KDE JE NÁDEJ?

Je polnoc, napriek tomu nie je tma,
práve mi v ušiach zaľahlo, nepočujem ťa.
Za oknami doliehajú opäť salvy z diel,
zadumaný mlčím o hŕbe mŕtvych tiel.

Niet kde uniknúť, niet sa kde skryť,
zodpovední  zanedbali atómový kryt.
Náš domov zasypaný v úlomkoch a prachu,
cítim tvoj dych, v duši nepríjemnú pachuť.

„Pamätáš si miláčik, keď sme vtedy boli šťastní?“
Naše škriepky, tie sa teraz zdajú hlúpymi,
keď je náš život zrovna ohrozený upírmi.

Si mojou oporou, tuším prúd sĺz z tvojich očí,
ktosi zlomený z moci ulúpil nám našu rozmarnosť.
Rastie vo mne hnev, pery sa dotýkajú uší,
nedýchame, mrzneme a ty mu vravíš: „Dosť!“

Množia sa plamene, padnuté trámy, mnoho obetí,
na tele šrámy, peklo je tam kde sa strieľa do detí.
Kde je nádej? Pozrieš sa na mňa a povieš: „Tu!“
Privinieš ma k sebe a prstom ukážeš na moju hruď.

Báseň: Jakub Pokorný
Ilustrácia: Mirka Moravčíková

Odkaz na ilustráciu: Ilustrácia