Všetci sú sprostí

„Neuveríš, kde som! V obchode,“ hlási sa mi mama.

„Dobre, mami, zavolám ti neskôr.“

„Nečakala som, že mi zavoláš tak zavčasu. Išla som na prechádzku. Náhodou som mala pri sebe peniaze, tak som sa zastavila aj v malom obchode. Aj tašku si mala náhodou pri sebe? Ale taká sprostá predavačka tam bola! Kedysi tam bývali také dve milé. Aj sortiment mali iný. Táto len jakési napolitánky. Chcela som si rozmeniť tých päťdesiat euro. Šak mi nemala vydať! No čo tam od rána robila, keď o deviatej nemala drobné?! Tak som jej dala, koľko som mala. Jedno euro mi chýbalo. Šak to je bagatel. Mám jej ho niekedy doniesť. Toľko mi nakúkala do tej kapse, hovorím jej, čo si myslíte, že som vám niečo ukradla? Že nie, len kontroluje, či to dobre nablokovala. Jeden chlieb, jeden grahamový rožok a krabicu laskoniek. Tri veci nevie nablokovať!“

„To je tam nejaká mladá, nová?“

„Čoby mladá! Len strašne sprostá!“

Je ešte niekto na tvojej úrovni?

„Nebolo ti zima?“

„Nie, dnes je teplo.“

„U vás je teplo? My sme mali ráno zamrznuté strechy v záhrade na chatkách.“

„Nie. Preto som išla ráno, lebo poobede sa to počasie vždy pokazí.“

To ti tak budeme věřit. Išla si zavčasu preto, aby ešte mali chlieb. A počítala si s tým, že ťa ja nenačapám v obchode, volávam neskôr.

„Mala som strašnú chuť na ten náš chlebík.“

„Julo ti nenosí dobrý chlieb?“

„Ale dobrý. Len ho dá nakrájať na také tenké šúplatky.“

Zrazu šúplatky. Keď som ti ja odkrojila chlieb, nikdy nebol dosť tenký. Vždy boli reči – taký gaval! Ja mám radšej dva tenké. Pravda bude zasa inde. Nech sa Julo nečuduje, že za týždeň zješ celý chleba. Jeden máš utajený.