opýtala, prečo by mala Ivana prísť, či sú dohodnuté, ale zahryznem si do jazyka. Neviem, čím ju vyprovokujem.

„Dobre, zavolaj!“

„Opravovali im telefón, ale hádam to už majú hotové.“

„Opravovali im telefón? O tom neviem.“ Obaja majú mobilné telefóny, ale tak, je možné, že ho Iva mala v oprave, nechcem ju podozrievať, že je celkom mimo.

„Ja viem. Ja som s ňou bola v kontakte. Tak viem. Idem si voľačo pohľadať na jedenie.“

„Dobre, mami, choď sa napapať. Ahoj.“