DYNDY, DYNDY - PINDY

       O deväť dní oslávim svoje ročné autorské znovuzrodenie. Rozum mi hovorí, že si treba dať riadnu pauzu a aj to urobím. Ako každého tvorivého človeka aj mňa však stále prenasleduje ten čudný pocit. Však to poznáte – naraz na svojich pleciach cítite tú ťarchu sveta. Nedá sa pred tým utiecť, ani ukryť a v hlave vám behajú problémy Pygmejov  v Afrike, plynulou hebrejčinou diskutujete s mohamedánmi, chápete, že v tomto marazme len kultúra prináša riešenia problémov – a podobne.

      No a potom človek dostane tú potrebu pohnúť vecami tým správnym, pozitívnym smerom. A prežiť si tú bolesť z poznania, že sa to skoro nikdy nepodarí a že ste mali držať hubu.

      Aj toť – dnes ráno. V televízore práve diskutujú o tom, prečo mladí ľudia nečítajú knihy. A už som ju aj mal – tú univerzálnu clivosť z toho, že načo sa píše, vymýšľa a tvorí, keď to aj tak nikto nečíta. Pritom je napísaného v textoch toľko krásy, múdrosti a potrebnosti, že až, až, až.

      Hneď sa mi aj vybavila tá spomienka, ktorú som pravidelne získaval pri prechádzkach s našou pudličkou Vikinkou. Museli sme totiž vždy prejsť okolo lavičky na ktorej posedávala miestna, ešte školopovinná omladina. Vždy mali hlasno pustený aspoň jeden reprák a z toho hučalo. Koko... pič... u holiča. Ja som Hip-Hop a ty chu... Pozri akú mám reťázku, ty ma môžeš akurát tak vyhul.... - ty cundra.

       Proste moderné „Umenie“. A puberťáci sa pri ňom krútili v tanci, ako hadi na jarmoku. Cítili to svoje umenie do slova a do tónu. Čo do tónu? – cítili to do podstaty svojej mladistvej revolty. Lebo im to dalo pocit, že čím viac nadávajú, tým skôr dospejú a všetkým ukážu kde je sever.

     Samozrejme, že to chápem a musí to tak byť. Mladí sme boli aj my. Len ako autor ktorý napísal skoro tristo piesňových textov som počítal slová a slabiky. Celkom podvedomo a pohotovo. Predstavte si, že nejakému raperovi sa podarilo vtesnať do desiatich slov jedenásť nadávok. Keď sa toto podarí, tak čítať knihy fakt nepotrebuješ.

No, čo už – pokrok nezastavíš!